znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 11/06-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť P. pri P., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F.,   P., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu Prešov   v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1366/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1366/02 p o r u š i l základné právo P. pri P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. P. pri P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P. pri P. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 196 Sk (slovom osemtisícstodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. L. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 11. januára 2006 č. k. I. ÚS 11/06-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. pri P. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   L.   F.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1366/02.

2.   Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   oprávnený   v exekučnom   konaní, ktoré   sa   začalo   návrhom   z 2.   apríla   2002.   Na   vykonanie   exekúcie   vydal   okresný   súd poverenie 2. mája 2002. V súlade s tým vydal exekútor exekučné príkazy a upovedomenia o spôsobe   výkonu   exekúcie   (predajom   nehnuteľností,   zriadením   exekučného   záložného práva na nehnuteľnosti, prikázaním pohľadávky z účtu v banke). Podľa tvrdenia sťažovateľa „(...)   V uvedenej   exekučnej veci   bolo exekútorskému   úradu dňa   16.   06.   2004 doručené podanie manželky povinného, ktoré súdny exekútor posúdil ako námietky proti vykonaniu exekúcie   a spis   postúpil   dňa   02.   07.   2004   príslušnému   Okresnému   súdu   v Prešove   na rozhodnutie o námietkach.

Oprávnený sa k predloženým námietkam vyjadril písomným podaním predloženým súdu dňa 07. 07. 2004, ktorým žiadal námietky povinnej ako nedôvodné zamietnuť. Od uvedeného obdobia (02. 07. 2004) Okresný súd v Prešove aj napriek písomným žiadostiam oprávneného o konanie a rozhodnutie vo veci o námietkach zo dňa 09. 02. 2005, 15. 06. 2005 a 08. 09. 2005, ktorými oprávnený súčasne žiadal, aby súd nespôsoboval svojou nečinnosťou prieťahy v súdnom konaní vo veci nerozhodol. (...)

Konajúci   súd   ani   na   jedno   písomné   podanie   podnecovateľa   nereagoval a 15 mesiacov vo veci vôbec nekonal. Podnecovateľ sa domnieva, že postupom Okresného súdu v Prešove, jeho nečinnosťou v období od 02. 07. 2004 doposiaľ došlo k porušeniu jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotveného   v čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (...)“

Ani ďalšia urgencia z 2. novembra 2005 neviedla k náprave.

3.   Ako   to je uvedené vyššie   v bode 2,   sťažovateľ viackrát urgoval pokračovanie v konaní a 5. decembra 2005 podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal mu finančné zadosťučinenie „vo výške 100 000 Sk“ a náhradu trov konania.

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. 1 Spr 0/282/06 z 8. marca 2006. Sťažovateľ prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   zaujal   stanovisko   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu podaním zo 17. marca 2006.

6.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s predloženým   dokumentačným   materiálom   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v posudzovanej veciA

Okresnému súdu bola 12. apríla 2002 predložená žiadosť Exekútorského úradu P., súdneho exekútora JUDr. S. M. (ďalej len „exekútor“), o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   na   základe   exekučného   titulu   –   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku okresného súdu sp. zn. 19 Cb 240/98 z 28. februára 2001 a návrhu oprávneného P. pri P., zastúpeného   advokátkou   proti   povinnému   J.   F.   na   vymoženie   191 034,80   Sk   istiny s príslušenstvom.

Okresný   súd   poverením   č.   5707-031874   Ex   223/2002-8   z 2.   mája   2002   poveril exekútora na vymoženie súdom uloženej povinnosti.

Exekútor 6. júla 2004 predložil exekučný spis sp. zn. Ex 223/2002 spolu s podaním manželky   povinného doručeným   mu   16.   júna 2004,   ktoré „posúdil   ako   námietky   proti vykonaniu exekúcie“, na rozhodnutie o týchto námietkach.

K predmetným námietkam sa vyjadril 8. júla 2004 oprávnený. Oprávnený (sťažovateľ) 10. februára 2005 urgoval pokračovanie konania vo veci. Oprávnený 8. apríla 2005 žiadal oznámiť dôvody, „pre ktoré nebolo možné doposiaľ o predmetných námietkach rozhodnúť...“.

Oprávnený 20. júna 2005 urgoval pokračovanie v konaní a žiadal, aby súd „vo veci rozhodol a nespôsoboval svojou nečinnosťou prieťahy v konaní“.

Exekútor   20.   júla   2005   a 7.   septembra   2005   žiadal „rozhodnúť   o námietkach manželky   povinného,   resp.   o oznámenie   dôvodov,   pre   ktoré   nebolo   doposiaľ   vo   veci rozhodnuté“.

Oprávnený 12. septembra 2005 a 3. novembra 2005 opätovne urgoval pokračovanie v konaní.

Okresný   súd   listom   z   21.   decembra   2005   (doručeným   1.   februára   2006)   vyzval manželku povinného J. F., aby „ozrejmila súdu“, či jej podanie treba posudzovať ako návrh na zastavenie exekúcie alebo ako návrh na vylúčenie veci z exekúcie, resp. aby oznámila, „čoho sa svojím podaním domáha(te)“.

Exekútor   8.   februára   2006   okresnému   súdu   oznámil,   že   manželka   povinného 13. januára   2006   vzala   späť   svoje   námietky   a „nežiada   o jej   podaní   v predmetnej   veci rozhodnúť“. Exekútor žiadal vrátiť späť exekučný spis sp. zn. Ex 223/2002.

Okresný súd 8. marca 2006 zaslal požadovaný spis exekútorovi.

B.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva postup (úkony) exekútora od podania mu návrhu na vykonanie exekúcie 2. apríla 2002 do 6. júla 2004, keď exekútor predložil   exekučný   spis   sp.   zn.   Ex   223/2003   okresnému   súdu   na   rozhodnutie o „námietkach“ manželky povinného. Z uvedených úkonov vyplýva, že exekútor konal vo veci   plynulo,   a úkony   exekútora   v tomto   období   ani   sťažovateľ   neoznačil   ako   postup, ktorým by bolo porušené ním označené základné právo. Z uvedeného dôvodu ústavný súd predmetné   obdobie   (ktoré   nebolo   obsahom   súdneho   spisu   sp.   zn.   26   Er   1366/02) nepovažoval za dôvodné posudzovať.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „(...)   Z   obsahu   uvedeného   spisu   vyplýva,   že   exekútor   JUDr.   S.   M.   predložil   súdu   dňa 6. 7. 2004 podanie manželky povinného J. F., ako námietky proti exekúcii. Vzhľadom na nejasnosti podania bola listom zo dňa 21. 12. 2005 manželka povinného vyzvaná na jeho upresnenie.   Prostredníctvom   exekútorského   úradu   bolo   dňa   8. 2. 2006   predložené späťvzatie námietok, resp. nejasného podania manželky povinného, preto súd dňa 8. 3. 2006 exekútorský spis vrátil exekútorovi na ďalšie vykonávanie exekúcie.

S poukazom na uvedené je možné konštatovať, že súd podanie manželky povinného vybavil s časovým oneskorením, čo však bolo spôsobené maximálnym pracovným zaťažením súdnych úradníkov oddelenia Er. (...)“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v stanovisku   k vyššie   uvedenému   vyjadreniu okresného   súdu   uviedla: „(...)   Aj   napriek   skutočnostiam   uvedeným   v písomnom   podaní Okresného súdu Prešov zo dňa 08. 03. 2006 sa domnievame, že konajúci súd nekonal bez prieťahov a že došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

4.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna istota.   Pre   naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 1366/02, ktorého je sťažovateľ účastníkom, došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.1. Pri hodnotení podľa kritéria zložitosti posudzovanej veci ústavný súd konštatuje, že   skutková   a ani   právna   zložitosť   posudzovanej   veci   nebola   príčinou   dĺžky   konania (a aj postupu) okresného súdu v predmetnej veci.

4.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľa v predmetnom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   významnou   mierou   predĺžili priebeh konania a ktorých následkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

4.3.   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľom namietaného porušenia označeného základného práva.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 26 Er 1366/02 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od   8.   júla   2004   (vyjadrenie   sťažovateľa   k   „námietkam“)   do   21.   decembra   2005 (výzva na upresnenie námietok),t.   j. v trvaní vyše 17 mesiacov,   bez akýchkoľvek zákonných dôvodov   nečinný, teda   za obdobie skoro 1 a pol roka neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne problémy a vysoká zaťaženosť „súdnych úradníkov oddelenia Er“ nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, z dôvodu,   že „Tým,   že   súd doposiaľ   vec vedenú   pod č.   k.   Er 1366/02,   podľa   názoru podnecovateľa bez právnej náročnosti, nerozhodol, sú porušované jeho základné práva a sú hodné primeraného finančného zadosťučinenia už len z tohto dôvodu, že podnecovateľ je existenciou   exekúcie   vedenej   ním   ako   oprávneným   obmedzený   v disponovaní   so   svojím majetkom, pričom práve súd by mal podľa zákona dbať o to, aby ochrana práv všetkých účastníkov v konaní, v ktorom prislúchajú určité úkony súdu, bola rýchla a účinná“. Keďže iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátkou.   Advokátka   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) zo 7. októbra 2005 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo 17. marca 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb vykonaných v roku   2005   (v   zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   t. j. 1/6   z výpočtového   základu   15   008   Sk)   je 2   501   Sk,   čo   predstavuje   spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje za úkony v roku 2005 spolu sumu (za dva úkony právnych služieb) 5 302 Sk. Za úkon právnych služieb vykonaný v roku 2006 (výpočtový základ 16 381 Sk a paušál 164 Sk) predstavuje odmena advokátky spolu sumu 2 894 Sk (t. j. 2 730 Sk plus 164 Sk). Odmena advokátke za tri úkony právnych služieb v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu 8 196 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006