znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2014-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N., zastúpených obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.   Miroslav   Stopka,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. trovy právneho zastúpenia v sume 984,10 € (slovom deväťstoosemdesiatštyri eur a desať centov) na účet obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1A, Čadca, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 1.   rade“),   M.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka   v 2. rade“),   A.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 3. rade“),   Ľ.   K.   (ďalej   len „sťažovateľka   vo 4.   rade“),   I.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 5. rade“)   a A.   N.   (ďalej   len „sťažovateľka v 6. rade, spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 544/99.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 544/99 zistil tento priebeh namietaného konania:

Dňa 2. septembra 1997 sťažovateľka v 1. rade ako navrhovateľka v 1. rade a I. K. ako navrhovateľ v 2. rade podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali   proti   odporcom   v   1.   rade   až   40.   rade   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.

Okresný   súd   v   roku   1997   uznesením   vyzval   navrhovateľov   na   predloženie príslušných pozemnoknižných vložiek a v roku 1998 z dôvodu ich nepredloženia uznesením konanie zastavil. Uznesenie bolo v odvolacom konaní zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“).

V období od začatia konania do prvého rozsudku okresného súdu z 8. februára 2006 bolo vo veci nariadených sedem pojednávaní (9. júna 1999, 14. apríla 2004, 12. októbra 2004, 10. novembra 2004, 29. novembra 2005, 10. januára 2006, ktoré bolo odročené bez prerokovania veci, a 8. februára 2006, na ktorom bol vyhlásený prvý rozsudok okresného súdu), bola vykonaná jedna miestna ohliadka (11. novembra 1999) a nariadené znalecké dokazovanie   na   identifikáciu   nehnuteľností   (znalecký   posudok   bol   znalcom   doručený 22. októbra   2001)   v   spojení   s   vyžiadaním   doplňujúceho   vyjadrenia   znalca   výzvou z 1. decembra 2004 (vyjadrenie znalca bolo doručené 15. augusta 2005).

Okresný súd v priebehu konania do svojho prvého rozsudku vo veci z 8. februára 2006   (ako   aj   v   ďalšom   priebehu   konania)   zisťoval   úmrtia   odporcov,   z   príslušných matričných   úradov   žiadal   ich   úmrtné   listy,   resp.   pripájal   k   súdnemu   spisu   dedičské rozhodnutia po zomrelých odporcoch.

Sťažovateľka   v   1.   rade   niekoľkokrát   rozšírila   svoj   návrh   o   ďalších   odporcov v nadväznosti na úmrtia účastníkov v priebehu konania (podaním doručeným 13. októbra 2003   bol   rozšírený   návrh   o   odporcov   v   41.   rade   až   51.   rade,   podaním   doručeným na pojednávaní konanom 14.   apríla 2004   bol rozšírený   návrh   o   sťažovateľov v   2.   rade až 6. rade ako odporcov v 52. rade až 56. rade, podaním doručeným súdu 20. apríla 2004 bol   rozšírený   návrh   o   odporcov   v   57.   rade   až   63.   rade   a   podaním   doručeným   súdu 19. októbra 2004 bol rozšírený návrh o odporcov v 64. rade až 68. rade).

Okresný súd prvým rozsudkom z 8. februára 2006 zamietol návrh v časti týkajúcej sa určenia vlastníctva k nehnuteľnosti (parcele č...) a v ostatnej časti návrhu vyhovel a určil, že ostatné nehnuteľnosti patria do vlastníctva sťažovateľky v 1. rade v polovici a do dedičstva po   zomrelom   navrhovateľovi   v   2.   rade   v   polovici,   zároveň   sťažovateľku   zaviazal   na náhradu trov konania odporcovi v 34. rade.

Proti rozsudku okresného súdu z 8. februára 2006 podali odvolanie sťažovateľka v 1. rade a odporca v 34. rade. Spis bol okresným súdom predložený na odvolacie konania krajskému súdu prvýkrát 17. apríla 2007, druhýkrát 2. júla 2007 a tretíkrát 20. decembra 2012 a dvakrát bol krajským súdom spis vrátený bez rozhodnutia vo veci (prvýkrát pre účely odstránenia vád v doručovaní a pre nespôsobilosť dvoch odporcov byť účastníkmi konania   a   druhýkrát   pre   účely   vykonania   prvotných   procesných   úkonov   vo   vzťahu k odvolateľom).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   6   Co   382/2007-391   zo   17.   septembra   2008   zrušil rozsudok okresného súdu z 8. februára 2006 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že v čase rozhodovania okresného   súdu   už   navrhovateľ   v   2.   rade   nemohol   byť   účastníkom   konania,   keďže 14. októbra 2001 zomrel. Okresný súd uvedené žiadnym spôsobom nezohľadnil a konal a rozhodol vychádzajúc z jeho účasti v konaní.

V ďalšom priebehu konania na výzvy okresného súdu právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podaním doručeným 11. decembra 2008 oznámil, že dedičmi po navrhovateľovi v 2. rade sú odporcovia v 46. rade až 50. rade (sťažovatelia v 2. rade až 6. rade, o ktorých sťažovateľka v 1. rade rozšírila svoj návrh podaním doručeným 14. apríla 2004 a v podaní ich označila ako odporcov v 52. rade až 56. rade, pozn.), ktorí súhlasia, aby do konania vstúpili   ako   navrhovatelia.   Ďalším   podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   septembra 2009   sťažovateľka   v   1.   rade   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   oznámila,   že právnymi nástupcami navrhovateľa v 2. rade sú sťažovatelia v 2. rade až 6. rade, a pripojila ich súhlas so vstupom do konania na strane navrhovateľov.

Okresný   súd   následne   nariadil   vo   veci   ešte   tri   pojednávania   (29.   októbra   2009, 3. decembra 2009 a 28. januára 2010, na ktorom vyhlásil druhý rozsudok vo veci).Okresný súd druhým rozsudkom z 28. januára 2010 rozhodol totožne ako svojím prvým rozsudkom   z 8. februára 2006, okrem výroku o trovách konania (trovy konania nepriznal žiadnemu z účastníkov).

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   28.   januára   2010   podal   odvolanie   odporca v 34. rade,   okrem   výroku   o   čiastočnom   zamietnutí   návrhu.   Spis   bol   okresným   súdom predložený na odvolacie konania krajskému súdu prvýkrát 7. júla 2010, krajským súdom bol vrátený bez rozhodnutia vo veci z dôvodu vád v doručovaní rozsudku a chýb v záhlaví rozsudku   okresného   súdu   (ktoré   boli   následne   okresným   súdom   odstránené   novým doručovaním   a   opravným   uznesením)   a   druhýkrát   bol   krajskému   súdu   doručený 15. júna 2011.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Co   213/2011   z   31.   júla   2012   zrušil   rozsudok okresného súdu z 28. januára 2010 v odvolaním napadnutom vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd zrušil rozsudok   okresného   súdu   najmä   z   dôvodu   zásadných   pochybení   okresného   súdu   pri vykonávaní   dôkazov,   zisťovaní   skutkového   stavu   veci,   odôvodnení   rozsudku,   ustálení a odôvodnení   aktívnej   legitimácie   navrhovateľov   a   ustálení   a   odôvodnení   pasívnej legitimácie   odporcov,   k   dôvodu   nesprávneho   postupu   pri   zabezpečovaní podkladov   pre znalecké dokazovanie, nedôslednosti pri ustanovovaní opatrovníka, neprehľadnej spisovej evidencie a v závere svojho uznesenia krajský súd konštatoval komplexne chybný postup okresného súdu.

Spis bol okresnému súdu vrátený 11. septembra 2012, od toho času okrem vyjadrenia navrhovateľov a žiadosti odporcu v 34. rade o informáciu o stave konania neboli vykonané ďalšie úkony okresným súdom.

Sťažovatelia poukazujúc na doterajšiu dĺžku konania (ktoré trvá už viac ako 16 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené, pozn.) a činnosť okresného súdu, ktorú hodnotia ako neefektívnu, navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní... sp. zn. 6C/544/99, porušené bolo.

Okresnému   súdu   Čadca   prikazuje,   aby   v   konaní...   sp.   zn.   6C/544/99,   konal   bez zbytočných prieťahov.

M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške po 7.000,- EUR... každému, ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

M. K., M. K., A. K., Ľ. K., I. K. a A. N. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 984,10 EUR...“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 110/2014-21 z 19. marca 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľov.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   747/14   z   25.   marca   2014   konštatoval,   že vo veci   vznikli   prieťahy   v   konaní   a   pripojil   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   v   ktorom podrobne opisuje priebeh namietaného konania.

Okresný súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 747/14 z 25. marca 2014 a právny zástupca sťažovateľov vo vyjadrení z 2. júna 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet   posudzovaného   konania   (určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam)   sa   po právnej stránke nejaví ako zložitý, a teda neodôvodňuje dĺžku posudzovaného konania. Pokiaľ ide o skutkovú stránku posudzovaného konania, je možné pripustiť istú zložitosť vyplývajúcu z potreby nariadenia znaleckého dokazovania a k celkovej dĺžke konania nutne prispel aj počet odporcov (40 odporcov označených v návrhu na začatie konania), následné úmrtia odporcov a potreba zistenia ich právnych nástupcov v konaní.

2. Správanie   účastníkov   konania   je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovatelia prispeli ku vzniku prieťahov.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Dňa 2. septembra 1997 sťažovateľka v 1. rade ako navrhovateľka v 1. rade a I. K. ako navrhovateľ v 2. rade podali okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhali   proti   odporcom   v   1.   rade   až   40.   rade   určenia   svojho   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam.

V priebehu súdneho konania došlo k úmrtiu niekoľkých odporcov, a tým aj k potrebe ustálenia   okruhu   ich   právnych   nástupcov.   V   priebehu   konania   došlo   14.   októbra   2001 aj k úmrtiu   navrhovateľa   v   2.   rade,   ktorého   právnymi   nástupcami   sú   sťažovatelia v 2. až 6. rade.   Ich   právne   nástupníctvo   však   bolo   zo   strany   okresného   súdu   ustálené zmätočne (keď s nimi okresný súd konal ako s účastníkmi na strane odporcov), k čomu čiastočne prispela aj nečinnosť sťažovateľky v 1. rade a jej zmätočné podania v tomto smere,   resp.   pasívny   postoj   samotných   sťažovateľov   v 2.   až 6. rade   k ich   procesnému postaveniu v konaní.

Okresný súd vo veci   rozhodol   rozsudkom z 8. februára 2006, ktorý   bol zrušený uznesením krajského súdu zo 17. septembra 2009, a rozsudkom z 28. januára 2010, ktorý bol   zrušený   v   odvolaním   napadnutej   časti   uznesením   krajského   súdu   z   31.   júla   2012. Po zrušení   druhého   rozsudku   okresného   súdu   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu 11. septembra   2012,   pričom   od   tohto   času   vo   veci   neboli   zo   strany   okresného   súdu vykonané žiadne úkony smerujúce k prerokovaniu a rozhodnutiu veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané   konanie   vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. 6 C 544/99, ktoré sa začalo 2. septembra 1997, trvá viac ako 16 rokov a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Vzhľadom   na celkovú dĺžku posudzovaného konania, opakované zrušenie rozsudkov okresného súdu v odvolacom konaní a dôvody, pre ktoré boli rozsudky okresného súdu zrušené, ako aj vzhľadom na úplnú nečinnosť okresného súdu od septembra 2012, posudzované konanie ako celok charakterizuje neefektívny postup okresného súdu.

Ústavný súd preto uzatvára, že postupom okresného súdu v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému z nich v sume 7 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 000   €   každému   zo   sťažovateľov za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde. Pri ustálení   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal   na   celkovú   dobu posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu na vzniknutých prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých šiestich sťažovateľov o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Úhrada   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2014 (2 x 67 €) spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) predstavuje u jedného sťažovateľa sumu 150,08 € a trovy právneho zastúpenia šiestich sťažovateľov predstavujú sumu 900,48 €.

Keďže právny zástupca sťažovateľov je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa   §   27   zákona   č.   222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších predpisov. Trovy konania zvýšené o DPH predstavujú sumu 1 080,58 €.

Keďže sťažovatelia si uplatnili náhradu trov právneho zastúpenia sumu nižšiu, aká vyplýva   z   citovaných   zákonných   ustanovení,   ústavný   súd   ich   nároku   vyhovel   v   celom rozsahu a priznal im uplatňovanú sumu 984,10 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014