SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 109/2025-11
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Miroslava Duriša a Miloša Maďara v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, Jána Hollého 14, Prešov, IČO 00 610 577, zastúpenej Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., Kupeckého 4, Košice, proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č. k. 17Cpr/20/2020-433 z 1. októbra 2024 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. januára 2025 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením okresného súdu č. k. 17Cpr/20/2020-433 z 1. októbra 2024. Navrhuje napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Okrem toho žiada priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 17Cpr/20/2020-325 z 28. marca 2023 určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá 25. septembra 2020 medzi ⬛⬛⬛⬛ (zamestnancom a žalobcom) a sťažovateľkou (zamestnávateľkou a žalovanou) je neplatná a pracovný pomer žalobcu u sťažovateľky naďalej trvá, a zároveň priznal žalobcovi voči sťažovateľke nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
3. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 1CoPr/2/2023-369 z 15. februára 2024 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu zamietol a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
4. V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením č. k. 17Cpr/20/2020-395 z 28. mája 2024 vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania 4 005,26 eur, „ktoré je povinný zaplatiť k rukám zástupcu žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia“.
5. Proti uzneseniu okresného súdu (bod 3) žalobca podal sťažnosť, v ktorej namietal nesprávny výpočet náhrady trov konania a s poukazom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ako aj postavenie slabšej strany sporu žiadal, aby okresný súd využil oprávnenie podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a náhradu trov konania nepriznal.
6. Okresný súd uznesením č. k. 17Cpr/20/2020-443 z 1. októbra 2024 vydaným sudcom uznesenie okresného súdu (bod 3) zmenil tak, žalobca je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 4 005,26 eur „k rukám právneho zástupcu žalovaného, všetko v mesačných splátkach vo výške 40,- eur, vždy do 25-teho dňa toho ktorého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti tohto uznesenia až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením čo len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia“. Podľa názoru okresného súdu „majetková situácia žalobcu tomuto neumožňuje jednorazovo zaplatiť trovy konania. Žalobca má príjem 901,15 eur netto, má dve maloleté deti, žije s rodinou spolu s rodičmi žalobcu, pričom na chod domácnosti rodičom prispieva sumou 300,- eur mesačne. Žalobca nie je schopný zaplatiť jednorazovo trovy konania bez toho, aby vážnym spôsobom nebolo zasiahnuté do zabezpečenia základných životných potrieb žalobcu a jeho rodiny.“.
II.
Argumentácia sťažovateľky
7. Sťažovateľka znalá judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa prieskumu rozhodnutí o trovách konania (II. ÚS 255/2023) v ústavnej sťažnosti [čl. 127 ústavy a § 122 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)] poukazuje na to, že okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne uviedol, že „21. Výrok o základe nároku na náhradu trov konania je právoplatný, nemožno ho zmeniť v rámci sťažnostného konania na rozhodnutie podľa § 257 Civilného sporového poriadku tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.“. Preto považuje za prekvapivé a arbitrárne následné rozhodnutie okresného súdu o povolení zaplatenia trov konania formou splátok a za exces ich výšku, ktorú okresný súd určil sumou len 40 eur mesačne, čo znamená, že sťažovateľke ako úspešnej strane sporu bude protistrana platiť trovy konania viac ako 8 rokov! Uvedeným tak došlo k popretiu princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania a rovností strán, keď sťažovateľka nemala objektívne možnosť zaujať postoj k takejto žiadosti žalobcu.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
8. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 17Cpr/20/2020-443 z 1. októbra 2024 vydaným sudcom, ktorým zmenil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu o výške náhrady trov konania vydaným vyšším súdnym úradníkom (body 4 a 6).
9. Napadnuté uznesenie okresného súdu sťažovateľka považuje za prekvapivé a arbitrárne, porušujúce princíp kontradiktórnosti civilného sporového konania a rovností strán (bod 7).
10. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (I. ÚS 311/05). Skutkový stav a právne závery všeobecného sudu sú predmetom kontroly zo strany ústavného sudu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné (IV. US 43/04). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
11. Rovnosť účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy) súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci účastníci konania (osobitne strany civilného sporového konania) majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka (strany sporu), nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov (sporových strán) sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (m. m. PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02, II. ÚS 135/05, IV. ÚS 126/09). Táto ústavná zásada zaručuje len procedurálnu rovnosť v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého či dokonca želaného výsledku pre každého účastníka takéhoto konania. Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu má zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty druhého účastníka konania, z čoho vyplýva, že je na uvážení konajúceho súdu, či bude predostreté argumenty považovať za podstatné a ako také ich predloží ku konfrontácii druhej strane. Konajúci súd totiž popri rovnosti účastníkov konania musí zaručiť aj plynulosť a rýchlosť konania, čo predpokladá selekciu len podstatných argumentov, ktoré bude súd predkladať na vyjadrenie protistrane (III. ÚS 402/08, ZNaU 25/09). Z uvedeného vyplýva, že zásada rovnosti účastníkov konania nie je absolútna. Procesnú rovnosť nemožno vykladať tak, že by zákonodarca nemohol stanoviť rozdielny rozsah procesných práv a povinností v rôznych druhoch konania, musí však rešpektovať rovnaký rozsah procesných práv a povinností v konaniach so zhodným predmetom konania.
12. V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil nič, čo by signalizovalo taký podstatný zásah okresného súdu do procesných práv sťažovateľky, ktorý by mal základ v znevýhodnení alebo diskriminácii sťažovateľky oproti druhej strane sporu.
13. Ústavný súd poukazuje na zákonnú úpravu, podľa ktorej vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami (§ 232 ods. 1 CSP). Ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak (§ 232 ods. 2 CSP). Lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu (§ 232 ods. 3 CSP). Ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia (§ 232 ods. 4 CSP).
14. V zmysle síce staršej, ale stále relevantnej judikatúry (R 87/1966) súd môže určiť, že peňažné plnenie možno uskutočniť v splátkach, pričom táto časť výroku rozhodnutia súdu musí byť podložená zistením všetkých potrebných skutočností. Súd pritom osobitne zohľadňuje aj povahu prejednávanej veci, povinný nárok a osobné pomery sporových strán.
15. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu v kontexte obsahu sťažnosti žalobcu (t. j. protistrany) ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup okresného súdu nemajúci oporu v procesnom kódexe – Civilnom sporovom poriadku, ktorý vykonateľnosť súdneho rozhodnutia upravuje v § 232 (bod 13). Okresný súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil poukazom na nepriaznivú finančnú situáciu žalobcu a jeho rodinné pomery. Na uvedenom závere ústavného súdu nič nemení skutočnosť, že okresný súd v bode 23 napadnutého uznesenia uviedol „U žalobcu ide o prípad, kedy je namieste aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku.“, ktorú v bode 21 napadnutého uznesenia vylúčil (bod 7).
16. Neobstojí ani námietka sťažovateľky, že nemala objektívne možnosť zaujať postoj k takejto žiadosti žalobcu, keď z bodu 3 napadnutého uznesenia okresného súdu jasne vyplýva, že k sťažnosti žalobcu (bod 5) sa písomne vyjadrila.
17. Medzi uznesením okresného súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.
18. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. februára 2025
Jana Baricová
predsedníčka senátu