znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 111/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   S.,   Ž.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   D.   P.,   Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 827/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 827/99 p o r u š i l   právo J. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 827/99   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   jej   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej advokátke JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. júna 2004   č.   k.   I.   ÚS   111/04-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Žilina (ďalej   len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 827/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Vo   svojej   sťažnosti sťažovateľka   uviedla,   že: „...   dňa   26.   05.   1999   podala   na Okresný súd v Žiline návrh, ktorým sa domáhala náhrady škody vo výške 787 500.- Sk z titulu vyplatenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Vo veci bolo vytýčené doposiaľ jedno pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 28. januára 2002. Právny zástupca svojím podaním zo dňa   25.   1.   2002   rozšíril   návrh.   Súd   rozšírenie   návrhu   pripustil   uznesením   zo   dňa 21. 11. 2002. Dňa 08. 03. 2002 právny zástupca po jednaní s vedľajším účastníkom upravil návrh   čiastočným   späťvzatím.   Súd   čiastočnému   späťvzatiu   vyhovel   uznesením   zo   dňa 11. 12. 2003. Súd svojím listom zo dňa 15. 12. 2003 vyzýva právnych zástupcov sporových strán k označeniu dôkazov, ktoré chcú, aby boli v konaní   vykonané. Viac úkonov vo veci nebolo vykonaných.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla, „...   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález:

Základné právo p. J. S., bytom Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom okresného súdu v Žiline vo veci vedenej pod číslom konania 16 C 827/99 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva p. J. S., bytom Ž. finančné zadosťučinenie vo výške 500 000.- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Ďalej   navrhujeme,   aby   nám   súd   uznesením   priznal   náhradu   trov   konania pozostávajúcu z trov právneho zastupovania 19 572.- Sk   (2 úkony po 9 650.- Sk + 2 x paušál   po   136.-   Sk)   na   účet   nášho   právneho   zástupcu   JUDr.   D.   P.   do   3   dní   od právoplatnosti rozhodnutia.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom z 13. júla 2004 sp. zn. Spr   3505/04   a právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 25. júla 2004.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   nasledovné   relevantné skutočnosti:

„1)   Pripájam   stanovisko   sudcu,   z ktorého   je   zrejmý   pohyb   spisu.   Vzhľadom   na charakter úkonu (znalecké dokazovanie) a čas (blíži sa koniec stanovenej lehoty) si myslím, že by nebolo účelné a odporovalo by to aj zmyslu konania na Ústavnom súde SR, aby sme spis promptne od znalca žiadali a prerušili znalecké práce. Po vrátení spisu ho predložíme.

2)   Poukazujeme   na   podklady,   ktoré   sme   súdu   predložili   v rámci   predbežného prerokovania veci.

3) Súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania veci. (...)Zákonný   sudca   v danej   veci,   Mgr.   F.   D.   vo   svojom   vyjadrení,   okrem chronologického prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní uviedol nasledovné:„(...) Je pravdou, že sťažovateľka na Okresný súd v Žiline návrhom doručeným súdu dňa   26.   05.   1999   sa   domáha   zaplatenia   náhrady   škody   z titulu   zvýšenia   sťaženia spoločenského   uplatnenia   v súlade   s ustanovením   §   7   ods.   3   vyhlášky   č.   32/65   Zb. K jednotlivým   úkonom   súdu   za   čas   od   podania   návrhu   do   súčasnej   doby   sa   nebudem vyjadrovať, pretože ústavný súd bude mať k dispozícii celý   spisový materiál Okresného súdu v Žiline sp. zn. 16 C 827/99. V súčasnej dobe na základe podaného návrhu obidvoch účastníkov konania bolo nariadené znalecké dokazovanie na posúdenie zdravotného stavu navrhovateľky.

Ak Ústavný súd dospeje k záveru, že vo veci došlo k prieťahom v konaní, za uvedené sa ospravedlňujem, ale v tejto súvislosti považujem za potrebné uviesť nasledovné: Do   roku   1997   každý   sudca   na   civilnom   úseku   na   Okresnom   súde   v Žiline   mal zostatok   okolo   nevybavených   100   civilných   vecí.   V roku   1997   v súvislosti   s tým,   že   bol vytvorený nový Krajský súd v Žiline, z nášho okresného súdu odišlo celkovo osem sudcov. Pričom na občianskoprávnom úseku zostalo pracovať desať sudcov. V tomto období začal sa   neúmerne   zvyšovať   nápad   na   občianskoprávnom   úseku   z dôvodu   zmeny   podmienok zákona č. 92/91 Zb. od druhej vlny kupónovej privatizácie. V priebehu roku 1997 až 1999 odišli z občianskoprávneho úseku ďalší sudcovia, pričom za uvedené obdobie do môjho senátu 16 C napadlo 1685 civilných vecí, 385 preradených vecí z iných civilných senátov + 133 vecí neskončených k 01. 01. 1997, t. j. celkovo 2203 civilných vecí + E, Er, Nc veci. Aj keď sa jedná už o obdobie spred niekoľkých rokov, poddimenzovanie sudcov na civilnom úseku v tomto období má za následok sklz vo vybavovaní bežného nápadu veci najmenej dva roky.   Uvedená   skutočnosť   vplýva   na   všetkých   sudcov   občianskoprávneho   úseku   pri podávaní ústavných sťažností na prieťahy v konaní. Aj keď mi je známe, že personálne neobsadenie   sudcami   na   občianskoprávnom   úseku   nemá   vplyv   na   posúdenie   ústavnej sťažnosti podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, považoval som za potrebné na svoju obranu uviesť aspoň pár týchto riadkov“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky k vyjadreniu predsedu okresného súdu a konajúceho sudcu nezaujala stanovisko, v podstate iba uviedla, že:

«(...) V súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. – „zákon o ústavnom súde“ – súhlasíme s tým, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania za prítomnosti účastníka konania a jeho právnej zástupkyne.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní - vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 C 827/99:

Dňa 26. mája 1999 podala sťažovateľka na okresnom súde návrh na náhradu škody z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia proti J. H. zo Ž. (ďalej len „odporca“). Za vedľajšiu účastníčku bola označená Slovenská poisťovňa, a. s., pobočka Zvolen. Dňa 5. decembra 2001 konajúci sudca nariadil pojednávanie na 14. január 2002. Dňa   27.   decembra   2001   advokát   Mgr.   R.   G.   oznámil   súdu,   že   prevzal   právne zastúpenie odporcu a požiadal o odročenie nariadeného pojednávania.

Dňa   2.   januára   2002   konajúci   sudca   pojednávanie   určené   na   14.   január   2002 odročil na 28. január 2002.

Dňa   25.   januára   2002   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne doručila súdu podanie označené ako „rozšírenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu“. Dňa 28. januára 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd žalobný návrh   v časti   o zaplatenie   istiny   31   500   Sk   zastavil.   Pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 11. marca 2002 sťažovateľka doručila súdu „čiastočné späťvzatie návrhu“. Dňa   21.   novembra   2002   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   16   C   827/99   pripustil rozšírenie žalobného návrhu.

Dňa 21. novembra 2002 súd nariadil pojednávanie na 13. január 2003. Pojednávanie   nariadené   na   13.   január   2003   bolo   odročené   na   neurčito,   pre neprítomnosť zákonného sudcu.

Dňa 11. decembra 2003 súd uznesením č. k. 16 C 827/99-48 sčasti zastavil konanie a vyzval   účastníkov   konania,   aby   v lehote   15   dní   oznámili   svoje   návrhy   na   vykonanie dokazovania.

Dňa   12.   januára   2004   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   navrhla   vo   veci   vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo. Súd tento návrh zaslal na vyjadrenie odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi Allianz – Slovenskej poisťovni, a. s., pobočke Zvolen. Dňa   12.   februára   2004   odporca   doručil   svoje   stanovisko   k návrhu   sťažovateľky vykonať vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctvo.

Dňa 13. apríla 2004 súd uznesením č. k. 16 C 827/99-58 nariadil vo veci znalecké dokazovanie Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „LF UK v Bratislave“).

Dňa 7. júna 2004 LF UK v Bratislave žiadal od súdu zabezpečenie chorobopisu sťažovateľky.

Dňa 10. septembra 2004 súd urgoval vyhotovenie znaleckého posudku. Dňa 14. septembra 2004 zástupca LF UK v Bratislave požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 12. októbra 2004 konajúci sudca predĺžil lehotu na vyhotovenie znaleckého posudku do 31. októbra 2004.

Dňa 14. decembra 2004 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok. Dňa   3.   januára   2005   súd   uznesením   č.   k.   16   C   827/99-130   priznal   LF   UK v Bratislave znalečné.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 827/99 o náhradu škody z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia,   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II.   ÚS   32/02). Podľa   rovnakých kritérií   postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhrade škody   z titulu   zvýšenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia môže v danej   veci predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   napr.   s   nevyhnutnosťou   znaleckého dokazovania.   Doterajší   neobyčajne   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný nemôže pripísať na vrub zložitosti prerokovávanej veci.  

Ďalej treba konštatovať, že konanie vo veci (od podania žalobného návrhu 26. mája 1999 až dosiaľ) trvá päť a pol roka bez jediného rozhodnutia vo veci samej. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľky,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom,   teda   doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky. Predkladanie návrhov napr.   na rozšírenie   návrhu   nekvalifikuje   ústavný   súd   ako   skutočnosť,   ktorá   spôsobila zbytočné   prieťahy   v konaní.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností daných   sťažovateľovi procesnými predpismi   (napr. Občianskym   súdnym poriadkom) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   náhrada   škody   z titulu   zvýšenia   sťaženia   spoločenského uplatnenia, t. j. vec, ktorej povaha (spor o existenciu nárokov, ktoré môžu byť zdrojom príjmov   sťažovateľky)   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie účelu   súdneho   konania,   čo okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v určitých   obdobiach   v posudzovanej   veci opakovane   bezdôvodne   nečinný,   konkrétne   od   26.   mája   1999 do   5.   decembra   2001 (najmenej dva a pol roka), od 28. januára 2002 do 21. novembra 2002 (deväť mesiacov), od 13. januára 2003 do 11. decembra 2003 (jedenásť mesiacov), teda jeho úkony viac ako štyri roky   nesmerovali   k odstráneniu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľka   ako navrhovateľka   vo   veci   náhrady   škody   spôsobenej   ublížením   na zdraví   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v poukázaní na dlhodobé personálne problémy súdu   ani   v danom   prípade   nebolo   možné   akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných súvislostiach   opakovane vyslovil   (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a v   ňom   cit.   predchádzajúcu judikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava   v čl.   48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, ktoré odôvodnila aj svojím zlým zdravotným stavom.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, na povahu veci, považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj náhradu trov právneho zastúpenia. Jej právna zástupkyňa JUDr. D. P. si uplatnila trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb.

Náhrada sa priznala za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 15. marca 2004 a podanie sťažnosti z 15. marca 2004). Za dva úkony patrí odmena v sume po 4 534 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3 a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 9 340 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005