znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2012-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   senátu   Mariannny   Mochnáčovej   a   zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť MUDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania a právom na prácu podľa čl. 35 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 19/2011 z 26. októbra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 18/2010 z 24. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo MUDr. R. B. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania a právom na prácu podľa čl. 35 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 19/2011 z 26. októbra 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 18/2010 z 24. marca 2011 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. februára 2012   doručená   sťažnosť   MUDr.   R.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na slobodnú voľbu povolania a právom na prácu podľa čl. 35 a čl. 40 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 TdoV 19/2011 z 26. októbra 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 18/2010 z 24. marca 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii   Prezídia   Policajného   zboru,   odboru   boja   proti   korupcii   v B.   uznesením   sp. zn. ČVS: PPZ-124/BPK-B-2005 z 20. októbra 2005 začal proti sťažovateľovi trestné stíhanie pre trestný čin prijímania úplatku a inej náležitej výhody podľa § 160a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „prokurátor“) následne 13. marca 2006 pod č. k. VII/2 Gv 131/05-26 doručil Špeciálnemu   súdu   v   Pezinku   (neskôr   Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku,   ďalej   len „špecializovaný   súd“)   obžalobu,   o   ktorej   rozhodol   špecializovaný   súd   rozsudkom   zo 7. decembra 2006 a uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej náležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia   slobody   v   trvaní   24   mesiacov,   výkon   ktorého   bol   podmienečne   odložený   na skúšobnú dobu 3 rokov. Zároveň mu bol uložený aj trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania na 3 roky a peňažný trest vo výmere 30 000 Sk. Pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil náhradný trest odňatia slobody na tri mesiace.   Na   odvolanie   sťažovateľa   a   jeho   matky   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, výkon ktorého odložil na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Zároveň mu uložil trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania na dobu 18 mesiacov a peňažný trest v sume 20 000 Sk. Pre prípad, že by výkon tohto trestu bol úmyselne zmarený, ustanovil mu náhradný trest na dobu dvoch mesiacov. Proti tomuto rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo Vš - 4/2007 z 2. júna 2008 tak, že dovolanie odmietol.

3.   Na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   ústavný   súd   nálezom   sp.   zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009 vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv a zrušil už uvedené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš - 4/2007 z 2. júna 2008, ako aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007 a zároveň vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Sťažovateľ z rozhodnutia ústavného súdu akcentoval jeho názor, že „pri výklade pojmu obstarávania veci všeobecného záujmu treba   predovšetkým   rešpektovať,   že   zákonný   pojem   všeobecného   záujmu   je   na   ústavnej úrovni stotožnený s pojmom verejného záujmu, ktorý prináša prospech (majetkový alebo iný)   všetkým   občanom   alebo   mnohým   občanom.   Zároveň   Ústavný   súd   konštatoval,   že názory Špeciálneho a Najvyššieho súdu (i dovolacieho), ktoré zákrok estetickej plastickej chirurgie bez potrebnej ústavnej a zákonnej dispozície spájajú s verejným záujmom, hoci občan   naň   nemá   ústavnoprávny   nárok,   nie   je   správny.   To   znamená,   že výkon   zákroku estetickej plastickej chirurgie je vecou dohody medzi lekárom a pacientom, a teda nie je inštitútom verejného práva ale súkromného práva.“. V tejto súvislosti ústavný súd ešte uviedol: „Trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok,   ktorý   má   význam   predovšetkým   celospoločenský,   t.   j.   z   hľadiska   ochrany základných   spoločenských   hodnôt.   V   zásade   však   nemôže   slúžiť   ako   prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu“ (pozri rozhodnutie č. 32/2009, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky, rok 2009, s. 525).

4. Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 11. júna 2009 zrušil rozsudok   špecializovaného   súdu   zo   7.   decembra   2006   a   vec   mu   vrátil,   aby   ju   znovu prejednal   a   vo   veci   rozhodol.   Špecializovaný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   PK-2   Tš/6/2006 zo 4. februára 2010 rozhodol tak, že podľa § 285 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „Trestný poriadok“) sťažovateľa oslobodil   spod   obžaloby   prokurátora,   pretože   skutok   nie   je   trestným   činom.   Proti oslobodzujúcemu   rozsudku   špecializovaného   súdu   podal   prokurátor   16.   apríla   2010 odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 To 6/2010 z 29. apríla 2010 tak,   že   zrušil   oslobodzujúci   rozsudok   špecializovaného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   nové prejednanie   a rozhodnutie.   Špecializovaný   súd   svojím   ostatným   rozsudkom   sp. zn. PK-2 Tš/6/2006 zo 17. septembra 2010 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody na 12 mesiacov, pričom výkon trestu odňatia slobody mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Zároveň mu bol podľa § 49 ods. 1 Trestného zákona   uložený   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho   povolania   na   9   mesiacov.   Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením   sp.   zn. 6 To   18/2010 z 24. marca 2011 odvolanie   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   podal   dovolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo V 19/2011 z 26. októbra 2011 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Proti obom ostatným rozhodnutiam najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote na ústavnom súde sťažnosť (pozri bod 1).

5.   Sťažovateľ   za   nosné   dôvody   porušenia   ním   označených   práv   napadnutými rozhodnutiami považuje (i) porušenie zásady totožnosti skutku (v tejto spojitosti aj zásady obžalovacej),   (ii)   porušenie   trestnoprávnej   zásady   zákazu   „reformatio   in   peius“   a   (iii) nerešpektovanie   právneho   názoru   vysloveného   ústavným   súdom   v   jeho   rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009.

6. K porušeniu zásady totožnosti skutku [bod 5(i)]

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   obžaloba,   na   základe   ktorej   sa   pred všeobecnými súdmi viedla jeho trestná vec, bola skutkovo vymedzená takto:

„...   v   presne   nezistený   deň   v   mesiaci   august   2005   vo   Fakultnej   nemocnici s poliklinikou v B. v priestoroch oddelenia plastickej chirurgie ako lekár žiadal pre seba za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650,- SK od pacientky D. O., aj napriek tomu, že D. O. za chirurgický zákrok zaplatila 66 350,- Sk v pokladni nemocnice a obv. MUDr. R. B. nemal oprávnenie prijímať žiadne platby od pacientov za operáciu, pričom 20. 10.   2005   vo   Fakultnej   nemocnici   s   poliklinikou   v B.   v   ambulancii   oddelenia   plastickej chirurgie prevzal od D. O. úplatok vo výške 19 000,- Sk za operáciu.“

Tomuto skutkovému vymedzeniu obžaloby už nezodpovedalo

-   odôvodnenie   odvolania   prokurátora   zo   16.   apríla   2010   proti   oslobodzujúcemu prvostupňovému rozsudku (sťažovateľ v tejto súvislosti hovorí o protizákonnom rozšírení trestného skutku, pozn.), v ktorom «prokurátor špekulatívne pridáva nový znak objektívnej stránky trestného činu „nedôvodné uprednostnenie pred inými“. Z výpovede svedkyne D. O. (dedukcia iba z textu), účelovo konštruuje, že obžalovaný „zrejme“ ako lekár za „žiadaný a sľúbený úplatok uprednostnil svedkyňu - agentku D. O. pri operácii“ (pozri str. 2 a 3 odvolania prokurátora)»,

- ani odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 6/2010 z 29. apríla 2010 (pozri bod 4), ktorým bol zrušený prvostupňový rozsudok o oslobodení sťažovateľa spod obžaloby. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd na strane 5 odôvodnenia «z pohľadu skutku... uviedol, že „výhodou, ktorú mala poškodená získať po prisľúbení   a   neskoršom odovzdaní   úplatku,   bola vyššia kvalita zákroku (nadštandardný prístup   k   pacientke).   Na   strane   7   poukazuje   na   možnosť,   že   svedkyňa   (argument prokurátora), mala byť uprednostnená pred inými (pri operácii), čo podľa názoru NS SR „môže iba nasvedčovať, že nešlo o celkom štandardný postup“».

Následne špecializovaný súd v ostatnom svojom rozsudku zo 17. septembra 2010 „vyslovil vinu zo spáchania nasledovného skutku:

V presne nezistený deň v mesiaci august 2005 a dňa 13. októbra 2005 a 14. októbra 2005 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v B. v priestoroch oddelenia plastickej chirurgie ako lekár žiadal pre seba za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650,- SK (619,07 €) od pacientky D. O... za to, že keď mu dá požadované peniaze, budú pri operácii použité lepšie prsné implantáty, pričom kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo bude zrejmé na pohľad i na dotyk a to napriek tomu, že...“.

Porovnaním v obžalobe uvedeného skutku so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu počnúc   ostatným   rozsudkom   špecializovaného   súdu   zo   17.   septembra   2010,   sťažovateľ dospel k záveru o porušení § 278 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého súd môže rozhodovať   len   o skutku,   ktorý   je   uvedený   v   obžalobnom   návrhu [„Porovnaním   oboch popísaných skutkov je zrejmé, že došlo k závažnému porušeniu princípu totožnosti skutku a obžalovacej   zásady (zjavné prekročenie totožnosti skutku   v časti   konania)...   Žalovaný skutok v nezmenenej podobe... v žiadnom prípade nenapĺňa formálne znaky trestného činu podľa   § 160 ods.   1 Tr.   zák.   Teda chýba ďalší znak daného trestného činu t.   j.,   že za poskytnutý úplatok, páchateľ zneužil svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu na poskytnutie výhody niektorej osobe, alebo na jej nedôvodné uprednostnenie pred inými... Po   zrušení   oslobodzujúceho   rozsudku   odvolacím   súdom   Špecializovaný   trestný   súd   vo svojom rozsudku zo dňa 17. 9. 2010 mení znenie a obsah skutkovej vety a túto dopĺňa o nové skutočnosti, ktoré doteraz neboli predmetom žaloby. Až tieto do pôvodne žalovanej skutkovej   vety   doplnené   nové   skutočnosti   napĺňajú   formálne   znaky   trestného   činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005. V   konkrétnom   prípade   došlo   k   podstatnej   zmene   skutku,   ktorá   v   pôvodnom obžalovacom návrhu nebola špecificky vyjadrená a nemá povahu menšej korektúry. Navyše nemá ani oporu vo vykonaných dôkazoch.“].

Sťažovateľ v rozsahu dôvodov o porušení zásady totožnosti skutku napokon uviedol, že «Preferovaný   znak   porušenia   osobitnej   povinnosti   a   následku   konania   zo   strany odvolacieho senátu evidentne zhoršuje postavenie obžalovaného pred súdom.

Takýto   postup   je   v   príkrom   rozpore   so   základnou   trestnoprocesnou   zásadou zachovania totožnosti skutku, ale zásadou zákazu reformatio in peius.

V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 3 Tdo 11/2009, v ktorom Najvyšší súd vyslovil jednoznačný právny názor, že, cit.:,,Súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu (§ 278 ods. 1 Tr. por.), pričom jeho menšie korektúry na základe dokazovania sú síce prístupné, ale nemôže ísť o zmenu, ktorá v pôvodnom návrhu prokurátora nebola nijako špecificky vyjadrená či naznačená. Zachovanie princípu totožnosti skutku umožňuje len subtílne úpravy na základe dokazovania   pred   súdom,   ale   nedovoľuje   zásadnú   zmenu   okolností,   ktoré   viedli   k postaveniu obvineného pred súd.“».

7. K porušeniu trestnoprávnej zásady zákazu reformatio in peius [bod 5(ii)]K porušeniu uvedenej zásady zo strany všeobecných súdov malo podľa sťažovateľa dôjsť   v   čase   po   zrušení   pôvodne   napadnutých   súdnych   rozhodnutí   ústavným   súdom (nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   402/08   z   1.   apríla   2009),   keď   sa   jeho   trestná   vec   procesne nachádzala v rámci odvolacieho konania proti prvostupňovému rozsudku zo 7. decembra 2006.   Ďalej   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   zmena   k   horšiemu   sa   môže   prejaviť   najmä v „skutkových   zisteniach...   použitej   právnej   kvalifikácii...   druhu   a   výmere   trestu“, a   to jednotlivo alebo vo vzájomnej kumulácii. «Konštatovanie odvolacieho súdu, že... skutok, ktorý   sa   nepochybne   stal   a   jednoznačne   ho   spáchal   obžalovaný...,   bude   možné   právne kvalifikovať ako prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody, podľa § 160 ods. 1, ods. 3 písm. b, Tr. zákona účinného do 31. decembra 2005 (str. 4 uznesenia Najvyššieho súdu SR 1 Toš   5/2007   z   11.   06.   2009),   je   kabinetný   postup   (neverejné   zasadnutie),   je   nezákonný záväzný pokyn aká skutková podstata trestného činu má byť naplnená (dokonca prísnejší trestný čin). Ide o prípad porušenia zákazu reformatio in peius... Predmetná zásada zo strany   odvolacieho   -   Najvyššieho   súdu   bola   porušená   aj   z   dôvodu   rozšírenia   trestnej činnosti obžalovaného (vraj nadštandardný prístup k pacientke)... Aby súdy mohli moje konanie kvalifikovať ako trestný čin v zmysle ustanovení § 160 Trestného zákona museli zmeniť pôvodne žalované skutkové zistenia v môj neprospech a to pridaním skutočností, ktoré napĺňali znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. Došlo k doplneniu skutku o zistenie, že údajne som mal žiadať finančnú čiastku vo výške 18.650,- Sk za to, že keď mi O. dá požadované peniaze, budú pri operácii použité lepšie prsné implantáty, pričom kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo bude zrejmé na pohľad i na dotyk... Objektom trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160   Tr.   zák.   účinného   do   31.   12.   2005   je   záujem   na   riadnom,   nestrannom   osobnými záujmami   neovplyvnenom   plnení   povinností   vyplývajúcich   zo   zamestnania,   povolania, postavenie.

Z hľadiska subjektívnej stránky tohto trestného činu sa vyžaduje úmyselné zavinenie, ktoré zahŕňa nie len úmysel prijať, žiadať, alebo si dať sľúbiť úplatok, ale aj úmysel za úplatok konať, alebo sa zdržať konania a tak porušiť svoje povinnosti. V danom prípade by to bolo poskytnutie nenáležitých výhod pre svedkyňu O. vo forme poskytnutia plnenia, na ktoré nemala nárok resp. uprednostnenia, ako to uviedol prokurátor vo svojom odvolaní. Žalovaný skutok neobsahoval takéto zistenie, znenie skutku obsiahnutého v obžalobe, nenapĺňalo všetky znaky trestného činu, chýbalo konanie, ktoré by nasvedčovalo naplnenie subjektívnej   stránky   v   plnom   rozsahu,   t.   z.   úmyselné   protiprávne   konanie,   ktoré   by zvýhodňovalo svedkyňu O.

Doplnenie skutku nad rámec obžaloby je hrubou zmenou k zhoršeniu v skutkových zisteniach v môj neprospech, teda v neprospech obvineného.

V   tejto   súvislosti   poukazujem   na   stanovisko   č.   15   trestnoprávneho   kolégia Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2011 najmä na posledný odstavec na strane 4 kde sa uvádza: „Za zmenu v neprospech obžalovaného treba považovať aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného vo väčšom rozsahu ním spáchanej trestnej činnosti oproti pôvodnému rozhodnutiu, hoci táto zmena nemusí mať vplyv na právnu kvalifikáciu trestného činu, prípadne nie je spojená ani s uložením prísnejšieho trestu.“»

8. Podľa názoru sťažovateľa „postup všeobecných súdov je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, hraničiaci s arbitrárnosťou uvedených rozhodnutí spočívajúcou vo svojvôli, čo má za následok porušenie môjho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktorú garantuje ústava a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vyššie   uvedeným   súdnym   konaním   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko Najvyšší súd ako súd dovolací svojim konaním a   rozhodnutím   mi   odoprel   poskytnúť   právnu   ochranu   v   rámci   dovolacieho   konania následkom nesprávnej interpretácie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., čo malo za následok neposkytnutie ochrany základných práv.

Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR ako dovolacieho a ako aj odvolacieho súdu bolo porušené aj moje právo na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu v zmysle čl. 35 Ústavy SR, a to ponechaním trestu zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania v platnosti. Porušenie tohto práva stále trvá, pretože odsudzujúci rozsudok je zapísaný v registri trestov (aj   keď   zahladený)   a   ohrozuje   možnosť   voľby   povolania,   ktorého   podmienkou   je bezúhonnosť preukazovaná výpisom z registra trestov.

Vzhľadom na tieto skutočnosti som toho názoru, že Najvyšší (dovolací) súd svojim uznesením porušil práva vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru v spojení s čl. 35 ods. 1 a 3 (nakoľko mi bol okrem iného uložený trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania).“.

9. Sťažovateľ na základe už uvedeného ústavný súd žiadal, aby vydal tento nález: „... Právo MUDr. R. B.   na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle článkov 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy..., článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru... v spojení s jeho právom na slobodnú voľbu povolania a právo na prácu v zmysle článku 35 a článku 40 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 26. 10. 2011 sp. zn. 1 TdoV 19/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 24. 03. 2011 sp. zn. 6 To 18/2010 bolo porušené...

Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 26. 10. 2011 sp. zn. 1 TdoV 19/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu... SR zo dňa 24. 03. 2011 sp. zn. 6 To 18/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie...

MUDr. R. B. sa priznáva náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- Eur, ktorú mu vyplatí Najvyšší súd...

MUDr.   R.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia,   ktorú   mu   vyplatí Najvyšší súd...“

10.   Nárok   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodnil takto:

„... Som lekár špecialista s viac ako 15 ročnou praxou. Následkom rozhodovania súdov som stratil bezúhonnosť. Rozsudkami všeobecných súdov   mi   bol   opakovane   ukladaný   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho   povolania naposledy v trvaní 9 mesiacov.

Stratil   som svoje pôvodné zamestnanie,   nemohol som pracovať vo svojom obore a nemohol som si zvyšovať svoju kvalifikáciu. Mal som veľké problémy pri hľadaní nového zamestnania, pričom bol so mnou opakovane skončený pracovný pomer.

Následkom odsúdenia som prestal učiť a prednášať na vysokej škole a nemohol som ani publikovať bez obavy z mediálnych útokov.

Napriek tomu, že som odborne vyhovoval podmienkam určeným pre pozíciu lekára - špecialistu a uchádzal som sa o prácu v zahraničí po pohovoroch, pri ktorých som vyhovel odborným kritériám som bol informovaný, že nespĺňam kritérium bezúhonnosti a prácu som nedostal...

Ako príklad uvádzam môj pracovný pomer v spoločnosti S., s. r. o., ktorá so mnou skončila pracovný pomer v skúšobnej dobe v reakcii na články uverejnené v denníku S... Opakované uznanie viny zo spáchania trestného činu súdom mi spôsobila   vážnu psychickú   traumu   v   dôsledku   poníženia   a   znehodnotenia   mojej   osobnosti   lekára   - odborníka.

Prípad a súdne rozhodnutia boli a aj v súčasnosti sú stále prezentované v médiách - či   už   v   denníkoch   alebo   televíznych   vysielaniach   s   uverejnením   celého   mena,   veku, fotografie tváre s tendenčným opisom skutku, vždy jednostranne v môj neprospech. Tieto skutočnosti   mali   za   následok   poškodenie   môjho   dobrého   mena   rokmi   budovaného   na verejnosti   aj   u   pacientov,   poškodenie   dobrého   mena   v   mieste   predchádzajúceho   aj terajšieho   bydliska.   Negatívny   dopad   mali   aj   návštevy   príslušníkov   polície   v   súvislosti s trestným konaním u mojich susedov pričom dochádzalo k tendenčným a jednostranným informáciám vo veci bez mojej prítomnosti.

Uvedená trauma má za následok, že trpím nespavosťou, neurologickými ťažkosťami tzv. TOS syndróm, pre ktoré som bol opakovane vyšetrený a liečený, a ktoré je spojené s tŕpnutím prstov rúk vyvolaných na podklade spazmov krčných svalov následkom stresu a následným útlakom nervov pre horné končatiny vystupujúcich z miechy v oblasti krčnej chrbtice.   Negatívne   následky   sa   prejavili   aj   vo   forme   zvýšenia   hladiny   cholesterolu, triglyceridov a kyseliny močovej, kolísavým krvným tlakom zrejme ako následok chronickej expozície stresu vyvolanej trestným konaním.

Vyššie uvedené negatívne následky ma sústavne sprevádzajú do dnešného dňa, o čom predkladám   dôkazy   vo   forme   rozviazania   pomeru,   výpisov   z   mediálnych   príspevkov   - článkov.

Som toho názoru, že v danom prípade sú splnené podmienky na priznanie finančného zadosťučinenia podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR a preto si uplatňujem nároky vo výške 15.000,- Eur.“

11. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o prednostné prerokovanie tejto sťažnosti.

12. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 110/2012-26 zo 7. marca 2012 sťažnosť po jej predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie   nezistiac   jednoznačné   dôvody   na   jej odmietnutie.

13.   Ústavný   súd   listom   z   9.   marca   2012   doručil   najvyššiemu   súdu   sťažnosť sťažovateľa a uznesenie č. k. I. ÚS 110/2012-26 zo 7. marca 2012 a vyzval ho, aby sa v lehote 14 dní vyjadril k obsahu sťažnosti. Predseda najvyššieho súdu doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa listom č. KP 4/2012-13 z 28. marca 2012. V podstatnom   uviedol: „Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   v   rámci   uplatnených dovolacích   dôvodov,   ktorými   je   dovolací   súd   viazaný   dáva   primeranú   a   dostatočnú odpoveď   na   základnú   otázku,   či   zistený   skutok   bol   správne   právne   posúdený   (ktorého úplnosť a správnosť dovolací súd nemohol skúmať ani meniť). Odôvodnenie uznesenia v súlade so záverom vysvetľuje prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius a totožnosti skutku... Dovolací súd zdôraznil, že zákaz zmeny k horšiemu sa nevzťahuje na samotné konanie, ale na jeho výsledok, t. j. na rozhodnutie. K tomuto záveru dospel aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí... Doplnením rozhodných skutkových zistení v rozsudku súdu prvého stupňa (v porovnaní s obžalobným návrhom) pri zachovaní totožnosti skutku sa nezmenil rozsah, ani závažnosť trestnej činnosti, zo spáchania ktorej bol obvinený pôvodne uznaný za vinného, nesprísnila sa právna kvalifikácia skutku ani uložený trest... Dovolací súd sa náležite vysporiadal aj s namietaným porušením zásady totožnosti   skutku.   Vychádzajúc   z   právneho   názoru,   že   totožnosť   skutku   je   zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody   aspoň   v   následku   pri   rozdielnom   konaní,   ako   aj   v   prípade,   ak   konanie   alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúc do úvahy aj to, že súd musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Dovolací súd preto správne dospel k záveru, že v posudzovanej kauze je daná úplná zhoda, ako v konaní tak aj v následku konania obvineného. Na základe výsledkov dokazovania bola upravená skutková veta len v tej časti, že sa doplnilo to, čím obvinený zdôvodňoval žiadosť o úplatok.

Pokiaľ ide o uvedený výklad totožnosti skutku, zaoberá sa ním konštantná judikatúra, napr. č. 64/1973 Zb. rozh. tr.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté uznesenie nie je ani svojvoľné ani arbitrárne a neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru..., preto navrhujem sťažnosť obvineného ako zjavne neopodstatnené odmietnuť.“

14. Právny zástupca sťažovateľa listom z 11. apríla 2012 reagujúc na vyjadrenie najvyššieho   súdu   (bod   13)   zotrval   na   svojej   argumentácii   uvedenej   v   sťažnosti   (body 2 až 11).

15.   K   sťažnosti   sťažovateľa   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadrili   tiež   (i) špecializovaný súd, a to podaním č. Spr 102/2012 z 21. júna 2012 (doručeným ústavnému súdu 28. júna 2012) a (ii) I. námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len   „I.   námestník   GP“),   a   to   podaním   č.   k.   VII/2   Gv   131/05-106   z 26.   júna   2012 (doručeným ústavnému súdu 24. júla 2012).

(i) Predseda špecializovaného súdu v podstatnom uviedol: „Z podania sťažovateľa je zrejmé, že namieta zásadnú rozdielnosť dvoch rozhodnutí Špecializovaného...   súdu,   keď   rozsudkom   Špecializovaného...   súdu   zo...   04.   02.   2010... rozhodol tak, že... ho oslobodil spod obžaloby a na druhej strane po zrušení rozsudku Najvyšším súdom... bol rozsudkom zo... 17. 09. 2009... uznaný vinným a odsúdený. Tento rozsudok   bol   potom   potvrdený   Najvyšším   súdom...   a   taktiež   dovolací   súd   odmietol dovolanie sťažovateľa. Ďalej je z podania sťažovateľa zrejmé, že podľa jeho názoru bola porušená zásada totožnosti skutku a porušená trestnoprávna zásada zákazu reformatio in peius...   trestný   spis   Špecializovaného...   súdu   sp.   zn.   PK-2TŠ/6/2006   sa   nachádza   na Ústavnom   súde...   Z   týchto   dôvodov   vo   svojom   vyjadrení   reagujem   len   na   základe informácií, ktoré mám zo sťažnosti žiadateľa a ktoré mi vyplynuli z vyjadrenia príslušného predsedu   senátu...   v   prípade   oslobodzujúceho   rozsudku   Špecializovaný...   súd   svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil aj nálezom Ústavného súdu... sp. zn. I. ÚS 402/08 zo dňa 01. 04. 2009, pričom bol zistený taký právny stav, že súd konštatoval, že skutok sa stal, spáchal   ho   obžalovaný,   ale   tento   skutok   nie   je   trestným   činom   a   nie   je   ho   možné subsumovať   pod   žiadnu   inú   skutkovú   podstatu   trestného   činu.   V   prípade   druhého rozhodnutia,   ktorým   bol   obžalovaný   uznaný   vinným   a   odsúdený,   súd   vychádzal   z ustanovenia § 327 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého súd, ktorému bola vec vrátaná na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Čo sa týka ďalších námietok sťažovateľa týkajúcich sa porušenia zásady totožnosti skutku a porušenia zásady zákazu reformatio in peius, tieto skutočnosti boli namietané obhajobou už v samotnom priebehu hlavného pojednávania a súd vo svojom odôvodnení rozsudku na ne reagoval... V tomto smere si dovolím odkázať na zdôvodnenie rozsudku Špecializovaného   trestného   súdu.   V   konečnom   dôsledku   podľa   samotného   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu trestnoprávnej zásady zákazu reformatio in peius malo dôjsť v čase po zrušení pôvodne napadnutých súdnych rozhodnutí ústavným súdom, kedy sa trestná vec nachádzala v rámci odvolacieho konania proti prvostupňovému rozsudku na Najvyššom súde...“

(ii) I. námestník GP v podstatnom uviedol:„Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobe, nemožno   vyvodiť   záver,   že   medzi   skutkom,   ktorý   je   uvedený   v   obžalobnom   návrhu a skutkom, uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie však dôjsť k zmene podstaty skutku.

Totožnosť   skutku   je   zachovaná,   ak   je   zachovaná   jeho   podstata.   Podstata   skutku spočíva v konaní páchateľa a v následku, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Podstata skutku je v účasti obvineného na určitej udalosti, ktorá je uvedená v uznesení o vznesení obvinenia a z ktorej vznikol následok. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta a času spáchania činu, rozsah následkov, spôsob vykonania činu a pod.

Totožnosť skutku je teda zachovaná nielen v prípadoch

- úplnej zhody opísaného konania a následku, ale aj v prípadoch ak,

- je úplná zhoda aspoň v konaní pri rozdielnom následku,

- je úplná zhoda aspoň v následku pri rozdielnom konaní,

- konanie alebo následok /prípadne aj oboje/ sú aspoň čiastočne zhodné, pri zhode v podstatných okolnostiach.

Takýto výklad totožnosti skutku pritom vychádza z dlhoročnej praxe a rozhodovania súdov Slovenskej republiky.

V   posudzovanej   trestnej   veci   je   daná   úplná   zhoda   medzi   skutkom   uvedeným v obžalobnom návrhu a ostatným rozsudkom špecializovaného trestného súdu v:

- mieste spáchania skutku,

- čase spáchania skutku,

- následku.... Podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku ako bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Zmena   k   horšiemu   nemôže   nastať   v   skutkových   zisteniach,   použitej   právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade   škody.   Takto   koncipovaný   zákaz   zmeny   k   horšiemu   platí   aj   pre   odvolacie konanie.

Je však potrebné zdôrazniť, že zákaz zmeny k horšiemu sa nevzťahuje na samotné konanie, ale na jeho výsledok, t. j. na rozhodnutie.

Aj   keď   ostatným   rozsudkom   špecializovaného   trestného   súdu   došlo   k   zmene skutkových zistení a k úprave skutku /v porovnaní s obžalobným návrhom/ pri zachovaní totožnosti skutku sa nezmenil rozsah a ani závažnosť trestnej činnosti, nesprísnila sa právna kvalifikácia skutku a ani uložený trest.

Je možné konštatovať, že v trestnej veci obv. MUDr. R. B. nebola porušená zásada zákazu reformatio in peius, nakoľko nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia v porovnaní s pôvodným rozsudkom.

Na   záver   považujem   za   nevyhnutné   uviesť,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňujem s rozsudkom Špecializovaného... súdu... zo... 17. 09. 2010, uznesením Najvyššieho súdu... z... 24. 03. 2011 ako aj uznesením toho istého súdu... z... 26. 10. 2011, v trestnej veci obv. MUDr. R. B.“

16. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou označených práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   v   primeranej   lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Priebeh trestnej veci sťažovateľa v čase po prijatí nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009

17.   Ústavný   súd   sa   trestnou   vecou   sťažovateľa   už   zaoberal   a   nálezom   sp.   zn. I. ÚS 402/08   z   1.   apríla   2009   vyslovil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv,   zrušil (dovolacie) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo Vš - 4/2007 z 2. júna 2008, ako aj (odvolací) rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 19. apríla 2007 a zároveň vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Nosné dôvody (ratio decidendi) uvedeného rozhodnutia ústavného súdu spočívali v procesnoprávnom [body 22(i), 24, 29, 30, 31 a 35] a hmotnoprávnom [body 22(ii), 34 a 35] rámci, keď ústavný súd v podstatnom konštatoval   očividne   nesprávny   výklad pojmu „obstarávanie veci   všeobecného   záujmu“ zo strany všeobecných súdov.

18. Najvyšší súd následne uznesením sp. zn. 1 Toš 5/2007 z 11. júna 2009 zrušil rozsudok   špecializovaného   súdu   zo   7.   decembra   2006   a   vec   mu   vrátil,   aby   ju   znovu prejednal   a   vo   veci   rozhodol.   Najvyšší   súd   v   podstatnom   konštatoval,   že   vzhľadom na vyslovený názor ústavného súdu (bod 17 in fine) „obžalovaný nemôže byť uznaný za vinného z trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák.“, avšak „skutok, ktorý sa nepochybne stal a jednoznačne ho spáchal obžalovaný..., bude potom možné právne kvalifikovať ako prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody, podľa   §   160   ods.   1,   ods.   3   písm.   b/   Tr.   zák...   iba   za   predpokladu,   že   sa   preukáže   aj porušenie   osobitnej   povinnosti   vyplývajúcej   zo   zákona,   alebo   dôležitej   povinnosti vyplývajúcej   zo   zamestnania,   povolania,   postavenia   alebo   funkcie,   alebo   povinnosť,   na ktorej   plnenie   sa   osobitne   zaviazal...   nepostačuje   len   porušenie   morálnych   pravidiel,   k čomu evidentne došlo... Pokiaľ sa takéto porušenia za strany obžalovaného nepreukážu, nebude možné uznať ho za vinného z vyššie uvedeného trestného činu s kvalifikovanou skutkovou podstatou... z... uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolania obžalovaného MUDr. R. B. a jeho matky považoval za čiastočne dôvodné a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

19.   Špecializovaný   súd   v   poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   PK-2   Tš/6/2006   zo 4. februára 2010 sťažovateľa oslobodil spod obžaloby prokurátora, pretože skutok nie je trestným   činom.   Po   obsiahlom   zreprodukovaní   doterajšieho   stavu   a   v   intenciách zrušujúceho rozhodnutia (bod 18) vykonaného ďalšieho dokazovania (vypočutia svedkov a listinných   dôkazov),   ako   aj   podrobne   uvedených   záverečných   rečí   účastníkov špecializovaný súd uviedol: „Z dokazovania vykonaného po vrátení veci Špecializovanému trestnému súdu na prejednanie a rozhodnutie vyplynulo, že nebolo bez všetkých pochybností preukázané, že obžalovaný vedel o svojej povinnosti nepreberať platby od pacientov ako porušenie dôležitej povinnosti v rámci právnej kvalifikácie podľa § 160 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák... Súd zodpovedne skúmal subsumáciu skutku pod inú skutkovú podstatu v súlade s uznesením Najvyššieho súdu... a jeho záväzným právnym názorom... subsumovať skutok pod túto kvalifikovanú skutkovú podstatu (§ 160 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pozn.) nie   je   procesne   možné,   pretože   podľa   §   327   ods.   2   Tr.   por.   ak   bol   napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť k zmene rozhodnutia v jeho neprospech, čo znamená zákaz zmeny k horšiemu, tzv. zákaz reformácie in peius. Pričom trestná sadzba pri právnej kvalifikácii podľa   §   160a   ods.   1   Tr.   zák.   účinného   do   31.   12.   2005   (tzv.   neprípustná   právna kvalifikácia) je trest odňatia slobody na 1 až 5 rokov alebo zákaz činnosti alebo peňažný trest a trestná sadzba pri právnej kvalifikácii podľa § 160 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 je len trest odňatia slobody na 1 až 5 rokov. V zmysle uvedeného je trestná sadzba podľa § 160 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 prísnejšia, pretože v osobitnej časti Trestného zákona dovoľuje uložiť obžalovanému len trest   odňatia   slobody   na   1   až   5   rokov   a trestná   sadzba   podľa   §   160a   ods.   1   Tr.   zák. účinného do 31. 12. 2005 je menej prísna, lebo v osobitnej časti trestného zákona dovoľuje alternatívne uložiť aj menej prísne tresty a to peňažný trest alebo zákaz činnosti, čo je vyjadrené konkrétne slovami trest odňatia slobody alebo zákaz činnosti,   alebo peňažný trest,   čiže   pripúšťa   alternatívne   uloženie   menej   prísnych   trestov...   V   zmysle   právnej kvalifikácie podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 nebolo dokázané, že by obžalovaný žiadal a prijal úplatok, aby zneužil svoje zamestnanie na poskytnutie výhody pacientke alebo jej neodôvodnené uprednostnenie... Taktiež v zmysle právnej kvalifikácie podľa § 160 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 obžalovaný nežiadal a neprijal úplatok, aby porušil svoje povinnosti... Ďalej súd skúmal podradenie skutku aj pod ďalšie v Trestnom zákone uvedené skutkové podstaty, pričom pri § 235 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (trestný čin vydierania) dospel k záveru, že obžalovaný nepoužil násilie ani hrozbu, násilia ani inej ťažkej ujmy, aby mu pacientka dala úplatok, len jej povedal, že ak bude on spokojný, tak bude aj ona spokojná, čo nie je možné bez ďalšieho považovať za hrozbu, pričom naviac sa jedná o trestný čin proti slobode a pacientka mala principiálne aj inú možnosť, slobodnej voľby lekára. Taktiež v zmysle § 237 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 (trestný čin útlaku) obžalovaný nezneužil tieseň pacientky alebo jej závislosť, aby mu dala   úplatok,   pretože   taktiež   platí   možnosť   slobodnej   voľby   lekára   a   dokonca   v   tomto prípade aj nemocnice... súd v závere opätovne konštatuje, že skutok sa stal, spáchal ho obžalovaný,   teda   obžalovaný   žiadal   a   prijal   úplatok,   ale   Špecializovaný   trestný   súd   v Pezinku   pri   rešpektovaní   záväzného   právneho   názoru   Ústavného   súdu...   a   Najvyššieho súdu... konštatuje, že neexistuje v Trestnom zákone iná právna kvalifikácia pod ktorú by bolo možné skutok obžalovaného subsumovať a preto nie je trestným činom...“

20. Proti tomuto rozsudku sa odvolal prokurátor, ktorý v podstatnom uviedol:„So závermi Špecializovaného... súdu..., že skutok uvedený v obžalobe nie je možné subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, sa nemožno stotožniť... Podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona kto priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok, alebo inú nenáležitú výhodu, aby zneužil svoje zamestnanie, povolanie, postavenie alebo funkciu na poskytnutie výhody niektorej osobe alebo na jej neodôvodnené uprednostnenie pred inými potresce sa odňatím slobody až na tri roky alebo peňažným trestom... D. O. vo svojej výpovedi jednoznačne okrem iného uviedla, že mala dojem, ak by nebola ochotná súhlasiť s tým, že obžalovanému dá v budúcnosti úplatok, bola uzrozumená tým, že ju čaká ohrozenie kvality a úspešnosti operácie. Čo sa týka   pooperačného   stavu   mala   obavu,   že   jej   nebude   poskytnutá   dostatočná   zdravotná starostlivosť. Taktiež od nej MUDr. R. B. žiadal, aby išla hneď zaplatiť za operáciu; chcel to celé urýchliť, aby mu doniesla rozdiel medzi 85.000,- Sk a cenou operácie... konanie obž. MUDr. R. B. smerovalo k tomu, aby operácia bola uskutočnená čo najskôr a aby operácia bola čo najskôr aj zaplatená. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že obž. MUDr. R. B. sa hádal so sestričkou, aký je postup pred operáciou... obž. MUDr. R. B. pri svojom povolaní - ako lekár za žiadaný a sľúbený úplatok uprednostnil svedkyňu - agentku D. O. pri operácii... je potrebné dodať, že je nemysliteľné, aby na jednej strane súd konštatoval, že sa stal skutok, ktorý   vykazuje   znaky   korupčného   trestného   činu   a   na   strane   druhej   by   nebolo   možné páchateľa za tento postihnúť v trestnom konaní.“

21. Najvyšší (odvolací) súd uznesením sp. zn. 5 To 6/2010 z 29. apríla 2010 zrušil oslobodzujúci   rozsudok   špecializovaného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   nové   prejednanie a rozhodnutie. V podstatnom uviedol, že «... odvolanie prokurátora je dôvodné... nebolo pochybením,   keď   Špecializovaný...   súd   vykonal   dokazovanie   zamerané   smerom,   či obžalovaný pri páchaní predmetného skutku neporušil osobitnú povinnosť vyplývajúcu mu zo   zákona,   alebo   dôležitú   povinnosť   vyplývajúcu   z   jeho   zamestnania,   resp.   povolania, prípadne povinnosť, na ktorej plnenie sa osobitne zaviazal... Aj keď je pravdou, že v danom prípade nemôže dôjsť k zmene rozhodnutia v neprospech obžalovaného (§ 327 ods. 2 Tr. por.), dôsledkom čoho teda nemôže byť uznaný vinným za trestný čin s prísnejšou trestnou sadzbou a nemôže mu byť uložený prísnejší trest ako v rozsudku tunajšieho súdu z 19. apríla 2007, sp. zn. 1 Toš 5/2007... Špecializovaný... súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že... posudzovaný skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný tak, ako je to uvedené v obžalobe. Znamená to teda, že obžalovaný žiadal a prijal úplatok, no ako ďalej uviedol, tento skutok nie   je   trestným   činom,   pretože   ho   nie   je   možné   subsumovať   pod   žiadnu   inú   skutkovú podstatu trestného činu. Nebolo dokázané, že by obžalovaný žiadal a prijal úplatok, aby zneužil svoje zamestnanie, resp. povolanie na poskytnutie výhody pacientke alebo na jej neodôvodnené   uprednostnenie   pred   inými...   S   takýmto   hodnotením   skutku   sa   nemožno stotožniť... Z vykonaných dôkazov je nepochybné, že obžalovaný... si vyžiadal a prebral od svedkyne 19 000 Sk v súvislosti so svojím povolaním lekára napriek tomu, že poplatok za zákrok bol riadne zaplatený a obžalovaný bol v zamestnaneckom pomere s nemocnicou, v rámci ktorej bol zákrok realizovaný. Nešlo o jeho súkromnú lekársku prax v prenajatých priestoroch nemocnice. Nebol zamestnaný v učtárni a nebol ani pokladníkom nemocnice, či referentom Referátu platených služieb, teda osobou oprávnenou na preberanie poplatkov za zdravotné výkony. Je nepochybné, že nemohol preberať žiadne peniaze od pacientov. Za svoje   výkony   v   rámci   oddelenia   plastickej   chirurgie   bol   riadne   honorovaný zamestnávateľom, ako je to zrejmé z listinných dôkazov... trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody je dokonaný už tým, že páchateľ úplatok žiada... Najvyšší súd považuje za dôležité... uviesť i to, že rozhodujúce na dokonanie tohto trestného činu je, že páchateľ úplatok žiada v uvedenom úmysle. Skutočnosť, že prijatie úplatku alebo sľubu úplatku,   neovplyvnilo   osobu   páchateľa,   je   z hľadiska   právnej   kvalifikácie jeho konania podľa uvedených ustanovení bez významu. Ak by úplatok alebo sľub úplatku mal vplyv na konanie páchateľa, zvyšuje táto okolnosť závažnosť jeho konania.

Z výpovede svedkyne - agentky D. O. je nesporné, že bola požiadaná o úplatok, ktorý aj odovzdala a obžalovaný ho prijal ako chirurg FNsP (štátnej príspevkovej organizácie). Žiadosť o úplatok obžalovaný odôvodnil tak, že keď je spokojný on, sú spokojní aj pacienti. Doslovne uviedol, že keď mu dá peniaze, spraví jej to tak, že bude spokojná a nebude to poznať ani na dotyk, bude ich mať lepšie aj na pohľad aj na dotyk... výhodou, ktorú mala vyššie menovaná získať po prisľúbení a neskoršom odovzdaní úplatku, bola vyššia kvalita zákroku   (nadštandardný   prístup   k   pacientke).   Z   požiadavky   obžalovaného   nadobudla svedkyňa   odôvodnené   presvedčenie,   že   pokiaľ   mu   nezaplatí   požadovanú   čiastku,   bude ohrozená   kvalita   a úspešnosť   operácie,   prípadne aj následná   pooperačná   starostlivosť. Úplatok mohol pritom v tejto súvislosti žiadať práve vzhľadom na svoje povolanie chirurga, ktoré   uvedeným   spôsobom   zneužil   a   svedkyňu   svojimi   vyjadreniami   ohľadom   výhody spočívajúcej v kvalite jeho práce, závisiacej od poskytnutého úplatku, primäl k prísľubu odovzdania úplatku, ktorý napokon aj prijal. Pričom, ako už aj bolo vyššie uvedené, to či úplatok alebo sľub úplatku ovplyvnil osobu oň žiadajúcu, je z hľadiska právnej kvalifikácie jej   konania   podľa   príslušného   ustanovenia   irelevantné...   Hoci   prokurátor   v   dôvodoch svojho   odvolania   poukazoval   aj   na   tú   skutočnosť,   že   svedkyňa   -   agentka   mala   byť   na základe   úplatku   uprednostnená   pred   inými   (pri   operácii),   uvedené   nebolo   jednoznačne preukázané. Z výpovede tejto svedkyne síce vyplýva, že obžalovaný „to“ chcel celé urýchliť. Nie je však zrejmé, či existoval nejaký harmonogram operácií a obžalovaný „preskočil“ iných   pacientov   v   prospech   svedkyne   D.   O.   V tomto   smere   ani   nebolo   vykonané dokazovanie,   aj   keď   lekár   vykonávajúci   predoperačné   vyšetrenia   svedkyni   sa   čudoval, prečo ich musí vykonávať on, keď pacientku nebude operovať, čo môže iba nasvedčovať, že nešlo o celkom štandardný postup... Vzhľadom na vyššie uvedené bude teda potrebné, aby Špecializovaný... súd po riadnom vysporiadaní sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie zhodnotil (§ 2 ods. 12 Tr. por.), či konaním obžalovaného neboli naplnené všetky   znaky   skutkovej   podstaty   niektorého   z   do   úvahy   prichádzajúcich   korupčných trestných činov.».

22. Špecializovaný súd ostatným (v poradí tretím) rozsudkom sp. zn. PK-2 Tš/6/2006 zo 17. septembra 2010 uznal obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu podľa § 160 ods.   1   Trestného   zákona   a   uložil   mu   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   12   mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18 mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti na 9 mesiacov a peňažný trest 660 €. Skutok, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným a bol mu uložený trest, spočíval v tom, že „v presne nezistený deň v mesiaci august 2005 a dňa 13.   októbra   2005   a   14.   októbra   2005   vo   Fakultnej   nemocnici   s   poliklinikou   v B.   v priestoroch oddelenia plastickej chirurgie ako lekár žiadal pre seba za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650,- SK (619,07 €) od pacientky D. O. za to, že keď mu dá požadované   peniaze,   budú   pri   operácii   použité   lepšie   prsné   implantáty,   pričom   kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo bude zrejmé na pohľad i na dotyk a to napriek tomu, že D. O. za tento zákrok zaplatila 66.350,- Sk (2.202,42 E) v pokladni nemocnice a následne dňa 20. októbra 2005 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v B. v ambulancii oddelenia plastickej chirurgie MUDr. R. B. prevzal od D. O. úplatok vo výške 19.000,- Sk (630,68 €) za operáciu.“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil špecializovaný súd v podstatnom a aktuálne (t. j. nad rámec   už   uvedeného   v   jeho   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   pozn.)   a   po   uvedení záverečných rečí účastníkov takto:

«Súd v tejto veci vykonal veľmi rozsiahle dokazovanie, pričom pri okolnostiach, ktoré   bolo   na   základe   ostatného   uznesenia   Najvyššieho   súdu...   potrebné   zhodnotiť   sa upriamil opätovne na výpoveď svedkyne D. O. a zvukovo - obrazový záznam tak, ako je to uvedené osobitne pri vykonaných dôkazov. Zároveň súd prihliadol aj na to, čo k skutkovým zisteniam uviedol Najvyšší súd SR.

Na základe vykonaného   dokazovania   apo   vyhodnotení   dôkazov   jednotlivo ako aj v ich   súhrne   a   s   prihliadnutím   na   záväzný   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky súd dospel k záveru, že v presne nezistený deň v mesiaci august 2005 a dňa 13. októbra   2005   a   14.   októbra   2005   vo   Fakultnej   nemocnici   s   poliklinikou   v B.   v priestoroch oddelenia plastickej chirurgie ako lekár žiadal pre seba za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18.650,- Sk (619,07 €) od pacientky D. O. za to, že keď mu dá požadované   peniaze   budú   pri   operácii   použité   lepšie   prsné   implantáty,   pričom   kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo bude zrejmé na pohľad i na dotyk a to aj napriek tomu, že D. O. za tento zákrok zaplatila 66.350,- Sk (2.202,42 €) v pokladni nemocnice a následne dňa 20. októbra 2005 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v B. v ambulancii oddelenia plastickej chirurgie MUDr. R. B. prevzal od D. O. úplatok vo výške 19.000,- Sk (630,68 €) za operáciu.

Oproti   obžalobe   súd   upravil   znenie   skutkovej   vety   na   základe   vykonaného dokazovania   v   súlade   so   záväzným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, pričom totožnosť skutku zostala prísne zachovaná.

Súd sa nestotožnil s názorom obhajoby, že nie je možné zmeniť skutkovú vetu. Je to možné ak totožnosť skutku zostane zachovaná.

Podstata skutku je určená účasťou obžalovaného na určitej trestne stíhanej udalosti z ktorej vzišiel následok významný z hľadiska trestného práva hmotného. Podstata skutku je zachovaná ak je zachovaná aspoň z časti totožnosť konania a následku a je daná zhodou medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, ktoré sú tvorené konaním a následkom. Obžalovaný sa k spáchaniu skutku uvedeného v obžalobe priznal, ale poprel, že by pacientke O. poskytol nejakú výhodu. Z výpovede svedkyne O., ale vyplynul pravý opak na ktorý záväzne poukázal aj Najvyšší súd... Výpoveď svedkyne je dôveryhodná aj vzhľadom na zvukovo - obrazový záznam, ktorý potvrdil pravdivosť jej výpovede fakticky aj logicky, a preto   súd   neuznal   ani   obhajobnú   argumentáciu   obžalovaného   ohľadne   zvukovo   - obrazového záznamu, keď obžalovaný konkrétne uviedol, že keď je spokojný pacient to je na prvom mieste a ešte aj doktor, tak to najoptimálnejší stav. Na jednej strane sa obžalovaný v trestnom konaní pred Najvyšším súdom... priznal, že žiadal a prijal úplatok a na druhej strane poprel vo svojej záverečnej reči rozporne zrejmý význam tejto vety keď uviedol, že nesúvisí s úplatkom, čomu súd na základe vyhodnotenia dokazovania neuveril.

Právnu kvalifikáciu súd ustálil na základe vykonaného dokazovania a na základe záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu... Obžalovaný svojím konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, pretože priamo pre seba žiadal úplatok, aby zneužil svoje povolanie na poskytnutie výhody niektorej osobe. V odôvodnení tejto právnej kvalifikácie súd poukazuje na ostatné uznesenie Najvyššieho súdu... tak, ako bolo vyššie uvedené a naviac dodáva, že za úplatok treba považovať neoprávnenú výhodu spočívajúcu v priamom majetkovom prospechu alebo iné zvýhodnenie, ktoré sa poskytne podplatenej osobe alebo ktoré sa má poskytnúť podplácanej osobe alebo s jej súhlasom inej osobe a na ktoré táto ani iná osoba nemá nárok. Úplatok môže spočívať buď v priamom majetkovom prospechu   (peniaze,   naturálie),   alebo   vo   výhodách   iného   druhu.   Z   tohto   jednoznačne vyplýva,   že   peniaze,   ktoré   obžalovaný   požadoval   a   ktoré   následne   aj   prevzal   súd jednoznačne   považoval   za   úplatok   v   zmysle   zákona,   nakoľko   zapadajú   do   všetkých kvalifikačných predpokladov úplatku...

V   zmysle   §   4   písm.   a/   Trestného   zákona   účinného   do   31.   12.   2005   obžalovaný spáchal trestný čin úmyselne a to v priamom úmysle, pretože chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť, alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.

Stupeň   spoločenskej   nebezpečnosti   činu   pre   spoločnosť   je   v   zmysle   §   3   ods.   4 Trestného   zákona   účinného   do   31.   12.   2005   okrem   iného   určovaný   aj   významom chráneného záujmu, osobou páchateľa a jeho pohnútkou, pričom obžalovaný trestný čin spáchal ako lekár, jeho pohnútkou bola ziskuchtivosť a chráneným záujmom je ochrana spoločnosti pred korupciou.

Nebezpečnosť korupcie zdôrazňuje aj Trestnoprávny dohovor o korupcii, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR pod č. 375/2002 Z. z., ktorý v preambule ustanovuje, že „korupcia   ohrozuje   právny   štát,   demokraciu   a   ľudské   práva,   podkopáva   dobrú   vládu, slušnosť a sociálnu spravodlivosť, narúša hospodársku súťaž, bráni hospodárskemu rozvoju a ohrozuje stabilitu demokratických inštitúcií a morálne základy spoločnosti“.

Stupeň   nebezpečnosti   činu   pre   spoločnosť   súd   vyhodnotil   aj   z   hľadiska   spôsobu vykonania   činu   a   jeho   následkov,   na   základe   okolností   za   ktorých   bol   čin   spáchaný, prihliadol aj na osobu páchateľa, mieru jeho zavinenia a jeho pohnútku, ktorú hodnotí, ako snahu obžalovaného získať neoprávnený majetkový prospech. Tu súd vyhodnotil aj spôsob akým   obžalovaný   požadoval   úplatok.   Jednoducho   svojím   požadovaním   úplatku   dokázal tlačiť svedkyňu do situácie, kedy si nebola istá, či bez poskytnutia úplatku bude zákrok plne profesionálny, korektný, bezproblémový a na druhej strane navodil dojem, že po zaplatení úplatku použitý implantačný materiál a zákrok bude vyššej kvality. Spôsob akým požadoval úplatok obžalovaný je nanajvýš aj po morálnej stránke nevhodný.

Skúmaním   poľahčujúcich   a   priťažujúcich   okolností   súd   zistil,   že   obžalovanému poľahčuje,   že pred spáchaní   trestnej   činnosti   viedol   riadny   život a vo   väčšej   miere   sa k spáchaniu skutku priznal a nič mu nepriťažuje.

Po zhodnotení všetkých skutočností, ktoré majú vplyv pri ukladaní druhu a výšky trestu dospel súd k záveru, že stupňu spoločenskej nebezpečnosti, pomerom páchateľa, jeho osobe   a   možnostiam   nápravy   je   pre   obžalovaného   primeraný   trest   odňatia   slobody   na 12 (dvanásť)   mesiacov   s   podmienečným   odkladom   výkonu   trestu   odňatia   slobody   na skúšobnú   dobu   na   18   /osemnásť/   mesiacov,   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho povolania na 9 /deväť/ mesiacov a peňažný trest vo výmere 660,- Eur (šesťstošesťdesiat eur) a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený mu bol ustanovený náhradný trest odňatia slobody na 2 /dva/ mesiace, pretože trestná sadzba pri uvedenom trestnom   čine   je   trest   odňatia   slobody   až   na   tri   roky   alebo   peňažný   trest,   pričom podmienečný   trest   odňatia   slobody   súd   považuje   vzhľadom   na   osobu   páchateľa, s prihliadnutím   na   jeho   predchádzajúci   bezúhonný   život,   za   postačujúci   na   dosiahnutie účelu trestu v zmysle § 23 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 i bez jeho výkonu. Podľa   názoru   súdu   takto   uložený   trest   odňatia   slobody   je   úmerný   spáchanej   trestnej činnosti a dostatočne by mal zabezpečiť nápravu obžalovaného a bude výchovne pôsobiť aj na   ostatných   členov   spoločnosti,   aby   sa   podobnej   trestnej   činnosti   nedopúšťali.   Trest zákazu činnosti súd obžalovanému uložil preto, lebo obžalovaný sa dopustil trestného činu, v súvislosti s výkonom lekárskeho povolania. Peňažný trest súd obžalovanému uložil preto, že   sa   úmyselnou   trestnou   činnosťou   snažil   získať   a   získal   majetkový   prospech.   Výška uloženého peňažného trestu je primeraná vo vzťahu k žiadanému a prijatému úplatku. Pre prípad,   že   by   výkon   peňažného   trestu   mohol   byť   úmyselne   zmarený   súd   ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody na 2 /dva/ mesiace. Ustanovený náhradný trest, ani spolu s uloženým trestom odňatia slobody nepresahuje zákonom dovolenú hranicu trestnej sadzby...

Z uvedených dôvodov Špecializovaný... súd... rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.»

23.   O   odvolaní   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   rozsudku   (bod   22)   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   To   18/2010   z   24.   marca   2011   tak,   že   odvolanie sťažovateľa zamietol. V podstatnom najvyšší súd uviedol:

«...   Proti   tomuto   rozsudku   zahlásil   odvolanie   obžalovaný...   hneď   do   zápisnice o hlavnom   pojednávaní...,   ktoré   následne   prostredníctvom   svojho   obhajcu   aj   písomne odôvodnil... V písomných dôvodoch odvolania uviedol, že podľa jeho názoru prvostupňový súd pochybil, keď ho uznal vinným zo spáchania predmetného trestného činu. Má za to, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami, nesprávne ustálil skutok a porušil základné ustanovenia   Trestného   zákona   a   Trestného   poriadku...   poukázal   predovšetkým   na   tú skutočnosť, že napadnutým rozsudkom bol uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorého sa mal dopustiť v inom znení, ako bola podaná obžaloba v roku 2006... upozornil na to, že nielen napadnutý rozsudok, ale aj rozhodnutia Najvyššieho súdu..., ktoré mu predchádzali, sú v rozpore s ustanoveniami Trestného zákona a Trestného poriadku. Osobitne namietal porušenie zásady totožnosti skutku. Zdôraznil, že podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť konania alebo následku. Totožnosť skutku nenarušujú pritom   zmeny   v   jednotlivých   okolnostiach,   ktoré   individualizujú   skutok.   Komparáciou skutku, ktorý je predmetom obžaloby a skutku, pre ktorý bol uznaný vinným v napadnutom rozsudku,   však dospel k takému záveru,   že v danom prípade došlo k podstatnej zmene skutku,   a   teda   k   závažnému   porušeniu   princípu   totožnosti   skutku   a   obžalovacej   zásady (zjavné   prekročenie   v   časti   konania   totožnosti   skutku).   V   tejto   súvislosti   podotkol,   že s protizákonným   rozšírením   trestného   skutku   sa   po   prvý   raz   argumentuje   v   odvolaní prokurátora...   zo   16.   apríla   2010   proti   oslobodzujúcemu   rozsudku   Špecializovaného... súdu..., keď prokurátor špekulatívne pridáva nový znak objektívnej stránky trestného činu „nedôvodné uprednostnenie pred inými“. Túto konštrukciu pritom prebral i odvolací senát (rozhodnutie zo 4. februára 2010). Obžalovaný v tejto časti odvolania zdôraznil tiež tú skutočnosť, že v odvolacom rozhodnutí Najvyššieho súdu... z 11. júna 2009..., bola porušená základná trestnoprocesná zásada zákaz reformatio in peius tým, že bol daný nezákonný záväzný   pokyn   na   právnu   kvalifikáciu   spáchaného   skutku   podľa   prísnejšej   skutkovej podstaty   trestného   činu   (§   160   ods.   1,   ods.   3   písm.   b/   Tr.   zák.).   Ako   ďalej   uviedol, predmetná zásada bola zo strany odvolacieho súdu porušená aj z dôvodu rozšírenia trestnej činnosti obžalovaného (nadštandardný prístup k pacientke)... Pokiaľ ide o „hmotnoprávne dôvody   odvolania“,   obžalovaný   predovšetkým   podotkol,   že   skutok,   tak   ako   je   ustálený v napadnutom   rozhodnutí,   nezodpovedá   vykonaným   dôkazom.   On   peniaze   nikdy   od pacientky   nežiadal,   ani   nimi   výkon   operácie   nepodmieňoval.   Konanie   ako   aj   výpoveď poškodenej O. považuje za akt jej osobnej pomsty. Poukázal na to, že poškodená zaplatila cenu   za   implantáty   ako   aj   za   operáciu   ešte   v   septembri   2005,   a   teda   po   zaplatení   už nemohlo dôjsť k zámene implantátov za lepšie ani horšie, pretože lekár nemôže ovplyvniť výdaj implantátov zo   skladu a dostane ich až   pri operácii.   V   priebehu operácie došlo k určitým problémom pri vkladaní implantátu, no s týmto poškodenú hneď v ten deň, t. j. 13. októbra 2005 oboznámil. O týždeň, keď prišla do nemocnice na kontrolu a vyberanie stehov,   mu   už   ako   agentka   polície   dala   úplatok,   ktorý   on   prijal.   Čo   sa   týka   výpovede svedkyne O., túto považuje za neviery hodnú, tendenčnú, ovplyvnenú zrejme negatívnou informáciou, ktorú jej poskytol v súvislosti s problémom implantátu pri operácii. V tejto súvislosti zároveň poukázal na niekoľko dôležitých momentov, ktoré vysvetľujú tendenčnosť jej výpovede a ktoré podľa jeho názoru unikli súdu pri hodnotení dôkazov. Za rovnako absurdný pokladá výklad, resp. chápanie jeho výroku, že „keď je spokojný pacient, to je na prvom mieste a ešte aj doktor, tak to je najoptimálnejší stav“ zo strany súdu ako dôkazu, ktorý má preukazovať, že požadoval od pacientky úplatok. Má za to, že uvedený výrok musí chápať   každý,   kto   nemá zlý   úmysel   jedine ako   spokojnosť   s vykonanou   prácou   lekára. Podotkol   tiež,   že súd v dôvodoch dovysvetlil výpoveď   a úmysel   poškodenej   O.,   pričom interpretuje po svojom jej výpoveď slovami, ktoré nikdy nepoužila. Napokon s poukazom na skutkové zistenia uvedené v napadnutom rozhodnutí opätovne upozornil na tú skutočnosť, že pre takýto skutok pôvodne žalovaný nebol, v priebehu konania v tomto smere nebolo vedené dokazovanie a nakoľko bol žalovaný iný skutok, nemal možnosť sa ani brániť ohľadne nového skutku... doterajším priebehom trestného konania... bolo jednoznačne preukázané, že ním spáchaný skutok, uvedený v obžalobe prokurátora... podanej na Špeciálny súd... pod sp. zn. VII/2 Gv 131/05-26, nie je možné podriadiť pod žiadnu skutkovú podstatu trestného činu... Z vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a jeho spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil, nakoľko skutok nie je trestným činom...

Najvyšší súd... dospel k takému záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. V   rámci   zisťovania   a   ustálenia   skutkového   stavu,   súd   vykonal   na   hlavnom pojednávaní   všetky   potrebné   a   dostupné   dôkazy,   tieto   následne   jednotlivo   aj   vzájomne vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho   súdu   plne   zodpovedajú   výsledkom   vykonaného   dokazovania.   V   odôvodnení napadnutého rozsudku potom Špecializovaný... súd, riadiac sa ustanovením § 168 Tr. por. podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera   a   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného a akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, rešpektujúc pritom zároveň záväzný názor tunajšieho súdu vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie z 29. apríla 2010...). Vzhľadom   na   to,   že   na   skutkové   zistenia   i   na   právne   posúdenie   konania obžalovaného sa podrobne a dostatočne presvedčivo poukazuje v odôvodnení napadnutého rozsudku a odvolací súd nemá o nich pochybnosti, preto si úvahy a závery súdu prvého stupňa   v celom   rozsahu   osvojuje   a   v   podrobnostiach   na   ne   odkazuje.   V   súvislosti   s uvedeným poukazuje odvolací súd tiež na svoje právne názory vyjadrené v rozhodnutí, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo a ktoré boli pre súd prvého stupňa záväzné (§ 327 ods. 1 Tr. por.).

Aj podľa názoru najvyššieho súdu sa predmetný skutok stal tak, ako to správne zistil a ustálil prvostupňový súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania v napadnutom rozsudku. Treba tiež zdôrazniť, že obžalovaný... sa k prijatiu úplatku od pacientky D. O. v konaní pred súdom priznal avšak poprel, že by jej chcel poskytnúť, resp. že by jej poskytol nejakú výhodu... najvyšší súd upozorňuje na to, že pre posúdenie skutku podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. nie je potrebné, aby bolo dokázané, či bola svedkyňa O. zo strany obžalovaného nejakým spôsobom naozaj zvýhodnená. Dôležité z hľadiska uvedenej právnej kvalifikácie je to, že obžalovaný spôsobom, akým žiadal od vyššie menovanej pacientky úplatok, jej dal v podstate jasne najavo, že jeho prístup k nej - „kvalita práce“ bude závisieť od toho, či mu tieto peniaze dá. Tak ako je teda irelevantné to, kedy napokon došlo k prijatiu sľúbeného úplatku   (keďže   trestný   čin   bol   dokonaný   už   žiadaním   úplatku),   je   z   hľadiska   uvedenej právnej kvalifikácie rovnako nepodstatné i to, či sľúbený úplatok mal na obžalovaného naozaj taký vplyv, že pristupoval k menovanej „inak“ ako k iným pacientkám.

Z výpovede svedkyne - agentky O., ktorú považuje aj odvolací súd za dôveryhodnú (dôveryhodnosť súd posúdil tiež v logickom kontexte s inými vo veci vykonanými dôkazmi - výpoveď obžalovaného, svedka J. B., zvukovo - obrazový záznam, viaceré listinné a vecné dôkazy) totiž vyplýva, že keď sa obžalovaného spýtala, že ako to myslí, že rozdiel - t. j. 18 650 Sk si nechá pre seba, jej tento uviedol, že jemu to je jedno, čo si myslí, aj čo si myslia pacientky, ale on keď je spokojný sú spokojní aj pacienti. Povedal jej, že bude spokojná, keď mu dá ten rozdiel, a že jej to spraví tak, že to nebude vidieť ani na dotyk (výpoveď v prípravnom konaní dňa 2. februára 2006, č. 1. 25 - 32). Dôležité je tiež poukázať na tú časť výpovede   vyššie   menovanej   svedkyne,   keď   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa   7. decembra 2006 uviedla, že obžalovaný... odôvodňoval poskytnutie požadovaných peňazí tým, že uviedol, že keď mu dá tie peniaze, bude mať lepšie implantáty, aj na pohľad to bude ako pravé, aj na dotyk... bude to mať lepšie aj na viditeľnosť aj na dotyk. Svedkyňa mala teda odôvodnené obavy, že ak by obžalovanému neprisľúbila úplatok, bola uzrozumená s tým, že ju čaká ohrozenie kvality a úspešnosti operácie. Čo sa týka pooperačného stavu, mala obavu, že jej nebude poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť.

Rovnako odvolací súd nemôže súhlasiť s tým tvrdením obžalovaného, že motívom konania svedkyne - agentky D. O. mala byť pomsta za nevydrenú operáciu, a to z dôvodov, ktoré sú už uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku a na ktoré preto najvyšší súd odkazuje.

Nemožno pripustiť stav, keď lekár žiadaním úplatku dá pacientovi v podstate takú možnosť voľby, že buď mu úplatok dá a bude spokojný, alebo nedá a.... Lekár nesmie pristupovať inak k pacientovi v závislosti od toho, či mu úplatok poskytne či neposkytne, resp.   sľúbi,   či   nesľúbi.   V   žiadnom   prípade   nemôže   takýmto   spôsobom   zneužívať   svoje povolanie a tlačiť tak pacienta pod obavou z kvality poskytnutej zdravotnej starostlivosti k tomu, aby mu napokon úplatok sľúbil, resp. dal.

Najvyšší   súd   nemá   preto   z   dôvodov   vyššie   uvedených   žiadne   pochybnosti   o správnosti   skutkových   zistení   uvedených   vo   výroku   napadnutého   rozsudku,   keďže zodpovedajú   výsledkom   vykonaného   dokazovania   a   je   nimi   nepochybne   preukázané,   že obžalovaný... opakovane ako lekár žiadal pre seba za vykonanie operácie finančnú čiastku vo výške 18 650 Sk od pacientky D. O. za to, že keď mu dá požadované peniaze, budú pri operácii použité lepšie prsné implantáty, pričom kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo bude zrejmé na pohľad i na dotyk, a to aj napriek tomu,   že D. O. za tento zákrok zaplatila   66 350   Sk   v pokladni nemocnice   a následne   dňa 20.   októbra   2005 vo   svojej ambulancii obžalovaný... od D. O. aj prevzal úplatok vo výške 19 000 Sk.

Špecializovaný...   súd   rovnako   nepochybil   ani   pri   právnom   posúdení   konania obžalovaného, keď ho uznal za vinného zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 1 Tr. zák., keďže všetky znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu boli naplnené.

Najvyššiemu   súdu   nedá   napokon   nereagovať   ani   na   to   tvrdenie   obhajcu obžalovaného   vyjadrené   v   jeho   záverečnej   reči   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   dňa 13. septembra   2010   že   prípadným   odsúdením   obžalovaného...   za   trestný   čin   prijímanie úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160 ods. 2 Tr. zák. by v rozpore s Trestným poriadkom došlo k porušeniu zásady zákaz reformatio in peius, keďže tento jeho názor nie je pravdivý. Skutková podstata uvedená v ustanovení § 160 ods. 2 Tr. zák. totiž nie je kvalifikovanou skutkovou podstatou (tou je skutková podstata uvedená v § 160 ods. 3 Tr. zák.), ale rovnako ako § 160 ods. 1 základnou skutkovou podstatou, a to s menej prísnou trestnou sadzbou ako je tomu v prípade trestného činu, za ktorý bol obžalovaný pôvodne uznaný   vinným   (§   160a   ods.   1   Tr.   zák.).   Posúdenie   predmetného   skutku   podľa   tohto ustanovenia by teda nebolo prísnejšie.

Odvolací   súd   pri   plnení   svojej   revíznej   povinnosti   nezistil   dôvod   pre   zmenu napadnutého   rozhodnutia   ani   vo   výroku   o   treste,   keďže   prvostupňový   súd   pri   úvahách o voľbe   druhu   trestu   a   jeho   výmery   dôsledne   zhodnotil   všetky   relevantné   skutočnosti a obžalovanému... správne a v súlade so zákonom uložil tak trest odňatia slobody v trvaní 12   mesiacov   s   podmienečným   odkladom   jeho   výkonu   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní 18 mesiacov, ako aj peňažný trest v primeranej výške a zodpovedajúci trest zákazu činnosti. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, tak tieto považoval najvyšší súd za neopodstatnené. Predovšetkým sa nemožno stotožniť s tým jeho tvrdením, že v predmetnom konaní   došlo   k   porušeniu   zásady   totožnosti   skutku,   resp.   že   totožnosť   skutku   nebola v napadnutom rozsudku zachovaná.

Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Obžalovacia zásada uvedená v ustanovení § 220 ods. 1 Tr. por. (teraz § 278 ods. 1 Tr. por.), podľa ktorého súd môže rozhodnúť len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, neznamená, že medzi skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu a skutkom uvedeným vo výroku rozsudku, musí byť úplná zhoda. Niektoré skutočnosti môžu odpadnúť a iné naopak pribudnúť, nesmie sa zmeniť len podstata skutku. Podstata skutku je určovaná účasťou obžalovaného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej vzišiel následok   porušujúci   alebo   ohrozujúci   spoločenské   záujmy   chránené   trestným   zákonom. Totožnosť skutku bude zachovaná, ak bude zachovaná totožnosť konania alebo následku. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR 2 Tzf 2/73, uverejnené v Zb. rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 64/1973).

Je potrebné zdôrazniť, že teória ani prax nechápe totožnosť skutku len ako úplnú zhodu   medzi   skutkovými   okolnosťami   popísanými   v   obžalobnom   návrhu   a   výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami, pričom súd môže a musí prihliadať k tým zmenám skutkového deja, ku ktorým došlo v priebehu procesu dokazovania.

Totožnosť   skutku   je   zachovaná,   ak   je   zachovaná   jeho   podstata.   Podstatu   skutku pritom tvorí, ako už bolo aj vyššie uvedené, konanie páchateľa (obžalovaného), ktorým sa rozumejú   prejavy   vôle   páchateľa   vo   vonkajšom   svete,   pokiaľ   sú   zahrnuté   zavinením a následok   týmto   konaním   spôsobený,   ktorý   je   relevantný   z   hľadiska   trestného   práva hmotného a ktorý spočíva v porušení alebo ohrození hodnôt (záujmov, vzťahov) chránených trestným zákonom, t. j. objektu trestného činu. Následkom z hľadiska zachovania totožnosti skutku   je   potrebné   rozumieť   porušenie.   individuálneho   objektu   trestného   činu   v   jeho konkrétnej   podobe,   teda   konkrétny   následok   (porušenie   alebo   ohrozenie   určitého jedinečného vzťahu - záujmu), nie určitý typ následku.

S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že totožnosť skutku v trestnom konaní bude zachovaná popri úplnej zhode konania a následku tiež vtedy, ak bude daná zhoda   aspoň   v   konaní   pri   rozdielnom   následku   alebo   zhoda   aspoň   v   následku   pri rozdielnom konaní, ale rovnako i vtedy, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné   aspoň   čiastočne,   a   to   za   predpokladu,   že   bude   daná   zhoda   v   podstatných okolnostiach   (z   hľadiska   zachovania   totožnosti   konania   i   následku   nie   sú   podstatné napríklad tie skutkové okolnosti, ktoré charakterizujú len zavinenie či iný znak subjektívnej stránky činu). Keďže nemožno dať všeobecne platnú smernicu, čo tvorí skutok v konkrétnej prejednávanej veci a kedy je totožnosť skutku zachovaná, je nevyhnutné skúmať túto otázku vždy podľa individuálnych okolností každého prípadu zvlášť.

Za situácie, keď je v posudzovanom prípade daná úplná zhoda v následku konania a keď   v   súlade   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania   bola   Špecializovaným...   súdom upravená skutková veta len v tom zmysle, že bol doplnený spôsob, akým obžalovaný žiadal úplatok od pacientky D. O., resp. čím poskytnutie úplatku odôvodňoval, nemožno s ohľadom na vyššie uvedené ani podľa názoru najvyššieho súdu dospieť k takému záveru, že by tak došlo k porušeniu podstaty skutku, resp. k nezachovaniu totožnosti (podstaty) skutku. Napokon sa najvyšší súd považuje za potrebné vzhľadom na opakované výhrady obžalovaného vyjadriť i k tomu, prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásady zákaz reformatio in peius (zákaz zmeny k horšiemu).

Podľa § 327 ods. 2 Tr. por. ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania   podaného   v prospech   obžalovaného,   nemôže   v   novom   konaní   dôjsť   k   zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

V prvom rade je potrebné súhlasiť s tým, že zákaz zmeny k horšiemu sa vzťahuje aj na daný prípad, keď bolo voči pôvodnému rozsudku súdu prvého stupňa podané odvolanie len v prospech obžalovaného (ním a jeho matkou), keď následne len obžalovaný využil možnosť   podať   mimoriadny   opravný   prostriedok   -   dovolanie   a   keď   napokon   došlo k zrušeniu tak dovolacieho ako aj odvolacieho rozhodnutia a vrátení veci na nové prejedané a rozhodnutie tunajšiemu súdu v dôsledku nálezu Ústavného súdu..., vydanému na podklade sťažnosti obžalovaného, a to bez ohľadu na to, že neskôr bolo podané odvolanie aj zo strany prokurátora v neprospech obžalovaného.

Ak teda bolo proti pôvodnému rozsudku súdu prvého stupňa podané odvolanie len v prospech obžalovaného, rozhodnutím odvolacieho súdu nemôže dôjsť k zhoršeniu jeho postavenia, a na tom nič nemení ani to, že odvolací súd rozhoduje na podklade odvolania prokurátora podaného (v neprospech obžalovaného) proti novému rozsudku súdu prvého stupňa. Vydanie nového rozsudku súdom prvého stupňa nemôže totiž zákonnú prekážku zákazu zmeny k horšiemu odstrániť.

V súvislosti s námietkami obžalovaného upozorňuje však najvyšší súd predovšetkým na   tú   skutočnosť,   že   za   porušenie   zákazu   reformatio   in   peius   nemožno   považovať vykonávanie   dôkazov   a   iných   procesných   úkonov   v   novom   konaní,   ak   by   aj   boli   pre obžalovaného   nepriaznivé.   Pre   riešenie   otázky,   či   by   došlo   inou   právnou   kvalifikáciou skutku k porušeniu tohto princípu, je totiž nevyhnutné jednoznačne vyriešiť, aký trestný čin (vrátane   príslušných   okolností   podmieňujúcich   použití   vyššej   trestnej   sadzby)   by   pri správnom právnom posúdení zistené konanie obžalovaného naplnilo, lebo len tak možno posúdiť, či sa zákaz reformatio in peius v posudzovanom prípade uplatní. Zákaz reformatio in peius sa nevzťahuje na samotné konanie, ale na jeho výsledok, t. j. na rozhodnutie. Uvedený zákaz sa teda nevzťahuje na možnosť zvažovať inú, prísnejšiu právnu kvalifikáciu konania obžalovaného, zvlášť za situácie, kedy sú pochybnosti o naplnení znakov nejakého trestného   činu,   ale   na   rozhodnutie   súdu   o   vine   obžalovaného   z   takéhoto   prísnejšieho trestného činu.

Z   dôvodov   vyššie   uvedených   je   potom   zrejmé,   že   tunajší   súd   svojím   uznesením z 11. júna 2009, sp. zn. 1 Toš 5/2007, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil tomu súdu na nové prejednanie a rozhodnutie (rozhodoval na podklade odvolania obžalovaného a jeho matky) a tiež žiadnym iným svojím rozhodnutím vydaným v danej veci, a rovnako tak ani Špecializovaný... súd napadnutým rozsudkom neporušil zákaz reformatio in peius. V danej veci totiž nebolo vydané rozhodnutie, ktorým by bol obžalovaný... uznaný vinným   za   trestný   čin   s   prísnejšou   trestnou   sadzbou,   než   ako   bol   uznaný   pôvodným prvostupňovým rozsudkom Špeciálneho súdu... a ani mu nebol uložený prísnejší trest, ako mu   bol   uložený   rozsudkom   tunajšieho   súdu   vydaným   v   pôvodnom   odvolacom   konaní. Rovnako   tak   sa   doplnením   skutkových   zistení   v   napadnutom   rozsudku   (v   porovnaní s obžalobným návrhom) nezmenil rozsah ani závažnosť trestnej činnosti, z ktorej spáchania bol obžalovaný... pôvodne uznaný vinným.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd... rozhodol tak, ako je uvedené v enunciate tohto uznesenia.»

24. Proti tomuto (odvolaciemu) rozhodnutiu (bod 23) podal sťažovateľ dovolanie, ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tdo   V   19/2011   z   26.   októbra   2011   odmietol. V podstatnom najvyšší (dovolací) súd uviedol:

«Špecializovaný...   súd   predložil...   najvyššiemu   súdu   dovolanie,   ktoré   podal obvinený...   V   dovolaní   zrekapituloval   doterajší   priebeh   trestného   stíhania,   pričom... opätovne namietal porušenie zásad totožnosti skutku a zákazu reformatio in peius. Rovnako ako v odvolacom konaní zdôraznil, že podľa § 278 ods. 1 Tr. por. môže súd rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná   totožnosť   konania   alebo   následku.   Totožnosť   skutku   nenarúšajú   zmeny v jednotlivých   okolnostiach,   ktoré   individualizujú   skutok.   Komparáciou   skutku,   ktorý   je uvedený v obžalobnom návrhu a skutku, pre ktorý bol uznaný za vinného, je zrejmé, že došlo k závažnému porušeniu princípu totožnosti skutku a obžalovacej zásady. Žalovaný skutok v nezmenenej podobe nenapĺňa formálne znaky trestného činu podľa § 160 ods. 1 Tr. zák. S protizákonným rozšírením trestného skutku po rozhodnutí ústavného súdu sa po prvý raz argumentuje až v odvolaní prokurátora zo 16. apríla 2010 proti oslobodzujúcemu rozsudku, keď   prokurátor   špekulatívne   pridáva   nový   znak   objektívnej   stránky   trestného   činu „nedôvodné uprednostnenie pred inými“. Túto konštrukciu prebral aj odvolací súd. Po zrušení oslobodzujúceho rozsudku došlo k zmene skutkovej vety a jej doplneniu o nové skutočnosti, ktoré neboli doteraz predmetom obžaloby, ani nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch. Takýto postup je aj v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius... Najvyšší súd ako súd dovolací... zistil, že dovolanie... bolo podané oprávnenou osobou..., ale súčasne po preskúmaní veci zistil i to, že je potrebné ho odmietnuť... lebo nie sú naplnené dôvody podľa   § 371 Tr.   por.   v znení účinnom do 31.   augusta 2011...   Dovolací súd v každom jednotlivom   prípade   skúma,   či   námietky   a   tvrdenia   vecne   zodpovedajú   zákonnému vymedzeniu   uplatneného   dovolacieho   dôvodu...   dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu... Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený mal počas celého trestného konania v plnej miere zabezpečené právo na obhajobu, ktoré realizoval osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu.

V   súvislosti   s   námietkou   obvineného   o   porušení   zákazu   reformatio   in   peius odvolacím súdom v júni 2009, Špecializovaným... súdom v apríli 2010, a nakoniec znovu odvolacím súdom v marci 2011 najvyšší súd predovšetkým zdôrazňuje, že zákaz reformatio in   peius   (zákaz   zmeny   k   horšiemu)   je   potrebné   dôsledne   chápať   ako   garanciu   práva podávať opravné prostriedky a v dôsledku toho aj ako garanciu práva na obhajobu. Ide o zásadu,   ktorá   nedovoľuje   zhoršiť   postavenie   osoby,   ktorá   buď   sama   podala   opravný prostriedok,   alebo   v   prospech   ktorej   bol   opravný   prostriedok   podaný   inou   k   tomu oprávnenou   osobou,   v porovnaní   so   situáciou   založenou   pred   prvým   podaním   takéhoto opravného prostriedku.

Vzhľadom na to, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje na celé konanie, ktoré nasleduje   po   zrušení   pôvodného   rozsudku   na   základe   odvolania   podaného   v   prospech obvineného, uplatní sa aj v prípade, keď prokurátor podá v tejto fáze konania odvolanie v neprospech   obvineného.   Zhoršenie   jeho   postavenia   je   zakázané   nielen   v   samotnom opravnom   konaní,   ale   aj   v   konaní   nasledujúcom   po   zrušení   napadnutého   rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie.

Dovolací súd (rovnako ako odvolací súd) konštatuje, že zákaz zmeny k horšiemu sa vzťahuje   aj   na   daný   prípad,   keď   bolo   proti   pôvodnému   rozsudku   súdu   prvého   stupňa (z decembra 2006) podané odvolanie len v prospech obvineného (rozhodnutie odvolacieho súdu   z   apríla   2007),   keď   následne   len   obvinený   využil   možnosť   podať   dovolanie (rozhodnutie dovolacieho súdu z júna 2008), a keď napokon došlo k zrušeniu dovolacieho, ako   aj   odvolacieho   rozhodnutia   a   vrátení   veci   na   nové   prejednanie   najvyššiemu   súdu v dôsledku   nálezu   Ústavného   súdu...   (z   apríla   2009)   vydanému   na   podklade   sťažnosti obvineného,   a   to   bez   ohľadu   na   to,   že   neskôr   bolo   podané   odvolanie   aj   zo   strany prokurátora v neprospech obvineného... Rozsah zákazu reformatio in peius však závisí od konkrétnej právnej úpravy.

Podľa § 327 ods. 2 Tr. por. ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania   podaného   v prospech   obžalovaného,   nemôže   v   novom   konaní   dôjsť   k   zmene rozhodnutia v jeho neprospech.

Zmena k horšiemu môže nastať v skutkových zisteniach, použitej právnej kvalifikácii, druhu a výmere trestu, vo výroku o ochrannom opatrení, ako aj vo výroku o náhrade škody. Takto široko koncipovaný zákaz zmeny k horšiemu platí aj pre odvolacie konanie. Najvyšší súd zdôrazňuje, že postavenie obvineného je potrebné hodnotiť v celom rozsahu rozsudku vrátane jeho následkov a tiež to, že zákaz zmeny k horšiemu sa nevzťahuje na samotné konanie, ale na jeho výsledok, t. j. na rozhodnutie. K tomuto záveru dospel aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí.

Doplnením   rozhodných   skutkových   zistení   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa (v porovnaní   s   obžalobným   návrhom)   pri   zachovaní   totožnosti   skutku   sa   však   nezmenil rozsah ani závažnosť trestnej činnosti, zo spáchania ktorej bol obvinený pôvodne uznaný za vinného, nesprísnila sa právna kvalifikácia skutku ani uložený trest. Pôvodným rozsudkom špeciálneho súdu zo 7. decembra 2006... bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania trestného činu prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 Tr. zák. účinného   do   1.   januára   2006,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   vo   výmere 24 (dvadsaťštyri) mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov, trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania v trvaní 3 (troch) rokov, ako aj peňažný trest vo výmere 30.000,- Sk. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Na podklade   odvolania   obvineného   odvolací   súd   rozsudkom   z   19.   apríla   2007...   zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obvinenému uložil trest odňatia slobody vo výmere 18   (osemnásť)   mesiacov   s   podmienečným   odkladom   na   skúšobnú   dobu   30   (tridsať) mesiacov,   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho   povolania   v   trvaní   18   (osemnásť) mesiacov, ako aj peňažný trest vo výmere 20.000,- Sk, pričom pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že v trestnej veci obvineného nebola porušená zásada zákazu reformatio in peius, nakoľko nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia v porovnaní s pôvodným rozsudkom.

V dovolaní obvinený namietal aj to, že v jeho trestnej veci došlo k podstatnej zmene skutku bez akejkoľvek opory vo vykonaných dôkazoch, čím bola porušená zásada totožnosti skutku.   Tieto   námietky   obvineného   už   odvolací   súd   označil   za   neopodstatnené,   pretože k porušeniu   podstaty   skutku,   resp.   nezachovaniu   totožnosti   (podstaty)   skutku   nedošlo. V ďalšom podrobne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k takémuto záveru, a na ktoré dovolací súd odkazuje.

Podľa § 278 ods. 1 Tr. por. súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu.

Podľa   §   278   ods.   3   Tr.   por.   súd   nie   je   viazaný   právnym   posúdením   skutku   v obžalobe. Napriek tomu, že skutok je základom celého trestného konania, Trestný poriadok tento pojem nedefinuje a neuvádza ani to, čo sa rozumie pod pojmom totožnosť skutku. Vymedzenie týchto pojmov je teda ponechané na teóriu trestného práva a súdnu prax. Podstatu skutku tvorí konanie páchateľa a následok týmto konaním spôsobený, ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, príp. oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach.   Teória   ani   prax   nechápe   totožnosť   skutku   len   ako   úplnú   zhodu   medzi skutkovými okolnosťami uvedenými v obžalobnom návrhu a výrokom rozhodnutia súdu. Postačí zhoda medzi podstatnými skutkovými okolnosťami. Súd totiž musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania. Súdna prax teda pripúšťa odchýlky od skutkového stavu uvedeného v obžalobe či už tak, že sa k nemu pripoja nové skutočnosti   v   obžalobe   neuvedené,   alebo   sa   vynechajú   niektoré   skutočnosti   v   obžalobe uvedené,   ak   sa   ukázali   nesprávnymi,   alebo   že   sa   skutočnosti   určitým   spôsobom   len modifikujú, pokiaľ sa tým nemení priamo podstata skutku.

Čo   tvorí   skutok   v   konkrétnom   prípade   a   kedy   je   totožnosť   skutku   zachovaná,   je potrebné   skúmať   vždy   podľa   individuálnych   okolností   konkrétnej   trestnej   veci. V posudzovanej   kauze   je   daná   úplná   zhoda   v   následku   konania.   Na   základe   výsledkov dokazovania bola upravená skutková veta len v tom smere, že sa doplnilo to, čím obvinený zdôvodňoval žiadosť o úplatok...

V posudzovanej veci podmienky dovolania obvineného... neboli splnené, preto... ho musel dovolací súd odmietnuť.»

III.

25. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 35 ods. 1, 2 a 3 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť (1). Zákon môže ustanoviť   podmienky   a obmedzenia   výkonu   určitých   povolaní alebo činností   (2). Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon (3). Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia   majú   občania   právo   na   bezplatnú   zdravotnú   starostlivosť   a   na   zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

27.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   v   ostatných   svojich   rozhodnutiach   v   jeho trestnej   veci   porušil   už   uvedené   práva   (body   1,   9   a   26)   tým,   že   nerešpektoval/porušil trestnoprávne   zásady   o   totožnosti   skutku   (a   v   tejto   súvislosti   aj   zásadu   obžalovaciu) a zákazu reformatio in peius, pričom zároveň nerešpektoval ani právne názory vyslovené ústavným súdom v jeho rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009 (bližšie pozri body 5 až 8). Ústavný súd preto v ďalšom podrobil tieto sťažovateľom uvádzané nosné dôvody v rozsahu napadnutých súdnych rozhodnutí (in concreto) ústavnému prieskumu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

28. Ústavný súd zhodne s už uvedeným vo veci sp. zn. I. ÚS 402/08 ústavný súd konštatuje, že predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou   všeobecných   súdov,   ktorým   preto   ani   nie   je   inštančne   nadriadený.   Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď   svojimi   rozhodnutiami   zasahujú   do   ústavne   zaručených   základných   práv   a   slobôd jednotlivca.   To   znamená,   že   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   zasahovať do   rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva.

29. Ako však ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, nezávislosť rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonnom procesnoprávnom   a   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   presvedčivo   a   správne   vyhodnotiť   dôkazy   a   svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 163 a nasl. a § 176 a nasl. Trestného poriadku). Rovnako má právo každý, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a aby mal účinné právne prostriedky nápravy (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 13 dohovoru).

30. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.   V   prípade,   keď   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely určujúce minimálnu   mieru   racionality   a   konzistencie   skutkovej   a   právnej   argumentácie,   nepatrí do právomoci   ústavného   súdu   „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov,   resp.   posudzovanie skutkového   stavu   ako   správne   zisteného   všeobecným   súdom,   a   to   ani vtedy,   ak   by   sa s takým hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.

31. Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.   V   prípade,   keď   sú   právne   závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   také   rozhodnutie   považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy či čl. 6 ods. 1 dohovoru. V bode 30 in fine naznačená prax ústavného súdu o jeho sebaobmedzení a zdržanlivosti (a to aj napriek istým skutkovým pochybnostiam vyplývajúcim z odôvodnenia ostatného a jemu predchádzajúceho rozsudku špecializovaného súdu, ktoré rozhodnutia však explicitne neboli v hre, pozri bod 9, pozn.) bola určujúcou aj pri jeho meritórnom posúdení danej veci. V rámci ústavného prieskumu sa ústavný   súd   postupne   zaoberal   všetkými   sťažovateľovými   výhradami   (pozri   bod   5) a nezistiac ich opodstatnenosť v okolnostiach danej veci sťažnosti nevyhovel.

32.   Ústavný   súd   predovšetkým   predostiera,   že   obe   sťažovateľom   v   sťažnosti uvádzané zásady totožnosti skutku (a v tejto súvislosti aj zásady obžalovacej) a zákazu reformatio in peius, ktoré v jeho trestnej veci mali byť porušené, sú súčasťou základných zásad   trestného   konania   (nielen)   v   Slovenskej   republike,   na   ktorých   sú   vybudované jednotlivé   štádia   trestného   konania   a   právne   inštitúty   upravené   v   Trestnom   poriadku. Ústavný súd pripúšťa, že zákonná úprava týchto zásad [pozri napr. § 2 ods. 15, § 163 ods. 3, § 234 ods. 2, § 278, § 393 ods. 1 (totožnosť skutku, obžalovacia zásada), § 195 ods. 1, § 322 ods. 3 a 4, § 327 ods. 2, m. m. § 355 ods. 3, § 371 ods. 5, § 389 ods. 2, § 405 písm. b/ (zákaz reformatio in peius) Trestného poriadku] dlhodobo spôsobuje teoretické a praktické spory (najmä   pokiaľ   ide   o   totožnosť   skutku,   pozn.).   Napriek   naznačeným   problémom   prax všeobecných   súdov   [napr.   R   6/1962,   R   19/1964,   R   64/1973,   R   52/1979,   R   24/1981, R 9/1997,   ale   tiež   rozhodnutia   českého   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Tdo   179/2012, sp. zn. 8 Tdo 474/2010, sp. zn. 3 Tz 279/2000, sp. zn. 3 Tz 73/2000, sp. zn. 7 Tz 179/99, sp. zn. 1 To 167/97, sp. zn. Tzn 12/94 (totožnosť skutku a obžalovacia zásada) a R 49/1989, R   28/1966,   R I/1967,   R   1/1978,   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tz   18/02 z 31. októbra   2002,   ale   tiež   napr.   rozhodnutie   českého   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Tz 162/2000 (zákaz reformatio in peius)] v základe ustálila medze ich interpretácie a aplikácie, a to spôsobom nie ústavne nekonformným. Judikatórna prax všeobecných súdov (treba uviesť, že už od 60 rokov minulého storočia, pozn.) v tomto ohľade zohľadnila aj relevantnú právnu náuku (napr. Růžek, Jelínek, Novotný, Solnař...).

33.   V   rozhodovacej   praxi   ústavného   súdu   sa   sťažovateľom   uvádzané   zásady trestného konania (o totožnosti skutku a v tejto súvislosti aj zásady obžalovacej a o zákaze reformatio   in   peius)   objavujú   zatiaľ   skôr   ojedinele.   Pojem   skutok   v   trestnom   procese spomenul   napr.   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   60/00   tak,   že   ide o kategóriu procesnoprávnu, pričom „totožnosť stíhaného skutku je zachovaná, pokiaľ je aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania alebo totožnosť následku“. Podobne v rozhodnutí sp.   zn.   III.   ÚS   194/06   ústavný   súd   uviedol,   že   „z   ustálenej   súdnej   praxe   vyplýva,   že o totožný skutok ide aj vtedy, keď sa pri rôznosti následkov zhoduje konanie aspoň s časťou konania, pre ktorý je trestné konanie vedené. Podstata skutku je v zmysle všeobecných zásad Trestného poriadku určovaná existenciou určitej udalosti, z ktorej vzišiel následok porušujúci   alebo   ohrozujúci   spoločenské   záujmy   chránené Trestným   zákonom.   Z týchto dôvodov zostáva totožnosť skutku zachovaná, ak bude aspoň sčasti zachovaná totožnosť konania   alebo   následku“.   Vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   388/2010   ústavný   súd   zase   odmietol sťažnosť   sťažovateľa   a   akceptoval   právne   závery   Krajského   súdu   v   Žiline   uvedené v rozsudku sp. zn. 1 To 2/2009 z 3. februára 2009, ktorý totožnosť skutku vnímal podobne, ako to je uvedené v bode 13 a 15(ii). K zásade reformatio in peius ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 163/2012 uviedol, že „zákaz reformatio in peius je potrebné chápať ako garanciu práva podávať opravné prostriedky bez toho, aby sa zhoršilo postavenie osoby (v porovnaní so situáciou založenou pred podaním takéhoto opravného prostriedku), ktorá buď sama podala opravný prostriedok, alebo v prospech ktorej bol opravný prostriedok podaný inou, k tomu oprávnenou osobou“ (k podobným záverom dospel ústavný súd aj vo veci sp. zn. III. ÚS 392/2010, pozn.).

34. Zjednodušene povedané, sťažovateľ namietal, že všeobecné súdy v ostatných svojich rozhodnutiach doplnili obžalobný skutok v tom, že sťažovateľ prijal úplatok za to, že pri operácii použije lepšie prsné implantáty a kvalita chirurgického zákroku bude vyššia, čo v podanej obžalobe z 13. marca 2006 nebolo uvedené. Podľa jeho názoru takáto zmena je zákonne neprípustná a porúša trestnoprávne zásady totožnosti skutku a v tejto súvislosti aj zásadu obžalovaciu (pozri bod 6). Ústavný súd zhodne s už uvedeným v bode 13, 15(ii), 32 a 33 považuje za ústavne konformný názor súdnej praxe a právnej teórie, podľa ktorého totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné aspoň čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúc do úvahy aj to, že súd musí   prihliadať   na   tie   zmeny   skutkového   deja,   ku   ktorým   došlo   v   rámci   dokazovania. Keďže   v   posudzovanej   trestnej   veci   sťažovateľa   pri   porovnaní   obžalobného   návrhu z 13. marca   2006   s   ostatným   rozsudkom   špecializovaného   súdu   a   s   napadnutými rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   nepochybne   existovala   zhoda   minimálne   v   mieste spáchania skutku, v čase spáchania skutku a v následku, k porušeniu zásad totožnosti skutku a v tejto súvislosti aj zásady obžalovacej aj podľa názoru ústavného súdu nedošlo. Ústavný súd sa preto nestotožnil s názorom prezentovaným sťažovateľom a k tomuto už iba dodáva, že   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   je   potrebné   dôsledne   rozlišovať   medzi   skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutok je potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľ ide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku) nie je možné chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typ následku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle   (pozri   napr.   rozhodnutie   českého   najvyššieho   súdu   č.   1/1996   Sb.   rozh.   tr.). Na základe uvedeného dôvody uvádzané sťažovateľom o porušení zásady totožnosti skutku, a   v   tejto   súvislosti   aj   zásady   obžalovacej   neobstoja,   resp.   odôvodnenia   napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu v tomto ohľade nie sú ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené.

35. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie zásady zákazu reformatie in peius. V tejto súvislosti v podstatnom uviedol, že v čase po podaní odvolania sťažovateľom a následne po rozhodnutí ústavného súdu nálezom sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009 (teda potom, ako už nebolo možné sťažovateľa postihnúť za spáchanie trestného činu podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona) odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí z 11. júna 2009 pripustil možnosť spáchania (iného) trestného činu podľa § 160 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona, čo sťažovateľ považoval za „kabinetný postup (neverejné zasadnutie)... nezákonný záväzný pokyn aká skutková podstata trestného činu má byť naplnená (dokonca prísnejší trestný čin). Ide o prípad porušenia zákazu reformatio in peius...   Doplnenie skutku nad rámec obžaloby je hrubou zmenou k zhoršeniu v skutkových zisteniach v môj neprospech, teda v neprospech obvineného.“ (pozri bod 7).

36.   Najvyšší   súd   v   ostatnom   napadnutom   rozhodnutí   (bod   24)   k   zásade   zákazu reformatio   in   peius   uviedol: „zákaz   reformatio   in   peius   (zákaz   zmeny   k   horšiemu)   je potrebné dôsledne chápať ako garanciu práva podávať opravné prostriedky a v dôsledku toho aj ako garanciu práva na obhajobu. Ide o zásadu, ktorá nedovoľuje zhoršiť postavenie osoby, ktorá buď sama podala opravný prostriedok, alebo v prospech ktorej bol opravný prostriedok podaný inou k tomu oprávnenou osobou, v porovnaní so situáciou založenou pred   prvým   podaním   takéhoto   opravného   prostriedku...   Zhoršenie   jeho   postavenia   je zakázané nielen v samotnom opravnom konaní, ale aj v konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci na nové prejednanie.“

37. Podľa názoru ústavného súdu reálny rozsah zákazu reformatio in peius (vyjmúc názory de lege ferenda, pozn.) závisí od konkrétnej právnej úpravy. Podľa § 327 ods. 2 Trestného poriadku ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v   prospech   obžalovaného,   nemôže   v   novom   konaní dôjsť   k   zmene rozhodnutia   v   jeho neprospech.

38.   Ústavný   súd   v   zhode   s   uvedeným   v   napadnutých   súdnych   rozhodnutiach a súdnych a prokurátorských vyjadreniach [bod 13 a 15(ii)] predovšetkým konštatuje, že de lege lata (aj) vzhľadom na zákonnú dikciu zákonného ustanovenia citovaného v bode 37 sa zásada zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius) nevzťahuje na samotné konanie, ale na jeho výsledok, t. j. na samotné rozhodnutie. Ostatným rozsudkom špecializovaného súdu (potvrdeným   napadnutými   rozhodnutiami)   síce   došlo   k   zmene   skutkových   zistení a k úprave/doplneniu skutku (v porovnaní s obžalobným návrhom), avšak pri zachovaní totožnosti skutku (pozri bod 34) sa trestnoprávna situácia pre sťažovateľa nezhoršila.

39. Pôvodne bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podľa § 160a ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, trest zákazu činnosti výkonu lekárskeho povolania v trvaní 3 rokov, ako aj peňažný trest vo výmere 30 000 Sk. Pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil aj   náhradný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   3   mesiacov.   Na podklade   odvolania sťažovateľa odvolací súd rozsudkom z 19. apríla 2007 zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a obvinenému uložil trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov s podmienečným odkladom   na   skúšobnú   dobu   30 mesiacov,   trest   zákazu   činnosti   výkonu   lekárskeho povolania v trvaní 18 mesiacov, ako aj peňažný trest vo výmere 20 000 Sk a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu súd ustanovil aj náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov. Špecializovaný súd ostatným (v poradí tretím) rozsudkom sp. zn. PK-2 Tš/6/2006 zo 17. septembra 2010 uznal obžalovaného vinným zo spáchania trestného činu podľa § 160 ods. 1 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 18 mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti na 9 mesiacov a peňažný trest 660 €.

40. V zhode s obsahom napadnutých rozhodnutí (body 23 a 24) možno konštatovať, že v trestnej veci sťažovateľa – de lege lata – zásada zákazu reformatio in peius porušená nebola, keďže nedošlo k zhoršeniu jeho postavenia v porovnaní s pôvodným rozhodnutím (bod   39),   resp.   právne   závery   najvyššieho   súdu   interpretujúce   zásadu   zákazu   zmeny k horšiemu   (reformatio   in   peius)   in   concreto   uvedené   v   odôvodneniach   napadnutých rozhodnutí nie sú ani arbitrárne, ani zjavne neodôvodnené. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu preto konštatuje, že najvyšší súd konal v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú   napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

41.   V   neposlednom   rade   sťažovateľ   poukazoval   na   predchádzajúce   rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 402/08 z 1. apríla 2009 [5(iii)]. Ústavný súd však v tejto súvislosti považuje za potrebné zopakovať už uvedené v bode 17. Nosné dôvody (ratio decidendi)   uvedeného   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   402/08   spočívali v procesnoprávnom [pozri jeho body 22(i), 24, 29, 30, 31 a 35] a hmotnoprávnom [pozri jeho body   22(ii),   34   a 35]   rámci,   keď   ústavný   súd   v   podstatnom   konštatoval   očividne nesprávny výklad pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“ zo strany všeobecných súdov. Procesnoprávny, ako aj hmotnoprávny rámec právne posúdený ústavným súdom vo veci sp. zn. I. ÚS 402/08 sa takto výslovne viazal na predchádzajúce štádium trestnej veci sťažovateľa,   pričom   v   súvislosti   s   teraz   (touto   sťažnosťou,   pozn.)   napadnutými rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   už   nebol   v   hre   výklad   pojmu   „obstarávanie   veci všeobecného záujmu“ ako súčasti skutkovej podstaty trestného činu podľa § 160a ods. 1 Trestného   zákona.   Sťažovateľ   bol   ostatnými   rozhodnutiami   špecializovaného   súdu a najvyššieho   súdu   uznaný   vinným   za   spáchanie   trestného   činu   podľa   §   160   ods.   1 Trestného   zákona,   ktorého   skutková   podstata   (na   rozdiel   od   §   160a   ods.   1   Trestného zákona) neobsahuje pojem „obstarávanie veci všeobecného záujmu“. Inými slovami, keďže skutkové a právne okolnosti pôvodného prípadu (I. ÚS 402/08) nie sú podobné s tými, ktoré sú posudzované v tejto veci (I. ÚS 110/2012), nie je možné ratio decidendi pôvodného prípadu (I. ÚS 402/08) aplikovať v teraz posudzovanej veci.

42. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

43.   Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   k   rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012