znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 110/07-63

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. L. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   8   Co   553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 198/06 z 19. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský   súd   v   Bratislave rozsudkom   sp. zn.   8   Co   553/02,   7   Co   225/03 zo 16. marca   2004   p o r u š i l   základné   právo Ing.   L.   S. na súdnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn.   8   Co   553/02,   7   Co   225/03 zo 16. marca 2004   z r u š u j e   a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. L. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 459 Sk (slovom   dvadsaťjedentisícštyristopäťdesiatdeväť   slovenských   korún),   ktorú   je   povinný vyplatiť Krajský súd v Bratislave na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2004 doručená, 15. decembra 2004, 21. septembra 2005 a 23. novembra 2006 doplnená sťažnosť   Ing.   L.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 194/99; základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Cdo 198/06 z 19. októbra 2006.

2. Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 110/07-31 z 27. júna 2007 bola sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu; základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení   s čl.   1 ods.   1 ústavy a   čl.   13   dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 198/06 z 19. októbra 2006 prijatá na ďalšie konanie.V časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd sťažnosť odmietol pri jej predbežnom prerokovaní, pretože zistil, že ani v konaní okresného súdu a ani v konaní krajského súdu k zbytočným prieťahom nedošlo.

3. Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplynulo, že:A/ Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 12. septembra 2002 č. k. 7 C 194/00-70 «1. (...) vyhovel žalobe Fondu národného majetku SR (ďalej aj „FNM“ alebo „fond“) keď určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu z 21. 9. 1996 a garážového státia z 24. 6. 1998 je absolútne   neplatná,   výlučným   vlastníkom   uvedených   nehnuteľností   identifikovaných vo výroku je FNM a zaviazal sťažovateľa zaplatiť trovy konania, a to priamo fondu 55.268 Sk a jeho zástupcovi 33.268 Sk do troch dní.

Svoje rozhodnutia odôvodnil tým, že prevod uvedených nehnuteľností bol urobený v rozpore so zákonom - č. 92/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov a č. 182/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov - a teda v zmysle ust. § 39 Obč. zák. neplatný, a preto sa fond   ako   navrhovateľ   (žalobca)   mohol   v jednej   žalobe   domáhať   jednak   vyslovenia neplatnosti spomínaných zmlúv o prevode vlastníckeho práva, tak aj zároveň určenia tohto práva v prospech navrhovateľa (FNM).

2.   Sťažovateľ   sa   voči   meritórnemu   rozsudku   včas   odvolal   s nasledovnými námietkami, že okresný súd

- vôbec nerozlišoval právny podklad pre prevod vlastníckeho práva - či podľa zákona č. 92/1991 Zb. (pri ktorom chýba právomoc súdov preskúmavať privatizačné akty), alebo Obč.   zákonníka   v spojení   so   zákonom   č.   182/1993   Z.   z.   -   preto   je   jeho   rozsudok nepreskúmateľný (§ 221 ods. 1 písm. c) OSP),

-   nemohol   v jeden   okamih   -   vyhlásením   rozsudku   -   rozhodnúť   o neplatnosti prevodných zmlúv a zároveň o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo mu v tom bránila zásada vyslovená v § 80 písm. c) OSP (procesná podmienka o naliehavom právnom záujme na určovacej žalobe), v spojení s ust. § 34 ods. 2 zákona č. 255/2001 Z. z. a že

- nesprávne aplikoval nielen § 3 písm. ch) zák. č. 119/1995 Z. z. (ktorý sa vzťahuje len na privatizáciu štátneho majetku) a § 5 ods. 1 zák. č. 182/1993 Z. z. (ktorý sa vzťahuje na pozemky len vtedy, ak majú rovnaký vlastnícky režim ako byt) a že

- pri troch alineách obsiahnutých v § 39 Obč. zák. neodôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorej a v čom boli prevody neplatné (všetky námietky sťažovateľa odbil len konštatovaním, že sa „nestotožňuje s právnym názorom, ktorý v konaní prezentoval“). Sťažovateľ   sa   odvolal   aj   voči   uzneseniu   okresného   súdu   (z   5.   11.   2002,   č.   k. 7 C 194/99-79), ktorým mu bola vyrubená poplatková povinnosť vo výške 55. 268 Sk, hoci odvolanie podal len voči výroku rozsudku o určení neplatnosti prevodných zmlúv - z ktorého mal zaplatiť súdny poplatok len v sume 1 000 Sk - a nie aj výroku o určení vlastníckeho práva pre FNM.

3.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   zo   16.   3.   2004,   sp.   zn.   8   Co   553/02 a 7 Co 225/03

a) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že „FNM nebol oprávnený v zmysle § 12 ods. 1 a § 28 ods. 3 písm. d) zákona č. 92/1991 Zb. nakladať s predmetným   majetkom   formou   jeho   prevodu,   takže   tento   prevod   bol   podľa   §   39   OZ neplatný“.

K námietkam sťažovateľa uviedol, že „k právnemu hodnoteniu veci neuviedol žiadnu právnu protiargumentáciu“.

b) uznesenie o vyrubení súdneho poplatku (z 5. 11. 2002, č. k. 7 C 194/99-79) zmenil tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť z titulu odvolacieho poplatku sumu 68.835 Sk, lebo podľa   názoru   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   „nenapadol   len   výrok   rozsudku   v časti neplatnosti zmlúv, keďže z obsahu odvolania vyplýva, že bol napadnutý celý výrok rozsudku súdu   I. stupňa,   pretože   výroky   obidva   vzájomne   súvisia“   a keď   okresný   súd   použil nesprávnu 4 % sadzbu, namiesto 5 %, musel poplatok pôvodne vyrubený sumou 55.268 Sk zvýšiť na sumu 68.835 Sk.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 23. 6. 2004, takže týmto dňom nadobudol právoplatnosť a vo veci samej aj vykonateľnosť; vo výroku o trovách konania - vrátane trov pred krajským súdom vo výške 19.477 Sk (aj tu odvolací súd vychádzal z toho, že predmetom boli obidva výroky) - vykonateľnosť nastala uplynutím 3-dňovej paričnej lehoty, t. j. dňom 26. 6. 2004.

4. Dňa 16. 7. 2004 sťažovateľ podal z opatrnosti voči uvedenému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu dovolania, aj keď je malý predpoklad, že sa ním bude Najvyšší súd   meritórne   zaoberať,   pre   nesplnenie   základnej   procesnej   podmienky,   a to   jeho prípustnosti z hľadiska ust. § 237 a § 238 OSP - aspoň prevažná prax dovolacieho súdu v podobných veciach je taká. Domnievame sa preto, že sťažovateľ už nemá žiaden účinný právny prostriedok k tomu, aby zvrátil právoplatné a vykonateľné rozhodnutie odvolacieho súdu, čiže môže nastúpiť prieskumná činnosť ústavného súdu. (...)

B/ 1. Uvedomujeme si, že ústavný súd nie je voči Krajskému súdu v Bratislave treťou inštanciou; to však podľa nášho názoru nič nemení na jeho oprávnení a povinnosti zisťovať, či napadnutým rozsudkom a konaním mu predchádzajúcim, nebolo zasiahnuté do ústavou (dohovorom) zaručených základných práv a slobôd sťažovateľa.

2.   Za   danej   procesnej   situácie,   keď   dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku odvolacieho súdu prípustné zjavne nie je (nešlo o zmeňujúci rozsudok podľa § 238 ods. 1 OSP, ani o pripustenie dovolania v jeho výroku, či zjavné vady - zmätočnosti podľa § 237 OSP), nemožno ho považovať za procesný prostriedok, ktorý sťažovateľovi zákon (viď § 236 ods. 1 OSP) na ochranu základných práv a slobôd poskytoval. V takomto prípade pre neho plynie len posledná možnosť, ktorou je podanie ústavnej sťažnosti v zákonnej 2 - mesačnej lehote   na   ústavný   súd   (pokiaľ   by   sme   ju   nepodali   a Najvyšší   súd   by   naše   dovolanie deklaratórnym spôsobom odmietol, aj ústavný súd by mohol našu sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú), o ktorej by sa malo - či už po tom, čo vydá rozhodnutie dovolací súd (čo   pri   súčasnej   praxi   možno   očakávať   až   po   roku   -   aspoň   takú   máme   skúsenosť s rozhodovaním   tohto   súdu),   alebo   v akejkoľvek   možnej   dobe   -   meritórne   konať a rozhodovať.

3.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   boli porušené jeho základné práva, zakotvené v čl. 46 ods. 1 (čl. 6 ods. 1 dohovoru), v spojení s čl. 1, čl. 13 a čl. 20 ods. 1 (čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru) ústavy. Citované ustanovenia svojou   povahou   spadajú   do   právneho   inštitútu   práva   na   spravodlivý   proces   (ochrany majetku) a garantujú právo každého domáhať sa svojho práva stanoveným spôsobom na nezávislom a nestrannom súde.

4.   Porušenie   citovaných   základných   práv   sťažovateľ   vidí   hlavne   v nasledujúcich skutočnostiach:

a) Jedným zo základných znakov a predpokladov právneho štátu a zároveň právnej istoty ako jedného z jeho atribútov (čl. 1 ústavy), je okrem iného aj to, že každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej veci rôzne. Sťažovateľ pred rozhodnutím predložil krajskému súdu rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. 9. 2003, sp. zn. 3 Cdo 80/02, ktorým bola riešená rovnaká právna problematika medzi FNM a Ing. J. S. a ktorým dovolací súd vyslovil závery, že „... zákon č. 92/1991 Zb. sa vzťahuje len na tzv. veľkú privatizáciu... a nie na posudzovanie kúpnych zmlúv ohľadne prevodu bytov podľa OZ a zákona č. 182/1993 Z. z.“

Týmito závermi sa odvolací súd ani neriadil, ale ich ani pri rozhodovaní nezobral do úvahy, teda sa aj napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa, nimi vôbec nezaoberal; na druhej strane iný senát KS v Bratislave - viď jeho rozsudok z 8. 4. 2004, sp. zn. 6 Co 13/04 vo veci FNM   c/a Ing.   J.   M.   -   judikát Najvyššieho súdu SR   zobral ako podklad pre zmeňujúce rozhodnutie,   ktorým   žaloba   FNM   o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a určenie vlastníckeho práva, bola zamietnutá.

Uvedená   procesná   nekompromisnosť   krajského   súdu   vychádzala   z toho,   že   jeho rozhodnutie   nemôže   byť   riadnou   inštančnou   cestou   preskúmané,   preto   sa   „uchýlil“ k svojvoľnému výkladu hmotnoprávnych i procesných noriem, čo by malo byť hodnotené ako protiústavný postup.

b) V súlade s princípmi spravodlivého procesu je len taký postup odvolacieho súdu, ktorý   zodpovedajúcim   spôsobom   reaguje   na   každú,   účastníkom   konania   na   posúdenie predloženú a ním označenú právnu otázku, ktorú považuje za otázku zásadného právneho významu v rozhodovanej kauze.

Napadnuté súdne rozhodnutie nezodpovedá ani tomuto princípu, keď minimálne na dve zásadné právne otázky - či z hľadiska ust. § 80 písm. c) OSP obstojí uplatnenie dvoch nárokov   v jednej   žalobe   (aj   určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a zároveň   určenie vlastníckeho práva k prevádzanému predmetu z tejto zmluvy) a že zákon č. 92/1991 Zb. je na daný vzťah nepoužiteľný - odvolací súd odpovedal iba tak, že „...odporca (tu sťažovateľ) neuviedol žiadnu právnu protiargumentáciu“, čo je nielen nepravdivé, ale i zavádzajúce, o čom   svedčí   okrem   odvolania,   aj   sťažovateľov   záverečný   návrh   z 23.   11.   2003,   ktorý vo fotokópii pripájame.

c) Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie.

Sťažovateľ v rámci obrany namietal, že v r. 2001 FNM uzavrel rovnaké kúpne zmluvy ohľadne prevodu bytov s garážami s inými osobami (JUDr. E. Š., J. Š,. MUDr. E. Ž. ap.), tak je nelogické, aby posudzovaná kúpna zmluva bola vyhlásená za neplatnú, ale ďalšie zmluvy   za   platné,   len   preto,   že   ich   uzavrelo   iné   vedenie   FNM.   Odvolací   súd   ani   túto námietku nebral do úvahy, lebo sa o nej ani len nezmienil.

Z toho, čo bolo uvedené je teda zrejmé, že v danom prípade odvolací súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré by mohli prispieť k zisteniu skutkového stavu veci, požadovanému ustanoveniami hmotného práva a tiež nemožno prehliadnuť ani to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia je kladený dôraz iba na dôkazy a argumentáciu predkladanú FNM, čo možno považovať za porušenie ústavou zaručeného práva na spravodlivý proces.

d) Ostatnou námietkou je prípad svojvoľného výkladu pri aplikácii § 206 a nasl. OSP, ohľadne rozsahu podaného odvolania.

Sťažovateľ   výslovne   namietal   len   výrok   o posúdení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy okresným súdom, preto odvolací súd nesmel tento dispozitívny procesný úkon rozšíriť aj na ďalší výrok o určení vlastníckeho práva, hoc aj tieto výroky spolu súvisia, a vyrubiť mu odvolací   poplatok   i z hodnoty   tohto   predmetu   v sume   67.835   Sk   a zároveň   v rámci   trov konania   pri   odmene   advokáta   vychádzať   zo   sumy   15.370   Sk   za   jeho   jeden   úkon,   keď sťažovateľ   podal   odvolanie   len   do   časti   o určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   ohľadne prevodu bytu s garážou.

Takýmto   svojvoľným   výkladom   citeľne   zasiahol   procesný   súd   aj   do   majetkového práva sťažovateľa, chráneného tiež ústavným čl. 20.

Na základe uvedených skutočností navrhujeme I. (...) II.   zrušenie   citovaného   rozsudku   a vrátenie   veci   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie konanie, a to formou prijatia (vynesenia) tohto nálezu:

1.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   zo   16.   3.   2004,   sp.   zn.   8   Co   553/02 a 7 Co 225/03 porušil práva Ing. L. S. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a právo na rešpektovanie majetku podľa čl. 20 ods. 1 (čl. 1 Protokolu č. 1 dohovoru), v spojení s čl. 13 ústavy.

2. Napadnutý rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. L. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000 Sk, ktoré je mu Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania Ing. L. S. (...) v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu, a to k rukám JUDr. E. Ľ.

Odškodnenie   za   spôsobenú   ujmu   na   základných   právach   sťažovateľa   je   celkom opodstatnené, lebo v žiadnom prípade nebude kompenzované ani zrušením napadnutého rozsudku. Sťažovateľ bol zasiahnutý vo veľmi citlivom práve, päť rokov je diskreditovaný, diskriminovaný a traumatizovaný súdnym orgánom v existenčnej veci, hoci pri uzavieraní kúpnej zmluvy   neporušil   žiaden   právny predpis   a povinnosti   z nej   vyplývajúce,   si splnil celkom. (...).»

C/ Dňa 15. decembra 2004 sťažovateľ zaslal ústavnému súdu ďalšie relevantné súdne rozhodnutia, pričom okrem iného uviedol:

„V   prílohe   Vám   zasielame   ďalšie   právoplatné   súdne   rozhodnutie,   ktorým   bol skončený rovnaký prípad, vedený medzi FNM SR a fyzickou osobou, ktorej fond kúpnou zmluvou   predal   byt   s garážou,   a to   tak,   že   žalobný   návrh   FNM   SR   zamietol.   Ním dokumentujeme protiústavný stav všeobecných súdov v Bratislave - okresného i krajského súdu - že v rovnakých veciach rozhodujú rozdielne, čo je v rozpore s čl. 1 Ústavy SR.“

D/ Sťažovateľ podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 23. novembra 2006, rozšíril svoju sťažnosť, pričom podal nasledovný „konečný návrh“:

«Po konečnom rozhodnutí dovolacieho súdu (účastníka č. 3) - uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 10. 2006, sp. zn. 3 Cdo 198/2006 - ktorým bolo naše dovolanie odmietnuté z dôvodu jeho neprípustnosti, robíme tento konečný návrh vo veci našej sťažnosti, podanej dňa 30. 7. 2004 podľa čl. 127 Ústavy SR (ďalej len „ústava“), v spojení s čl. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, (...), resp. čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ktorý odôvodňujeme nasledovnými skutkovými a právnymi úvahami. (...)

Z judikatúry ESĽP, ale aj ÚS SR, k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy, vyplýva,   že   výraz   „zákon   ustanoveným   spôsobom“   v prvom   rade   vyžaduje,   aby   postup súdov mal základ vo vnútroštátnom práve a v druhom rade určitú kvalitu sporného práva a postupu, okrem iného v súlade s princípmi právneho štátu (porov. Kruslin p. Francúzsku z r. 1990, či II. ÚS 8/97 atď.).

a) Krajský súd tým, že nezrušil napadnutý rozsudok okresného súdu preto, že tento nerešpektoval ust. § 157 a § 132 OSP - teda pre nepreskúmateľnosť - zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

b) Hoci judikatúra ESĽP zaväzuje, že súdy musia svoje rozhodnutia odôvodňovať - viď Van Hurk p. Holandsku z r. 1994, Ruiz Torija p. Španielsku ap. - rozsudok krajského súdu   sa   absolútne   nezaoberal   odvolacou   námietkou   o následných   prevodoch   rovnakých bytov iným záujemcom za rovnakých podmienok, aké mal sťažovateľ, a najmä že sa na danú vec v žiadnom prípade nevzťahuje zákon č. 92/1991 Zb. v znení súvisiacich predpisov.

c) Z ústavného hľadiska nie je možné, aby ten istý súd rozhodoval v rovnakej veci rôznym spôsobom, lebo v opačnom prípade sa dopúšťa jurisdikčnej ľubovôli, čo je konanie určite   protiústavné.   Krajský   súd   bez   akejkoľvek   argumentácie   odmietol   „ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ale aj iných senátov krajského súdu, ktoré v rovnakých veciach   zaujali   iné   stanovisko,   čo   treba   opäť   považovať   nielen   za   nelegitímne,   ale   aj arbitrárne   a protiprávne,   a vo   svojich   dôsledkoch   i protiústavné,   lebo   porušuje   zásady ústavnej rovnosti a právnej istoty, ako imanentných zložiek právneho štátu. V tomto smere prikladáme publikované rozh. NS SR zn. 2 Cdo 281/05.

d) Krajský súd svojvoľným výkladom § 206 a nasl. OSP rozšíril rozsah odvolania sťažovateľa - ktorý namietal len nesprávne posúdenie otázky neplatnosti právneho úkonu - aj   na   výrok   o určení   vlastníckeho   práva   a z tohto   súdom   určeného   predmetu   konania vyrubil sťažovateľovi ďalší poplatok vo výške 67.835 Sk a z neho aj určil trovy konania vyššie o 15.370 Sk, čím zasiahol, okrem už cit. článkov, aj do čl. 20 ods. 1, 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu. Rozhodovanie o súdnom poplatku i trovách konania je integrálnou súčasťou   súdneho   konania   ako   celku,   preto   mal   krajský   súd   prihliadať   ku   všetkým okolnostiam veci, ktoré mali mať vplyv na stanovenie povinnosti pre sťažovateľa, vo vzťahu k účelnému   bráneniu   jeho   práv,   a nie   k voluntaristickému   výkladu   procesných   úkonov účastníka podľa toho, čo sa mu práve hodilo.

e)   Krajský   súd   nerešpektoval   ani   autonómiu   vôle   a slobodného   individuálneho konania, ktoré je na ústavnej úrovni garantované čl. 2 ods. 3 ústavy, ktorý princíp treba opäť   chápať ako   esenciálnu   náležitosť   každého demokratického   a právneho   štátu   (čl.   1 ods. 1),   keď   len   formalistickým   a protiprávnym   výkladom   právnych   noriem   (zákona č. 92/1991 Zb. namiesto príslušných ustanovení Obč. zák.) odoprel autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vo svojej právnej sfére vyvolať.

3. Porušenie noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle a interpretácie, ktorá bola v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti zo strany krajského súdu, neodstránil ani Najvyšší súd SR ako súd dovolací, hoci:

a) Ust. § 237 písm. f) OSP treba interpretovať v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6   ods.   1   Dohovoru,   ak   bola   účastníkovi   (sťažovateľov)   odňatá   reálna   a efektívna možnosť konať pred súdom, spočívajúca v práve právne a skutkovo argumentovať, čo sa v danej veci sťažovateľovi v dôsledku iného právneho náhľadu na vec odvolacím súdom, ktorý vzťah posudzoval podľa zák. č. 92/1991 Zb.

b)   Stav,   kedy   rozsudku   odvolacieho   súdu   chýbali   náležitosti   §   157   ods.   2   OSP, vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že sa stal nepreskúmateľný a to predstavuje porušenie ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo však dovolací súd nepovažoval za zmätočnosť podľa ust. § 237 písm. f) OSP.

c) Hoci dovolací súd v zmysle ust. § 242 ods. 1 OSP prihliada k vadám konania z úradnej   povinnosti   -   t.   j.   k tzv.   zmätočnostiam   podľa   §   237   OSP   -   akosi   mu   unikla sťažovateľova   námietka,   že   krajský   súd   meritórne   rozhodol   aj   o tej   časti   nároku,   ktorý sťažovateľ   svojim   dispozitívnym   úkonom   neurobil   predmetom   odvolacieho   konania (nenamietal   výrok   o určení   vlastníckeho   práva),   a teda   že   v tejto   časti   bol   naplnený dovolací   dôvod   podľa   §   237   písm.   e)   OSP,   ktorý   zakladal   aj   prípustnosť   dovolania; podobne tak bolo aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania, ktorý aj keď má charakter uznesenia, je voči nemu prípustné dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) - g) OSP (...).

d) Odmietnutím dovolania sa Najvyšší súd SR dopustil vo vzťahu k sťažovateľovi denegatio iustitiae, keď nenapravil zjavné porušenie jeho ústavných práv. Všeobecné súdy majú ex lege povinnosť ochraňovať ľudské práva účastníkom konania na všetkých stupňoch, lebo   občianske   súdne   konanie   ako   celok   je   jednou   zo   záruk   zákonnosti   (§   3),   ale   aj ústavnosti (čl. 46 ods. 1).

Na základe uvedených skutočností navrhujeme vydať tento nález:

1. (...).

2.   Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   zo   16.   3.   2004,   sp.   zn.   8   Co   553/02 a 7 Co 225/03 porušil práva garantované sťažovateľovi čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1, čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru.

3. Najvyšší súd SR uznesením z 19. 10. 2006, sp. zn. 3 Cdo 198/2006 porušil práva garantované sťažovateľovi čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru.

4. Uznesenie NS SR z 19. 10. 2006 a rozsudok KS v Bratislave zo 16. 3. 2004 sa zrušujú a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000 Sk, ktorú mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR v lehote do 2 mesiacov.

6. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov konania (...).»

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom z 24. júla 2007 sp. zn. Spr. 3512/2007, najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom, listom zo 6. augusta 2007 sp. zn. KP 8/07-46 a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedeným vyjadreniam z 8. októbra 2007.

4.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení uviedla: „Vašu   žiadosť   (...)   vrátane   jej   troch   doplnení,   podpredseda   krajského   súdu   dňa 17. 07. 2007 postúpil na vyjadrenie predsedníčke senátu 7 Co a 8 Co,   ktorá sa k veci vyjadrila dňa 24. 07. 2007.

Uviedla,   že senát 7   Co poukazuje   na právny názor,   uvedený   v rozsudku   zo   dňa 16. 03.   2004.   Senát   7   Co   zastáva   názor,   že   postupom   krajského   (odvolacieho)   súdu, k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, nedošlo.

Predsedníčka senátu viac k veci neuviedla. Súčasne   Vám   oznamujem,   že   krajský   súd   v   tejto   veci   (...)   netrvá   na   ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

4.2 Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

«(...)   Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval   v   napadnutom rozhodnutí   ako   dovolací   súd   porušil   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   tým,   že   napriek skutočnosti, že rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., čo spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť, najvyšší súd to nepovažoval za zmätočnosť podľa § 237 písm. f) O. s. p. Neprihliadol tiež k jeho ďalším dovolacím námietkam, ktoré sa týkali   neprípustného   rozšírenia   odvolacieho   prieskumu   zo   strany   odvolacieho   súdu a nepreskúmania výroku o náhrade trov konania najvyšším súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 198/06 zo dňa 19. októbra 2006 odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. marca 2004 sp. zn. 8 Co 553/2002, 7 Co 225/2003.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odôvodnil jeho neprípustnosťou. Uviedol, že nepreskúmateľnosť rozsudku   súdu   je   tzv.   inou   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p], ktorá vada je samostatným dovolacím dôvodom, túto však možno   uplatniť   len   pri   procesne   prípustnom   dovolaní,   pretože   sama   osebe   nezakladá prípustnosť dovolania. V danej veci však dovolanie prípustné nebolo podľa § 238 O. s. p. ani   §   237   O. s. p.   Z   rovnakého   dôvodu   nebolo   prípustné   dovolanie   ani   proti   výroku o náhrade trov konania.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou praxou najvyššieho súdu. Svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil. Keďže nemožno súhlasiť so závermi sťažovateľa uvedenými v ústavnej sťažnosti navrhujem, aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tejto   sťažnosti   nevyhovel.   Súčasne   súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.»

4. 3 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedeným vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu uviedla:

«(...) 1. Krajský súd v Bratislave vo vyjadrení len konštatoval, že „postupom v jeho konaní nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu“, ale bez toho, že by sa bol vyjadril čo len k jedinej našej námietke. Už z toho vyplýva, že jeho obrana je len formálna a účelová a vôbec nespochybňujúca našu sťažnosť.

K meritu veci dodávame, že ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v rozsudku Najvyššieho súdu SR, všetky súdy všeobecného súdnictva, vrátane samotného najvyššieho súdu, sú povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, a to z dôvodu zachovania jednotného rozhodovania súdov vo veciach rovnakého druhu pre nastolenie právnej istoty, ako imanentnej súčasti právneho štátu (čl. 1 ústavy).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak sú tieto závery neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (porov. I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02 a pod.). Výklad   právnych   predpisov   krajským   súdom   bol   vo   viacerých   naznačených oblastiach protiústavný a tým mal aj dopad na nami namietané základné práva a slobody sťažovateľa. Preto v tejto časti navrhujeme našej sťažnosti vyhovieť.

2. Najvyšší súd SR sa tiež ospravedlňuje z protiústavnosti konania ako dovolacieho súdu, hoci mal dostatok dôvodov pre preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu tak, ako sme to v sťažnosti dostatočne uviedli. Prípustnosť dovolania bola daná existenciou dovolacieho dôvodu podľa ust. § 237 písm. e) OSP - sťažovateľ nepodal odvolací návrh na preskúmanie výroku o určení vlastníctva k predmetnému bytu,   ale aj napriek tomu ho odvolací   súd preskúmal   a   potvrdil   -   a   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   ktoré   ustanovenie   dovolací   súd vo viacerých veciach vykladal tak, že tento dovolací dôvod je daný aj v prípade, ak bola účastníkovi konania odňatá reálna a efektívna (nie formálna či faktická) možnosť konať pred súdom (porov. rozh. č. 53 Zo súdnej praxe č. 5/2000, č. 39 ZSP č. 5/1998, a pod.). A o taký   prípad   išlo aj   v danej veci,   preto   mal   NS   SR   cit.   ustanovenie   vyložiť   ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy), aby sa nedopustil denegatio iustitiae, ktoré je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (porov. aj PL. ÚS 18/98, I. ÚS 24/00 a pod.).

3. Netrváme na ústnom pojednávaní, lebo už vo veci neprinesie ďalšie ozrejmenie skončeného prípadu.

4. Žiadame priznať aj trovy konania, spočívajúce v odmene za právne zastúpenie, a to na účet JUDr. E. Ľ.

Hodnota sporu je v zmysle § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z. 1.356.700 Sk, z ktorej základná sadzba tarifnej odmeny činí 15.450 Sk. Ide o minimálnu sumu hodnoty bytu, ktorú určil navrhovateľ.

Vo veci sa urobilo minimálne 5 relevantných úkonov - príprava a prevzatie veci, napísanie sťažnosti, jej doplnenie po rozhodnutí dovolacieho súdu, ďalšie podanie a toto vyjadrenie - po 15.450 Sk = 77.250 Sk + 3 x režijný paušál po 150 Sk, 1 x 164 Sk a 1 x 178 = 78.042 Sk, ku ktorej treba pripočítať 19 % DPH - IČ pre DPH: SK 1029351917 - t. j. sumu 14.828 Sk, čo je celkom 92.870 Sk, ktorú sumu by mal sťažovateľovi zaplatiť Najvyšší súd SR, alebo KS Bratislava, či obidvaja podľa výsledku rozhodnutia (nálezu).»

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia označených práv.

II.

1.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   8   Co   553/02,   7   Co   225/03 zo 16. marca 2004 obsahuje nasledovné podstatné (relevantné) odôvodnenie:

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu „podal   v zákonnej   lehote   odvolanie   odporca. Namietal,   že   prvostupňový   súd   nerozlíšil   dve   právne   skutočnosti   smerujúce   k zmene vlastníckeho práva z navrhovateľa na odporcu, pretože sa tak mohlo stať buď na základe rozhodnutia   vydaného   pri   privatizácii   štátneho   majetku   alebo   podľa   prísl.   ustanovení Obč. zákonníka a naň nadväzujúcich predpisov (zák. 182/1993 Zb.). Toto nerozlíšenie robí rozsudok nesprávny a nepreskúmateľný. Namietol, že súd nemôže rozhodnúť o neplatnosti zmluvy   a zároveň   aj   o určení   vlastníckeho   práva,   ktoré   sa   môže   deklarovať   len   po právoplatnosti výroku o neplatnosti právneho úkonu. Je nepochopiteľné, že ten istý subjekt sa domáha neplatnosti právneho úkonu, hoci ho sám pôsobil. Žiadal rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a návrh zamietnuť. (...)

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal vec podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Prvostupňový   súd   vykonal   vo   veci   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu,   vyvodil   z neho správny   právny   záver   a svoje   rozhodnutie   aj   náležite   zdôvodnil.   Odporca   v odvolaní neuviedol   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   mali   za   následok   zmenu   rozhodnutia   súdu prvého stupňa. (...)

Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z toho, že navrhovateľ, nebol oprávnený v zmysle § 12 ods. 1 a § 28 ods. 3 písm. d) zák. č. 92/1991 Zb. v platnom znení nakladať takýmto spôsobom s majetkom, ktorý nadobudol podľa schváleného rozpočtu na rok 1995 v hodnote 65 miliónov Sk.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, že byty mohli byť použité len na zabezpečenie činnosti fondu ako služobné byty a ich predaj nemá oporu v právnych predpisoch, pričom je v rozpore s § 12 ods. 1 a § 28 ods. 3 písm. d) zák. č. 92/1991 a v dôsledku toho sú zmluvy o prevode bytu a garážového stánia neplatné. Pokiaľ ide o právne hodnotenie veci, odporca sa s ňou nestotožnil, ale sám neuviedol žiadnu právnu protiargumentáciu. (...)

Predmetom   odvolacieho   konania   bolo   aj   uznesenie   zo   dňa   5.   11.   2002,   ktorým prvostupňový súd uložil odporcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 55 268 Sk. Odporca   namietal výšku vyrubeného súdneho   poplatku,   pričom sa   domnieval,   že tento mal byť vyrubený vo výške 1 000 Sk podľa položky I/1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy zák. 71/1992 Zb.

Odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.,   toto prejednal podľa § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je čiastočne správne.

Prvostupňový   súd   správne   vyrubil   súdny   poplatok   z celého   predmetu   konania nemožno   sa   stotožniť   s tvrdením   odporcu,   že   bol   napadnutý   len   výrok   rozsudku   v časti neplatnosti zmlúv, keďže z obsahu odvolania vyplýva, že bol napadnutý celý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, pretože tieto výroky vzájomne súvisia.

Nesprávne   stanovil   prvostupňový   súd   výšku   poplatku,   pretože   podľa   sadzobníka súdnych poplatkov položka 1 je stanovená sadzba 5 % z hodnoty predmetu sporu (zák. 71/1992 Zb. v znení platných predpisov). Správne je výška súdneho poplatku za odvolanie 1 000   Sk   z odvolania   v časti   neplatnosti   zmlúv   a 67   835   Sk   z odvolania   v časti   určenia vlastníctva.   Odvolací   súd   preto   zmenil   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   podľa § 220 O. s. p. (...)“

2. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 198/06 z 19. októbra 2006 vyplýva najmä, že:

„(...) Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom zo 16. marca 2004 sp. zn. 8 Co 553/2002, 7 Co 225/2003 rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 12. septembra 2002 č. k. 7 C 194/99-70 potvrdil, zároveň uznesenie tohto súdu z 5. novembra 2002 č. k. 7 C 194/99-79 zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť do 7 dní súdny poplatok za odvolanie   vo   výške   68   835   Sk.   Žalovaného   tiež   zaviazal   nahradiť   žalobcovi   trovy odvolacieho konania.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadol žalovaný dovolaním, v ktorom uviedol, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať [§ 237 písm. f) O. s. p.]. (...) Do rámca odňatia možnosti pred súdom konať patrí podľa dovolateľa aj to, že odvolací súd sa odmietol zaoberať jeho námietkou, že na prejednávaný prípad sa nevzťahuje právna úprava daná zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov, lebo jej predmetom je tzv. veľká privatizácia. Aplikáciu tohto zákona odvolací súd ničím neodôvodnil. (...)

Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) O. s. p. neboli v dovolaní namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto nemožno vyvodiť ani z týchto ustanovení.

Žalovaný   v dovolaní   namieta,   že   odvolací   súd   mu   v konaní   odňal   možnosť   pred súdom konať. (...)

Preto aj v danom prípade dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu sa   nepriečil   ustanoveniu   §   101   ods.   2   O.   s.   p.   a nemal   za   následok   odňatie   možnosti žalovaného   konať   pred   súdom   v zmysle   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   Prípustnosť   dovolania žalovaného preto z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.

Dovolateľ do rámca odňatia možnosti pred súdom konať zaradil aj to, že odvolací súd sa (podľa jeho názoru) odmietol zaoberať námietkou, že na prejednávaný prípad sa nevzťahuje právna úprava daná zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu   na   iné   osoby   v   znení   neskorších   predpisov,   lebo   jej   predmetom   je   tzv.   veľká privatizácia. Činnosť, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje svoje právne závery a na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu,   je   súčasťou   právneho posúdenia. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci,   je   síce   relevantný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe ale bez ďalšieho nezakladá prípustnosť dovolania. Ak by preto aj napadnutý rozsudok prípadne spočíval na nesprávnych právnych záveroch o potrebe aplikovať na daný skutkový stav určitý právny predpis (dovolací súd napadnutý rozsudok z tohto aspektu neposudzoval), nešlo by o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania žalovaného.

Pokiaľ dovolateľ : namieta, že paušálnym vyhodnotením argumentácie žalovaného a nepreskúmateľnosťou   svojho   rozsudku   zaťažil   odvolací   súd   konanie   tzv.   inou   vadou majúcou za   následok nesprávne   rozhodnutie vo veci   [§ 241   ods.   2   písm.   b)   O.   s.   p.], dovolací súd obdobne ako v predchádzajúcom odseku uvádza, že vada takejto povahy je síce samostatným dovolacím dôvodom, možno ju ale uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, pretože sama osebe nezakladá.prípustnosť dovolania. Ak by preto napadnutý rozsudok prípadne aj bol vydaný v konaní, postihnutom touto procesnou vadou (dovolací súd   napadnutý   rozsudok   a   odvolacie   konanie   z   tohto   aspektu   neposudzoval),   nešlo   by o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania žalovaného.

Pokiaľ (prípadne) dovolateľ namieta (aj to), že odvolací súd rozhodol nesprávne tiež o trovách konania (t. j. pokiaľ jeho dovolanie smeruje aj proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu), treba zdôrazniť, že dovolanie smeruje v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu,   má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je   do   neho   pojaté   (§   167   ods.   1   O.   s.   p.).   Vzhľadom   na   túto   povahu   rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O. s. p.). Z ustanovenia § 239 ods. 3 O. s. p. ale vyplýva, že prípustnosť dovolania proti   uzneseniu   o trovách   konania   je   vylúčená.   Keďže   ani   vo   vzťahu   k   tomuto   výroku nevyšla   v dovolacom   konaní   najavo   vada   konania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.,   nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p.

Z   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   k   záveru,   že v prejednávanej veci je dovolanie žalovaného procesne neprípustné.(...)“

3.   Stručný   obsah   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu sp.   zn.   3   Cdo   80/02 z 25. septembra 2003, ktorý sťažovateľ „pred rozhodnutím predložil krajskému súdu (...), ktorým   bola   riešená   rovnaká   právna   problematika   medzi   FNM   a Ing.   J.   S.“ a ktorým dovolací súd vyslovil tieto relevantné závery:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave zo 14. novembra 2001 č. k. 14 Co 263/01-151 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 1. marca 2001 č. k. 20 C 172/99-134 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave označeným rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že kúpnu zmluvu zo 17. júla 1996, uzavretú medzi účastníkmi konania ohľadne prevodu vlastníctva bytu s prísl. č. 18, IV. poschodie na Mierovej ulici č. 60 v Bratislave (...). V prejednávanej veci súdy oboch stupňov skutočne zaujali nesprávny právny záver, že   predmetný   byt   mal   byť   prevedený   na   navrhovateľa   a ním   potom   predaný   odporcovi podľa zákona č. 92/1991 Zb., a pokiaľ kúpna zmluva medzi nimi bola uzavretá v rozpore s týmto   zákonom   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu   na   iné   osoby,   ide   o zmluvu „absolútne“ neplatnú. (...)

Zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení predpisov ho meniacich a doplňujúcich, obsahuje v § 1 ustanovenie o predmete úpravy, ktorý vymedzuje celkom jednoznačne tak, že „tento zákon upravuje podmienky prevodu majetku, ku ktorému majú právo hospodárenia štátne podniky, štátne peňažné ústavy, štátne poisťovne a iné štátne organizácie... ako i podmienky prevodu majetkových účastí štátu... na podnikanie“. Z tohto ustanovenia ratio legis a tiež zo systematiky zákona plynie, že ho možno použiť len na tzv. veľkú privatizáciu vo forme prevodu majetku štátu na iné osoby, na základe privatizačných projektov, schválených či určených príslušnými orgánmi, cez Fond národného   majetku,   ktorý   je   právnickou   osobou   zapísanou   v obchodnom   registri   (§   27 ods. 1 cit. zákona) a teda v tomto prípade subjektom verejného práva [§ 18 ods. 2 písm. d) Obč. zák.]. Len v týchto prípadoch je vo výkone svojho vlastníckeho práva (porov. § 11) limitovaný zákonom, najmä čo sa týka nakladania s predmetom vlastníctva (porov. § 28 ods. 3 cit. zákona); jeho dispozičné akty sú aktami v procese privatizácie teda verejnými a nie   právnymi   úkonmi   súkromného   práva,   a v takomto   prípade   by   nebola   daná   ani právomoc súdov na ich preskúmavanie v zmysle ustanovenia § 7 O. s. p.»

4.   Ďalšie   právoplatné   súdne   rozhodnutia   predložené   sťažovateľom,   ktorými   bol skončený rovnaký prípad vedený medzi Fondom národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond“) a fyzickou osobou, ktorej fond kúpnou zmluvou predal byt s garážou, a ktorými bol žalobný návrh fondu zamietnutý:

a) rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 13/04-104 z 8. apríla 2004,

b) rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 323/03-159 zo 6. mája 2004,

c) rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 247/03-129 z 12. mája 2005.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

1. Predmetom tej časti sťažnosti, ktorú ústavný súd prijal na ďalšie konanie, bolo predovšetkým   tvrdenie   sťažovateľa, že rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 8   Co 553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä tým, že krajský súd porušil právnu istotu sťažovateľa, pretože nerozhodol o jeho veci rovnako ako v obdobnej veci rozhodol najvyšší súd.   Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia nereagoval na jeho argumenty, najmä na ním predložené rozhodnutie najvyššieho súdu. Sťažovateľ   teda   v tejto   veci   nenapáda   výklad   hmotnoprávnych   predpisov   všeobecnými súdmi.Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je v tejto časti dôvodná.

Fond   predal   byt sťažovateľovi.   Neskôr   podal   proti   sťažovateľovi   žalobný   návrh, v ktorom žiadal určiť, že predmetná kúpno-predajná zmluva je absolútne neplatná. Skutkové otázky boli vo veci nesporné. Náročnosť právneho posúdenia veci vyplýva zo špecifickosti právneho postavenia fondu. Podľa právneho zástupcu fondu, ten nebol oprávnený predávať svoje   byty.   Sťažovateľ   naopak   tvrdil,   že   fond   mohol   voľne   nakladať   so   svojím vlastníctvom. Okresný súd žalobe fondu vyhovel. Na odvolanie žalovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v sebe   okrem   iných   práv   a záruk   (právo   na   rovnosť   zbraní,   kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko, rozhodnutie z roku 1997). „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (Ruiz Torija v. Španielsko rozsudok z roku 1994).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces“. V rámci   svojej judikatúry   ústavný   súd   taktiež   vyslovil:   „Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé“.

1.1 Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoj rozsudok sp. zn.   8   Co   553/02,   7   Co   225/03   zo   16.   marca   2004.   Najväčším   nedostatkom   tohto rozsudku je úplná absencia reakcie na argumenty obsiahnuté v predloženom rozhodnutí najvyššieho   súdu,   ktoré   podporovalo   argumentáciu   sťažovateľa,   aj   keď   išlo   dovtedy o nepublikované   rozhodnutie.   Rovnako   krajský   súd   nereagoval   na   predložené   opačné rozhodnutia   iných   senátov   samotného   krajského   súdu.   Krajský   súd   síce   nie   je povinný reagovať   na   akýkoľvek   argument   účastníkov   konania   a odvolací   súd   môže   prevziať argumentáciu   nižšieho   súdu   (porovnaj   Helle   v.   Fínsko,   rozhodnutie   z roku   1997),   ale v danom   prípade   išlo   o   závažné   argumenty   sťažovateľa,   s ktorými   sa   krajský   súd   bol povinný vysporiadať (porovnaj Garzia Ruiz proti Španielsku).

Nedostatočné   odôvodnenie   naznačuje   aj   rekapitulácia   odvolacích   dôvodov a vnútorná   rozpornosť   predmetného   rozsudku.   V rekapitulácii   krajský   súd   cituje   len argument   nerozlíšenia   režimu   veľkej   privatizácie   a nakladania   s vlastným   majetkom a čiastočne   argument   nemožnosti   kombinácie   určenia   neplatnosti   zmluvy   a určenia vlastníckeho   práva   v jednom   rozsudku.   Ďalšie   argumenty,   napríklad   skutočnosť,   že ustanovenie   §   3   písm.   ch)   ústavného   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 119/1995 Z. z. o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov sa vzťahuje na privatizovaný majetok a ustanovenie § 5 ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestoroch sa vzťahuje na pozemky len vtedy, ak majú rovnaký právny režim ako prevádzaný byt, krajský súd vôbec nespomína. V závere rozsudku krajský súd uvádza, že pokiaľ ide o právne hodnotenie veci, odporca (sťažovateľ) sa s ňou nestotožnil, ale sám neuviedol žiadnu právnu protiargumetáciu. Uvedené konštatovanie krajského súdu je   v priamom   rozpore   s tým,   že   na   inom   mieste   rozsudku   uvádza   a parafrázuje   právne argumenty odvolateľa, teda sťažovateľa.

V preskumávanom   prípade   je   problém   nedostatočného   odôvodnenia   previazaný s problémom   jednotnosti   rozhodovacej   činnosti,   pretože   krajský   súd   sa   hlavne nevysporiadal   s tým,   že   v obdobnej   veci   bolo   už   rozhodnuté   odlišne.   Krajský   súd   by z hľadiska práva na spravodlivý proces mohol rozhodnúť odchylne, ak by svoj právny názor presvedčivo odôvodnil v kontraste s odchylnými rozhodnutiami. Krajský súd tak neurobil, a tak nenaplnil požiadavky ústavného práva na spravodlivý proces.

Pretože   krajský   súd   nepostupoval   v súlade   s princípmi   spravodlivého   procesu, napadnutým   rozsudkom   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v čl.   46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 tohto nálezu.

1.2 Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   toto   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

1.3   Sťažovateľ   požadoval   aj   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, pretože podľa jeho názoru ujma, ktorú utrpel, nemôže byť v danom prípade kompenzovaná ani zrušením napadnutého rozsudku. Sťažovateľ mal byť zasiahnutý vo veľmi citlivom práve, päť rokov je diskreditovaný, diskriminovaný a traumatizovaný súdnym orgánom v existenčnej veci, hoci pri uzavieraní kúpnej zmluvy neporušil žiadny právny predpis a splnil povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy.

Ústavný   súd   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   spravidla   vtedy,   keď následky   porušenia   základného   práva   nemožno   reparovať   kasáciou   a vrátením   veci   na ďalšie konanie. V posudzovanej záležitosti môže dôjsť k náprave už aj tým, že sa s vecou bude musieť opätovne zaoberať krajský súd, a preto sa ústavný súd rozhodol nepriznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

2. Sťažovateľ v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zároveň namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, a práv podľa čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 553/02, 7 Co 225/03 zo 16. marca 2004 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 198/06 z 19. októbra 2006.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označených základných práv najmä hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Preto ústavný súd sťažnosti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základných práv aj v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych práv účastníkov konania pred ochranou v konaní vedenom ústavným súdom.

Podobne   s ohľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   zrušením   rozsudku   krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie otvoril možnosť nápravy hmotných a procesných práv sťažovateľa už na krajskom súde, nebolo by už zmysluplné a účelné preskumávať aj rozhodnutie najvyššieho súdu.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za päť   účelných   úkonov   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z   15.   júla   2004, podanie   sťažnosti   z 30. júla   2004,   rozšírenie   sťažnosti   z 19.   septembra   2005,   doplnenie sťažnosti   po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   z 20.   novembra   2006   a písomné   stanovisko k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho súdu z 8. októbra 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501 Sk a režijný paušál 150 Sk, za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena 2 730 Sk a režijný paušál 164 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2007 patrí odmena 2 970 Sk a režijný paušál v sume 178 Sk (§ 1 ods. 3, § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú celkove spolu s DPH sumu 21 459,27 Sk, zaokrúhlene 21 459 Sk, ktoré je povinný uhradiť krajský súd.

Sťažovateľ   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uplatnil   úhradu   trov právneho zastúpenia v sume celkom 92 870 Sk. Ústavný súd mu však v súlade s citovanými súvisiacimi predpismi priznal úhradu trov právneho zastúpenia v sume 21 459 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

4. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2007