znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 11/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť PaedDr. M. Č., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva,   aby   jeho   vec   bola v primeranej lehote prejednaná, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1564/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1564/98   p o r u š i l právo PaedDr. M. Č., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   PaedDr.   M.   Č.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 60 000 Sk   (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 11/04-8   z 21.   januára   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3.   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   ústavom   súde“)   sťažnosť   PaedDr.   M.   Č.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ľ.   Š.,   B.,   namietajúcu   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná, zaručeného   v čl.   6   ods. 1   Dohovoru   (ďalej   len   „dohovor“)   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   aj   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1564/98 na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru okresný súd v predmetnom konaní porušil, ďalej, aby okresnému súdu prikázal   v predmetnej   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   III,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením sp. zn. Spr. 3080/2004 z 1. marca 2004 a sťažovateľ, zastúpený svojím právnym zástupcom, stanoviskom z 23. marca 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 3. augusta 1998 požiadal exekútor o udelenie poverenia na výkon exekúcie vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   10   C   236/84   Okresného   súdu   Bratislava   III   týkajúcej   sa vysťahovania a odovzdania bytu povinnou E. P. z Bratislavy, oprávneným PaedDr. M. Č. a jeho bývalej manželke E. P. z B.

Okresný súd vydal 22. septembra 1998 poverenie č. 5103-003642 sp. zn. Er 1564/98, Ex 330/98 na vykonanie exekúcie podľa návrhu sťažovateľa.

Proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   z 28.   septembra   1998   podala   povinná 13. októbra 1998 námietky, ku ktorým sa exekútor vyjadril 22. októbra 1998.

Dňa 3. decembra 1998 bol daný pokyn súdnej kancelárii na pripojenie súdneho spisu sp. zn. 10 C 236/84 a 8. septembra 1999 na vyžiadanie súdneho spisu sp. zn. 10 C 127/85 a z Okresného   súdu   Bratislava   I dedičských   spisov   D   264/82   a D   70/1985,   ako   aj   na vyžiadanie od povinnej kópie návrhu na vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy, resp. oznámenia, kde o ňom konanie prebieha.

Okresný   súd   Bratislava   I dňa   14.   septembra   1999   oznámil,   na   ktorých   súdoch v Bratislave sa nachádzajú požadované dedičské spisy.

Povinná predložila požadovanú kópiu návrhu 21. novembra 1999.

Dňa 16. februára 2001 bol daný pokyn súdnej kancelárii na vyžiadanie súdneho spisu sp. zn. 10 C 127/85.

Dňa 16. augusta 2001 bol daný súdnej kancelárii pokyn na opakovanú realizáciu pokynu z 8. septembra. 1999.

Podľa úradného záznamu (bez uvedenia dátumu jeho vypracovania) bola zákonná sudkyňa   JUDr.   A.   P.   na   stáži   na   Krajskom   súde   v Bratislave   od   1.   februára   2002   do 14. marca 2003.

Okresný súd uznesením č. k. Er 1564/98-44, Ex 330/98 z 1. decembra 2003 odmietol námietky povinnej proti exekúcii ako neopodstatnené.

Exekučný spis sp. zn. Ex 330/98 bol vrátený exekútorovi 15. februára 2004.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom.

2.   V petite   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označených základných   práv   zaručených   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznať mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk.

Okresný súd vo svojom   citovanom vyjadrení uviedol, že: „začiatkom roku 1999 došlo k zmene sudcu, kde od začiatku roku 1999 predmetnú vec prevzala s ďalšími asi 6000 (slovom: šesťtisíc) vecami JUDr. A. P.. Táto dňa 8. 9. 1999 vzhľadom na námietky žiadala pripojiť spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. D 264/82, ako i spis tunajšieho súdu sp. zn. 10 C 127/85. Od tohto momentu až do 1. 12. 2003 je v spise obsiahnutá korešpondencia ohľadne   zapožičania   požadovaných   spisov.   V tomto   období   JUDr.   P.   vykonala   stáž   na Krajskom súde v Bratislave od 1.   2.   2002 do 14.   3.   2003 na ktorú bola zaradená bez súhlasu predsedu súdu. O námietkach povinnej bolo rozhodnuté 1. 12. 2003 a to tak, že námietky   boli   odmietnuté.   Od   toho   momentu   sa   vec   nachádza   u exekútora,   v ktorého pôsobnosti je zrealizovať exekúciu.

Pri prejednaní veci Ústavným súdom SR žiadam zohľadniť množstvo tejto agendy ako i nedostatočné personálne obsadenie tunajšieho súdu, ktoré neumožňovalo nahradiť stážujúcu sudkyňu iným sudcom...“.

Sťažovateľ v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol, že: „Vzhľadom na to, že týmto vyjadrením predseda súdu len potvrdzuje dôvody uvedené v mojej sťažnosti, nie je preto podľa môjho názoru potrebné k jeho obsahu zaujímať zvlášť podrobnejšie stanovisko. V tejto   súvislosti   tiež   potvrdzujem,   že   dňa   26.   2.   2004   mi   bolo   doručené   uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 1. 12. 2003, ktorým exekučný súd námietky povinnej proti exekúcii po viac ako piatich rokoch odmietol. Na moju sťažnosť zo dňa 3. 10. 2003, doručenú na Okresný súd Bratislava III dňa 8. 10. 2003, mi však doteraz súd neodpovedal.

Vychádzajúc z uvedeného moju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vrátane návrhu na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   považujem   naďalej   za   dôvodnú. Keďže   exekúcia   ešte   prebieha,   zastávam   názor,   že   dôvodná   je   tá   časť   návrhu   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorej sa Okresnému súdu Bratislava III prikazuje vo veci vedenej pod č. k. Er 1564/98 konať bez zbytočných prieťahov.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 od. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra Súdu sa ustálila v tom, že otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Súd) prihliada pritom aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS   32/02, resp. Matoušková v. Slovenská republika, rozsudok   Súdu z 12. novembra 2002). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   sp.   zn.   Er   1564/98   o námietkach   povinnej   proti   upovedomeniu   o začatí exekúcie § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy   a jeho práva   na prerokovanie veci   v primeranej   lehote zaručeného   v čl.   6 ods. 1 dohovoru.

4.1. Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci (právnej alebo faktickej), ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania.

4.2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie na okresnom súde o námietkach povinnej voči oznámeniu exekútora o začatí exekúcie začalo 28. októbra 1998 (predložením námietok   proti   exekúcii   okresnému   súdu)   a skončilo   uznesením   okresného   súdu č. k. Er 1564/98–41, Ex 330/98 o odmietnutí námietok proti exekúcii z 1. decembra 2003 (sťažovateľovi doručené 26. februára 2004), teda až po uplynutí vyše 5-ich rokov, pričom v uvedenom období, (ako to vyplýva z prehľadu súdneho spisu uvedeného v II časti tohto odôvodnenia), okresný súd nevykonal žiadne procesné úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej, ale zabezpečoval len, a to vo veľkých časových odstupoch, pripojenie súdnych a dedičských spisov (pokyn pre súdnu kanceláriu na pripojenie súdneho spisu 3. decembra 1998,   ďalší   pokyn   8.   septembra   1999,   následný   pokyn   16.   februára   2001,   opakované pokyny 28. mája 2001 a 16. augusta 2001, pričom o predložení predmetných spisov do vydania uznesenia o odmietnutí námietok povinnej nie je v súdnom spise žiadny záznam), resp.   vôbec   nekonal   počas   vyše   ročnej   stáže   zákonnej   sudkyne   na   Krajskom   súde v Bratislave.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postup   okresného   súdu   v posudzovanom konaní (rozhodovanie o námietkach povinného proti exekúcii - § 50 ods. 2 Exekučného poriadku)   bol   postupom,   ktorý   počas   piatich   rokov   nevykazoval   znaky   plynulého a efektívneho   konania,   teda   bol   konaním,   ktorým   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, inak záruky, ktoré toto ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale   musí   zahŕňať   aj   možnosť   núteným   spôsobom   a aj   proti   vôli   povinného   realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (I. ÚS 5/00). Tieto závery sa nepochybne vzťahujú aj na právo sťažovateľa, aby sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy v exekučnom   konaní   (podľa   Exekučného   poriadku).   Na   množstvo   vecí   a personálne problémy, ktoré uviedol okresný súd na svoju obranu, ústavný súd nemohol z hľadiska citovaného článku ústavy prihliadnuť (pozri napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, aby v primeranej lehote rozhodol o predmetných námietkach (mutatis mutandis napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prerokovanie   jeho   veci   v primeranej   lehote   zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5.   Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   už   o námietkach   o exekúcii   rozhodol (1. decembra 2003), neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov, tak ako to žiadal sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ žiadal z dôvodu právnej neistoty spôsobenej dĺžkou predmetného konania priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk.

6.1.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie ako peňažná protihodnota utrpenej nemajetkovej ujmy. Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   a s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané porušenie označeného práva, najmä však na celkovú dĺžku konania a význam sporu pre sťažovateľa uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

6.2. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže si právny zástupca sťažovateľa neuplatnil úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd sa touto záležitosťou nezaoberal.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. mája 2004