znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 109/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomMgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť účastníkov konaniapodľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkýmdôkazom v konaní podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014,za účasti obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. novembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Zdenkom Nováčekom, Brančská 7, Bratislava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľa čl. 48ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 128/2014 zo 16. septembra 2014(ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v reštrukturalizačnom konaní vedenomOkresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   R   9/2013   protiobchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej aj „spoločnosť“),ako   dlžníkovi,   v   ktorom   má   sťažovateľ   postavenie   veriteľa,   na   schvaľovacej   schôdziveriteľov konanej 4. júla 2014 nebol prijatý reštrukturalizačný plán spoločnosti (dlžníka)z dôvodu   neschválenia   plánu   skupinou   veriteľov   tvorenou   Slovenskou   republikou   –Daňovým úradom Bratislava (ďalej len „daňový úrad“).

Spoločnosť (dlžník) 7. júla 2014 doručila okresnému súdu návrh, ktorým navrhla, abyokresný   súd   nahradil   súhlas   veriteľa   (daňového   úradu)   s   reštrukturalizačným   plánom,potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizačné konanie.

Sťažovateľ   15.   júla   2014   doručil   okresnému   súdu „Podnet   na   zamietnutie reštrukturalizačného plánu pre jeho podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov – upozornenie na rozhodné skutočnosti“.

Okresný súd uznesením č. k. 2 R 9/2013-1687 z 22. júla 2014 (ďalej len „uznesenieokresného   súdu“)   reštrukturalizačný   plán   zamietol.   V odôvodnení   svojho   uzneseniaokresný súd   opísal   priebeh   reštrukturalizačného   konania   a   výsledky   hlasovaniao reštrukturalizačnom   pláne,   spoločnosťou   (dlžníkom)   uvedené   dôvody   v jej   návrhudoručenom okresnému súdu 7. júla 2014, ako aj skutočnosti uvedené v podnete sťažovateľadoručenom okresnému súdu 15. júla 2014, citoval vzťahujúcu sa zákonnú úpravu a dospelk záveru o splnení zákonných podmienok pre zamietnutie reštrukturalizačného plánu.

Krajský   súd   na   odvolanie   spoločnosti   (dlžníka)   napadnutým   uznesením   zmeniluznesenie okresného súdu z 22. júla 2014 tak, že nahradil súhlas veriteľa (daňového úradu)s reštrukturalizačným plánom, potvrdil reštrukturalizačný plán a skončil reštrukturalizačnékonanie spoločnosti (dlžníka).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   práv   uznesením   krajského   súdua v podstatnej   časti   svojej   sťažnostnej   argumentácie   uvádza,   že   je „toho   názoru,   že Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 došlo k porušeniu spomínaných čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď Krajský súd v Bratislave zmenil Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. 2R/9/2013-1687 z   22.   7.   2014   o   zamietnutí   reštrukturalizačného   plánu   jeho   dodatočným   schválením bez toho,   aby   túto   svoju   zmenu   voči   veriteľom   dlžníka   (účastníkom   konania,   vrátane sťažovateľa)   akokoľvek   zdôvodnil,   keďže   jeho   uznesenie   obsahuje   len   hlavičku,   výrok, poučenie a žiadne odôvodnenie (akékoľvek)...“. Sťažovateľ uviedol, že „jedným z dôvodom prvostupňového   zamietnutia   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka   bol   okrem   iného zdokladovaný a odôvodnený podstatný rozpor so spoločným záujmom veriteľov... veriteľom bolo   ponúknuté   nižšie   uspokojenie,   ako   by   bolo   dosiahnuteľné   v konkurze...   vo vzťahu k čomu bude dlžník oprávnený si ponechať až 75 % budúcich príjmov, zatiaľ čo veritelia sa budú musieť vzdať až 95 % svojich nárokov voči nemu (majú byť uspokojený len do 5 %)... a to   bez   ohľadu   na   to,   že   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   ani   k   žiadnemu   podnikaniu nezaväzoval...“.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „bezprostredne   pred   začatím reštrukturalizácie   boli   v   benefit   off-shore   spoločností   odstránené   z   dlžníkovho   majetku reálne aktíva o hodnote 15.500.000.- €, ktoré dlžníkovým veriteľom pôvodne zabezpečovali až   89   %-né   uspokojenie   (celkový   majetok   dlžníka   16.523.828,-   €   vs.   záväzky   dlžníka

18.548.589,- €), kde u majoritnej časti záväzkov dlžníka existoval dôvodný predpoklad, že tieto patrili jemu spriazneným osobám, čím by s poukazom na § 95 ods. 3 ZKR mohlo dôjsť až   k 100   %-mému   uspokojeniu   skutočných   veriteľov...“.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že«za reštrukturalizačný plán dlžníka hlasovali len 3 z celkovo 24 prihlásených veriteľov, z toho dvoch zastupovali vlastní advokáti dlžníka, ďalšiemu bolo ako jedinému prisľúbené až 100 %-né uspokojenie, a u posledného zas existovalo dôvodné podozrenie, že tento bol pre   potreby   ovládnutia   reštrukturalizácie   účelovo   veriteľom   „vyrobený“   (off-shore schránka s neznámym pozadím, ktorá sa dlžníkovým veriteľom stala bezprostredne pred reštrukturalizáciou   na   základe   jeho   vlastných   zmeniek)...».   Na   základe   uvedenéhosťažovateľ vyslovil „podozrenie z toho, že cieľom celej dlžníkovej reštrukturalizácie bolo zrejme   zabezpečiť   to,   aby   vyššie   uvedený   presun   dlžníkovho   majetku   nebol   napadnutý, či veriteľmi podrobne skontrolované účtovníctvo (faktúry a bankové výpisy, nie len účtovné výkazy)...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľuviedol:

«Sťažovateľ s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti účastníkov namieta aj porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v rovine čl. 47 ods.3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi. či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy neupozornil - najmä na doplnenie dlžníkovho odvolania z 12. 9. 2014, kam dlžník založil aj značný rozsah údajných „dôkazov“, na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť   reagovať   (najmä   ich   nepreskúmateľnosť   a   vedomé   zatajovanie   rozhodných skutočností).»

Sťažovateľ v ostatnej časti svojej argumentácie zdôrazňuje dôvodnosť a správnosťzáverov okresného súdu v jeho uznesení, ktorým bol zamietnutý návrh spoločnosti (dlžníka)na nahradenie súhlasu veriteľa (daňového úradu) s reštrukturalizačným plánom.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa či. 46 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 porušené boli.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   2CoKR/128/2014 z 16. 9. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 50.000, €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi... sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Obchodná   spoločnosť ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenáadvokátom JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, Vajnorská 20, Bratislava, podaním doručenýmústavnému súdu 17. februára 2015 navrhla, aby bola pripustená do konania ako vedľajšíúčastník s odvolaním sa na vlastný právny záujem na výsledku konania pred ústavnýmsúdom.

Spoločnosť vo svojom podaní uviedla: „V konaní pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/128/2014 vystupovala spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ ako dlžník, ktorý navrhoval nahradiť súhlas veriteľskej skupiny súdom   a   potvrdiť   reštrukturalizačný   plán.   Ako   dlžník,   ktorému   bol   schválený reštrukturalizačný   plán   (a   tým   pádom   aj   umožnené   zachovanie   prevádzky   podniku a pokračovanie   vo   vykonávaní   podnikateľskej   činnosti)   má   právny   záujem   na   výsledku konania vedenom pred Ústavným súdom SR, nakoľko rozhodnutím Ústavného súdu SR môže byť   zrušené   právoplatné   Rozhodnutie   a   tým   navodený   stav   právnej   neistoty   na   strane navrhovateľa.“

Aj napriek   tomu,   že   ustanovenie   §   21   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) je vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadkulex   specialis,   pričom   v   zmysle   uvedeného   sa   spoločnosti   podľa   žiadneho   ustanoveniazákona o ústavnom súde nepriznáva postavenie vedľajšieho účastníka (m. m. II. ÚS 91/08,II. ÚS 122/05), ústavný súd nepochybuje o tom, že spoločnosť môže mať právny záujemna výsledku tohto konania pred ústavným súdom. Ústavný súd preto aplikujúc ústavnekonformný výklad zákona (m. m. I. ÚS 363/08) priznal spoločnosti postavenie vedľajšiehoúčastníka konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľačl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom v konaní podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného súdu o zamietnutíreštrukturalizačného plánu tak, že súhlas veriteľa bol nahradený, reštrukturalizačný plán bolpotvrdený a reštrukturalizačné konanie spoločnosti (dlžníka) skončené.

Sťažovateľ   vytýka   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   zverejnenémuv Obchodnom vestníku Slovenskej republiky to, že neobsahuje časť odôvodnenia, v čomsťažovateľ bez ďalšieho vidí porušenie svojich označených základných a iných práv (čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru). V ďalšej argumentácii sťažovateľpodrobne   obhajuje   dôvodnosť   a   správnosť   uznesenia   okresného   súdu   o   zamietnutíreštrukturalizačného plánu a v závere svojej sťažnostnej argumentácie namieta porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru „v rovine“ základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy „aj tým, že odvolací súd sťažovateľovi či inému veriteľovi nikdy žiadne z odvolacích podaní dlžníka nedoručil, ani ich na ich podanie, napr. zverejnením v Obchodnom vestníku, nikdy neupozornil... na ktorých bezpredmetnosť sťažovateľ nemal možnosť reagovať...“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a   nestrannom   súde   a   v   prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), ako aj práva na spravodlivésúdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričomtomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), akoaj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolozmenené uznesenie okresného súdu.

Vo vzťahu k prioritnej námietke sťažovateľa, že napadnuté uznesenie krajského súduzverejnené   v   Obchodnom   vestníku   Slovenskej   republiky   neobsahuje   časť   odôvodnenia,ako aj vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že mu neboli doručované vyjadrenia spoločnosti(dlžníka)   zo   strany   krajského   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   postupovalv súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurzea reštrukturalizácii“),   a   preto   v jeho   postupe   nemožno   ustáliť   možnosť   porušeniasťažovateľom označených práv. Ústavný súd sa vo vzťahu k týmto námietkam sťažovateľa vcelom rozsahu stotožňuje s vyjadrením krajského súdu sp. zn. Spr. 3637/14 zo 16. decembra2014, v ktorom sa uvádza:

«Vec   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   2R/9/2013   bola   tunajšiemu   súdu predložená na rozhodnutie dňa 20. 08. 2014 a bola jej pridelená sp. zn. 2 CoKR/128/2014. Uznesením   č.   k.   2CoKR/128/2014-2355   zo   dňa   16.   09.   2014   tunajší   súd   zmenil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 2R/9/2013-1687 zo dňa 22. 07. 2014......   ZKR   je   vo   vzťahu   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku   lex   specialis.   Podľa ustanovenia § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na   konkurzné   konanie,   na   začatie   reštrukturalizačného   konania,   na   reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia zákona č. 91/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok.

Odvolací senát rozhodol o odvolaní dlžníka dňa 16. 09. 2014 v zákonnej 30-dňovej lehote v zmysle ustanovenia §154 ods.2 ZKR s tým, že v ten istý deň bol daný súdnej kancelárii pokyn na zverejnenie rozhodnutia v Obchodnom vestníku.

Uznesenie bolo v Obchodnom vestníku č. 180/2014 zverejnené dňa 22. 09. 2014 v skrátenej verzii t. j. bez odôvodnenia... v súlade s ustanovením § 199 ods. 1 ZKR („ak tento zákon neustanovuje inak, uznesenia a iné písomnosti súdu sa v konaniach podľa tohto zákona doručujú ich zverejnením v Obchodnom vestníku. Uznesenie, ktoré sa zverejňuje v Obchodnom vestníku, sa zverejňuje bez odôvodnenia.“).

Vzhľadom k tomu, že došlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, bolo potrebné v súlade s ustanovením § 153 ods. 1 a § 199 ods. 5 ZKR rozhodnutie odvolacieho súdu bezodkladne   zverejniť   v   Obchodnom   vestníku.   Je   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami i s praxou   odvolacieho   súdu,   keď   tento   sám   zverejní   svoje   rozhodnutie   v   Obchodnom vestníku a až následne spis zašle súdu prvého stupňa.

Odvolací senát podotýka, že v takomto prípade sa uznesenie o zmene rozhodnutia, ktorým bol potvrdený reštrukturalizačný plán, doručuje len prostredníctvom Obchodného vestníka (§ 153 ods. 1 ZKR). Zverejnením uznesenia v Obchodnom vestníku je rozhodnutie doručené všetkým účastníkom konania.

Odvolací   senát   nemal   dôvod   uznesenie   doručovať   sťažovateľovi,   nakoľko   podľa ustanovenia § 199 ods. 2 ZKR sa doručujú všetky tie uznesenia, ktorými sa účastníkovi ukladá povinnosť alebo ktorými sa účastník vyzýva, alebo ak ZKR výslovne ustanovuje, aby sa uznesenie určitej osobe doručilo, alebo ak je to potrebné na vedenie konania. O takýto prípad nešlo.

Doručovanie,   zverejňovanie   súdnych   rozhodnutí   a   iných   písomností   je   upravené v ZKR v ustanovení § 199. Reštrukturalizačné konanie nie je typické sporové konanie, o čom svedčí aj skutočnosť,   že súd prvého stupňa rozhodoval na základe podnetu.

Každý účastník konania má po zverejnení uznesenia v Obchodnom vestníku možnosť nazerať do súdneho spisu. Sám sťažovateľ o odvolaní proti uzneseniu súdu prvého stupňa vedel... a k odvolaniu sa aj vyjadril, čím realizoval svoje procesné právo... Senát 2CoKR sa s vyjadrením sťažovateľa oboznámil a s jeho vyjadrením sa v rozhodnutí vysporiadal. Nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, že odvolací súd svoje rozhodnutie ničím neodôvodnil. Odvolací senát po vydaní rozhodnutia a jeho zverejnení v Obchodnom vestníku písomne vyhotovil svoje rozhodnutie (lehota na jeho vyhotovenie bola predĺžená do 24. 10. 2014) a dňa 24. 10. 2014 ho expedoval na súd prvého stupňa...

Senát 2CoKR prehlásil, že k rozhodovaniu vo veci napadnutej ústavnou sťažnosťou pristupoval so všetkou zodpovednosťou a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Senát 2CoKR svoje rozhodnutie riadne a podrobne odôvodnil.

Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, podľa názoru senátu 2CoKR, porušené neboli. Podľa názoru odvolacieho senátu v prípade, že hrozí   dlžníkovi   úpadok,   je   potrebné   úpadcovi   dať   možnosť   riešiť   existujúci   úpadok reštrukturalizačným konaním.»

Sťažovateľ namietajúc závery uvedené vo výrokovej časti napadnutého uzneseniakrajského súdu zakladá svoju argumentáciu na podpore správnosti záverov vyslovenýchokresným súdom v uznesení o zamietnutí reštrukturalizačného plánu, ktoré okresný súdodôvodnil takto:

«Na   základe   predloženého   návrhu   predkladateľa   plánu   -   Dlžníka   súd   podrobne preskúmal celý spisový materiál, najmä reštrukturalizačný posudok správcu, predložený reštrukturalizačný plán, ako i zvyšnú predloženú dokumentáciu, pričom zobral do úvahy postup správcu, oprávneného orgán t. j. veriteľského výboru a ostatných účastníkov konania v priebehu reštrukturalizačného konania, na základe čoho dospel k nasledovnému záveru. V   zmysle   §154   ods.   1   písm.   a)   ZKR   je   súd   povinný   uznesením   zamietnuť   plán v prípade, ak nebol prijatý schvaľovacou schôdzou. Uvedené však neplatí v prípade, ak je možné   za   súčasného   splnenia   podmienok   uvedených   v   §   152   nahradiť   súhlas   skupiny veriteľov nesúhlasiacej s plánom.

V   tomto   konkrétnom   prípade   plán   nebol   schválený   schôdzou   veriteľov,   nakoľko skupina Z2 vytvorená pre veriteľa SR - Daňový úrad Bratislava plán neschválila, keď s počtom hlasov 1 894 850 hlasoval veriteľ proti prijatiu plánu.

Na nahradenie súhlasu tejto skupiny veriteľov je v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR potrebné okrem iného aj splnenie podmienky, že účastník plánu zaradený do tejto skupiny v prípade prijatia plánu nebude na základe plánu v zjavne horšom postavení, než v akom by bol   v   prípade   neprijatia   plánu.   Zákon   ukladá   súdu   vychádzať   pri   posudzovaní   tejto skutočnosti z pravdepodobného uspokojenia veriteľa v konkurznom konaní v deň začatia reštrukturalizačného konania, pričom má povinnosť vychádzať z údajov uvedených v pláne do momentu, kým sa nepreukáže opak.

Súd   sa   preto   zaoberal   postavením   veriteľa   SR   -   Daňový   úrad   Bratislava. Vychádzajúc   z   konečného   zoznamu   pohľadávok   sa   jedná   o   zabezpečeného   veriteľa s pohľadávkou   vo výške   1   894   850,84   eura.   Deň   vzniku   záložného   práva   je   v   zmysle konečného zoznamu pohľadávok 05. 12. 2013. Súd rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania uznesením č. k. 2R/9/2013-142 z 05. 12. 2013. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 13. 12. 2013.

V návrhu na potvrdenie reštrukturalizačného plánu a nahradenie súhlasu skupiny veriteľov doručenom súdu dňa 07. 07. 2014 Dlžník ako predkladateľ plánu uvádza, že v prípade   vyhlásenia   konkurzu   ku   dňu   začatia   reštrukturalizačného   konania   by   bola pohľadávka   SR   -   Daňového   úradu   Bratislava   uspokojená   v   rovnakej   výške   ako nezabezpečené pohľadávky. Dôvodom je skutočnosť, že ku dňu začatia reštrukturalizačného konania záložné právo zabezpečujúce pohľadávku veriteľa SR- Daňový úrad Bratislava ešte neexistovalo, keďže rozhodnutie SR - Daňový úrad Bratislava o zriadení záložného práva sa stalo   vykonateľné   dňa   27.   12.   2013,   t.   j.   až   po   začatí   reštrukturalizačného   konania. Percentuálnu mieru uspokojenia veriteľa ako nezabezpečeného veriteľa predkladateľ plánu vyčíslil na 0,69 % - 47,54 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.

Reštrukturalizačný plán určuje pritom podľa Dlžníka výšku uspokojenia uvedeného veriteľa od 7,2 % do 55,53 % v závislosti od výťažnosti pohľadávok Dlžníka.

Súd má za to, že z údajov uvedených v konečnom zozname pohľadávok je zrejmé, že záložné právo vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa SR - Daňový úrad Bratislava v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu   ku   dňu   začatia   reštrukturalizácie   bolo   v   pláne   potrebné   postavenie   veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa.

Porovnanie postavenia veriteľa SR - Daňový úrad Bratislava ako zabezpečeného veriteľa v konkurze a ako veriteľa v reštrukturalizačnom konaní odhaduje predkladateľ plánu   v   reštrukturalizačnom   pláne   na   2,32   %   (pri   nulovej   výťažnosti   speňažovaných pohľadávok).

Zároveň   súd   považoval   za   potrebné   zobrať   do   úvahy   aj   skutočnosti   uvádzané v Podnete Veriteľa, z ktorých vyplýva vysoká pravdepodobnosť väčšieho objemu majetku patriaceho   do   konkurznej   podstaty,   a   to   vzhľadom   na   Veriteľom   uvádzané   skutočnosti týkajúce sa hodnoty pozemkov v obci, ktorých developingu sa Dlžník plánuje v rámci plnenia reštrukturalizačného plánu venovať, ako i možnosti uplatnenia sankcie pokuty za včasné nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu zo strany konateľov Dlžníka, nakoľko zo samotného reštrukturalizačného posudku je zrejmé, že do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, zatiaľ čo návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013. Rovnako tak je potrebné brať zreteľ na možnosť existencie odporovateľných   právnych   úkonov   Dlžníka,   nakoľko   je   zrejmé,   že   majetok   Dlžníka   bol znížený o značný objem majetku, no napriek tomu nie je známa bližšia a podrobná analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo. Jedná sa preto o značnú časť majetku, ktorý nebol pri posudzovaní postavenia zabezpečeného veriteľa SR - Daňový úrad Bratislava v prípadnom konkurznom konaní braný na zreteľ.

Súd je toho názoru, že vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôvodné sa domnievať, že veriteľ   SR   -   Daňový   úrad   Bratislava   by   bol   v   prípade   prijatia   predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení a to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by   bol   v   konkurznom   konaní   vyhodnotený   ako   zabezpečený   veriteľ   alebo   ako nezabezpečený veriteľ.

Z uvedeného vyplýva, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR,   a   preto   súd   nevyhovel   návrhu   veriteľa   na   nahradenie   súhlasu   skupiny   veriteľov. V súlade s § 154 ods. 1 písm. c) ZKR, nakoľko plán nebol prijatý schvaľovacou schôdzou, súd rozhodol o zamietnutí plánu.

V zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR súd uznesením zamietne plán, ak je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov. Znamená to teda, že súd je ex offo povinný skúmať aj súlad plánu so spoločným záujmom veriteľov. O takýto rozpor pôjde pritom v prípade, ak poskytuje účastníkovi horšie uspokojenie, než aké by bolo možné dosiahnuť v konkurze.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosti uvádzané Veriteľom v Podnete a to najmä   na   nedostatočné   vysporiadanie   sa   s   majetkom   v   hodnote   15   455   563,-   eur vyplývajúcim z účtovnej evidencie Dlžníka a možnosťou odporovania jednotlivých právnych úkonov,   pri   ktorých   bol   predmetný   majetok   odstránený   z   majetku   Dlžníka.   Existencia takéhoto majetku, čo i len čiastočného by totiž mala vplyv na výšku výťažku v konkurznom konaní a rovnako tak na výšku uspokojenia v konkurze. Rovnako tak eventuálna možnosť uplatnenia   pokuty   voči   konateľovi   Dlžníka   za   včasné   nepodanie   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu, ktorá odôvodnene pripadá v prípadnom konkurznom konaní do úvahy, nakoľko zo spisového materiálu má súd za preukázané, že úpadok Dlžníka nastal už v roku 2012, napriek tomu, že návrh na povolenie reštrukturalizácie bol podaný až dňa 03. 12. 2013. Ďalej sa súd stotožňuje s tvrdeniami Veriteľa týkajúcimi sa pozemkov v katastrálnom území, zapísaných na LV a (ďalej len „pozemky“) patriacich Dlžníkovi, ktoré Dlžník nadobudol na základe Zmluvy o predaji podniku zo dňa 19. 02. 2013 a Dodatku č. 1 z 26. 02. 2013, ktorým nadobudol podnik ⬛⬛⬛⬛ a nepomeru ich hodnoty, za ktorú predpokladá Dlžník ich speňaženie v reštrukturalizačnom konaní a následné uspokojenie veriteľov a to najmä s poukazom na odhadovaný výťažok zo speňaženia pozemkov v konkurze vo výške 557 700,- eur (str. 55 reštrukturalizačného posudku), ktorý je vyšší ako predpokladaný výťažok zo speňažovania v reštrukturalizácii vo výške 452 800,- eur. Súd má za to, že tento postup nie je v súlade s 134 ods. 1 ZKR a teda   vychádzajúc   z   predloženého   reštrukturalizačného   posudku   a   následného reštrukturalizačného plánu, ako i účtovných podkladov, nezabezpečuje najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov Dlžníka.

Súd   má   za   to,   že   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   predložený   plán   je v podstatnom   rozpore   so   spoločným   záujmom   veriteľov,   nakoľko   uvedené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto i miera   uspokojenia   v   konkurznom   konaní   by   bola   vyššia   než   miera   uspokojenia predpokladaná   reštrukturalizačným   plánom   a   zároveň   vyššia   ako   navrhovaná   miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní, čo predstavuje dôvod na zamietnutie reštrukturalizačného plánu v zmysle § 154 ods. 1 písm. d) ZKR.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd v zmysle § 154 ZKR rozhodol tak ako je uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia,   a   teda   reštrukturalizačný   plán   Dlžníka zamietol.»

Krajský súd na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že v danom prípade súsplnené   podmienky   pre   nahradenie   chýbajúceho   súhlasu   daňového   úradus reštrukturalizačným   plánom   v   zmysle   §   152   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   konkurzea reštrukturalizácii.   Súčasne   dospel   k   rozdielnemu   záveru   od   záverov   okresného   súduv otázke danosti podstatného rozporu plánu so spoločným záujmom veriteľov, keď takýtorozpor nezistil. Krajský súd v relevantnej časti svoje uznesenie odôvodnil takto:

„Základnou   otázkou   pre   posúdenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   je posúdenie, či súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že:

a) že do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov,

b) existuje možnosť odporovateľných právnych úkonov Dlžníka, nakoľko je zrejmé, že majetok Dlžníka bol znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo),

c) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa - Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa,

d)   že   veriteľ   -   Daňový   úrad   by   bol   v   prípade   prijatia   predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to tak bez ohľadu na skutočnosť, či by   bol   v   konkurznom   konaní   vyhodnotený   ako   zabezpečený   veriteľ   alebo   ako nezabezpečený veriteľ,

e)   v   zmysle   ust.   §   154   ods.   1   písm.   d)   ZKR,   je   plán   v   podstatnom   rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom   konaní   by   bol   vyšší   než   výťažok   predpokladaný   predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto i miera uspokojenia v konkurznom konaní by bola vyššia než miera uspokojenia predpokladaná reštrukturalizačným plánom a zároveň vyššia ako navrhovaná miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní.“

Krajský súd k prvému skúmanému záveru okresného súdu, že „a)... do stavu Úpadku sa Dlžník dostal už v období roku 2012, pričom prichádza do úvahy možnosť uplatnenia pokuty (§ 11 ods. 4 ZKR) voči konateľovi Dlžníka za včasné nepodanie návrhu, čo v prípade vyhláseného konkurzu zvýši výšku uspokojenia veriteľov“, uviedol:

«Z reštrukturalizačného posudku vyplýva, že „k 31. 12. 2012 dlžník bol v predĺžení, avšak   nebol   platobne   neschopný.   K   31.   10.   2013   bol   dlžník   v   predĺžení   i   platobne neschopný“.

Právna úprava   účinná do 31. 12. 2012 ukladá povinnosť dlžníkovi podať návrh na vyhlásenie konkurzu aj z dôvodu úpadku vo forme platobnej neschopnosti, t. j. nielen z dôvodu predĺženia. V prípade, že dlžník, resp. štatutár porušil povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, bude počas právnej úpravy účinnej do 31. 12. 2012, ako aj počas novej právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, zodpovedať podľa oboch právnych úprav. Povinné osoby sa môžu svojej zodpovednosti zbaviť, ak preukážu, že konali s odbornou starostlivosťou   a   svoju   povinnosť   neporušili,   resp.   je   tu   iný   dôvod,   ktorý   vylučuje   ich zodpovednosť.   Za   konanie   s odbornou   starostlivosťou   môžeme   považovať   také   konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že sa úpadok týmto spôsobom podarí vyriešiť. Musia byť pritom zohľadnené všetky dostupné informácie a príslušné rozhodnutia, a postupy musia zodpovedať funkcii a postaveniu konajúcej osoby (§ 7). Znamená to, že pokiaľ sa štatutárny orgán aktívne snaží vyriešiť úpadok iným spôsobom ako konkurzom, ak   úspešnosť takéhoto riešenia možno dôvodne predpokladať a postupuje pritom podľa pravidiel „best practice“, takéto konanie treba považovať za konanie s odbornou starostlivosťou, ktorá ho zbavuje zodpovednosti za oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon ukladá dlžníkovi, ktorému hrozí   úpadok,   prijať   bez   zbytočného   odkladu   vhodné   a   primerané   opatrenia   na   jeho odvrátenie,   len   čo   hrozba   úpadku   nastane.   Vhodnosť   a   včasnosť   prijatých reštrukturalizačných opatrení vždy závisí najmä od informovanosti dlžníka.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 206a ods. 3 ZKR, podľa ktorého, ak dlžník spĺňal podmienky predĺženia podľa tohto zákona aj pred 01. 01. 2013 a podmienky predĺženia trvajú aj po 01. 01. 2013, osoby, ktoré pred 01. 01. 2013 vykonávali funkciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu, likvidátora alebo boli zákonným zástupcom dlžníka a vykonávali túto funkciu aj po 01. 01. 2013, zodpovedajú za záväzok zaplatiť v prospech konkurznej podstaty sumu vo výške dlžníkovho zapísaného základného imania, ak nepodajú návrh na vyhlásenie konkurzu do 31. 03. 2013. Ustanovenie § 11 ods. 3   ZKR   upravuje   aplikáciu   zodpovednosti   osôb   povinných   podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 4 (zavedenú novelizáciou od 01. 01. 2013) za nesplnenie tejto povinnosti.   Uvedená   zodpovednosť   postihuje   všetky   povinné   osoby,   ktoré   nesplnili stanovenú   povinnosť   za   obdobie   štyroch   rokov   pred   začatím   konkurzného   konania. Zodpovednosť za nesplnenie tejto povinnosti (v zmysle právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013) môže však prvýkrát nastať až za podmienok stanovených v § 206a ods. 3 ZKR. Účinnosť § 3 ods. 3, 11 ods. 4 je stanovená na 01.01.2013. Ustanovenie § 3 ods. 3 predstavuje novú definíciu predĺženia. S tým súvisí ust. § 11 ods. 2, ktoré ukladá dlžníkovi povinnosť   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   pre   predĺženie   (už   nie   pre   platobnú neschopnosť). Určitým nedostatkom je to, že k 01. 01. 2013 nebola odložená aj účinnosť § 74a,   ktorý   ukladá   správcovi   povinnosť   zisťovať,   či   dlžník   aj   ďalšie   osoby   porušili povinnosť   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   Toto   ustanovenie   nadobudlo   účinnosť 01. 01. 2012. Pokiaľ by sa toto ustanovenie aplikovalo už od 01. 01. 2012, bol by správca povinný zisťovať, či určené osoby neporušili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a to 4 roky pred začatím konkurzného konania (§11 ods. 4). Ak by správca zistil, že povinné osoby porušil túto povinnosť, je povinný podať na súd návrh na uloženie sankcie určenej v § 11 ods. 4 postupom podľa § 74a už v roku 2012. Takúto sankciu by však súd nemohol uložiť, pretože v roku 2012 dlžník a určené osoby nie sú povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu takého predĺženia, ktoré sú definované v § 3 ods. 3 v znení účinnom od 01.   01.   2013.   Dlžník   a   určené   osoby   sú   povinné   aj   v   roku   2012   podať   návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je dlžník v úpadku, pričom za nesplnenie tejto povinnosti im hrozí zodpovednosť za škodu podľa § 11 ods. 4 v znení účinnom do 01. 01. 2012, teda veriteľom vzniká právo na náhradu škody po skončení konkurzného konania. Zistenie, že povinné   osoby   nesplnili   stanovenú   povinnosť   do   1.   januára   2013,   má   význam   len na uplatnenie   práva   veriteľa   na   náhradu   škody   podľa   §   11   ods.   4   v   znení   účinnom do 01.01.2013. Na takéto zisťovanie však nie je správca povinný. Sankcia v paragrafe 11 ods.   4   je   stanovená   za   nesplnenie   povinnosti   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu pre predĺženie dlžníka, tak ako je predĺženie definované s účinnosťou od 01. 01. 2013. Vzhľadom   na   to,   že   postup   správcu   a   súdu   smeruje   k   uloženiu   sankcie   za   nesplnenie povinnosti stanovenej právnou úpravou účinnou od 01. 01. 2013 s modifikáciou § 206a ods. 3, je potrebné prísť k záveru, že správca je tak povinný postupovať len po 01. 01. 2013. Z týchto dôvodov sú ustanovenia § 206a ods. 3 špeciálnymi prechodnými ustanoveniami. Vyžadovanie plnenia povinnosti správcu, ktoré je stanovené v paragrafe 74a, už v roku 2012 by bolo samoúčelné a založené na čisto formálnom výklade zákona.

Z uvedeného odvolací súd vyvodil právny záver, že v prípade vyhlásenia konkurzu by sa konkurzná podstata nezväčšila o sankciu 10.000 eur uloženú štatutárom v zmysle § 11 ods. 4 ZKR.»

Krajský súd k druhému skúmanému záveru okresného súdu, že „b) existuje možnosť odporovateľných   právnych   úkonov   Dlžníka,   nakoľko   je   zrejmé,   že   majetok   Dlžníka   bol znížený o značný objem majetku (nie je však známa bližšia a podrobná analýza skutočností, za ktorých k uvedenému úbytku majetku došlo)“, uviedol:

„...   toto   tvrdenie   súdu   nie   je   podložené   žiadnymi   dôkazmi.   Súd   vychádzal   len z podnetu   veriteľa.   Z   č.   l.   58   reštrukturalizačného   posudku   jednoznačne   vyplýva,   že po prehodnotení podkladov a informácií poskytnutých Dlžníkom a na základe konzultácie so spoločnosťou, ktorá pri vypracovaní Posudku vyhodnocovala ekonomickú a účtovnú stránku podnikania Dlžníka, za sledované obdobie neboli identifikované úkony, ktoré by napĺňali náležitosti odporovateľných právnych úkonov v zmysle § 57 a nasl. ZKR. Záver správcu je v tomto prípade jednoznačný.

Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že   posudok   je   výsledkom   dôkladného posúdenia situácie dlžníka odborníkom (správcom) s vyjadrením záveru, že dlžník spĺňa podmienky   na   povolenie   reštrukturalizácie.   V   tomto   smere   je   úloha   súdu   podstatne uľahčená,   pretože   pre   súd   z   odborného   posudku   správcu   záväzne   vyplýva   ekonomický aspekt   rozhodnutia.   Podmienky   na   odporúčanie   reštrukturalizácie   sú   taxatívne   určené (§ 109 ZKR) a posudok sa vypracúva odborníkom práve na to, aby zhodnotil ekonomickú situáciu dlžníka a odporučil reštrukturalizáciu, ak sú splnené všetky predpoklady.

Pokiaľ ide o pochybnosti veriteľa ⬛⬛⬛⬛ o nestrannosti správcu, tieto nie sú ničím   podložené.   Je   nesporné,   že   znalec   bol   vybraný   v   zmysle   zákona   a   spĺňa   všetky zákonné predpoklady. Odvolací súd k tomu poznamenáva, že správca má nárok na odmenu za vypracovanie   posudku   a   výkon   funkcie   v   reštrukturalizácii.   Zákon   nemá   osobitné pravidlá pre určenie odmeny správcu, t. j. odmena záleží na komerčnej dohode správcu a toho, kto správcu poveril vypracovaním posudku. Odmena však nesmie spochybňovať nestrannosť   správcu   ani   ukracovať   veriteľov,   preto   neprípustné   sú   také   odmeny,   ktoré motivujú   správcu   viesť   reštrukturalizáciu   tak,   aby   pre   veriteľov   nebola   dosiahnutá čo najvyššia možná miera uspokojenia ich pohľadávok, a také odmeny, ktoré by neprešli prípadným testom odporovateľnosti. Výber osoby správcu zostáva výlučne na tom, kto je oprávnený správcu poveriť vypracovaním posudku. Týmto poverením nie je určená len osoba, ktorá vypracuje posudok, ale aj osoba, ktorú súd v neskoršom procese ustanoví do funkcie správcu. Poveriť vypracovaním posudku možno iba osobu zapísanú do zoznamu správcov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, t. j. iba osobu, ktorá má   zákonnú   licenciu   na   vykonávanie   správcovskej   činnosti.   Povinnosťou   správcu   je vypracovať   posudok   nestranne   a   s   odbornou   starostlivosťou,   t.   j.   posudok   musí   byť vyvážený, objektívny, nesmie žiadne podstatné skutočnosti zamlčať, ani niektoré skutočnosti neprimerane vyzdvihnúť, pričom musí zohľadňovať všetky dostupné informácie a závery posudku musia byť odborné, zodpovedajúce skutočnosti, že tieto závery robí licencovaný správca.   Správca   pritom   zodpovedá za   škodu,   ktorú   spôsobí   tým,   že reštrukturalizáciu odporučil   alebo   neodporučil,   a to   jednak   tomu,   pre   koho   posudok   vypracoval,   ako   aj veriteľom. Reštrukturalizáciu správca môže odporučiť iba vtedy, ak zistí, že sú splnené všetky zákonné predpoklady. Tieto predpoklady spočívajú v štyroch testoch a musia byť naplnené,   aby   reštrukturalizáciu   mohol   správca   odporučiť,   a   to   v   čase,   keď   posudok vypracuje.   Tieto   testy   robí   správca   na   základe   údajov   poskytnutých   dlžníkom   v   rámci súčinnosti, pričom tieto údaje musia byť podľa možnosti čo najviac aktuálne. Prvým testom je test podnikania, ktorý správca musí vykonať z dôvodu zistenia, či dlžník reálne vykonáva podnikateľskú činnosť. Druhým testom je test úpadku, pričom úpadok môže byť vo forme predĺženia alebo platobnej neschopnosti; podrobnosti upravuje zákon (§ 3), resp. vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky číslo 643/2005 Z. z.. Tretím testom je test zachovania   podstatnej   časti   prevádzky   podniku,   kde   správca   musí   zistiť,   či   možno odôvodnene predpokladať zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku. Musí teda zistiť, že podstatná časť prevádzky podniku v prípade splnenia určitých opatrení môže byť schopná   generovať   pozitívny   prevádzkový   výsledok.   Posledný   test,   ktorý   správca   musí urobiť v rámci posudku, je porovnanie uspokojenia veriteľov v prípade konkurzu a v prípade reštrukturalizácie.

Na základe takéhoto testovania reštrukturalizačný scenár musí predstavovať lepšie uspokojenie veriteľov ako v konkurze. Všetky štyri uvedené testovacie podmienky musia byť splnené kumulatívne, a ak čo len jedna z nich nie je splnená, správca nemôže odporučiť reštrukturalizáciu.

Odvolací   súd   na   základe   vyššie   uvedeného   skonštatoval,   že   reštrukturalizačný posudok bol vypracovaný s odbornou starostlivosťou a záver správcu, že neboli zistené odporovateľné právne úkony je nespochybniteľný. Zo strany ⬛⬛⬛⬛ ani súdu nebol preukázaný opak. Z tohto dôvodu by konkurzná podstata v prípade vyhlásenia konkurzu nebola obohatená o výťažok z odporovateľných právnych úkonov.“

K tretiemu skúmanému záveru okresného súdu, že „c) záložné právo Daňového úradu vzniklo ku dňu 05. 12. 2013, a preto za účelom porovnania postavenia veriteľa - Daňový úrad v prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie bolo v pláne potrebné postavenie veriteľa kvalifikovať ako postavenie zabezpečeného konkurzného veriteľa“, krajský súd uviedol:

„Tvrdenie súdu prvého stupňa... je nesprávne. Podľa § 152 ods. 1 písm. b) ZKR pri posudzovaní, či Daňový úrad nebude v zjavne horšom postaví v prípade vyhlásenia konkurzu,   musí   súd   vychádzať   z   pravdepodobného   uspokojenia   veriteľa   v   konkurznom konaní v deň začatia reštrukturalizácie. Uznesenie č. k. 2R/9/2013-142 zo dňa 05. 12. 2013 o začatí reštrukturalizácie sa stalo vykonateľné dňa 13. 12. 2013.

Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 81 ods. 1 na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka alebo k pohľadávke daňového dlžníka Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením   záložného   práva   k   zálohu   daňového   dlžníka   sa   doručí   daňovému   dlžníkovi. Odvolanie nemá odkladný účinok.

Z   vyššie   uvedených   ustanovení   možno   vyvodiť   právny   záver,   že   záložné   právo Daňového úradu vzniklo doručením predmetného rozhodnutia, t.j. 27. 12. 2013. Daňové záložné   právo   vzniká   totiž   až   právoplatnosťou   rozhodnutia   správcu   dane   o   zriadení daňového   záložného   práva.   Nakoľko   záložné   právo   Daňového   úradu   vzniklo   až

27. 12. 2013,   pre   účely   porovnania   postavenia   Daňového   úradu   v   prípade reštrukturalizácie a v prípade vyhlásenia konkurzu ku dňu začatia reštrukturalizácie (13. 12.   2013),   nie   je   možné   postavenie   Daňového   úradu   kvalifikovať   ako   postavenie zabezpečeného veriteľa. Daňový úrad by teda v konkurznom konaní bol ako nezabezpečený veriteľ a jeho postavenie by preto nebolo zjavne horšie ako v prípade neprijatia plánu.“

K štvrtému skúmanému záveru okresného súdu, že „d)... veriteľ - Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, a to   tak   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   či   by   bol   v   konkurznom   konaní   vyhodnotený   ako zabezpečený veriteľ alebo ako nezabezpečený veriteľ“, krajský súd uviedol:

„Tvrdenie   súdu...   nemá   oporu   v   reštrukturalizačnom   pláne,   z   ktorého   musí   súd vychádzať. Súd pri svojom závere, že Daňový úrad by bol v prípade prijatia predmetného reštrukturalizačného plánu v zjavne horšom postavení, vychádzal len z tvrdení veriteľa ⬛⬛⬛⬛,   bez   toho,   aby   dlžníkovi   dal   možnosť   sa   vyjadriť,   pričom   odvolateľ   sa vo svojom odvolaní ako aj vo svojich ďalších písomných stanoviskách vyjadril k všetkým relevantným tvrdeniam, ktoré zdokladoval.

Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, nemôže vecne hodnotiť jednotlivé stanoviská, pretože ide jednoznačne o odborné otázky. Nakoľko nie je možné ustáliť, že v prípade nahradenia súhlasu Daňového úradu súdom v zmysle § 152 ods. 1 písm. a) ZKR, bol   preukázaný   opak,   bolo   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   vychádzať z reštrukturalizačného plánu.

Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že reštrukturalizačný plán vychádza z reštrukturalizačného   posudku,   pričom   ekonomický   aspekt   rozhodnutia   správcu   nie   je otázkou právneho posúdenia, ale pre súd záväzne vyplýva z odborného posudku správcu. Správca   je   povinný   sústavne   s odbornou   starostlivosťou   sledovať   finančné   a   obchodné situácie dlžníka. Pokiaľ je vývoj jeho ekonomických pomerov negatívny a nedáva záruky pre úspešnosť reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu.   Úlohou   reštrukturalizačného   konania   je   poskytnutie   ochrany   dlžníkovi pred veriteľmi, pričom ochrana má byť v konečnom dôsledku v záujme veriteľov, pretože uspokojenie   ich   pohľadávok   v   sanačnom   konaní   by   vždy   malo   byť   vyššie   ako   je v likvidačnom   konkurze.   Účelom   sanačného   postupu   je   ekonomická   záchrana   dlžníka, ktorému   sa   umožní   počas   sanačného   konania   pokračovať   v   podnikateľskej   alebo   inej ekonomickej   činnosti   pod   dozorom   súdu,   správcu   a   veriteľov.   Výsledkom   sanačného postupu je čiastočné uspokojenie pohľadávok veriteľov, pričom vo zvyšku ich pohľadávky, na   rozdiel   od   konkurzu,   zanikajú   a   oddlženému   dlžníkovi   sa   dáva   možnosť   úspešne pokračovať v podnikateľskej činnosti. Schválený plán reštrukturalizácie schôdzou veriteľov spĺňa   všetky   predpoklady   pre   uspokojenie   pohľadávok   veriteľov   v   rozsahu   navrhnutom v pláne.

Zo   spisu   vyplýva,   že   pri   vypracovaní   plánu   reštrukturalizácie   dlžník   postupoval v súčinnosti   so   správcom   a   veriteľským   výborom.   Všetky   stanoviská   a   podnety   boli vyhodnocované s odbornou starostlivosťou a boli zapracované dlžníkom do návrhu plánu. Tento rozhodujúci fakt súd prvého stupňa nebral do úvahy.“

Napokon krajský súd k piatemu skúmanému záveru okresného súdu, že „e) v zmysle ust. § 154 ods. 1 písm. d) ZKR, je plán v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov, nakoľko je dôvodné sa domnievať, že výťažok v prípadnom konkurznom konaní by bol vyšší než výťažok predpokladaný predloženým reštrukturalizačným plánom, a preto i miera   uspokojenia   v   konkurznom   konaní   by   bola   vyššia   než   miera   uspokojenia predpokladaná   reštrukturalizačným   plánom   a   zároveň   vyššia   ako   navrhovaná   miera uspokojenia veriteľov v reštrukturalizačnom konaní“, uviedol:

„Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že vo vzťahu k zneniu reštrukturalizačného plánu   neboli   podané   žiadne   námietky   alebo   podnety   na   prepracovanie   zo   strany veriteľského   výboru.   Taktiež   nebol   podaný   správcovi   žiaden   návrh   na   zmenu reštrukturalizačného plánu pred konaním schvaľovacej schôdze. Zo strany veriteľov neboli na   schôdzi   veriteľov   vznesené   žiadne   námietky,   veritelia   dlžníka   vyjadrili   svoju   vôľu so znením reštrukturalizačného plánu, čo je v súlade so spoločným záujmom veriteľov. Je nepochybné, že reštrukturalizačný plán predložený dlžníkom bol schválený veriteľským výborom v súčinnosti so správcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 200/2001, z ktorého vyplýva, že... spoločný záujem veriteľov pri kolektívnom   uspokojení   veriteľov   v   reštrukturalizácii   prima   facie   nekorešponduje s individuálnymi záujmami jednotlivých veriteľov. Maximalizácia uspokojenia pohľadávok všetkých veriteľov pri spravodlivom usporiadaní vzťahov všetkých veriteľov s dlžníkom je takto   determinantom   určujúcim   spoločný   záujem   veriteľov...   Súd   nemôže   izolovane prihliadať   na   záujem   jedného   veriteľa.   Naopak,   jeho   povinnosťou   je   skúmať   možnosť uspokojenia   všetkých   veriteľov.   Túto   povinnosť   možno   vyvodiť   zo   základných   zásad konkurzu a reštrukturalizácie (§ 5), v zmysle ktorých je povinný postupovať tak, aby sa dosiahla pre všetkých veriteľov čo najvyššia miera uspokojenia pohľadávok.

Odvolací   súd   po   preštudovaní   reštrukturalizačného   plánu   dospel   k   záveru,   že reštrukturalizačný   plán   zodpovedne   porovnal   postavenie   a   mieru   uspokojenia   veriteľov v konkurze   a v reštrukturalizácii,   určil   a rozobral   základné aktíva   dlžníka, ktoré budú použité na uspokojenie veriteľov (pozemky v Oščadnici a pohľadávky dlžníka) v rozsahu 95 %. Je nesporné, že dlžník má v prípade schválenia plánu zabezpečené finančné krytie. Navrhované   uspokojenie   veriteľov   v   reštrukturalizácii   vychádza   z   predpokladu pokračovania v prevádzkovaní podniku Dlžníka po ukončení reštrukturalizačného konania pri   dosahovaní   hospodárskych   výsledkov   predpokladaných   v   podnikateľskom   pláne. Konštatovanie, že uspokojenie pohľadávok veriteľov v prípade prijatia reštrukturalizačného plánu bude buď rovnaké alebo niekoľkonásobne vyššie ako v prípade vyhlásenia konkurzu v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.

Odvolací súd podotýka, že dlžník je počas reštrukturalizácie pod dohľadom správcu, ktorý   pri   odporúčaní   reštrukturalizácie   vychádzal   z   určitých   ekonomických   podmienok, zachovanie ktorých je nevyhnutným predpokladom jej úspešnosti. V prípade, ak sa finančná a obchodná situácia zmení v takom rozsahu, že nemožno odôvodnene predpokladať úspešné skončenie reštrukturalizácie, správca je povinný bezodkladne požiadať súd o vyhlásenie konkurzu.“

Ústavný   súd   sa   z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   oboznámil   s   napadnutýmuznesením krajského súdu v celom rozsahu, teda aj v časti jeho odôvodnenia, a dospelk záveru, že argumentácia sťažovateľa na podporu správnosti záverov okresného súdu nie jespôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danejveci a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú tieto citované. Ústavný súd pretonezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavuveci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu donamietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý byvykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež že nie je v poradíďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa. Taktiež poukazuje na to,že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom,sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdupre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivýmsúdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka   súdnehokonania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil konkrétne právnea faktické okolnosti konkrétneho prípadu (I. ÚS 26/2014).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľom   namietaného   porušeniaoznačených práv uznesením krajského súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jehoďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015