znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 110/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Prešov   a   Krajského súdu   v Prešove v konaní sp. zn. 19 Cb 69/2001, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2007 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 19 Cb 69/2001, lebo súdny spor nie je do dnešného dňa ukončený, a to od podania žaloby 23. júna 1994.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský súd preto porušujú jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

  Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 Cb 69/2001 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd sťažovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jedným   zo   základných   znakov   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ako   ochrany ústavne zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita. Sťažnosť ústavnému súdu možno teda podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práva poskytuje.

Za taký prostriedok sa podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde považujú právne prostriedky, ktoré im na ochranu práv poskytoval do 31. marca 2005 zákon Slovenskej národnej   rady   č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v ustanoveniach § 17 a nasl. a s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v ustanoveniach § 62 a nasl. zákon č. 757/2004 Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov.   Ústavný   súd   nevyžaduje   ako podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie využitie uvedených prostriedkov nápravy len   vtedy,   ak   z okolností   konkrétneho   prípadu   vyplýva, že túto   podmienku   sťažovatelia nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).

  Zo zistení ústavného súdu, ako aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona o súdoch   a   tiež   neuviedol   žiadne   skutočnosti,   z ktorých   by   vyplývalo,   že   podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

  Na základe uvedeného v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany   jeho základných   práv,   a preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o jej odmietnutí   pre   neprípustnosť.   Odhliadnuc   od   uvedeného   ani   celková   dĺžka   konania vzhľadom na náročnosť konania nebola zatiaľ neprimeraná.

  Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008