znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 11/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Jaroslava Fridricha, advokáta so sídlom B., ktorou namietal porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   Z-2 1 K 45/93 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Obo 150/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Jaroslava Fridricha o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 4. januára 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 7. januára 2005, označeným ako „Sťažnosť pre porušenie základných práv garantovaných v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“ JUDr. Jaroslav Fridrich, advokát so sídlom B., (ďalej len „sťažovateľ“), namieta porušenie základných práv vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj z čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. Z-2 1 K 45/93 a v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 4 Obo 150/04.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj z čl. 6 ods.   1   dohovoru   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2   1   K 45/93   z 28.   apríla   2004 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 150/04 z 31. augusta 2004. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 150/04 z 31. augusta 2004 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk od najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol ešte v roku 2002 ustanovený do funkcie predbežného   správcu   konkurznej   podstaty   dlžníka   Slovlik,   spol.   s   r.   o.   Po   vyhlásení konkurzu   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2   1   K 45/93   z 1.   augusta 2002 sa stal správcom   konkurznej   podstaty.   Následným   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 265/02   zo   4. decembra   2002   bolo   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2 1 K 45/93 z 1. augusta 2002 zrušené a konanie zastavené v dôsledku pripustenia späťvzatia návrhu. Dovolacím rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 3/2003 z 28. januára 2003 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 265/02 zo 4. decembra 2002 zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie. Odvolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 30/03, 3 Obo 35/03 zo 14. februára 2003 došlo k zrušeniu uznesenia krajského súdu z 1. augusta 2002 a k vráteniu veci na ďalšie konanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. Z-2 1 K 45/93 z 28. apríla   2004   bol   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   zamietnutý.   Napokon   uznesením najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Obo   150/04   z 31.   augusta   2004,   ktoré   bolo   sťažovateľovi doručené   15.   novembra   2004,   bolo   odvolanie   sťažovateľa   odmietnuté   ako   podané neoprávnenou osobou.

Podľa názoru sťažovateľa právny názor krajského súdu a najvyššieho súdu, podľa ktorého bolo potrebné zamietnuť návrh na konkurz, nebol správny, lebo všetky predpoklady na vyhlásenie konkurzu boli v skutočnosti naplnené. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľ nebol oprávnený podať odvolanie, je porušením označených základných práv.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 150/04 z 31. augusta 2004 vyplýva, že najvyšší súd rozhodoval jednak o odvolaní jedného z navrhovateľov konkurzného konania a jednak   o   odvolaní   sťažovateľa   ako   správcu   konkurznej   podstaty.   Najvyšší súd rozhodol tak, že na základe odvolania navrhovateľa potvrdil uznesenie krajského súdu sp.   zn.   Z-2   1 K 45/93   z 28.   apríla   2004   a ohľadom   odvolania   podaného   sťažovateľom rozhodol   tak,   že   toto   odmietol.   Dospel   pritom   k záveru,   že   v zmysle   §   7   zákona č. 328/1991 Zb.   o konkurze   a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o konkurze   a vyrovnaní“)   nemožno   sťažovateľa   považovať   za   účastníka   konkurzného konania, lebo nimi sú iba navrhovatelia, ďalší konkurzní veritelia a dlžník. Podľa ustálenej judikatúry   priznáva   sa   postavenie   účastníka   konania   aj   správcovi   konkurznej   podstaty, pokiaľ sa rozhoduje o jeho odmene a nákladoch, o čo však v danom prípade nešlo.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv lebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne (...) prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 195/04).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 195/04).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či sú splnené iné zákonom ustanovené náležitosti, zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (   I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   1/03, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 195/04).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu bola odopretá súdna ochrana,   keďže   najvyšší   súd   ho   nepovažoval   ako   správcu   konkurznej   podstaty   za oprávneného podať proti uzneseniu krajského súdu odvolanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyslovený   v jeho uznesení je v plnom súlade s ustanovením § 7 zákona o konkurze a vyrovnaní upravujúcim okruh účastníkov konkurzného konania. Pokiaľ sťažovateľa nebolo možné považovať za účastníka   konkurzného   konania,   a to   ani   len   pre   určitý   úsek   tohto   konania,   potom   ani nemohol byť oprávnený na podanie odvolania. Ústavný súd nevidí dôvod do tohto výkladu všeobecného súdu zasahovať. Ďalšou námietkou sťažovateľa je, že zamietnutie návrhu na konkurz bolo nezákonné, keďže v skutočnosti všetky podmienky na jeho vyhlásenie boli splnené. I tu treba uviesť, že sťažovateľ, ktorý nebol účastníkom konkurzného konania, nemá právo do posudzovania tejto otázky zasahovať. Jeden z navrhovateľov konkurzu, teda nepochybne účastník konania, podal proti uzneseniu krajského súdu odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd uznesenie krajského súdu o zamietnutí návrhu meritórne preskúmal a uznesenie potvrdil. Len tento účastník mohol eventuálne podať sťažnosť ústavnému súdu v merite veci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2005