znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 110/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE 271/2010 z 29. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 CoE 271/2010 z 29. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 3. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla Michalovi Mydlovi (ďalej len „dlžník“) úver v sume 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami bol povinný vrátiť v desiatich mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený, v prípade, že dlžník   neplní   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo   zmluvy,   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní   dlhu.   Keďže   dlžník   neuhradil   dve   po   sebe   idúce   splátky,   úver   poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 23. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 10. novembra 2005 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) začal 22. decembra 2005 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Podaním zo 17. júna 2010 súdny exekútor navrhol vyhlásiť exekúciu za neprípustnú. Uznesením sp. zn. 4 Er 524/2005 z 19. júla 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú   a exekúciu   zastavil.   Krajský   súd   napadnutým uznesením   potvrdil   okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu,   ktorý   napadnutými   rozhodnutiami   odobril   postup   a   rozhodnutia   okresného   súdu, vytkla   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd z podnetu exekútora zahájil konanie smerujúce k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o neprípustnosti exekúcie a jej následnému zastaveniu.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, tj. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v   tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie,   tj.   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   následne   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a   následne   zastavenie   exekúcie a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného. Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený   zákonom   predvídaným   exekučným   titulom   pod   dohľadom   súdu   v   rámci exekučného   konania.   Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie   je   v   súlade s požiadavkami   Protokolu   1   Dohovoru   druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoE /271/2010-31 zo dňa 29. 11. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoE/271/2011-31 zo dňa 29. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 290,30 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   357,70   EUR   s   DPH…   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa   čl.   124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému problému   nastolenému   sťažnosťou   sťažovateľky   spočívajúcemu   v   tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci preskúmavaného exekučného konania o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, mal právomoc   preskúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu (notárskej zápisnice) a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s uznesením okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekučného   konania   založil   poukazom   na   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku, a to z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola spísaná na základe zmluvy o úvere obsahujúcej neprijateľné podmienky, a preto nebola spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   uznesenie   okresného   súdu, pričom   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   tohto   uznesenia   uviedol: „Po   preskúmaní   veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6220137 bola medzi oprávneným ako veriteľom   a   povinným   ako   dlžníkom   uzatvorená   dňa   03.   08.   2004.   V   texte   zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K., aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho   mene   jeho   záväzok   z   úverovej   zmluvy   tak,   aby   sa   notárska   zápisnica   stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 23. 07. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom Notárskeho   úradu   v   Partizánskom   spísaná   notárska   zápisnica   č. N 3600/2005,   NZ 34179/2005, NCRLs 33692/2005, v bode 3. ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 860,49 Eur (pôvodne 25.923,- Sk). Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve nie je platným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K., si ako svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. pred notárom JUDr. O. Ď.

Po   preskúmaní   veci   odvolací   súd   konštatuje,   že   predmetná   notárska   zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe   absolútne   neplatného   právneho   úkonu.   Notárska   zápisnica,   ako   formálne vykonateľný exekučný titul síce existuje, ale nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, keďže bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone.

Vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   nie   je   takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej.   Na   základe   uvedených   skutočností   vyhodnotil   odvolací   súd   námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

V súvislosti s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že   okresný   súd   mohol   zistiť   deficit   materiálnej   vykonateľnosti   predmetnej   notárskej zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda v dobe, keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých rokov.“

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade okresný súd uznesením sp. zn. 4 Er 524/2005 z 19. júla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a   nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   tak,   že   ho   potvrdil.   Napadnutým   uznesením krajský   súd   len   interpretoval   a   aplikoval   relevantné ustanovenia   zákonov.   Ústavný   súd v rámci   predbežného   prerokovania   tak   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej sťažnosť aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (I. ÚS 471/2010, I. ÚS 65/2011).

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   okresného   súdu   dospel   k záveru, že   z odôvodnenia   napadnutých   uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   a   ústavný   súd   ju   z   toho   dôvodu   pri   jej   predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ak   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011