znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 11/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   právnickej   osoby   J.   P.,   so   sídlom   B.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., ktorou namietal porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a domáhal   sa   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia od Banskobystrického samosprávneho kraja, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť právnickej osoby J. P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2007 doručená sťažnosť právnickej osoby J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a domáhal sa priznania primeraného finančného   zadosťučinenia   od   Banskobystrického   samosprávneho   kraja   (ďalej aj „samosprávny kraj“).

Sťažovateľ požaduje od ústavného súdu vydať takýto nález:„1. Právo sťažovateľa priznané čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva právnickej osobe J. P. za porušenie jej základného práva primerané finančné zadosťučinenie 85.000 (slovom: osemdesiatpäť tisíc) Slovenských korún. Banskobystrický samosprávny kraj je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do 2 mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľa.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 36 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších   predpisov   priznáva   úhradu   trov   konania   vo   výške   6.296,-   (slovom:   šesťtisíc dvestodeväťdesiatšesť) Sk. Banskobystrický samosprávny kraj platbu vykoná do 2 mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je subjektom, ktorý   vykonáva   podnikateľskú   činnosť   na   základe   registrácie   v   živnostenskom   registri a na svoje podnikanie okrem iného používal priestor „Halu učňov“, ktorý si prenajal od Z.

Zastupiteľstvo   samosprávneho   kraja   23. augusta 2007   prijalo   po   predchádzajúcej obchodnej   verejnej   súťaži   uznesenie   č. 238/2007,   ktorým   jeho   poslanci   schválili   predaj nehnuteľného majetku samosprávneho kraja – „Halu učňov“ a pozemky v správe Z. v B. - pre S., s. r. o., B., za kúpnu cenu 6 111 000 Sk.

Samosprávny kraj vyhlásil obchodnú verejnú súťaž podľa § 281 a nasl. Obchodného zákonníka. Súťaž sa začala dňom jej uverejnenia na úradnej tabuli samosprávneho kraja 20. júla 2006. Vyhlasovateľ si vyhradil právo meniť podmienky súťaže, odmietnuť všetky návrhy a ukončiť súťaž ako neúspešnú alebo predĺžiť lehotu na vyhlásenie výsledku súťaže. Účastníci súťaže mohli dodatočne dopĺňať alebo meniť návrhy zmluvy aj po uplynutí lehoty na predkladanie návrhov len na základe výzvy vyhlasovateľa a v ním stanovenej lehote.

Do obchodnej verejnej súťaže o túto nehnuteľnosť sa prihlásili dve právnické osoby

-S., s. r. o., a sťažovateľ. Po skončení obchodnej verejnej súťaže sťažovateľ bol riaditeľom Úradu Banskobystrického samosprávneho kraja Ing. J. M. a ďalším zamestnancom VÚC oficiálne vyrozumený o tom, že sa stal víťazom obchodnej verejnej súťaže, pretože ponúkol vyššiu sumu ako druhý účastník súťaže - S., s. r. o. Pri tomto oznámení bol prítomný poslanec   zastupiteľstva   za   B.   O.   B.   Následne   ale   Komisia   pre   odpredaj   majetku Banskobystrického   samosprávneho   kraja   (ďalej   len   „komisia“)   vyslovila,   že   pre samosprávny   kraj   jednoznačne   výhodnejšie   je   odpredať   predmetné   nehnuteľnosti spoločnosti S., s. r. o., a odporučila zastupiteľstvu samosprávneho kraja chváliť odpredaj spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   Odporúčanie   komisie   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   zakladalo na nesprávnom posúdení skutkového stavu a jej postupu nepredchádzala zmena podmienok obchodnej   verejnej   súťaže   vyhlásenej   20. júla   2006.   Komisia   svojím   odporúčaním pripraveným bez zreteľa na vyhlásené podmienky obchodnej verejnej súťaže v skutočnosti uviedla   do   omylu   poslancov   zastupiteľstva   samosprávneho   kraja   a   zmanipulovala   ich rozhodovanie tým, že im poskytla nesprávne vstupné informácie.

Ďalej sťažovateľ podrobne rozviedol právnu argumentáciu týkajúcu sa právomoci ústavného   súdu,   obsahu   označených   článkov   ústavy   a   dodatkového   protokolu,   ktorých porušenie   sa   namieta,   odôvodnil   tiež   právo   na   primerané   finančné   zadosťučinenie a na priznanie náhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že v sťažnosti (čl. 127 ods. 1 ústavy) je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2 ústavy).

Rozhodnutie   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy).

Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom sa v petite (návrhu na rozhodnutie sťažnosti) nedomáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   1 dodatkového protokolu od konkrétneho porušovateľa ani neoznačil „rozhodnutie,   opatrenie alebo iný   zásah“,   ktorým   boli tieto   práva porušené,   a zároveň bol kvalifikovane   zastúpený   advokátom,   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa na začatie konania v zmysle čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa touto časťou sťažnosti nemohol zaoberať. Rešpektujúc dispozičnú zásadu sťažovateľa a zohľadniac kvalifikované právne zastúpenie na strane sťažovateľa ústavný súd nepovažoval za účelné odstraňovať nedostatok sťažnosti výzvou pre stranu sťažovateľa; v tomto ohľade zohľadnil tiež ďalej uvedené.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

2. V prípade,   ak   by   ústavný   súd   vychádzal   z odôvodnenia   sťažnosti   (teda   nie iba z navrhovaného   petitu)   a dospel   by   k záveru,   že   sťažovateľ   v skutočnosti   namietal uznesenie zastupiteľstva samosprávneho kraja č. 238/2007 z 23. augusta 2007, ktoré chápal ako (pozri str. 5 sťažnosti in fine) «„opatrenie alebo iný zásah“, teda ako právny akt, ktorý v súlade s Ústavou SR podlieha súdnej ochrane, ak smeruje do sféry základného práva alebo   slobody»,   aj   v takom   prípade   by   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   a to   vzhľadom na ústavou predpokladaný princíp subsidiarity.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam alebo slobodám je subsidiárna,   lebo   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ (vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti) brojí proti výsledku obchodnej verejnej súťaže (§ 281 a nasl. Obchodného zákonníka) v súvislosti s predajom nehnuteľnosti pôvodne patriacej samosprávnemu kraju, ktorú nezískal (hoci mu to podľa jeho tvrdenia malo byť povedané), ale získal ju iný súťažiaci. V tomto ohľade namieta predovšetkým právo pokojne užívať majetok (čl. 20 ústavy), resp. prístup k majetku a legitímnu nádej na nadobudnutie majetku (čl. 1 dodatkového protokolu).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa § 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní   súdy   prejednávajú   a   rozhodujú   spory   a   iné   právne   veci,   ktoré   vyplývajú z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a   hospodárskych   vzťahov, pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú   a   nerozhodujú   o   nich   iné   orgány   (ods.   1). V občianskom   súdnom   konaní   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (ods. 2). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (ods. 3).

Podľa   §   22   zákona   č.   302/2001   Z.   z.   o   samospráve   vyšších   územných   celkov (zákon o   samosprávnych   krajoch)   v znení   neskorších   predpisov   na   konanie,   v   ktorom o právach a povinnostiach právnických osôb a fyzických osôb rozhoduje samosprávny kraj, vzťahuje   sa   všeobecný   predpis   o správnom   konaní,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak (ods. 1). Proti rozhodnutiu samosprávneho kraja vo veciach územnej samosprávy možno podať opravný prostriedok na súde (ods. 2). Poznámka pod čiarou k odseku 2 poukazuje na § 250l OSP.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na komentované právne názory právnej teórie   a praxe   (pozri   Občiansky   súdny   poriadok,   I.   diel   komentár,   Jaroslav   Krajčo a kolektív,   Eurounion,   rok   2006,   s. 68,   69),   podľa   ktorých   «pod   súdnou   právomocou rozumieme   zákonom   vymedzený   rozsah   otázok,   ktoré   je   súd   oprávnený   riešiť...   Podľa ods. 2   (§   7   OSP,   pozn.)   súčasťou   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   aj   preskúmavanie zákonnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány... Ustanovenie § 7 ods. 3 napokon zveruje do právomoci súdov aj vzťahy, ktoré nemožno označiť za vzťahy podľa § 7 ods. 1 a 2. Ide o vzťahy, ktoré osobitný   zákon   zveril   do   právomoci   súdom...   V súvislosti   s právomocou   súdu   napokon treba poukázať na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Z citovaných ustanovení ústavy vyplýva, že ochranu subjektívnych práv (pokiaľ o ne v skutočnosti ide, pozn.) poskytujú 1. súdy alebo 2. iné orgány, o ktorých to stanoví zákon. Vychádzajúc z uvedeného   ustanovenia   dospejeme   k záveru,   že   prioritne   poskytuje   ochranu   práv   súd a iba vtedy, ak tak stanoví zákon, ochranu práv poskytuje iný orgán. V žiadnom prípade nemôže   byť   ochrana   subjektívnych   práv   vylúčená   z pôsobnosti   súdu,   ak   o tejto   otázke nie je podľa   zákona   príslušným   na   rozhodnutie   iný   orgán.   To   v   konečnom   dôsledku znamená, že ak právny poriadok neurčuje iný orgán, ktorý má poskytnúť ochranu práv, takýmto orgánom, ktorý je povinný poskytnúť ochranu, je súd. Bude tomu tak aj vtedy, ak by   zákon,   ktorý   podľa   zmocňovacieho   ustanovenia   čl.   46   ods.   4   ústavy   upravil podmienky a podrobnosti súdnej ochrany tak, že by do kategórie ochrany práv neuviedol určitú skupinu (napr. v § 7 OSP) práv. Aj v tomto prípade vzhľadom na znenie čl. 46 ústavy by bola daná právomoc a povinnosť súdu vo veci konať a ochranu poskytnúť. Iný výklad v ústave uloženej povinnosti by mal totiž za následok porušenie ústavného práva na súdnu ochranu. Ak by šlo o ochranu základných ľudských práv a slobôd, iný ako vyššie uvedený výklad by súčasne znamenal aj porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...».

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti nie je daná právomoc ústavného súdu konať a rozhodnúť vo veci sťažovateľa.

3. Odhliadnuc   od   už   uvedených   záverov   ústavný   súd   dodáva,   že   v   zmysle stabilnej rozhodovacej   praxe   ústavného   súdu   je   namietané   porušenie   čl. 20   ústavy a jeho medzinárodnoprávnych   pendantov   (ako   práv   hmotného   charakteru)   v konaniach podľa   čl.   127   ústavy   viazané   na   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Tento nedostatok je postihovaný odmietnutím sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

A keďže sťažovateľ namietal porušenie čl. 20 ústavy v spojitosti s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.   2   ústavy,   k   už   uvedenému   sa   žiada   už   iba   dodať,   že   rovnako   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti musel   by   ústavný   súd   odmietnuť   sťažnosť   aj   v časti   namietajúcej porušenie ustanovení čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto sú súčasťou základných princípov právneho štátu a vzhľadom na to „nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach“ (napr. I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

4. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009