znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 110/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P.,   t.   č.   vo   väzbe   v Ústave   na   výkon   väzby   Zboru väzenskej a justičnej stráže v B., zastúpeného advokátom JUDr. O. M., B., ktorou namietal porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Malackách sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Nto 50/02 z 2. júla 2002, a takto r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 17. júla 2002 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 19. júla 2002, označeným ako „Ústavná sťažnosť“, požaduje R. P., t. č. vo   väzbe   v Ústave   na   výkon   väzby   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   v B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. O. M., B., vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že Okresný súd v Malackách (ďalej len „okresný súd“) uznesením o predĺžení väzby sťažovateľa sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 a Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Nto 50/02 z 2. júla 2002 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   Ntp   422/02   z 20.   mája   2002   porušili   jeho   základnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ uvádza, že uznesením okresného súdu sp. zn. Ntp 432/01 z 23. novembra 2001 bol vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a to   na základe   vzneseného   obvinenia   pre   trestný   čin   nedovoleného   prekročenia   štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Jeho sťažnosť proti vzatiu do väzby bola krajským súdom zamietnutá uznesením sp. zn. 6 Nto 319/01 z 8. januára 2002. Jeho prvá žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá uznesením okresného súdu sp. zn. Ntp 409/02 z 11. marca 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Nto 23/02 z 9. apríla 2002. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002   sa   rozhodlo   o predĺžení   trvania   väzby   do   21.   septembra   2002.   Druhá   žiadosť o prepustenie   z väzby   bola   zamietnutá   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Ntp   422/02 z 20. mája 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Nto 50/02 z 2. júla 2002.

Sťažovateľ je toho názoru, že jeho základné slobody podľa ústavy a dohovoru boli porušené uznesením okresného súdu zo 14. mája 2002, ako aj uznesením okresného súdu z 20. mája 2002 v spojení s uznesením krajského súdu z 2. júla 2002. Práve na základe týchto rozhodnutí je i naďalej vo väzbe, a to napriek tomu, že tieto uznesenia sa nezakladajú na konkrétnych skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali obavu, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, tak ako to má na mysli ustanovenie § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V uznesení okresného súdu zo 14. mája 2002 sa odôvodňuje pretrvávanie dôvodov kolúznej väzby tým, že je potrebné preveriť obhajobu obvinených a vyžiadať listinné dôkazy od mobilných   operátorov   a iných   inštitúcií.   Z odôvodnenia   však   nijako   nevyplýva,   že   by prepustením sťažovateľa na slobodu mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

V uznesení   okresného   súdu   z 20.   mája   2002,   ktorým   sa   zamietla   druhá   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   sa   poukazuje   na   potrebu   vykonania   vyšetrovacích úkonov, ako aj na to, že so spoluobvinenými H. a L., ktorí sú na slobode, by sa mohol dohovárať o okolnostiach skutku.

V uznesení krajského súdu z 2. júla 2002 sa znova konštatuje potreba vykonania ďalších   vyšetrovacích   úkonov   a ďalej   zhodne   s okresným   súdom   sa   konštatuje,   že sťažovateľ určité skutočnosti zastieral aj napriek tomu, že doposiaľ vykonanými dôkazmi bol   v danom   štádiu   vyšetrovania   usvedčovaný.   Podľa   názoru   sťažovateľa   takúto argumentáciu súdu treba považovať za nátlak na neho ako obvineného, ktorý má viesť k tomu, aby sa priznal. Vyslovuje názor, že realizácia obhajobného práva uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na obhajobu obvineného a vyjadrovať sa ku všetkému, čo sa mu kladie za vinu, nemôže slúžiť ako skutočnosť odôvodňujúca väzbu. Rovnako dôvodom   na väzbu nemôže byť skutočnosť, že sťažovateľ spáchanie skutku popiera.

Sťažovateľ   poukazuje   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. Rp 1/93, ako aj na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 38/01. Ďalej poukazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Napokon   zdôrazňuje skutočnosť, že spoluobvineného L. prepustil krajský súd na slobodu, z čoho vyplýva, že zrejme nezistil obavu, že sa obvinený L. dohovorí s obvineným H.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Ntp 432/01 z 23. novembra 2001 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku s účinnosťou od 21. novembra 2001. Konštatuje sa v ňom, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Malackách sp. zn. ČVS: OÚV-545/2001 z 20. novembra 2001   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   nedovoleného   prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Naplnenie dôvodov kolúznej väzby vidí súd v skutočnosti, že vyšetrovanie je len v začiatkoch a bude potrebné okrem obvinených vypočuť aj viacerých svedkov, pričom ako obvinený je stíhaný aj P. H., ktorého   sa   nepodarilo   zadržať   a je   na   slobode.   V prípade   prepustenia   sťažovateľa   na slobodu mohol by sa   kontaktovať s H. a spoločne pôsobiť na svedkov v úmysle mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Nto   319/01   z 8.   januára   2002   vyplýva,   že krajský súd sa vo všetkých podstatných otázkach stotožnil so závermi okresného súdu.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 vyplýva, že okresný súd na návrh okresného prokurátora podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku predĺžil trvanie väzby   sťažovateľa   do   21.   septembra   2002.   Podľa   názoru   okresného   súdu   napriek intenzívnemu vyšetrovaniu   sa   nepodarilo ukončiť vyšetrovanie v 6-mesačnej   lehote a za účelom   previerky   obhajoby obvinených   bude   potrebné vykonať dožiadanie   do   cudziny, zadovážiť odborné vyjadrenia z Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Bratislave a tiež vyžiadať ďalšie listinné dôkazy najmä od mobilných operátorov a iných inštitúcií.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. Ntp 422/02 z 20. mája 2002 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu dôvody väzby   i naďalej   trvajú.   Dňa   23.   apríla   2002   bol   z väzby   prepustený   spoluobvinený   L. a sťažovateľovi bola predĺžená väzba do 21. septembra 2002. Na slobode sa stále nachádza H.   Počas   vyšetrovania   sa   konštatovala   potreba   vyšetrenia   ďalších   skutočností nasvedčujúcich tomu, že protiprávne konanie sťažovateľa siahalo ďalej, ako bolo doposiaľ zistené,   pričom   vyšetrovacie   úkony   siahajú   mimo   územia   Slovenskej   republiky.   Tieto skutočnosti sťažovateľ doposiaľ zastieral, hoci doposiaľ vykonanými dôkazmi je v miere potrebnej pre dané štádium vyšetrovania usvedčovaný. Preto i naďalej jestvuje odôvodnená obava, že v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu mohol by sa pokúsiť dohovárať so spoluobvinenými,   ktorí   sú   na   slobode,   prípadne   kontaktovať   spoluobvineného   H.,   na ktorého bol vydaný príkaz na zatknutie, alebo iným spôsobom mariť dokazovanie.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Nto 50/02 z 2. júla 2002 vyplýva, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Ntp 422/02 z 20. mája 2002. Krajský súd konštatuje rovnaké skutočnosti ako okresný súd a navyše uvádza, že   z dôkazov   získaných   prostredníctvom   domových   prehliadok   a záznamov telekomunikačnej prevádzky vyplýva, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý z trestného činu, z ktorého je obvinený, pričom je daná potreba vykonať ďalšie nevyhnutné vyšetrovacie úkony   smerujúce   k ukončeniu   vyšetrovania.   Táto   potreba   súvisí   s okolnosťou,   že protiprávne konanie sťažovateľa siahalo ďalej, a preto aj vyšetrovacie úkony budú smerovať aj mimo územia Slovenskej republiky. Tieto skutočnosti sťažovateľ zastieral, hoci doposiaľ vykonanými dôkazmi bol v danom štádiu vyšetrovania usvedčovaný. Preto aj krajský súd konštatuje dôvodnú obavu z kolúzie.

Na   vyžiadanie   ústavného   súdu   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa   uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   Ntp   422/02   z 20.   mája 2002   opatrené   doložkou   právoplatnosti. Z doložky vyplýva, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2002.

Na   požiadanie   ústavného   súdu   okresný   súd   listom   z 9.   septembra   2002   sp.   zn. Spr. 2217/02 oznámil, že uznesenie okresného súdu sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 nadobudlo právoplatnosť 14. mája 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrh, ktorý je podaný oneskorene, ako aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Uznesenie okresného súdu sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 o predĺžení väzby sťažovateľa, proti ktorému nebola sťažnosť prípustná, nadobudlo právoplatnosť už vydaním uznesenia, teda 14. mája 2002 (§ 140 ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 74 ods. 1 Trestného poriadku). Túto skutočnosť potvrdzuje aj list okresného súdu z 9. septembra 2002 sp.   zn.   Spr.   2217/02.   To   znamená, že   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   by   musela byť podaná najneskôr 14. júla 2002, resp. 15. júla 2002 (14. júla 2002 bola nedeľa), ak by mala byť   dodržaná   vyššie   citovaná   zákonná   lehota.   Sťažnosť   zo   17.   júla   2002   bola   však odovzdaná na poštovú prepravu až 17. júla 2002, teda po uplynutí zákonnej lehoty. Preto treba sťažnosť v časti napádajúcej uznesenie okresného súdu sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002 považovať za oneskorene podanú, čo je dôvodom na jej odmietnutie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   zvyšná   časť   sťažnosti   smerujúca   proti   uzneseniu krajského súdu   sp.   zn. Nto   50/02   z 2.   júla 2002 o zamietnutí sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. Ntp 422/02 z 20. mája 2002 je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ poukazuje na to, že tieto uznesenia, ktorými bol i naďalej ponechaný vo väzbe, sa nezakladajú na konkrétnych skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali obavu, že bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, tak ako to má na mysli ustanovenie § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. V oboch uzneseniach sa poukazuje na potrebu vykonania vyšetrovacích úkonov, ako aj na to, že so spoluobvinenými H. a L., ktorí sú na slobode, by sa mohol dohovárať o okolnostiach skutku. Obe uznesenia napokon zhodne konštatujú aj okolnosť, že sťažovateľ určité skutočnosti zastieral aj napriek tomu, že doposiaľ vykonanými dôkazmi bol   v danom   štádiu   vyšetrovania   usvedčovaný,   hoci   takúto   argumentáciu   súdu   treba považovať   za   nátlak   na   neho   ako   obvineného,   ktorý   má   viesť   k tomu,   aby   sa   priznal. Realizácia   obhajobného práva   nemôže   totiž   slúžiť   ako   skutočnosť   odôvodňujúca   väzbu rovnako ako popieranie trestnej činnosti.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Z platného Trestného poriadku vyplýva, že vziať niekoho do väzby, resp. ponechať niekoho vo väzbe je možné iba za splnenia troch základných podmienok, a to:

1. musí byť vznesené obvinenie zo spáchania niektorého trestného činu (§ 68 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku),

2.   musí   jestvovať dôvodné   podozrenie,   že obvinený   spáchal trestný   čin   uvedený v obvinení (§ 68 ods. 1 druhá veta Trestného poriadku) a

3. musí jestvovať niektorý z väzobných dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 alebo ods. 2 Trestného poriadku.

Pokiaľ má väzba v prípravnom konaní presiahnuť šesť mesiacov, musí byť splnená aj štvrtá podmienka, podľa ktorej prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku).

Sťažovateľ nijako nespochybňuje splnenie prvých dvoch podmienok, lebo nepopiera existenciu   uznesenia   vyšetrovateľa   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Malackách   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-545/2001   z 20.   novembra   2001   o vznesení   obvinenia a netvrdí ani, že by doterajšie výsledky vyšetrovania nepoukazovali na podozrenie z toho, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, z ktorého bol obvinený.

Sťažovateľ síce namieta nesplnenie štvrtej podmienky, keďže okresný súd v uznesení sp. zn. Ntp 251/02 zo 14. mája 2002, ktorým podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku predĺžil trvanie väzby sťažovateľa do 21. septembra 2002, sa nijako nevysporiadal s otázkou, či by jeho prepustením na slobodu mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, avšak toto uznesenie nemôže ústavný súd preskúmať, keďže v tejto časti bola ústavná sťažnosť podaná oneskorene.

Sťažovateľ namieta, že nebola splnená tretia podmienka, lebo podľa jeho názoru nie je   daná   obava,   že   v prípade   prepustenia   na   slobodu   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Sťažovateľ je toho názoru, že žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by túto obavu odôvodňovali, nejestvujú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   úvaha   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorá   je v oboch uzneseniach v podstate zhodná, vychádza z konkrétnych faktov, je logická, a preto aj celkom legitímna. Žiadne znaky arbitrárnosti nevykazuje.

Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľ bol pozbavený slobody inak, ako z dôvodov, spôsobom   a na   čas   ustanovený   zákonom,   teda   v rozpore   s citovanými   článkami   ústavy a dohovoru. Preto v tejto časti ústavný súd považoval sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2002