znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 111/03-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., bytom M., vo veci porušenia jeho základných práv   podľa   čl.   48   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Michalovciach   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   NcPO/1/2003   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 13 NcC 8/03-12 zo 14. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2003 doručená sťažnosť JUDr. V. H., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Michalovciach (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 NcPO/1/2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 NcC 8/03-12 zo 14. marca 2003 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   týchto   práv   žiadal   zrušiť   napadnuté   uznesenie krajského   súdu,   prikázať   okresnému   súdu   vo   veci   sp.   zn.   13   NcPO/1/2003   konať   bez ďalších prieťahov a priznať mu aj „finančné zadosťučinenie 100 000,- Sk za nečinnosť, za porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   ústavou   a Dohovorom   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za stratu klienta/podnikateľskej aktivity, ako aj zaviazať súd v Michalovciach nahradiť sťažovateľovi vzniklé trovy konania“.

Zo sťažnosti a z jej prílohy - napadnutého uznesenia - vyplýva, že vo veci návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podaného   sťažovateľom   ako   žalobcom   proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu Michalovce ako žalovanému sudkyňa, ktorej bola   vec   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie   elektronickou   podateľňou   tohto   súdu, predložila   krajskému   súdu   ako   nadriadenému   súdu   spis   na   rozhodnutie   o jej   vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci z dôvodu, že vzhľadom na to, že osobne pozná „žalobcu“   (sťažovateľa),   cíti   sa   byť   vo   veci   zaujatá.   Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   o tejto námietke dozvedel až z uznesenia krajského súdu, že nemohol naň včas písomne alebo ústne   reagovať   a   dokázať,   že   „tvrdenie   sudcu   nie   je   zákonným   dôvodom   na   jeho vylúčenie“. Sťažovateľ tieto tvrdenia v sťažnosti uviedol aj vo vzťahu k „ostatným sudcom“ okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (...) (ods. 1). Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...) (ods. 2). Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ namietal tak postup okresného súdu, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z cit.   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmať postup okresného súdu, ktorým konajúca sudkyňa predložila vec krajskému súdu na rozhodnutie   o svojom   vylúčení.   Z tohto   dôvodu   bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť.

Pokiaľ sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy uvedeným postupom okresného súdu, bolo potrebné v tejto časti jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Vzhľadom na účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. II. ÚS 26/95), možno toto základné právo porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov,   pretože   len   také   rozhodnutie   môže   ukončiť   stav   právnej   neistoty   osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01, II. ÚS 20/02). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu aj za predpokladu, že konanie, ktoré sťažovateľ svojím návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyvolal,   možno   považovať   za   konanie, ktorého   výsledok   môže   ukončiť   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa,   a tým   naplniť   účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nemožno   na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   považovať   postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné vzhľadom najmä na celkovú dĺžku konania kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   cit.   článku   ústavy.   S ohľadom   na   tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu   mohol   po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   tohto základného práva sťažovateľa.

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol „bez zbytočných prieťahov“ o vylúčení sudkyne okresného súdu, ktorej bola vec   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie   elektronickou   podateľňou   tohto   súdu, z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 11 NcPO 1/03 podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 OSP a že krajský súd pre toto vylúčenie uviedol v napadnutom uznesení dôvody, ktoré nemožno považovať za nezákonné ani za arbitrárne či inak za nezlučiteľné s cit.   článkami   ústavy.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   týkajúcej   sa krajského súdu zamietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd k tomu dodáva, že krajský súd napadnutým uznesením (ako to aj výslovne v ňom uviedol) nerozhodoval o žiadostiach ostatných sudcov okresného súdu o ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania v danej veci   sťažovateľa,   pretože   „im   táto   vec   na   prejednanie   a rozhodnutie   doteraz   pridelená nebola a účastníci námietku ich zaujatosti nevzniesli“. Preto v tejto časti sťažnosti medzi tvrdeniami   sťažovateľa   a napadnutým   uznesením   nie   je   daná   žiadna   relevantná   priama súvislosť.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003