znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 110/06-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a   Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. V., bytom N., zastúpenej advokátom JUDr. J. N., P., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 Cpr 7/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cpr 7/2003 p o r u š i l základné právo Ing. A. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prerokovanie veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   Cpr   7/2003 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. A. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. A. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 332 Sk (slovom desaťtisíctristotridsaťdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. N. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2006 doručená sťažnosť (na výzvu ústavného súdu z 15. februára 2006 doplnená 16. marca 2006) Ing. A. V., bytom N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. N., P.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 Cpr 7/2003.

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru   žiadala,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 500 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov jej právneho zastúpenia.

3.   Ústavný   súd   29.   marca   2006   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 110/06-14.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cpr 7/2003 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

A

Sťažovateľka 7. júla 2003 podala na okresnom súde návrh „na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru s príslušenstvom“ proti odporcovi V., a. s., B. (ďalej len „odporkyňa“).

Okresný   súd   31.   júla 2003   vyzval   sťažovateľku,   aby sa   v lehote   15dní   vyjadrila k návrhu a aby „v označenej lehote predložila mzdové listy navrhovateľky za obdobie roku 2002 až máj 2003...“. Výzva uvedeného znenia (a aj adresáta) bola zaslaná na vedomie odporkyni.   Uvedené   pochybenie   napravil   okresný   súd   výzvou   z 25.   augusta   2003 adresovanou odporkyni.

Odporkyňa sa k návrhu písomne vyjadrila 19. septembra 2003. Súčasne predložila požadované mzdové listy.

Okresný súd (opätovne) 3. marca 2005 vyzval odporkyňu, aby sa „v lehote 15 dní vyjadrila k priloženému návrhu“.

Právna zástupkyňa odporkyne 16. marca 2005 nahliadla do súdneho spisu. Odporkyňa sa 22. apríla 2005 písomne vyjadrila k návrhu a „v snahe vyhnúť sa pracovnoprávnemu   súdnemu   konaniu“ je   pripravená „vo   veci   skončenia   pracovného pomeru   s   menovanou   rokovať“.   Preto   žiada   súd, „aby   v danej   veci   zatiaľ   nevytyčoval pojednávanie“.

Sťažovateľka 27. júna 2005 oznámila okresnému súdu, že odporkyňa sa s ňou zatiaľ neskontaktovala, a žiadala o určenie termínu pojednávania.

Okresný   súd   28.   júna 2005   vyzval odporkyňu   na podanie   informácie, „či   došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody s navrhovateľkou“. Zaslanie odpovede na výzvu okresný súd urgoval 9. novembra 2005. Odporkyňa 5. decembra 2005 oznámila súdu, že aj napriek jej (v liste konkretizovanej) snahe k uzavretiu dohody nedošlo.

Okresný súd 3. februára 2006 uznesením vyzval sťažovateľku na doplnenie návrhu o presný petit (požadovanú výšku náhrady mzdy).

Okresný súd stanovil 6. februára 2006 termín pojednávania na 7. marec 2006. Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   (od   18.   januára   2006 prevzal jej zastupovanie advokát JUDr. J. N. z P.) upravila 22. februára 2006 petit návrhu a predložila súdu požadované písomnosti.

Okresný súd na pojednávaní konanom 7. marca 2006 (prítomní účastníci konania a ich právni zástupcovia) po vypočutí účastníkov konania a oboznámení sa s písomnosťami vzťahujúcimi sa na vec rozhodol medzitýmnym rozsudkom č. k. 12 Cpr 7/03-71, ktorým určil, „že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   dané   žalobkyni   listom   žalovaného č. 1/4505/2003 zo 6. mája 2003 je neplatné“. V súdnom spise sa nenachádzajú doklady o tom, či bol rozsudok doručený účastníkom.

B

K sťažnosti pripojila sťažovateľka odpoveď poverenej predsedníčky okresného súdu č. Spr. 341/05 z 19. októbra 2005 na jej „žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania (...), aby bolo zamedzené ďalším zbytočným prieťahom v konaní...“, z 20. septembra 2005, v ktorej bolo uvedené: „... Po oboznámení sa s jej obsahom ako i obsahom predmetného spisu Vám oznamujem, že zákonná sudkyňa bola upozornená na potrebu konať vo veci plynulo a bez zbytočných prieťahov, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že by mohlo dôjsť k vzniku prieťahov v konaní. Vec budem ďalej sledovať“.C

K sťažnosti   bola   pripojená „Lekárska   správa   –   nález“ z 31.   januára   2006 vypracovaná   MUDr.   T.   B.,   zmluvným   –   neštátnym   psychiatrom   z Psychiatrickej ambulancie, P., nasledovného znenia: „Pacientka evidovaná na psychiatrickej ambulancii od   27.   6.   03.   Pacientka   sa   nemohla   psychicky   vyrovnať   svojou   záťažovou   situáciou   – prepustenie zo zamestnania. Počas návštev užíva lieky. Do dnešného dňa pacientka nie je plne kompenzovaná, stav pretrváva aj s následným dopadom na telesný stav a zdravie“.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Cpr 7/2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2040/06 z 25. apríla 2006 uviedla: „... Z obsahu spisu vyplýva, že v období od 03. 10. 2003 do júna 2005 som zistila v konaní prieťahy, ktoré však vyplynuli aj z toho dôvodu, že vzhľadom na vyjadrenie odporcu   existovala   možnosť   mimosúdnej   dohody   účastníkov   konania,   ku   ktorej   však nakoniec nedošlo. V súčasnosti v konaní prieťahy nie sú, súd koná vo veci plynule. Vo veci bol dňa 07. 03. 2006 vyhlásený medzitýmny rozsudok, ktorým súd určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané navrhovateľke je neplatné...“.

3.   Sťažovateľka   v stanovisku   z 24.   mája   2006   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedla: „... Z hodiny na hodinu zostala nielen   bez   práce,   ale   hlavne   bez   finančného   príjmu,   čo   v jej   prípade   predstavovalo rozhodujúcu časť príjmov, lebo bola hlavným živiteľom rodiny. V dnešnej situácii s 2-omi dospievajúcimi deťmi sa skutočne nedá vyžiť.

Nechcem rozpisovať mandantkine problémy, s ktorými za tie roky zápasila a ešte aj stále   zápasí.   V máji   2003   dostala   od   zamestnávateľa   okamžité   skončenie   pracovného pomeru,   bez   slova   vysvetlenia.   Pre   svojho   zamestnávateľa   pracovala   19   rokov.   Určite nespáchala žiadne podvody. Dopracovala sa až na psychiatriu. Podľa jej tvrdení prestala plniť   funkciu   matky,   ale   aj   manželky.   Jej   meno,   postavenie,   meno   rodiny,   ako   aj   jej postavenie je nenávratne preč. Za 3 roky rodina klesla pod hranicu chudoby. Počas tejto doby im pomáhala tak rodina manžela, ako aj jej matka. Vzhľadom k tomu však, že sú dôchodcovia, ich možnosti v tomto smere sú obmedzené.

Mandantka má takmer (...), jej dobré meno, postavenie, ale hlavne zdravie sú trvalo poškodené. Viac ako 3-ročné stresy zanechali na nej viditeľné stopy. Z miesta jej trvalého bydliska, kde býva od narodenia, sa možno bude musieť odsťahovať a začať od začiatku. Uvedomuje si však, že vzhľadom na vek, takéto rozhodnutie nebude ľahké. Ale aj v prípade, ak v mieste trvalého bydliska zostane a bude sa snažiť získať svoje meno a postavenie späť, to nebude o nič jednoduchšie. Je otázka, či sa jej to vôbec niekedy podarí. Jej otázky na mňa smerujú aj k tomu, akú hodnotu majú 3 roky ľudského života, vlastne 4-och ľudských životov a či sa táto skutočnosť dá vyjadriť peniazmi...“

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o vyslovenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, ktoré sa začalo 7. júla 2003 a dosiaľ (po skoro troch rokoch) nebolo na súde prvého stupňa v celom rozsahu   meritórne   rozhodnuté.   Okresný   súd   vo   veci   čiastočne   rozhodol   medzitýmnym rozsudkom na jedinom vo veci konanom pojednávaní 7. marca 2006 (pozri vyššie bod II. A odôvodnenia).

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil   ako právne a ani skutkové zložité konanie, ktorého doterajšia dĺžka   by bola zásadne ovplyvnená, resp. závislá od zložitosti veci.

4.3. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená v neprospech sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 7. júla 2003 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej úplného meritórneho rozhodnutia už skoro tri roky. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (vyslovenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhrada mzdy), jeho význam pre sťažovateľku   a jej   rodinu,   ako   aj   skutkové   zistenia   vyplývajúce   zo   súdneho   spisu sp. zn. 12 Cpr   7/2003   (dlhá   doba   nečinnosti   okresného   súdu,   výzva   na   vyjadrenie   sa k návrhu až 3. marca 2005, urgovanie zaslania odpovede od odporkyne až po uplynutí vyše štyroch mesiacov od jej vyzvania, požiadanie sťažovateľky až 3. februára 2006 o doplnenie jej návrhu o presný petit, prvé, a to jediné pojednávanie konané až 7. marca 2006) považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 Cpr 7/2003 ústavný súd zistil, že:

- od 31. júla 2003 (omylom zaslaný návrh sťažovateľke na vyjadrenie) do 3. marca 2005 (opätovné zaslanie návrhu odporkyni), t. j. v trvaní vyše 19 mesiacov;

- od 22. apríla 2005 (vyjadrenie odporkyne) do 3. februára 2006 (výzva sťažovateľke), t.   j.   v trvaní   vyše   deväť   mesiacov   (keď   okresný   súd   len   28.   júna   2005   vyzval odporkyňu na zaslanie informácie a odpoveď urgoval až 9. novembra 2005);bol okresný súd bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný (resp. nevykonával úkony priamo smerujúce k rozhodnutiu v merite veci), teda spolu za vyše 28 mesiacov, t. j. dva roky   a štyri   mesiace,   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci a ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Ústavný   súd   súčasne   zdôrazňuje,   že   konanie   v pracovnoprávnej   veci,   ktoré v dôsledku postupu okresného súdu trvalo (do vydania medzitýmneho rozsudku), resp. ešte trvá (do vydania konečného rozhodnutia) na súde prvého stupňa tak dlho, ako je tomu v danom   prípade,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do takej miery, že sa   jej   právo   na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate (I. ÚS 66/03).

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   (v   jej   nadväzujúcej   časti   o mzdových   nárokoch   sťažovateľky)   bez   zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk z dôvodov, že: „... je matkou dvoch detí, plnoletého T. V., (...) a (...) D. V., (...). T. bol študentom Športového gymnázia v T., ktoré štúdium musel v dôsledku okamžitého skončenia   pracovného   pomeru   svojej   matky   po   ukončení   druhého   ročníka   prerušiť vzhľadom k tomu, že rodina nemala dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie jeho štúdia. Dcéra D. je študentkou Gymnázia v P.   Manžel sťažovateľky je zamestnaný vo V., a. s., N., so sídlom v P., kde ako robotník zarobí cca 10 000,- Sk čistého.

Sťažovateľka bola hlavným nositeľom príjmu a zabezpečením životného štandardu pre   celú   svoju   rodinu.   Ako   je   uvedené   vyššie,   v súčasnej   dobe   je   sťažovateľka   stále nezamestnaná. Vzhľadom k príjmu cca 10 000,- Sk zo strany manžela pre 4 v podstate dospelé osoby nie je rodina schopná platiť ani svoje základné výdavky, či potreby. Voči sťažovateľke,   resp.   jej   rodine   je   v súčasnej   dobe   vedená   exekúcia   z dôvodu   neplatenia nájomného.

K tejto tragickej rodinnej situácii jednoznačne svojím postupom, resp. nečinnosťou prispel štátny orgán – Okresný súd Bratislava II.

(...) Nečinnosťou súdu sú dotknuté i ďalšie práva sťažovateľky tak, ako je uvedené vyššie,   ktoré   súvisia   s jej sociálnym statusom,   pretože súčasťou   žaloby   je   aj   vyplatenie náhrady mzdy, ktorú sťažovateľka dosahovala pred nezákonným ukončením pracovného pomeru. Ďalej je celý problém spojený s nemožnosťou sťažovateľky riešiť plnohodnotne svoje súčasné zamestnanie v podobe riadneho pracovného pomeru na dobu neurčitú. Ako je uvádzané   vyššie,   napriek   snahe   zamestnať   sa,   nik   neprejavil   záujem   sťažovateľku zamestnať. (...)“

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre sťažovateľku   a jej   rodinu) ústavný súd   dospel   k názoru, že len konštatovanie porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania (berúc do úvahy aj skutočnosť, že okresný súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru) považuje za primerané vo výške 60 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 13. marca 2006 a vyjadrenie z 24. mája 2006. Odmena za jeden   úkon   právnych   služieb   (v   zmysle § 11 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) je 2 730 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (19 %)   zvyšuje   sa   táto   suma   o 1   650   Sk.   Odmena   advokátovi   predstavuje   spolu   sumu 10 332 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006