znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 110/03-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť 1. M. T., 2. A. T., 3. Ing. M. K., 4. V. K., 5. PaedDr. M. E., všetci bytom P., zastúpených komerčným právnikom JUDr. J. E., P., a 6. JUDr. J. E., bytom P., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 466/01-89, 2 Co 379/02 zo 6. decembra 2002 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 15 C 158/99-48 z 27. novembra 2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T., A. T., Ing. M. K., V. K., PaedDr. M. E. a JUDr. J. E.   o d m i e t a ako návrh podaný oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. mája 2003 doručené podanie označené ako „Podnet na začatie konania o porušení ústavného práva“ (ďalej len „sťažnosť“), ktorým 1. M. T., 2. A. T., 3. Ing. M. K., 4. V. K., 5. PaedDr. M. E., všetci bytom P., zastúpení komerčným právnikom JUDr. J. E., P., a 6. JUDr. J. E., bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   2 Co 466/01-89, 2   Co   379/02   zo   6.   decembra   2002   v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 158/99-48 z 27. novembra 2000 (ďalej len „napadnuté rozsudky“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený, pričom „odvolací súd nárok posúdil len ako bezdôvodné   obohatenie“.   Ďalej   sťažovatelia   uviedli,   že   „bezdôvodné   obohatenie   je samostatný nárok, ktorý nie je možné zamieňať s odškodným ako majetkovou ujmou. Tak okresný ako i odvolací súd rozhodli o nároku, ktorý sme neuplatnili“. Podľa sťažovateľov v dôsledku toho oba súdy ich „nárok posúdili v rozpore s ústavou nie ako odškodné za majetkovú   ujmu,   ale   ako   bezdôvodné   obohatenie“.   K sťažnosti   sťažovatelia   pripojili napadnuté rozsudky obsahujúce údaj, podľa ktorého napadnutý rozsudok krajského súdu bol doručený   okresnému   súdu   27.   januára   2003   a   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol právoplatnosť „dňa 4. 2. 2003“.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03).

Pretože napadnuté rozsudky súdu prvého a druhého stupňa nadobudli právoplatnosť 4. februára 2003, bola predmetná sťažnosť podaná v čase (2. mája 2003), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   sťažovateľov   o porušení   ústavy   a Dohovoru   na základe ich sťažnosti.

Z tohto dôvodu bolo potrebné ich sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. júna 2003