znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 11/07-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., t. č. vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody L., ktorou namietal porušenie čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, 2, 7, 8, 9, 10 a čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských   práv   a   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a Krajského súdu v Nitre v trestnom konaní vedenom proti nemu na prvostupňovom súde pod sp. zn. 3 T 156/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 13. septembra 2006 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 21. septembra 2006, označeným ako „Sťažnosť na porušovanie základných práv a slobôd podľa článku 127 Ústavy SR“ požaduje M. H., B., t. č. vo väzbe a vo výkone trestu odňatia slobody L. (ďalej len „sťažovateľ“), vysloviť porušenie svojich práv podľa čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a tiež   práv   podľa   čl.   1,   2,   7,   8,   9,   10   a čl.   29   ods.   2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ako aj čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“) a Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v trestnom konaní vedenom proti nemu na prvostupňovom   súde   pod sp. zn. 3 T 156/2005 (aj   v súvislosti   s trvaním   jeho väzby). Svoju   sťažnosť   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 20. novembra   2006,   v ktorom   okrem   iného   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu podaní sťažovateľa a spisu v tejto veci vyplýva, že 19. októbra 2005 bola proti sťažovateľovi okresnému súdu podaná obžaloba pre trestný čin úverového podvodu podľa   §   250a   ods.   1   v tom   čase   platného   Trestného   zákona   (zákon   č.   140/1961   Zb.). Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 156/2005 z 18. januára 2006, v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 10/2006 zo 6. februára 2006, bol sťažovateľ vzatý do väzby. Krajský súd v tejto veci uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2006 zo 17. júla 2006 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 T 156/2005-133 z 21. júna 2006, ktorým bola   zamietnutá   sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Sudkyňa okresného   súdu   následne   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v ďalšom   priebehu   konania „zlegalizovala   porušovanie   mojich   základných   práv   a slobôd“ tým,   že   mimo   hlavného pojednávania rozhodla uznesením č. k. 3 T 156/2005-162 zo 6. septembra 2006 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podstatou sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie jeho označených práv všeobecnými súdmi konajúcimi v jeho veci, ktoré ho neprepustili na slobodu z „nezákonnej väzby“, trvajúcej v jeho prípade dlhšie, než podľa jeho názoru dovoľuje zákon. Vo vzťahu k uvedenému tvrdeniu sťažovateľ argumentoval tým, že vzhľadom na to, že je obžalovaný z trestného činu, ktorý je posudzovaný ako prečin v súlade s § 76 ods. 7 v spojení s § 564 ods.   7   nového   Trestného   poriadku   [zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   účinný   od   1. januára   2006   (ďalej   len   „nový   Trestný   poriadok“)] nemala by jeho súdna väzba presiahnuť šesť mesiacov. Pretože maximálna dĺžka väzby podľa § 76 ods. 7 nového Trestného poriadku by podľa neho mala platiť pre každého obžalovaného   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   či   sa   v súdnej   väzbe   nachádza   pred   alebo po 1. januári 2006.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnosti fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa ustanovení § 564 ods. 3 až 7 nového Trestného poriadku (3)   Vo   veciach,   v   ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   okresný   súd   pred   dňom nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   vykoná   konanie   okresný   súd   podľa   doterajších predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná krajský súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

(4)   Vo   veciach,   v   ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   krajský   súd   na   vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom   stupni   príslušný   krajský   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Konanie   o   riadnom opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   najvyšší   súd   podľa   doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd.

(5) Konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

(6) Ustanovenia odsekov 3 a 4 neplatia pre ďalšie konanie v takej veci, ak súd za účinnosti tohto zákona právoplatne vrátil vec prokurátorovi na došetrenie.

(7) Vo veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť v prípravnom konaní o predĺžení lehoty   väzby   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona;   tým   nie   sú   dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Lehoty rozhodné pre dĺžku väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 sa určia podľa trestnej sadzby ustanovenej na stíhaný skutok Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania. Rovnako sa určia lehoty rozhodné pre   dĺžku   väzby,   ak   je   páchateľ   obvinený   po   dni   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona za trestný čin spáchaný pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „intertemporálne ustanovenie § 564 ods. 3, ods. 4 a ods. 5 nového trestného poriadku považuje za hraničné kritérium pre rozlíšenie okolnosti, či sa v prechodnom období použije starý trestný poriadok alebo nový trestný poriadok, tú skutočnosť, kedy bola v danej trestnej veci podaná obžaloba súdu. Ak bola obžaloba na súde podaná pred 1. januárom 2006, bude sa v trestnej veci po 1. januári 2006   konať   na   základe   ustanovení   starého   trestného   poriadku.   Ak   však   bola   obžaloba na súde   podaná   1.   januára   2006   alebo   neskôr,   potom   sa   bude   v trestnej   veci   konať na základe ustanovení nového trestného poriadku. Pritom aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby sa riadi rovnakým rozhraničujúcim kritériom. To znamená, že podľa jednoznačne formulovanej úpravy uvedenej v prechodnom ustanovení vo väzobných veciach, ktoré boli 1. januára   2006   v štádiu   súdneho   konania,   použijú   sa   ustanovenia   starého   trestného poriadku vrátane jeho ustanovení o lehotách väzby. Vzhľadom na jednoznačnosť uvedenej intertemporálnej úpravy neprichádza podľa názoru ústavného súdu do úvahy iný výklad týchto ustanovení“ (napr. I. ÚS 212/06, I. ÚS 338/06).

Starý Trestný poriadok [zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „starý Trestný poriadok“)] v ustanovení § 72   ods.   2   prvej   vety   ustanovoval,   že   väzba   v   konaní   pred   súdom   spolu   s   väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Sťažovateľovi bola osobná sloboda obmedzená vzatím do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 156/2005 z 18. januára   2006,   z čoho   vyplýva,   že   jeho   väzba   dosiaľ   nepresiahla   zákonom   stanovenú maximálnu hranicu trvania väzby podľa starého Trestného poriadku.

Zo skutkových okolností daného prípadu vyplýva, že obžaloba proti sťažovateľovi bola   podaná   19.   októbra   2005   a v súlade   s vyššie   uvedenou   judikatúrou   a citovanými normami sa v uvedenej veci malo konať a aj konalo podľa ustanovení starého Trestného poriadku, t. j. zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom.

Keďže postupom sťažovateľom napadnutých všeobecných súdov, ktoré aplikovali na posudzovanú trestnú vec aktuálne platné právne normy (starý Trestný poriadok) nedošlo a ani nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv, ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti jeho sťažnosť kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú, v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju odmietol a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007