znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 111/05-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   Š.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. M. D., I., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 201/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 201/92 p o r u š i l základné právo P. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   201/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   Š. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000 Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   P.   Š. p r i z n á v a   náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   v sume   5 304   Sk (slovom   päťtisíctristoštyri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť advokátke JUDr. M. D., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. júna 2005 č. k. I. ÚS 111/05-11 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. D., I., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 201/92.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   „návrhom   zo   dňa   03.   09.   1992 podaným na Obvodnom súde Bratislava II (teraz Okresný súd Bratislava II... domáhal... vzájomného vysporiadania záväzkov zo spoločného podnikania voči odporcovi... zaplatenia sumy 179.873,55 Kčs s príslušenstvom“. Okresný súd uznesením z 1. júna 1994 nariadil znalecké dokazovanie „vo veci správnosti daňového priznania za rok 1991 a 1992“. Znalec do   dňa   podania   sťažnosti   nevypracoval   znalecký   posudok.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa okresný súd bol „za viac ako 12 rokov trvania sporu nečinný, pričom... počas tohto obdobia došlo... k strate obsahu súdneho spisu...“.

Sťažovateľ   „v   snahe   zjednodušiť   a predovšetkým   urýchliť   priebeh   právnej   veci... podaním z 20. 4. 1995 navrhol zmenu petitu... znížil nárokovanú sumu o podiel zo zisku, aby nemuselo byť vykonané znalecké dokazovanie“. Žiadal „len o vrátenie sumy, ktorú... na základe zmluvy zo dňa 16. 11. 1991 do združenia vložil. Aj napriek zmene petitu návrhu okresný súd v predmetnom súdnom konaní... absolútne nekonal a ostal nečinný“. Vo veci nebolo   do   dňa   podania   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu   na   súde   prvého   stupňa   ešte rozhodnuté.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie „vo výške 200 000 Sk“ a náhradu trov právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho poverenou predsedníčkou, vyjadrením č. Spr. 2107/05 z   20.   júla   2005   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojej   právnej   zástupkyne k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 15. augusta 2005.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho čiastočne rekonštruovaného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 201/92, najmä po 15. februári 1993, pretože ústavný súd chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom súde, pričom tento zákon nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzických   a právnických   osôb,   ku   ktorému   došlo   pred uvedeným dátumom (napr. I. ÚS 81/03, I. ÚS 7/05).

1. Sťažovateľ 3. septembra 1992 podal okresnému súdu návrh na začatie konania (bližšie pozri bod 2 I. časti odôvodnenia).

2.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   201/92-14   z 1.   júna   1994   nariadil   vo   veci sťažovateľa zastúpeného právnou zástupkyňou M. Ď. proti odporcovi J. D., B., (ďalej aj „odporca“) o zaplatenie 179 873,55 Sk znalecké dokazovanie znalcom Ing. D. S. z B. (ďalej aj „znalec“) na „určenie správnosti daňového priznania a výkazníctva zo roky 1991 a 1992 vzhľadom na nezhody medzi účastníkmi a tvrdenie odporcu na pojednávaní dňa 16. 2. 1993 (č. l. 13)...“. Na vypracovanie znaleckého posudku bola znalcovi stanovená 50-dňová lehota. Uznesenie bolo doručené účastníkom 21., resp. 23. júna 1994 a znalcovi 4. júla 1994.

3. Účastníci zložili 7., resp. 11. júla 1994 zálohu (preddavok) na znalecké dokazovanie.

4. Okresný súd 14. decembra 1994 urgoval znalca na predloženie znaleckého posudku. Urgencia   bola   poštou   vrátená   späť   okresnému   súdu   30.   januára   1995   ako   nedoručená (adresát oznámenú zásielku neprevzal v odbernej lehote). Opakované urgencie znalcovi boli poštou vrátené späť ako nedoručené 22. marca 1995 a 8. mája 1995.

5.   Sťažovateľ   listom   z 20.   apríla   1995   oznámil   okresnému   súdu,   že   sa   mu   dosiaľ nepodarilo „nakontaktovať na súdneho znalca... osobne som bol na adrese znalca, kde ho nikto nepozná.   Zaslaná pošta na jeho adresu sa mi vrátila s vyznačením pošty adresát neznámy“. Z uvedeného dôvodu za účelom „zjednodušenia konania“ navrhol sťažovateľ zmenu   petitu   svojho   návrhu   a žiadal   prisúdiť   sumu   127   000   Sk,   ktorú   odporcovi „preukázateľne poskytol na základe zmluvy...“.

6.   Znalec   18.   mája   1995   okresnému   súdu   oznámil,   že   písomne   vyzval   účastníkov „o poskytnutie   súčinnosti“ (predloženie   podkladových   materiálov).   Ani   na   opakovanú výzvu z 20. februára 1995 (ku ktorej bola pripojená pôvodná výzva z 29. júla 1994), ktorú sťažovateľ prevzal 5. marca 1995, sťažovateľ nereagoval. Znalec oznámil okresnému súdu, že „vzhľadom   na   skutočnosti,   že   pán   P.   Š.   do   dnešného   dňa   nepreukázal   potrebnú súčinnosť“, nemôže „splniť uznesenie súdu...“ (na preukázanie svojich tvrdení predložil znalec kópie podacích lístkov a doručenku).

7. Listy okresného súdu oznamujúce znalcovi na adrese B. zmenu petitu návrhu boli poštou   vrátené   späť   25.   septembra   1995   a 27. novembra   1995   ako   zásielky   neprevzaté adresátom v odbernej lehote.

8. Okresný súd 2. augusta 1995, 2. októbra 1995, 3. januára 1996, 5. augusta 1996, 30. septembra 1996, 15. apríla 1997 (na pôvodnej adrese), 30. októbra 1997, 4. marca 1998, 10. mája 1999 (na adrese B.) urgoval znalca, aby vypracoval znalecký posudok. Listové zásielky boli poštou vrátené späť ako nedoručené.

9.   Okresný   súd   16.   novembra   2000   požiadal   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   aj „krajský súd“) o oznámenie, či Ing. D. S. je ešte zapísaný v zozname znalcov.

10. Krajský súd listom z 20. novembra 2000 oznámil, že menovaný nie je súdnym znalcom   a nie   je   vedený   v zozname   znalcov   krajského   súdu   a ani   v zozname   znalcov ostatných krajských súdov.

11. Okresný   súd   4.   januára   2002   vyzval   sťažovateľa,   aby   mu   predložil   rovnopis návrhu a všetky ostatné podania, ktoré adresoval v priebehu konania súdu, kópie zápisníc, jemu adresované rozhodnutia súdu, mená a adresy svedkov, ktorí boli vypočutí. Uvedené bolo žiadané z dôvodu, že „spis bol z väčšej časti stratený“. Sťažovateľ mal súčasne súdu oznámiť, či trvá na podanom návrhu. Listová zásielka bola 14. januára 2002 poštou vrátená ako nedoručená.

12. Okresný súd 22. januára 2002 požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru B. o prešetrenie,   či   sa   sťažovateľ   zdržiava   na   ním   uvedenej   adrese.   Obvodné   oddelenie Policajného zboru 26. februára 2002 oznámilo, že na uvedenej adrese bývali „dve osoby pod menom Š. P., avšak sú z uvedenej adresy odsťahovaní... na adresu B.“.

13. Požiadavka uvedená pod bodom 11 bola doručená sťažovateľovi 14. júna 2002.

14. Okresný súd 19. júla 2002 žiadal sťažovateľa o podanie informácie, či trvá na podanom návrhu.

15. Okresný súd 3. decembra 2003 predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch stanovený na 5. február 2003, resp. 9. apríl 2003. Obe predvolania boli poštou vrátené späť ako „v odbernej lehote nevyžiadané“.

16.   Okresný   súd   11.   júna   2003   požiadal   Slovenskú   komoru   daňových   poradcov o oznámenie identifikačných   údajov   a adresy   Ing.   D.   S.   (odpoveď   doručená   okresnému súdu 26. júna 2003).

17. Okresný súd predvolal Ing. D. S. na informatívny pohovor najprv na 16. júl 2003, potom na 19. január 2004, resp. na 26. apríl 2004 (predvolania boli poštou vrátené späť ako „v odbernej lehote neyžiadané“).

18. Okresný súd 13. mája 2004 požiadal Centrálnu evidenciu pobytu obyvateľov (CEPO),   Mestskú   evidenciu   pobytu   obyvateľov   (MEPO),   Sociálnu   poisťovňu   v B. a Ústrednú   evidenciu   väzňov   Slovenskej   republiky   o podanie   informácie   o Ing.   D.   S. (Z odpovedi vyplýva, že oznámená adresa menovaného bola nezmenená, B.).

19. Okresný súd 16. septembra 2004 predvolal Ing. D. S. na informatívny výsluch na 4. október 2004. Zásielka bola vrátená 11. októbra 2004 poštou ako neprevzatá. Obvodné oddelenie Policajného zboru B. bolo 14. septembra 2004 požiadané o doručenie predvolania menovanému, čo bolo realizované 4. októbra 2004. Ing. D. S. sa však na informatívny výsluch nedostavil.

20.   Okresný   súd   15.   februára   2005   predvolal   pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty Ing. D. S. na informatívny výsluch na 30. marec 2005. Predvolanie bolo poštou vrátené späť 14. marca 2005, lebo adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Poverená predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti sťažnosti z 20. júla 2005 uviedla: „... Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti sťažovateľa ako i s obsahom náhradného obalu, resp. listín, ktoré má súd v súčasnosti k dispozícii som zistila,   že   dňa   1.   6.   1994   bolo   uznesením   nariadené   vo   veci   znalecké   dokazovanie,   na základe ktorého bol spis doručený znalcovi Ing. D. S. Od uvedeného termínu až doposiaľ znalec spis tunajšiemu súdu nevrátil. V súčasnosti nie je známy ani pobyt uvedeného znalca. Možno dôvodne predpokladať, že zavinením znalca došlo k strate spisu. Ďalší postup vo veci závisí od rozhodnutia zákonného sudcu. Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že súd doposiaľ   podnikol   kroky   smerujúce   k rekonštrukcii   spisu   v tom   smere,   že   sťažovateľa opätovne vyzýval, aby súdu doručil všetky písomnosti týkajúce sa predmetného konania, na ktoré výzvy však sťažovateľ nereagoval...“.

Právna   zástupkyňa   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   uviedla: „...1.   Na základe výzvy súdu zo dňa 13. júla 2002 za účelom rekonštrukcie súdneho spisu doručil súdu pôvodný návrh na začatie konania zo dňa 3. 09. 1992, zmenu návrhu, resp. zmenu petitu zo dňa 20. 04. 1995 a kópie nasledujúcich dokladov: zmluvu s odporcom J. D. zo dňa 16. 11. 1991,   na   základe ktorej   sťažovateľ vložil do   spoločného podnikania   120 000 Sk, potvrdenie o vloženej sume vo výške 120 000 Sk zo dňa 14. 02. 1992, potvrdenie o nákupe materiálu za 7 000 Sk a odstúpenie od predmetnej zmluvy vykonané odporcom J. D. zo dňa 17. 03. 1992. Na základe týchto dokumentov mohol súd konať a vytýčiť pojednávanie.

2. Sťažovateľ za účelom zjednodušenia konania urobil podaním zo dňa 20. 04. 1995 zmenu   petitu   a nepožadoval   vyplatenie   podielu   na   zisku   zo   spoločného   podnikania s odporcom J.   D.   Navrhoval len vrátenie jeho vkladu do spoločného podnikania,   ktorý preukázateľne vydokladoval. Napriek tomu súd od 14. 06. 2002 nekonal a ani nepožadoval doloženie stratených dokumentov za účelom rekonštrukcie súdneho spisu...“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   201/92,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako navrhovateľ, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3. 1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je právne zložitá. Faktická zložitosť veci vyplývajúca zo straty spisu a zisťovaní miesta   pobytu   (adresy)   znalca   mala   síce   podstatný   vplyv   na   dĺžku   konania,   no   bola spôsobená (vyvolaná) najmä okresným súdom, jeho neefektívnym postupom (procesnými úkonmi) vo vzťahu k činnosti ustanoveného znalca a oneskorenou adekvátnou reakciou na vzniknutú situáciu.

3. 2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ sa o priebeh konania zaujímal (navrhol zmenu petitu návrhu za účelom zjednodušenia konania, informoval o problémoch spolupráce so znalcom, včas   uhradil   preddavok   na   znalecké   dokazovanie).   Nereagovanie   sťažovateľa   na   jeho predvolanie okresným súdom na informatívny výsluch (procesné úkony s ním spojené trvali 5 mesiacov – pozri bod 15 II. časti odôvodnenia) bolo z hľadiska celkovej doterajšej doby konania spôsobenej stratou súdneho spisu zanedbateľným časovým úsekom.

3. 3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že činnosť okresného súdu   od doručenia   uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania   znalcovi   (4.   júla   1994)   nevykazovala   znaky   plynulého,   najmä efektívneho konania. (Obdobie od podania návrhu 3. septembra 1999 do vydania uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania 1. júna 1994 nebolo možné vierohodne posúdiť pre nedostatok adekvátnych   písomných   informácií.   Rekonštruovaný   súdny   spis   začínal   listom   pod poradovým číslom 23 z 1. júna 1994. Sťažovateľ sa týmto obdobím, okrem predloženia fotokópie predvolania na pojednávanie stanovené na 10. december 1992, vo svojej sťažnosti bližšie nezaoberal a ani toto obdobie ako nečinnosť súdu výslovne nenamietal).

Vytýkané   nedostatky   postupu   súdu   v konaní   (nedostatočná   plynulosť a neefektívnosť) spočívali v tom, že okresný súd po problematickej komunikácii so znalcom už   v roku   1995   (vrátenie   nedoručených   zásielok   späť   súdu)   a podanej   informácii sťažovateľom o obdobných problémoch so znalcom v priebehu roku 1995 sa začal zaoberať zisťovaním spôsobilosti znalca (jeho zapísaním v zozname súdnych znalcov) až dopytom na krajský súd 20. novembra 2000 a na Slovenskú komoru daňových poradcov 11. júna 2003, resp.   zisťovaním   miesta   jeho pobytu   (adresy)   až 13.   mája 2004.   Okresný   súd požiadal policajný orgán o pomoc pri doručení listovej zásielky znalcovi až 14. septembra 2004 (zásielka   bola   úspešne   doručená   4.   októbra   2004)   a pod   hrozbou   poriadkovej   pokuty okresný   súd   predvolal   znalca   na   informatívny   výsluch   až   15.   februára   2005   (k   vyššie uvedeným konštatovaniam pozri body 4 až 20 II. časti odôvodnenia).

Neúspešné   urgovanie   znalca   okresným   súdom   ohľadne   predloženia   znaleckého posudku v rokoch 1996 až 1999, oneskorené zisťovanie jeho spôsobilosti na vykonanie znaleckého   dokazovania   a zisťovanie   jeho   adresy,   začatie   rekonštrukcie „strateného“ súdneho spisu výzvou sťažovateľovi až 4. januára 2002 a nevykonanie žiadneho procesného úkonu smerujúceho k rozhodnutiu v merite veci po roku 1995 (až do podania sťažnosti na ústavnom súde) kvalifikuje ústavný súd ako postup súdu nesmerujúci k odstráneniu stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza od podania svojho návrhu na okresnom súde, teda ako postup vykazujúci znaky zbytočných prieťahov v konaní.

Výslovnou   nečinnosťou   okresného   súdu,   napr.   od   20.   novembra   2000   (odpoveď krajského súdu) do 4. januára 2002 (výzva sťažovateľovi), v trvaní 13 mesiacov, od 19. júla 2002 (dopyt sťažovateľovi) do 3. decembra 2003 (predvolanie sťažovateľa), v trvaní vyše 14 mesiacov, sa ústavný súd z dôvodu relatívnej dôkaznej hodnoty predloženého čiastočne rekonštruovaného súdneho spisu sp. zn. 9 C 201/92 dôsledne (podrobne) nezaoberal. Postup okresného súdu ústavný súd hodnotil ako celok vzhľadom na stratu súdneho spisu a jej dôsledky   na doterajšiu   dĺžku   konania (trvajúceho bez meritórneho rozhodnutia už vyše 13 rokov),   ako   aj   na   vplyv   stavu   právnej   neistoty   na   osobné   pomery   sťažovateľa   ako konanie so zbytočnými prieťahmi.

Z uvedených dôvodov (t. j. postupu okresného súdu v posudzovanej veci), ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   z dôvodu,   že „... Vzhľadom k celkovej dobe trvania zbytočných prieťahov viac ako dvanásť rokov som po celý   čas   žil   v právnej   neistote,   nakoľko   porušovateľ   nebol   počas   týchto   rokov   schopný konanie   právoplatne   ukončiť.   Nekonanie   porušovateľa   v konaní,   ktorého   predmetom   je vzájomné vysporiadanie záväzkov zo spoločného podnikania s odporcom – mojím švagrom, zasiahlo aj do môjho súkromného života. Stres a právna neistota vplývali na vzťahy v mojej rodine, čo som niesol veľmi ťažko. Takisto sa veľmi zhoršila ekonomická situácia mojej päťčlennej   rodiny,   nakoľko   príjem   zo   spoločného   podnikania   mal   byť   jediným   zdrojom našej   obživy.   Peňažné   prostriedky   vo   forme   vkladu   do   spoločného   podnikania   som   si požičal od mojej matky – dôchodkyne, pre ktorú to boli jej celoživotné úspory. Vzhľadom na skončenie   spoločného   podnikania,   ktorý   mal   byť   mojím   jediným   príjmom,   a to   napriek skutočnosti, že som sa podľa práva domáhal u porušovateľa svojho nároku, t. j. vrátenie môjho vkladu do spoločného podnikania, nebol som schopný matke peniaze vrátiť. Uvedené skutočnosti negatívne poznamenali môj vzťah s matkou, s čím som sa doposiaľ nevyrovnal. Po dvanástich rokoch prieťahov spôsobených porušovateľom môžem konštatovať, že z mojej strany je tu po toľkých rokoch právnej neistoty pocit nespravodlivosti a absolútnej bezmocnosti   pri   domáhaní   sa   svojho   práva,   preto   žiadam   priznanie   finančného zadosťučinenia   ako   peňažnej   protihodnoty   nemožnosti   nápravy   porušenia   môjho základného   práva...“. Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané vo výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť)   z   29. apríla 2005 a vyjadrenie   z 15.   augusta 2005.   Odmena   stanovená   v zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb je 2 501 Sk, t. j. 1/6 výpočtového základu 15 008 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   spolu   sumu   7   953   Sk.   Keďže   si sťažovateľ uplatnil náhradu trov jeho právneho zastúpenia v sume 5 304 Sk, ústavný súd jeho požiadavke vyhovel a priznal mu náhradu v ním požadovanej výške. Z týchto dôvodov ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom   4   výroku   tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2005