znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 109/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   L.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   L.,   B.,   a JUDr.   P.   L., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní vedenom sp. zn. 16 C 117/2009 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 12/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. L. a JUDr. P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. januára 2012   doručená   sťažnosť   R.   L.   a JUDr.   P.   L.   (ďalej   len   „sťažovatelia“, v citáciách aj „sťažovateľ 1“, resp. „sťažovateľ 2“) vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   sp. zn. 16   C   117/2009   a jeho   rozsudkom   z 10. septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 12/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a z k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli odporcami v súdnom spore o zaplatenie sumy 92,94 € s prísl. vedenom okresným súdom pod   sp. zn.   16   C   117/2009   na   návrh   D.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na   tom skutkovom základe, že navrhovateľ «odstránil na základe rozhodnutia Mestskej polície dňa 26. 5. 2008 o 12.46 hod.   v B.   motorové vozidlo Škoda Felícia bielej farby (ďalej len „Motorové   vozidlo“),   o   čom   vyhotovil   zápis... Motorové   vozidlo   bolo...   odvezené   a zaparkované na odstavnej ploche... − stredisko odťahovacej služby D.

Dňa 26. 5. 2008 o 13.30 požiadal o vydanie Motorového vozidla Sťažovateľ /2/... D.   Sťažovateľovi   /2/   Motorové   vozidlo   vydal   a   požiadal   ho   o   úhradu   nákladov vzniknutých mu odťahom Motorového vozidla vo výške 2.800,- Sk.

D... žiadal, aby Okresný súd... zaviazal Sťažovateľov ako odporcov na spoločnú a nerozdielnu úhradu sumy 2.800,- Sk, trov súdneho konania... úroku z omeškania z dlžnej sumy...».

3.   V merite   veci   vydal   okresný   súd   rozsudok „...   dňa   10.   09.   2010...,   ktorým rozhodol, že Sťažovateľ /1/ a Sťažovateľ /2/ sú povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne D. sumu 92,94 EUR spolu s... úrokom z omeškania... a náhradu trov konania.“. O odvolaní „Sťažovateľov... rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 12/2011 z 28. septembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil“.

4.   Sťažovatelia   v sťažnosti   v podstatnom   uviedli: «V   predmetnom   spore   si   D. nárokoval voči Sťažovateľom zaplatenie sumy za odstránenie (odťah) Motorového vozidla Sťažovateľa   /1/   na   základe   rozhodnutia   správcu   komunikácie.   D.   svoj   nárok   oprel   o ustanovenie § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákon   o   premávke   na   pozemných komunikáciách“),   ustanovenie   §   124   ods.   6   písm.   a)   zákona   č.   315/1996   Zákona   o premávke na pozemných komunikáciách.

Odstrániť prekážku cestnej premávky je oprávnený len správca cesty, ako to vyplýva aj z ustanovenia § 40 ods. 1 Zákona o premávke na pozemných komunikáciách cit. „Kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty.“

Podľa ust. § 3d ods. 5 písm. d/ zákona č. 135/1961 Zb., o pozemných komunikáciách (ďalej   len   „Zákon   o   pozemných   komunikáciách“)   správu   pozemných   komunikácií vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené...

D. správcom cesty nie je, správcom je obec, a teda D. nie je oprávnený odťahovať vozidlá a to bez ohľadu na to, že je právnickou osobou založenou obcou, ako aj bez ohľadu na to, že má D. živnostenské oprávnenie na výkon odťahovej služby, a tiež na to, že má od obce   (starostu)   poverenie   na   výkon   odťahovej   služby,   ktoré   je   v   rozpore   s   ústavou   a zákonmi Slovenskej republiky. Zákon dáva možnosť, aby obec poverila výkonom činnosti správcu inú osobu, ktorú na ten účel zriadi, inú možnosť zákon nedáva, a teda každý iný spôsob poverenia je v rozpore s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky...

Odstránenie motorového vozidla ako prekážky cestnej premávky je vážnym zásahom do vlastníckeho práva chráneným Ústavou SR (čl.20), ktorý je možný len v nevyhnutnej miere a takýto zásah smie vykonať iba orgán na to oprávnený. V prípade odstránenia vozidla ako prekážky cestnej premávky je oprávneným orgánom správca komunikácie.... na odťahovanie vozidiel nie je oprávnená každá právnická osoba založená na ten účel obcou. Na odťahovanie vozidiel podľa Zákona o premávke na cestných komunikáciách je oprávnený výlučne správca. A správcom môže byť buď obec alebo právnická osoba založená na ten účel obcou.

Okresný súd a Krajský súd nevzali tieto skutočnosti vôbec do úvahy a nesprávne považovali   D.   za   subjekt   oprávnený   na   odťahovanie   vozidiel,   čím   odobrili   porušenie princípu   legality   garantovaného   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   ako   aj   porušenie   ochrany vlastníckeho práva Sťažovateľov garantovaného čl. 20. ods. 1 Ústavy SR, nakoľko ako bolo vyššie   uvedené   neexistuje   ustanovenie   zákona,   ktoré   by   umožňovalo   prenos   právomocí vykonávať odstraňovanie prekážok z B. ako správcu komunikácie na iný subjekt...

Krajský súd sa rovnako ako Okresný súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal pre rozhodnutie vo veci zásadnou otázkou aktívnej legitimácie D.,   obmedzujúc sa na... konštatovanie...

Krajský súd... iba uviedol, že námietka Sťažovateľov týkajúca sa aktívnej legitimácie, ktorú tento namietal počas celého súdneho konania... nie je dôvodná a ako odôvodnenie vymenoval   len   tri   listinné   dôkazy.   Krajský   súd   nijakým   spôsobom   nezdôvodnil   (a   ani neoprel   svoju   argumentáciu   o   ustanovenie   žiadneho   zákona),   ako   presne   podľa   jeho právneho   názoru   z   týchto   listín   vyplýva,   že   námietka   Sťažovateľov   vo   veci   aktívnej legitimácie D. nie je dôvodná a teda Navrhovateľ bol aktívne legitimovaný nútený odťah vykonať   a   ďalej,   že   bol   aktívne   legitimovaný   vymáhať   náklady,   ktoré   mu   vznikli   s odstránením vozidla...

Krajský   súd   sa   teda   rovnako   ako   Okresný   súd   rozhodol   nezaoberať   zásadnou otázkou, na ktorú Sťažovatelia v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu poukazovali a to, či   má   správca   komunikácie   zákonné   zmocnenie   na   prenos   právomoci   vykonávať odstraňovanie prekážok na iný subjekt...

V   prípade   zvolenej   podoby   odôvodnenia   Rozsudku   Okresného   súdu   a   Rozsudku Krajského súdu neboli splnené elementárne požiadavky na ich odôvodnenie, čo zakladá porušenie   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR)   a   práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).   Odôvodnenie   spomínaných   rozhodnutí   možno   považovať   za   nedostatočné a formálne...»

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo Sťažovateľov na ochranu vlastníckeho práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu... č. k. 4 Co 12/2011 zo dňa 28. septembra 2011 a rozsudkom Okresného súdu... č. k. 16 C/117/2009, zo dňa 10. septembra 2010 porušené bolo.

2. Základné   právo   Sťažovateľov   na   ochranu   pred   zneužívaním   štátnej   moci vyplývajúce z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu... č. k. 4 Co 12/2011 zo dňa 28.   septembra   2011   a   rozsudkom   Okresného   súdu...   č.   k.   16   C/117/2009,   zo   dňa 10. septembra 2010 porušené bolo.

3. Základné právo Sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods.   1 Ústavy...   rozsudkom Krajského   súdu...   a rozsudkom   Okresného súdu...   porušené bolo.

4. Základné právo Sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... a rozsudkom Okresného súdu... porušené bolo.

5. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 4 Co 12/2011 zo dňa 19. septembra 2011 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu... vracia na ďalšie konanie.

6.   Krajský   súd...   je   povinný...   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   Sťažovateľom   vo výške 5 555 €...

7. Krajský súd... je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania...“

6. Sťažovatelia ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojili rozsudok okresného súdu č.   k.   16   C   117/2009-102   z   10.   septembra   2010   a   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 12/2011 z 28. septembra 2011.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu... Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

9. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

10.   Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   117/2009   a   jeho   rozsudkom z 10. septembra 2010, ako aj postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 12/2011 a jeho rozsudkom z 28. septembra 2011 boli porušené ich v sťažnosti označené práva (bod 1 a 5).

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia predmetnou sťažnosťou najprv napadli postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 117/2009 a aj jeho rozsudok z 10. septembra 2010. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovatelia využili, a o odvolaní rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom   sp. zn. 4 Co/12 2011 z 28.   septembra 2011. Z tohto dôvodu   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12.   Pokiaľ   ide   o   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   12/2011 z 28. septembra   2011,   možno   zo   sťažnosti   vyvodiť,   že sťažovatelia   namietali porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   t.   j.   stotožnil   sa   s   faktickými   a   právnymi   názormi a závermi tohto súdu, na základe ktorých však podľa názoru sťažovateľov, aj keď vyplývali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, neboli nadväzne na to prijaté správne právne závery. Sťažovatelia v ich veci konajúcim všeobecným súdom vytýkali najmä svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu a z toho vychádzajúce nesprávne právne posúdenie veci (pozri bod 4, tam citované právne názory, nevysporiadanie sa s problematikou aktívnej legitimácie   navrhovateľa   a nedostatočné   odôvodnenie   sťažovateľmi   napadnutých rozsudkov).

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 4 Co 12/2011 z 28. septembra 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

15. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie   ako   vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z   v   konaní   zisteného   skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   oboznámil   rozhodnutie okresného súdu v merite veci, podstatné časti okresným súdom zisteného skutkového stavu, jeho   právne   názory   a   závery   vychádzajúce   z   výsledkov   v   prvostupňovom   konaní vykonaného dokazovania. Následne krajský súd uviedol podstatu odvolacej argumentácie sťažovateľov a stanovisko navrhovateľa k nej: „... odporcovia 1/ a 2/ a žiadali... napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť pre nesprávne právne posúdenie veci. Namietali, že navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu v tomto spore, nakoľko nie je právnickou osobou založenou alebo zriadenou na účel núteného odťahu vozidiel. Podľa ich názoru odstrániť prekážku cestnej premávky je oprávnený len správca cesty, ako orgán verejnej moci a odstránenie vozidla nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo   do   úvahy   zastúpenie   podnikateľským   subjektom.   Poukázali   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Cdo 70/03, v ktorom je správca komunikácie pri odstraňovaní vozidla jednoznačne definovaný ako orgán verejnej moci,   ktorý nesie   v plnom   rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju previesť na iného, a to ani po stránke technickej. Navrhovateľ   žiadal   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny potvrdiť. Námietku odporcov 1/ a 2/ týkajúcu sa jeho aktívnej legitimácie považoval za neopodstatnenú,   pretože   v   konaní   preukázal,   že   je   subjektom   zriadeným   správcom komunikácie – B. a zároveň, že bol primátorom B. poverený vykonávaním odťahov vozidiel na základe rozhodnutia mestskej polície.“

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto: „Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. bez pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcov 1/ a 2/ nie je dôvodné.

Súd   prvého   stupňa   vykonal   vo   veci   dostatočné   dokazovanie   a   vyvodil   z   neho   aj správny právny záver, s odôvodnením jeho rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a námietky odporcov 1/ a 2/ nepovažoval za dôvodné.

Podľa ustanovenia § 40 ods. 4 písm. a/ zák. č. 315/1996 Z. z., správca cesty môže odstrániť   vozidlo,   ktoré   je   ponechané   na   ceste   vrátane   chodníka,   na   náklady   jeho prevádzkovateľa, ak je ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané. Podľa ustanovenia § 40 ods. 5 tohto zák., ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky, alebo ak ide o vozidlo uvedené v ods. 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa.

V danej veci vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že k odťahu motorového vozidla zn. Škoda Felícia bielej farby dňa 26. 05. 2008 v B. došlo v súlade s ustanovením § 40 ods. 1 a ods. 4 zák. č. 315/1996 Z. z., § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 písm. a/, d/a e/ zák. č. 564/3 991 Zb; o obecnej polícii v znení neskorších predpisov, štatútom B. a rozhodnutím   primátora   B.   č.   11/2004   o   zabezpečení   odstraňovania.   Z Protokolu   o odstránení tohto vozidla z 26. 05. 2008 vyplynulo, že k jeho odstráneniu došlo pre porušenie ustanovenia § 40 ods. 1, ods. 4 písm. a/ zák. č. 315/1996 Z. z., ktorého sa dopustil vodič vozidla, a navrhovateľovi odstránením tohto vozidla vznikli náklady vo výške 2.800 Sk, t. j. 92,94 Eur. Zo zápisu o výdaji predmetného vozidla z 26.05.2008 vyplynulo, že vodičom vozidla bol odporca 1/ a jeho prevádzkovateľom odporca 2/. Títo namietali len aktívnu legitimáciu   navrhovateľa,   čo   súdy   nepovažovali   za   dôvodné,   pretože   navrhovateľ   bol oprávnený predmetné auto odtiahnuť, čo vyplýva nielen z predmetu jeho činnosti uvedenom vo výpise z obchodného registra, ale aj z uznesenia M. B. č. 597/2005 zo dňa 27. 01. 2005 a poverenia primátora B. zo dňa 15. 02. 2005. Pasívna legitimácia odporcu 1/ ako vodiča vozidla vyplýva z ustanovenia § 40 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z. z. a pasívna legitimácia odporcu 2/ ako prevádzkovateľa vozidla z ustanovenia § 40 ods. 5 tohto zákona.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd (aj keď išlo v zmysle § 200ea ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov o drobný spor; pozn.) sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

18.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 12/2011 z 28. septembra 2011 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   (relevantné)   dôkazy   a   právne   závery, konštatuje   dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 159/2012). Ústavný súd ešte   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v   systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B

20. Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a porušenie čl.   2   ods.   2   ústavy   (pozri   tiež body   1 a 5) už uvedeným postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich všeobecných súdov.

21.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05, I. ÚS 310/08,   I.   ÚS   208/2011)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

22.   K namietaniu   porušenia   čl.   2   ods.   2   ústavy   sťažovateľmi   ústavný   súd poznamenáva, že toto ustanovenie obsahuje základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo „nemôže   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľného   ustanovenia   v individuálnych konaniach“ (I. ÚS 8/87, II. ÚS 821/00, I. ÚS 453/2011). Toto ustanovenie sa vzťahuje výslovne na štátne orgány (teda aj na všeobecné súdy) a implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, aby sa všetky štátne orgány voči nim správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Keďže obsahuje základné princípy štátu, predstavuje tiež (zahŕňa v sebe tiež) všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ktoré nemožno posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže v danom prípade ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany,   je   potrebné   konštatovať,   že   postupom   krajského   súdu   (a   ani okresného   súdu) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   12/2011   a jeho   rozsudkom   z 10. septembra   2011 nedošlo k porušeniu uvedeného článku ústavy.

23. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (body 20 až 22) z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

24.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   (a   ani   zjednocovanie   právnych názorov   jednotlivých   sudcov)   a suplovať   právomoc,   ktorá   podľa   §   8   ods.   3   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012