znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 11/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej   Mgr.   R.   K., advokátom, Ž., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 203/2012 z 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti N., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť spoločnosti N., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd) sp. zn. 6 Co 203/2012 z 28. júna 2012.  

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „návrhom na vydanie platobného rozkazu z 24.   mája   2011   podanom   na   Okresnom   súde   Žilina   sa   sťažovateľka   ako   žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ P. B... 2/P. P... 3/ S. M..., zaplatenia sumy vo výške 20.224,- € s prísl. ako náhrady škody spôsobenej sťažovateľke trestnými činmi krádeže... Zo spáchania trestných činov boli žalovaní uznaní za vinných rozsudkom Okresného súdu Žilina z 25. mája   2009,   sp.   zn.   3   T   273/2002...   pričom   sťažovateľka   bola   odkázaná   s nárokom   na náhradu   škody   na   občianske   súdne   konanie.   Nakoľko   v priebehu   predmetného   súdneho konania   o náhradu   škody   bola   žalovaná   suma   v plnej   výške   uhradená   poisťovňou... sťažovateľka vzala svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť a žiadala súd, aby konanie zastavil. Súčasne sťažovateľka konajúcemu súdu navrhla, aby o trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Okresný súd Žilina   unesením   z 5.   apríla   2012,   sp. zn. 25 C 194/2011   konanie   zastavil   a o trovách rozhodol   tak,   že   sťažovateľka   je   povinná   zaplatiť   žalovanému   v rade   3/   náhradu   trov konania vo výške 755,54 €. Žalovaným v rad 1/ a 2/ súd náhradu trov konania nepriznal.“.

3. Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   proti   výroku   o náhrade   trov konania žalovanému v 3. rade uznesením sp. zn. 6 Co 203/2012 z 28. júna 2012 potvrdil odvolaním   napadnutý   výrok   uznesenia   Okresného   súdu   Žilina   sp. zn. 25 C 191/2011 z 5. apríla 2011.

4. Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že „...   vo   vzťahu   k následkom   napadnutého rozhodnutia existuje zjavný nepomer medzi zvýhodnením žalovaného 3/ a znevýhodnením sťažovateľky s ohľadom na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu, pri posudzovaní ktorých bol krajský súd povinný hľadať spravodlivú rovnováhu...“.

5. Z uvedených dôvodov sťažovateľka v sťažnosti žiadala, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„- základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   z   28.   júna   2012, sp. zn. 6 Co 203/2012, porušené bolo,

- uznesenie Krajského súdu v Žiline z 28. júna 2012, sp. zn. 6 Co 203/2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľke náhradu trov konania.“

II.

6. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

9. Podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

10. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

11. Sťažovateľka porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   videla   predovšetkým   v tom,   že „interpretácia   a následná aplikácia   ustanovenia   §   150   ods.   1   OSP   zo   strany   konajúceho   súdu   má   charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania, nakoľko   krajský   súd   nevzal   dostatočným   spôsobom   zreteľ   na   skutkové   okolnosti prerokúvanej veci... Krajský súd svojím rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami...“.  

12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami konštatuje, že krajský súd uznesenie sp. zn. 6 Co 203/2012 z 28. júna 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, riadne a správne odôvodnil.

13.   Ústavný   súd   zároveň   dáva   sťažovateľke   do   pozornosti   ústavne   konformnú argumentáciu   krajského   súdu   spočívajúcu   vo   vylúčení   aplikácie   §   146   ods.   2   OSP v predmetnej veci. Pre posúdenie nároku na náhradu trov konania pri zastavení konania je rozhodujúce posúdenie všeobecného súdu, ktorý z účastníkov zavinil zastavenie konania. Kritérium procesného zavinenia je v takom prípade potrebné posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú   žalujúca   strana   zobrala   návrh   na   začatie   konania   späť.   V prípade,   že   nie   je jednoznačne   preukázané,   že   späťvzatie   žaloby   bolo   odôvodnené   správaním   žalovaného, potom   nie   je   možné   vyvodiť   príčinnú   súvislosť,   a teda   ani   procesné   zavinenie   medzi správaním žalovaného vo vzťahu k dôvodom zastavenia konania.  

14. Skutočnosť, pre ktorú bol žalobný návrh sťažovateľkou v predmetnej veci vzatý späť,   musí   byť   taktiež   posúdená   objektívne,   pričom   zo   sťažnosti,   ako   aj   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   dôvodom   na   späťvzatie   návrhu na začatie   konania   nebolo   správanie   odporcu   v 3.   rade,   ale   tretej   osoby   (poisťovne). Nemožnosť aplikácie § 146 ods. 2 OSP v predmetnej veci je daná absenciou kauzálneho nexu medzi dôvodmi zastavenia súdneho konania a správaním odporcu v 3. rade.

15.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   záverov   konštatuje,   že   krajský   súd v napadnutom   rozhodnutí   dostatočne   a   podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých dospel   k   záveru   o potvrdení   rozhodnutia   súdu   prvého.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   má na dané   okolnosti   iný   názor,   nijako   neindikuje   porušenie   jej   práva   na   súdnu   ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

16. Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namietala, že krajský súd mal pri rozhodovaní o náhrade   trov   konania   postupovať   podľa   §   150   ods.   1   OSP   a náhradu   trov   konania odporcovi v 3. rade nepriznať.

17. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že posúdenie splnenia podmienok, a teda   možnosť aplikácie ustanovenia   § 150   ods.   1   OSP patrí   výlučne do   kompetencie všeobecného   súdu   a závisí   od   jeho právnej   úvahy, ktorú   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať. V tomto ustanovení je zakotvené moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie náhrady trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom. Zákon ustanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, ako vyplynul z dispozície právnej normy. Výklad týchto podmienok je ponechaný zákonom na súdnej praxi. Je vecou konkrétneho prípadu, či dôjde   k   takým   okolnostiam,   ktoré   budú   podkladom   na   rozhodnutie   súdu   o   zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.

18. Ústavný súd dáva sťažovateľke v tejto súvislosti do pozornosti, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

19.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejde, napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené a právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné.

20. V   danom   prípade   sa   krajský   súd   dostatočne   vysporiadal   so   základnými námietkami sťažovateľky, ako aj jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   a priznaní náhrady   trov   konania   odporcovi   v 3.   rade.   Odôvodnenie uznesenia   krajského   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad,   akými   úvahami   sa   súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

21. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 6 Co 203/2012 zistil, že krajský súd napadnutým uznesením neporušil základného právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku nálezu   a sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013