znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom JUDr. Michalom Bečarikom, Advokátska kancelária Bečarik & partners, s. r. o.,Letná 43/37, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 31/2012 z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Bečarikom, Advokátska kanceláriaBečarik &   partners,   s. r. o.,   Letná 43/37,   Spišská Nová Ves,   ktorou   namieta   porušeniesvojho práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Obdo 31/2012 z 30. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Prípustnosť   ústavnej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy...   zakladám na presvedčení,   že   konaním   súdov   došlo   k   porušeniu   mojich   základných   práv garantovaných zák. č. 209/1992 Zb. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konkrétne čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie. Sťažnosť podávam voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/31/2012, ktorým NS SR odmietol moje dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie zdôvodnil nasledovne: Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania   (z   procesných   dôvodov)   sa   nezaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   týmto   svojim   konaním   porušil   moje   právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia,   ktoré   však   podľa   môjho   názoru   vyplýva   zjavne   z   nesprávneho   posúdenia skutkového stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov.“

Sťažovateľ sťažnosti ďalej popisuje skutkový stav veci: „Žalobca SPOOL, a.s., si žalobou podanou na Okresnom súde v Lučenci uplatnil voči žalovanému (sťažovateľ)... nárok na zaplatenie sumy 2.463,85 EUR s prísl.- úrokom z omeškania, a to za teplo a TÚV, ktorú dodával v rokoch 2003 a 2004 do nebytových priestorov   na ⬛⬛⬛⬛,   ktoré   žalovaný   mal   prenajaté   a   užíval   ich na prevádzku svojej predajne....

Okresný súd v Lučenci rozsudkom č. k. 14Cb 73/04 zo dňa 15.12.2004 rozhodol, že žalobu   žalobcu   o   zaplatenie   74.226,-   Sk   s   prísl.   zamieta   a   žalobcovi   prikázal,   aby žalovanému nahradil trovy konania v sume 3.710,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal.

Odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu, avšak s tým, že neuznal jeho tvrdenie, že zmluva č. 11/2000 bola v rokoch 2003 a 2004 platná a konštatoval, že platnosť zmluvy skončila dňom 31.12.2001. Rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na   ďalšie konanie.

Okresný súd v Lučenci následne rozsudkom č. k. 14Cb/73/2004 zo dňa 01.08.2006 rozhodol, že žalobu žalobcu o zaplatenie 74.226,- Sk s prísl. zamieta a žalobcovi prikázal, aby žalovanému nahradil trovy konania v sume 3.710,- Sk v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal.

Odvolací súd... rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresný   súd   v   Lučenci   rozsudkom   č.   k.   14Cb   73/2004-574   zo   dňa   23.10.2009 rozhodol, že žalobu žalobcu o zaplatenie 2.463,85 EUR s prísl. zamieta...

... Súd zamietol aj vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 15.908,09 EUR s prísl., pričom žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Voči tomuto rozsudku sa žalobca odvolal.

Odvolací   súd   spochybnil   platnosť   zmluvy   o   dodávke   tepla   č.   86/2003   zo   dňa 21.05.2003 s poukazom na stanovisko znalcov, odlišné písmo na strane t až 4 oproti strane 2 a 3, ako aj vzhľadom na gramatické a štylistické chyby... odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie....

Okresný   súd   v   Lučenci   rozsudkom   č.   k.   14Cb   73/2004-926   zo   dňa   20.07.2011 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2.463,85 EUR na jeho účet do 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Voči tomuto rozsudku sa žalovaný odvolal.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 43Cob/274/2011, IČS: 6604113506 zo dňa 28.02.2012, Potvrdil rozsudok Okresného súdu v Lučenci č. k. 14Cb 73/2004-926 zo dňa 20.07.2011.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozsudku 43Cob/274/2011 vychádzal z prepočtu na m2 plochy nebytového priestoru, ktorý žalovaný užíval.   Žalovaný   však   poukazuje   na   skutočnosť,   že   pre   rozúčtovanie   tepelnej   energie v dotknutom   období   neexistovala   na   Slovensku   právna   norma,   ktorá   by   takýto   spôsob rozúčtovania   upravovala   (všeobecne   bol   spôsob   rozúčtovania   upravený   zákonom   č. 70/1998 Z. z. v § 31). Súdom určený spôsob rozúčtovania spotreby tepelnej energie upravila až vyhláška 630/2005 Z. z. vydaná ÚRSOm. Preto žalovaný považuje takýto postup súdu za neprípustný a presahujúci rámec jeho právomoci....

Žalovaný nesúhlasí s tvrdením Krajského súdu v Banskej Bystrici, keď vo svojom rozsudku   43Cob/274/2011   na   strane   24   konštatuje,   že   žalovaný   nepreukázal   uzavretie zmluvy č. 86/2003 zo dňa 21.05.2003, a preto aj jeho nároky z tejto zmluvy považuje za nepreukázané....

Odvolací súd (KS v BB) vo svojom uznesení č. 43 Cob 343/09-684 vyslovil právny názor,   že   bolo   povinnosťou   žalovaného   preukázať   zvýšený   odber   elektriny   z   dôvodu tvrdeného vykurovania priestorov elektrickým ohrievačom.

Súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozsudku do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať úplne. V odôvodnení je súd povinný zaoberať sa nielen odôvodnením toho, prečo nevykonal niektoré z navrhovaných dôkazov, ak sa tak stalo, ale tiež zdôvodnením, prečo niektoré skutočnosti považuje za nepreukázané (Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 185/96 zo dna 29. novembra 1996). Takéto odôvodnenie dôkazov neobsahuje ani jedno rozhodnutie či už prvostupňového alebo odvolacieho súdu....

Keďže súd nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Súdom   vyvodený   záver   o   neunesení   dôkazného   bremena   na   strane   žalovaného z dôvodu   nepredloženia   faktúr   preukazujúcich   zvýšenie   odberu   elektrickej   energie   pri vykurovaní priestorov elektrickým ohrievačom a súčasné priznanie nároku žalobcovi je porušením § 132 Osp - súd nevyhodnotil dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Nemožno sa stotožniť   so   záverom   o   priznaní   nároku   ktorejkoľvek   zo   sporových   strán   ak   ani   jedna neuniesla   bremeno   tvrdenia   ani   bremeno   dôkazu,   vychádzajúc   pravdepodobne   z   teórie väčšej pravdepodobnosti.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„Ústavný súd SR napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Obdo/31/2012 zo dňa 30.09.2014 zrušuje a vec vracia na nové prejedanie a rozhodnutie. ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 284,08 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôdvyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   dohovoruuznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol jeho dovolanie proti rozsudkuKrajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 43 Cob/274/2011-1037z 28. februára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa § 243b ods. 5 Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúceproti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   Sťažovateľ   vidí   porušeniesvojho práva v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal vecnou správnosťou rozsudku krajskéhosúdu,   ktoré   podľa   vychádza   z nesprávneho   posúdenia   skutkového   stavu   a nesprávnehovyhodnotenia dôkazov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia k neprípustnostidovolania uviedol:

„Dovolanie žalovaného by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, iba ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. o vadu tejto povahy ide. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byt účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalovaný existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a písm. g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Žalovaný tvrdil existenciu vady podľa § 237 O. s. p. písm. f/ O. s. p.. a to odňatie možnosti konať pred súdom žalovanému. Takéto odňatie možnosti videl v tom. že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj v tom, že vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach odvolací súd zaviazal súd prvého stupňa svojim právnym názorom. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených   záujmov.   Predmetnému   dôvodu   dovolania   sú   vlastné   tri   pojmové   znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom. 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred   súdom   nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné vo všeobecnosti   rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorý   znemožňuje   účastníkovi   konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

V   súvislosti   so   zásadou   dvojinštančnosti   konania   je   potrebné   uviesť,   že   nejde o žiadnu zo zásad formulovaných Občianskym súdnym poriadkom tak, aby bola aplikovaná bez výhrad. Z úpravy odvolacieho konania vyplýva niekoľko možnosti, ako môže odvolací súd   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   rozhodnúť,   pričom   k   zrušeniu rozhodnutia   môže   dôjsť   výlučne   v   prípadoch   upravených   ustanovením   §   221   O. s. p. Občianske súdne konanie stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci   súdom   bez   toho,   aby   im   bolo   umožnené   tvrdiť   skutočnosti   významné   z   hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, než je názor účastníkov konania, môže súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbežný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil.

Vo veci prejednávanej odvolací súd vrátil súdu prvého stupňa vec vždy z dôvodu, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. čo jednoznačne predpokladá postup zodpovedajúci zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci súdu prvého stupňa. Vyslovený právny názor je vždy aplikovateľný len do tej miery, kým z vykonaného dokazovania nevyplynú odlišné skutočnosti svedčiace odklonu od už vysloveného právneho názoru. Najvyšší súd už vo svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 3 Cdo 40/2009 z 5. novembra 2009), konštatoval, že pri   viazanosti   súdu   prvého   stupňa   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   zostáva dvojinštančnosť zachovaná, nakoľko účastník má po opätovnom rozhodnutí súdu prvého stupňa   (po   zrušení   a   vrátení   jeho   predchádzajúceho   rozhodnutia)   možnosť   znovu ho napadnúť riadnym opravným prostriedkom na inštančne vyššom súde. Skutočnosť, že súd prvého   stupňa   je   po   zrušení   a   vrátení   svojho   predchádzajúceho   rozhodnutia   viazaný právnym   názorom   odvolacieho   súdu,   je   daná   priamo   zákonom   (§   226   O. s. p.),   preto nemôže zakladať vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Od tohto záveru nemá najvyšší súd v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa. Prípustnosť dovolania preto nevyplýva ani z tohto ustanovenia. Čo sa týka zmeny rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom v časti úrokov z omeškania, z dovolania nie je zjavné, kým spôsobom mali byť porušené práva žalovaného, keďže odvolací súd postupoval v súlade s ust. § 220 O. s. p. a žalovanému takýmto postupom nemohol odňať právo konať pred súdom porušením zásady dvojinštančnosti (keďže neboli naplnené predpoklady postupu podľa ust. § 221 O. s. p., pričom takýmto postupom bol zároveň rešpektovaný princíp hospodárnosti konania). Dovolateľ   namieta,   že   napadnuté   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2   písm.   c/   O. s. p.),   nezakladá   ale   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237   O. s. p.   (viď R 54/2012).

Keďže prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania   (z   procesných   dôvodov)   sa   nezaoberal   vecnou   správnosťou   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.“

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môžeuskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo považuje dovolanie podanésťažovateľom za procesne neprípustné, pričom ústavný súd konštatuje, že právny názornajvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnenývyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa. Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľačl. 6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nezaoberalvecnou správnosťou rozsudku krajského súdu, avšak ani len netvrdil, že by jeho dovolaniebolo procesne prípustné, a teda že najvyšší súd posúdil prípustnosť dovolania nesprávne.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nemohol porušiť právo sťažovateľa podľa čl.6   dohovoru   tým,   že   sa   nezaoberal   vecnou   správnosťou   rozsudku   krajského   súdu,ak dovolanie sťažovateľa bolo odmietnuté pre neprípustnosť.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015