znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P, s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 266/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 1 CoE 351/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. 2 CoE 363/2012 z 31. augusta 2012, sp. zn. 16 CoE 228/2012 z 30. augusta 2012, sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 154/2012   z 26.   septembra   2012,   sp.   zn.   41   CoE   165/2012   z   26.   septembra   2012, sp. zn. 43 CoE 188/2012 z 28. augusta 2012 a sp. zn. 15 CoE 158/2012 z 12. októbra 2012 v spojení   s   postupom   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   a   jeho   uzneseniami sp. zn. 15 Er 6/2009   zo   6.   marca   2012,   sp.   zn.   1   Er   77/2011   zo   16.   februára   2012, sp. zn. 1 Er   72/2010   z   27.   marca   2012,   sp.   zn.   1   Er   2030/2010   zo   16.   februára   2012, sp. zn. 1   Er   10/2009   zo   4.   mája   2012,   sp.   zn.   1   Er   2902/2010   zo   16.   marca   2012, sp. zn. 1 Er 2467/2010   z   5.   marca   2012,   sp.   zn.   1   Er   2217/2010   z   15.   februára   2012, sp. zn. 1 Er 2221/2010 z 20. marca 2012 a sp. zn. 1 Er 647/2009 zo 7. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14458/2012 a sp. zn. Rvp 16070/2012 až sp. zn. Rvp 16081/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14458/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 6. a 21. decembra   2012 doručené sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 1 CoE 266//2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012 (Rvp 16070/2012 a Rvp 16080/2012), sp. zn. 1 CoE 351/2012   z   18.   septembra   2012   (Rvp 16071/2012   a   Rvp   16077/2012,   sp. zn. 2 CoE 363/2012   z   31.   augusta   2012   (Rvp 16072/2012   a   Rvp   16073/2012),   sp. zn. 16 CoE 228/2012 z 30. augusta 2012 (Rvp 16074/2012), sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta 2012 (Rvp 16075/2012), sp. zn. 41 CoE 154/2012 z 26. septembra 2012 (Rvp 16076/2012), sp. zn. 41 CoE 165/2012 z 26. septembra 2012 (Rvp 16078/2012), sp. zn. 43 CoE 188/2012 z 28. augusta 2012 (Rvp 16079/2012) a sp. zn. 15 CoE 158/2012 z 12. októbra 2012 (Rvp 16081/2012,   ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutia   krajského   súdu“)   v spojení   s   postupom   a uzneseniami Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Er 6/2009 zo 6. marca 2012, sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012 (Rvp 16070/2012 a Rvp 16080/2012), sp. zn. 1 Er 72/2010 z 27. marca 2012 (Rvp 16071/2012 a Rvp 16077/2012), sp. zn. 1 Er 2030/2010 zo 16. februára 2012 (Rvp 16072/2012 a Rvp 16073/2012), sp. zn. 1 Er 10/2009 zo 4. mája 2012 (Rvp 16074/2012), sp. zn. 1 Er 2902/2010 zo 16. marca 2012 (Rvp 16075/2012), sp. zn. 1 Er 2467/2010 z 5. marca 2012 (Rvp 16076/2012), sp. zn. 1 Er 2217/2010 z 15. februára 2012 (Rvp 16078/2012, sp. zn. 1 Er 2221/2010 z 20. marca 2012 (Rvp 16079/2012)   a sp. zn. 1 Er   647/2009 zo   7.   mája 2012 (Rvp   16081/2012,   ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní   vrátiť   podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Po   zročnosti pohľadávok   a   v   nadväznosti   na   rozhodcovské   doložky   v   úverových   zmluvách   boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom.   Okresný   súd   ako   súd   exekučný rozhodol svojimi napadnutými rozhodnutiami (pozri bod 1) o prebiehajúcom exekučnom konaní/exekúcii tak, že „... exekúciu vyhlásil za neprípustnú, resp. ju zastavil“. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené   ako   vecne   správne,   a   to   predovšetkým   z   dôvodu,   že   oba   súdy   vyhodnotili rozhodcovskú doložku zakladajúcu právomoc zvoleného rozhodcovského súdu na konanie za   nekalú   zmluvnú   podmienku,   ktorá   v   spojení   s   ďalšími   nekalými   podmienkami obsiahnutými   v   zmluvách   o   úvere   ako   spotrebiteľských   zmluvách   spôsobovala   značnú nerovnováhu v právnom postavení dlžníkov ako spotrebiteľov a sťažovateľky ako silnejšej zmluvnej strany v dôsledku aplikácie noriem spotrebiteľskej legislatívy.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných ústavných sťažnostiach možno zhrnúť do niekoľkých rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného   v   exekučnom   konaní   preskúmať   exekučný   titul,   ktorým   bol   rozsudok rozhodcovského súdu, a tvrdí, že „Všeobecný súd vo veci sťažovateľa/sťažovateľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého   uznesenia   uviedol   všeobecný   súd,   nemalo   by   to   vplyv   na   vyššie   uvedené tvrdenie a to preto,   že v čase,   keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť   možnosť   podať   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   príslušnému všeobecnému súdu.“. Ďalej poukázala na to, že „... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.... rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako   je   viazaný   rozsudkom   všeobecného   súdu   (ust.   §159   ods.   2   OSP).“.   Poukázala   aj na dôsledky   tohto   postupu   okresného   súdu   a   uviedla: „Exekučný   súd   konal   pri   revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie,   v ktorej   rozhodujúc   o   právnom   postavení   účastníkov   rozhodcovského   konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou.“

3.2 V druhej rovine poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe okresného a krajského súdu, ktoré tieto oba súdy mali ignorovať/postupovať v rozpore s § 57 ods. 5 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „Exekučný   poriadok“),   k   čomu   argumentovala,   že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na   argumentácii   a legitimite   námietky   oprávneného   to   nič   nemení,   pretože   podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

3.3   V   neposlednom   rade   sa   sťažovateľka   snaží   vyvolať konanie o   prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) a poukazuje na to, že «Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia   práva   Únie   v   jednotlivých   jazykových   verziách   odlišný,   musí   byť   toto ustanovenie   vykladané   podľa   všeobecného   významu   a   cieľa   právnej   úpravy,   ktorej   je súčasťou. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú   podmienku   v   zmluve   o   úvere.   Máme   za   to,   že   v   danom   prípade   je   nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor európskej únie.».

3.4   Sťažovateľka   v   nadväznosti   na   svoje   úvahy   smerujúce   k   potrebe   konania o prejudiciálnej otázke poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský súd sa nijako nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou formulovaných, k čomu dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej argumentácie a tvrdení sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa... Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   v   záhlaví   tohto   rozhodnutia   označených   práv   postupom a napadnutými   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   zruší   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

8.   S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 14458/2012 a sp.   zn. Rvp 16070/2012 až sp.   zn. Rvp   16081/2012   a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami okresného súdu

9. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

10. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je v podstate   totožná   s   jej   právnou   argumentáciou,   ktorú   použila   v   stovkách   predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľke   sú   známe dôvody   odmietnutia   sťažností v obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej   argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd   plne   stotožňuje   s   dôvodmi   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutí   (napr. č. k. I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012, I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

12. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (pozri bod 3.2) ústavný   súd   uvádza,   že   novelizácia   Exekučného   poriadku   zavedená   zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „novelizácia Exekučného   poriadku“),   zaviedla   povinnosť   prvostupňového   súdu   rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g)   Exekučného poriadku, nariadiť vo veci pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu, ktoré všetky napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané do účinnosti novelizácie Exekučného poriadku; táto   povinnosť   prvostupňového   súdu   neplatí   v   prípadoch,   v   ktorých   prvostupňový   súd rozhodol   len   o zastavení   exekučného   konania,   ako   tomu   bolo   napríklad   v   napadnutých rozhodnutiach okresného súdu sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012 (potvrdeného uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   CoE   327/2012   z   18.   septembra   2012), sp. zn. 1 Er 2217/2010   z 15. februára   2012   (potvrdeného   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 41 CoE 165/2012 z 26. septembra 2012), sp. zn. 1 Er 77/2011 zo 16. februára 2012 (potvrdeného uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 327/2012 z 18. septembra 2012) a sp. zn.   1   Er   2030/2010   zo 16.   februára   2012   (potvrdeného   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   2   CoE   363/2012   z 31. augusta   2012).   Povinnosť   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho   v   odvolacom   konaní   nariadiť   pojednávanie   vyplýva   z   §   214   ods.   1   OSP. Z ďalšieho znenia § 214 OSP, a to § 214 ods. 2 OSP, vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta 2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky ako rozhodnutia správneho, či nariadi alebo nenariadi pojednávanie na prejednanie odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd nedopustil porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Podľa názoru ústavného súdu je zarážajúcou nepozornosťou, resp. úmyselným zavádzaním ústavného súdu, ak sťažovateľka argumentuje porušením právnych predpisov, ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v   danom   prípade   porovnaním   obsahu   namietanej   právnej   úpravy   s   vecnou   stránkou napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a   krajského   súdu   uvedených   v   bode   12   tohto rozhodnutia   (zastavenie   exekučného   konania   podľa   §   57   ods.   2   Exekučného   poriadku, pozn.)   a v   sťažovateľkinej   argumentácii   je   zrejmá   absencia   príčinnej   súvislosti,   resp. absencia obsahovej formy rozhodnutia predpokladanej samotnou novelizáciou Exekučného poriadku, v nadväznosti na čo sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom v tejto ich časti a priori nedôvodné.

14.   K   sťažovateľkou   namietanému konaniu   o   prejudiciálnej   otázke   ústavný súd poukazuje   na   to,   že   účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa stabilizovanej   judikatúry   Súdneho   dvora   spolupráca   vnútroštátneho   súdu   so   Súdnym dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred   ktorým   začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky   týkajú   výkladu   práva   EÚ   (napríklad   rozsudok   z   11.   júla   2006,   Chacón   Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

15. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

16.   Ak   taký   súd,   ktorý   je   súdom,   proti   ktorého   rozhodnutiu   už   niet   žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c)   OSP   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

17.   Povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   nevzniká   v   každom   prípade.   Súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

18. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 2 CoE 363/2012 z 31. augusta 2012 v podstatnom uviedol, že «Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie, ku ktorému došiel Súdny dvor Európskej únie pri výklade Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých praktikách   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ďalej   len   „Smernica“)   vo   veci   C-40/08   a   to: Smernica... sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.».

19. Krajský súd napr. vo svojom uznesení sp. zn. 16 CoE 228/2012 z 30. augusta 2012 v podstatnom uviedol, že «Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc   z   vyššie   citovaného   ustanovenia   je   súd   ako   autoritatívny   orgán rozhodujúci   spory   a   iné   právne   veci   povinný   obligatórne   prerušiť   súdne   konanie,   ak rozhodol o tom, že požiada podľa Článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva)   Súdny   dvor   Európskej   únie   o   vydanie rozhodnutia   o   predbežnej   (prejudiciálnej)   otázke.   Konanie   o   predbežnej   otázke   podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a   medzitýmneho   konania,   v   ktorom   Súdny   dvor   Európskej   únie   má   právomoc   vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie. o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade Štatútov orgánov zriadených aktom Rady   ES.   Konanie   o   predbežnej   otázke   pred   Súdnym   dvorom   je   inštitútom   pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v lom to konaní Súdny dvor   Európskej   únie   vydáva   rozhodnutia   o   určitých   čiastkových   otázkach   výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť   vnútroštátneho   súdneho   orgánu   požiadať   Súdny   dvor   o   vydanie rozhodnutia   o   predbežnej   otázke   je   zakotvená   v   druhej   vete   Článku   267   ZFEÚ.   Túto povinnosť   však   nemožno   vykladať   absolútne,   t.   j.   že   vnútroštátny   orgán   má   vždy   a   za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom   takéhoto   procesného   postupu   nie   je   len   samotná   skutočnosť,   že   sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa   výkladu   komunitárneho   práva   je   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   Súdneho   dvora predovšetkým   skutočnosť,   či   otázka   komunitárneho   práva   týkajúca   sa   platnosti   alebo výkladu   úniového   práva   je   pre   riešenie   daného   prípadu   relevantná.   Zmyslom   riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej   krajiny,   ale   zabezpečiť   jednotný   výklad   komunitárneho   práva.   Rozhodnutie   o otázke hraníc aplikovaleľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,   že   ho   determinuje   po   stránke   právnej.   Zároveň   prejudiciálna   otázka   nastolená Súdnemu   dvoru   EÚ   nesmie   byť   zjavne   neopodstatnená   a   irelevantná   vo   vzťahu k prebiehajúcemu   konaniu,   jej   potenciálne   zodpovedanie   musí   mať   reálny   dosah   na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov.   Uvedenú   otázku   považuje   odvolací   súd   za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak   dôsledne   skúmal,   či   rozhodcovská   doložka   bola   alebo   nebola   zo   spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu   na   konkrétnom   jednom   rozhodcovskom   súde,   je   neprijateľnou,   spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už na strane 12 tohto rozhodnutia výslovne uviedol, že nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská   doložka,   teda   že   rozhodovanie   spotrebiteľských   sporov   v   rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho   súdu   (pozri   napr.   Uznesenie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn. 17 CoE 181/2012, 16 CoE 209/2012, 16 CoE 117/2012 a i.) i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné   ustanovenie   písm.   q/   ods.   1   prílohy   smernice   Rady   93/13/EHS   o   nekalých podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   vykladať   tak,   že   mu   neodporuje   uzatvorenie presne   formulovanej   rozhodcovskej   doložky,   ktorú   využíva   vo   všeobecných   zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka,   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá,   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek požiadavke   dôvery   spôsobí   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán vzniknutých   na   základe   zmluvy,   ku   škode   spotrebiteľa.   Príloha   obsahuje   indikatívny a nevyčerpávajúci   zoznam   podmienok   ktoré   sa   môžu   považovať   za   nekalé.   Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v   jednotlivých   bodoch   svojej   prílohy   len   demonštratívne   vymenúva   niektoré   podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre   posudzovanie   zmluvných   podmienok   sú   však   upravené   priamo   v   článku   3   tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č, 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán   vzniknutých   na   základe   zmluvy ku Škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza   medzi   výpočtom   neprijateľných   zmluvných   podmienok   obsiahnutých   v   prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom   nieje   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou   podľa   písm.   q/   ods.   1   prílohy Smernice,   uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu.   že rozhodcovská doložka   oprávneného   nebola   so   spotrebiteľom   individuálne   dohodnutá,   pôsobí   značnú nerovnováhu   v   neprospech   práv   spotrebiteľa,   a   teda   je   neprijateľnou,   spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného   sporu   relevantnou,   keď   prejednávaný   spor   po   stránke   právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor. ktorý   je   vo   výlučnej   kompetencii   vnútroštátneho   súdu,   ale   zabezpečiť   jednotný   výklad komunitárneho   práva,   ku   ktorej   potrebe   jednotného   výkladu   druhá   otázka   odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,   či   je   v   súlade   s   čl.   17   a   čl.   47   Charty   základných   práv   EÚ   také   rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Edilores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide   o   vyjednávaciu   silu,   ako   aj   o   úroveň   informovanosti,   a   táto   situácia   ho   vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom   môže   byť   kompenzovaný   iba   pozitívnym   zásahom,   vonkajším   vo   vzťahu k samotným   účastníkom zmluvy.   Možnosť   súdu   skúmať   ex offo   nekalú   povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku   6   Smernice,   teda   zabránenie   tomu,   aby   jednotlivý   spotrebiteľ   nebol   viazaný nekalou podmienkou, a no prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7. pretože takéto preskúmanie môže mať odrádzajúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd   má   posudzovať   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky,   a   tým   vyrovnávať nerovnováhu,   ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.   Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci P. (C-76/10). kde v súvislostí so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze   výkonu   rozhodnutia   povinnosť   (aj   bez   návrhu)   posúdiť   nekalú   povahu   podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť   sa,   že   tento   spotrebiteľ   nie   je   viazaný   touto   podmienkou.   Už   z   citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách stým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalostí takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho   práva.   Uvedeným   následkom   v   zmysle   práva   Slovenskej   republiky   je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa S 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v lom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím   rozhodnutím   zabrániť   vymožiteľnosti   pohľadávky   veriteľa   voči   spotrebiteľovi,   a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane   vlastníckeho   práva   a   ani   v   rozpore   s   článkom   47   tejto   Charty   o   práve   na spravodlivý   proces.   Uvedené   posúdenie   bol   odvolací   súd   spôsobilý   uskutočniť   sám,   na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,   bez potreby predložiť prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   EÚ,   keď   toto   jeho   posúdenie   a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako   aj   s   doktrínou   acte   clairé,   ktoré   stanovujú   výnimky   z   povinnosti   predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase.   Predstavuje   snahu   o   to,   aby   sa   neodpovedalo   na   už   zodpovedané   a   neriešili   sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte,   že   začatie   konania   o   predbežnej   otázke   nie   je   potrebné   v prípadoch,   keď   sú výklad   a   aplikácia   úniového   práva   natoľko   zrejmé,   že   nie   je   potrebné   obracať   sa   s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na   základe   uvedeného,   nakoľko   odvolací   súd   nedospel   k   záveru,   že   by v prejednávanom   prípade   existovala   potreba   obrátiť   sa   s   predbežnou   otázkou   výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.».

19. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení citovaných rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza, že krajský súd pri svojich úvahách pri výklade rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie vychádzal z relevantnej judikatúry Súdneho dvora,   ktorú   vyložil   v   medziach   svojej   právomoci,   pričom   v   kontexte   vnútroštátnej spotrebiteľskej   legislatívy   aj   posúdil   viaceré   zmluvné dojednania   v   zmluve   o   úvere   za nekalé zmluvné podmienky, o ktorých rozhodol. Inými slovami, krajský súd disponujúc s právnym názorom Súdneho dvora (pozri bod 18, 19) nepovažoval za potrebné otvárať konanie o otázkach, pri ktorých pochybnosti nemal (pozri bod 17).

20.   K   námietke   sťažovateľky   spočívajúcej   v   jej   tvrdení,   že „Práve   chýbajúca procesná   činnosť   porušovateľov   vecne   vyjadrená   vydaním   rozhodnutia   o   návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní   nepristúpili   k   vydaniu   rozhodnutia   o   výslovnej   požiadavke   sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP (bližšie pozri bod 3.4 pozn.), teda nerozhodli   formou   predpokladanou   §   167   ods.   1   OSP,   ústavný   súd   konštatuje,   že   je pravdou, že z dikcie § 167 ods. 1 OSP vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už s súlade s návrhom účastníka konania alebo v nesúlade s ním   rozhoduje   o   procesných   otázkach   týkajúcich   sa   vedenia   konania,   teda   aj   napr. o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom definovaná možnosť   postupu   súdu   v   konaní   je   podporená   legislatívne   vymedzeným   rámcom   jeho postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy OSP.

21. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle svojej   štandardnej   judikatúry   nie   je oprávnený   posudzovať   zákonnosť   rozhodnutí,   proti ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124 ústavy   (bližšie   pozri   bod   5,   pozn.)   je   ako   nezávislého   ochrancu   ústavnosti   skúmať a rozhodovať o porušeniach ústavnosti v kontexte namietaného porušenia označených práv, a   nie   skúmať   porušenia   zákonnosti,   ktoré   svojou   intenzitou   nedosahujú   porušenia označených   základných   práv   a slobôd.   Inými slovami,   ústavný   súd   teda   nepovažuje za potrebné   zaoberať   zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   je/bola   odôvodňovaná opodstatnenosť   sťažovateľkou   podaných   sťažností,   ale   iba   z   nej   vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu zásahu do sťažovateľkou označených základných   práv   a   slobôd   posudzuje/resp.   posudzoval,   a   to   v   zmysle   ústavou   pevne zakotveného svojho poslania v právnom štáte.

22. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor, ktorým   uprednostnil   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného na interpretácii   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých cieľom   je/bude   úmyselne   spomaliť/sťažiť   postup   súdu   v konaní   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania.   Inými   slovami,   ústavný   súd   favorizuje/priorizuje   zváženie konkrétnych   okolností   posudzovaného   prípadu/prípadov   a jeho/ich   materiálne dôsledky/vplyv na právnu sféru sťažovateľa.

23. K už uvedenému ústavný súd poznamenáva, že už z výrokových častí uznesení krajského   súdu,   ako   napr.   sp.   zn.   16   CoE   228/2012   z   30.   augusta   2012, sp. zn. 43 CoE 196/2012 z 28. augusta 2012, sp. zn. 41 CoE 154/2012 z 26. septembra 2012, sp.   zn. 43 CoE 188/2012 z 28. augusta 2012...,   vyplýva samotná skutočnosť,   že podanými návrhmi na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP sa krajský súd aj zaoberal,   pričom   v odôvodneniach   týchto   svojich   rozhodnutí   vychádzal   aj   z   dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho dvora/odkazmi na túto judikatúru vzťahujúcu sa na sťažovateľkou   nastolené   problematické   otázky,   na   právny   výklad   ktorých   dostala jednoznačnú, zmysluplnú a z pohľadu ústavného súdu vykonaného prieskumu aj ústavne konformnú/súladnú odpoveď.

24.   V   závere   svojej   argumentácie   ústavný   súd   dodáva,   že   nemohol   prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych   žalôb v konaní   pred   všeobecnými   (exekučnými)   súdmi   v   kontexte   s   už   právoplatnými rozhodnutiami   súdov   (všeobecných   i   ústavného),   ktoré   sa   týkali   množstva   podobných prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad   možnosti   obrátiť   sa   na   tento   medzinárodný   súdny   orgán   vyčerpať   právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javí   z materiálneho   hľadiska   v obdobných prípadoch ako neefektívny.

25.   V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   už   iba   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

26. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013