znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 109/09-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť J. E., H., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., H., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 145/2007 z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. E. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   b o l o p o r u š e n é   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 145/2007 z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 145/2007 z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového   konania   a   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. E. trovy právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. G. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   prijal   uznesením sp. zn.   I. ÚS 109/09   z 23.   apríla   2009   na   ďalšie   konanie   sťažnosť J.   E. (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 145/2007 z 19. decembra 2007 v časti, v ktorej zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania.

2. Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva,   že žalobca   J.   M.   podal   14.   mája   2003   proti   sťažovateľovi   žalobu,   ktorou   sa domáhal vydania osobných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 83/2003-65 z 23. septembra 2005 bola žaloba zamietnutá a žalobca bol zaviazaný na náhradu trov konania dôvodiac, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie a krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 427/05 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca 2. apríla 2007 upravil žalobný petit alternatívne tak, že v prípade, že nebude možné vydanie   vecí,   žiada   od   žalovaného   zaplatenie   sumy   100   000   Sk   s   prísl.   Okresný   súd rozsudkom č. k. 9 C 83/2003-122 z 18. júna 2007 žalobu opäť zamietol a znova zaviazal žalobcu na náhradu trov konania. Na odvolanie žalobcu krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a zmenil rozsudok v trovách konania tak, že ich náhradu účastníkom konania nepriznal. Rovnako mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. «Pri svojom rozhodovaní súd aplikoval ustanovenie § 150 O. s. p. Výnimočnosť okolností prípadu súd videl jedine v tom, že nie je jasné čo sa s vecami, ktoré boli premetom sporu vlastne stalo. A to aj napriek tomu, že ako konštatuje „keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný.“» Podľa názoru sťažovateľa „Súdy vo všetkých troch rozhodnutiach jednoznačne rozhodli o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Nikdy nijakým spôsobom nepreukázal, že by sťažovateľovi odovzdal veci o ktorých vydanie žiadal. Naopak bolo preukázané, že kľúč od miestnosti, kde mali byť veci uložené bol odovzdaný právnemu zástupcovi žalobcu. Poukazujem na to, že žalobca bol počas celého konania zastúpený advokátom, ktorý ako osoba právne vzdelaná a erudovaná, mal a mohol včas rozpoznať   zjavnú   neopodstatnenosť   žaloby   a   poučiť   svojho   klienta   o   predpokladanom výsledku sporu. Namiesto toho žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podával neustále odvolania a dokonca po vyše troch rokoch menil petit žaloby, pričom si musel byť vedomý   jej   zrejmého   neúspechu.   Z   tohto   pohľadu   sa   javí   nesprávne   a   nespravodlivé prenášať trovy konania na sťažovateľa, ktoré mu vznikli pri viac ako štvorročnom spore a ktorý   s predmetnými   vecami   nemal   nikdy   nič   spoločné.“. V súvislosti   s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   (t.   j.   o trovách   konania)   sťažovateľ   uviedol,   že „základnou zásadou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok sporu. V princípe znamená, že účastník, ktorý mal v spore plný úspech, má právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov konania. Ustanovenie § 150 O. s. p. je len modifikáciou tejto zásady pričom zákon pre jeho aplikáciu požaduje, aby v konkrétnom prípade existovali dôvody hodné osobitného zreteľa.. V tomto smere poukázal na princíp právnej istoty (čl. l ods. l ústavy)   a príslušnú   judikatúru   súdov   (všeobecných   i ústavného)   napr.   III.   ÚS   192/06, R 34/1982, R 23/1989. „Z horeuvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v   Prešove   považujem,   za   zjavne   neodôvodnené   a   z   ústavného   hľadiska   za neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majúce   za   následok   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu.“

3.   Vzhľadom   na uvedené skutočnosti   sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd   vydal takýto nález:„1. Základné právo J. E. podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo podľa čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1 Co 145/2007-145 zo dňa 19. decembra 2007 vo výroku, ktorým zmenil výrok prvostupňového súdu a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového   konania   a   vo   výroku,   ktorým   nepriznal   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co 145/2007-145 zo dňa 19. decembra   2007   vo   výroku,   ktorým   zmenil   výrok   prvostupňového   súdu   a   nepriznal účastníkom   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a   vo   výroku,   ktorým   nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

4. K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadril predseda kolégia krajského súdu podaním č. Spr. 10056/2009 zo 6. mája 2009 a k jeho stanovisku zaujal postoj sťažovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) v podaní z 24. mája 2009.

4.1 Predseda kolégia krajského súdu okrem iného uviedol, že „... že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že veci, ktoré sú predmetom konania sa nachádzajú u žalovaného alebo, že tento by bol tieto veci akýmkoľvek spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval. Takéto dôkazy v tomto konaní predložené neboli.

Z týchto dôvodov nie je možné vyhovieť ani žalobe v tej časti, v ktorej sa domáhal uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   sumu   100.000,-   Sk   žalobcovi   titulom   náhrady škody. Okolnosť, že by žalovaný spôsobil žalobcovi prevzatím týchto vecí škodu taktiež nebola preukázaná z tých istých dôvodov, ktoré sa vzťahujú na zamietnutie žaloby o vydanie veci... Pochybil však súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov konania, pretože so zreteľom   na   výnimočné   okolnosti   tohto   prípadu   spočívajúce   v   nejasnosti,   čo   sa s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný) najúčelnejšie bolo aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p. v otázke náhrady trov konania. Preto v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyslovil v zmysle § 150 O. s. p., že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Podľa rovnakých zásad bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania a to v zmysle § 150 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť...“.

4.2 Právny zástupca sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu uviedol, že «krajský súd... v podstate potvrdzuje skutočnosti, ktorými je odôvodnená ústavná sťažnosť. Teda to, že   žalobca   počas   celého   konania   nepreukázal,   že   veci,   ktoré   boli   predmetom   sporu   sa nachádzajú   u   žalovaného,   resp.   že   by   žalovaný   predmetné   hnuteľné   veci   akýmkoľvek spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval. Tieto skutočnosti dokazujú, že sťažovateľ tento spor žiadnym spôsobom nevyvolal a iba sa bránil podanej žalobe. Dôležitý je aj jeho postoj v konaní, kde sťažovateľ nevytváral zbytočné trovy konania, dostavil na každé pojednávanie a písomnými podaniami vždy reagoval len na procesné úkony žalobcu...

Sťažovateľ   sa   naďalej   domnieva,   že   Krajský   súd...   sa   argumentačne   nevyrovnal s použitím § 150 O. s. p. pri výroku o trovách konania. Odôvodnenie výnimočných okolností prípadu tvrdením, že „nie je jasné, čo sa predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný)“ je pozbavené logiky. Dovedené ad absurdum by navrhovateľ   mohol   vlastne   žalovať   kohokoľvek,   kto   s týmito   vecami   mohol   hoci   aj   len teoreticky prísť do styku alebo mohol mať prístup do budovy, kde mali byť uskladnené a to bez obavy z neúspechu v spore a následnej povinnosti na náhradu trov konania. Takéto stanovisko   súdu   považujem   z   hľadiska   právnej   istoty   za   neobhájiteľné   a   neudržateľné. Domnievam sa, že nie je správne a spravodlivé prenášať zodpovednosť za výsledok konania a trovy stým spojené na účastníka,   ktorý tento spor nezavinil a nepodieľal sa na jeho zbytočnom predlžovaní.».

5. Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 10056/2009 zo 6. mája 2009 aj sťažovateľ v podaní z 24. mája 2009 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

Podľa   §   1 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“) platného v rozhodnom čase tento upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

6. Podstata námietok sťažovateľa spočívala v tom, že krajský súd (na rozdiel   od prvostupňového,   pozn.)   nesprávne   rozhodol   o trovách   konania,   keď   mu   ich   náhradu nepriznal, hoci bol v konaní úspešný, pričom krajský súd toto rozhodnutie odôvodnil iba tým, že „nie je jasné čo sa s vecami, ktoré boli predmetom sporu vlastne stalo“. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že pre aplikáciu § 150 OSP sa vyžaduje, „aby v konkrétnom prípade   existovali   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa“.   Takéto   dôvody   v danej   veci neexistovali ani ich krajský súd neuviedol, preto sťažovateľ považuje závery krajského súdu v namietanej   časti   tiež   „za   zjavne   neodôvodnené   a   z   ústavného   hľadiska   za neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majúce   za   následok   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu“.

7. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach opakovane vyslovil právny názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 114/08 a mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

8.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   predovšetkým   zobral   do úvahy   to,   že   namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktoré   je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

9. Aj keď sťažovateľ namietal iba časť rozsudku krajského súdu (o trovách konania) ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť   podstatné   časti   celého   jeho   odôvodnenia rešpektujúc   vzájomnú   súvislosť   jednotlivých   časti   rozsudku.   Z relevantnej   časti napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o veci samej a zmenil ho vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca domáhal   uloženia   povinnosti   žalovanému   vydať   mu   veci   presne   špecifikované   v   žalobe pozostávajúce   z   kuchynského   zariadenia   alebo   zaplatiť   mu   sumu   100.000,-Sk.   Zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 47.949,-Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku...

Odvolací súd prejednal vec... a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania...

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalovaný mal prenajaté vrchné poschodie motorestu... Veci, ktoré sú predmetom konania neprevzal, tieto mu odovzdané neboli, pričom boli uložené do miestnosti, od ktorej nemal žalovaný kľúče. Tieto kľúče ako vyplýva z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa boli v skutočnosti odovzdané vtedajšiemu právnemu zástupcovi žalobcu.

Ďalej bolo už dokazovaním na súde prvého stupňa preukázané, že v čase keď sa užívania   predmetného   motorestu   na   základe   nájomnej   zmluvy   ujal   žalovaný   prebiehala v tomto motoreste rozsiahla rekonštrukcia to znamená, že do objektu mali prístup aj iní pracovníci než samotný žalovaný alebo jeho zamestnanci.

Právne významnou okolnosťou spoluurčujúcou charakter posudzovania veci je aj to, že   po   trestnom   oznámení   zmiznutie   predmetných   vecí   orgánom   polície   nebol   zo   strany týchto policajných orgánov zistený žiadny trestný čin, nedošlo k vzneseniu obvinenia alebo k trestnému   stíhaniu   akejkoľvek   osoby   a   toto   podanie   žalobcu   bolo   orgánmi   polície odložené tak ako to vyplýva z dokladov pripojených k spisovému materiálu.

Na základe toho je možné v zhode so súdom prvého stupňa konštatovať, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že veci, ktoré sú predmetom konania sa nachádzajú u žalovaného alebo, že tento by bol tieto veci akýmkoľvek spôsobom prevzal a neoprávnene zadržiaval. Takéto dôkazy v tomto konaní predložené neboli.

Z týchto dôvodov nie je možné vyhovieť ani žalobe v tej časti, v ktorej sa domáhal uloženia   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   sumu   100.000,-   Sk   žalobcovi   titulom   náhrady škody. Okolnosť, že by žalovaný spôsobil žalobcovi prevzatím týchto vecí škodu taktiež nebola preukázaná z tých istých dôvodov, ktoré sa vzťahujú na zamietnutie žaloby o vydanie veci. Z týchto dôvodov pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ žalobu v celom rozsahu zamietol a preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správne potvrdil...

Pochybil však súd prvého stupňa pokiaľ ide o náhradu trov konania, pretože so zreteľom   na   výnimočné   okolnosti   tohto   prípadu   spočívajúce   v   nejasnosti,   čo   sa s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný) najúčelnejšie bolo aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p. v otázke náhrady trov konania. Preto v tejto časti odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a vyslovil v zmysle § 150 O. s. p., že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. Podľa rovnakých zásad bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania a to v zmysle § 150 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.“

10. Ústavný súd bez potreby hlbšej argumentácie prima facie konštatuje, že rozsudok krajského súdu v namietanej časti (o trovách konania) je z hľadiska práva nepreskúmateľný (zmätočný), teda z pohľadu ústavného prieskumu je arbitrárny, resp. zjavne neodôvodnený. Ani pri maximálne voľnej úvahe nevedel totiž ústavný súd zistiť dôvod aplikácie § 150 OSP v danej veci krajským súdom, ktorý v tejto súvislosti iba uviedol: „pretože so zreteľom na výnimočné okolnosti tohto prípadu spočívajúce v nejasnosti, čo sa s predmetnými vecami vlastne   stalo   (aj   keď   nebolo   preukázané,   že   ich   prevzal   žalovaný)   najúčelnejšie   bolo aplikovať ustanovenie § 150 O. s. p. v otázke náhrady trov konania“. Tento dôvod krajský súd bez ďalšieho uviedol aj v rámci svojho vyjadrenia v konaní pred ústavným súdom.

11.   K uvedenému   ústavný   súd   dodáva,   že   prax   všeobecných   súdov   je   jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 OSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý   musí   byť v   rozhodnutí   aj náležite   odôvodnený.   Výnimočnosť   môže   spočívať   tak v okolnostiach   danej   veci,   ako   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov   konania.   Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové   a   iné   pomery   všetkých   účastníkov   konania   a   tiež   na   okolnosti,   ktoré   viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99, uverejnené ZSP č. 1/2000). Podobne (pozri ASPI, judikatúra pri § 150 OSP, Rc: Cpj 40/88) „je potrebné mať na pamäti, že použitie uvedeného ustanovenia musí vždy zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a   musí   mať   vždy   výnimočnú   povahu.   Nepriznanie   náhrady   nákladov   konania   podľa ustanovenia § 150 OSP nemožno odôvodniť len všeobecným záverom hodnotiacim význam rozhodovania o určitom nároku“ (podobne R 23/1989).

12.   Zákonom a súdnou   praxou   predpokladaná výnimočnosť aplikácie § 150 OSP môže   spočívať   v   okolnostiach   danej   veci,   ale   aj   v   okolnostiach   na   strane   účastníkov konania.

Vzhľadom   na   už   uvedené,   podľa   názoru   ústavného   súdu   ani   v okolnostiach posudzovanej veci nebolo (v princípe) vylúčené použitie § 150 OSP, ale za predpokladu, že takéto rozhodnutie bude náležite odôvodnené. Krajský súd týmto spôsobom nepostupoval.

13. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty (ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako.

14. Ustanovenie   §   157   ods.   2   OSP   (pozri   jeho   citácia   v úvode   II.   časti)   treba z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.   K rovnakým   záverom   dospel   tiež   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   a slobody v súvislosti   s čl. 6 ods.   1 dohovoru,   v obsahu ktorého nemožno vidieť   zásadne   rozdiely s čl. 46 ods. 1 ústavy, keď do práva na spravodlivé prejednanie veci zahrnul tiež právo účastníka   súdneho   konania   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Potreba   náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že   výkon   spravodlivosti   nie   je   arbitrárny,   neprehľadný   a že   rozhodovanie   súdu   je kontrolovateľné   verejnosťou   (pozri   tiež   Repík,   Bohumil.   Evropská   úmluva   o lidských právech a trestní právo. 2002. 152 s.). V neposlednom rade ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

15.   Pokiaľ   sa   teda   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zameral v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania len na konštatovanie, že dôvodom na aplikáciu § 150 OSP bola iba nejasná okolnosť „čo sa s predmetnými vecami vlastne stalo (aj keď nebolo preukázané, že ich prevzal žalovaný)“, a to bez náležitého ďalšieho odôvodnenia, postupoval v rozpore so zákonom, a tým porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a zásadu spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti nemožno považovať za dostatočné po skutkovej i právnej   stránke,   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom v napadnutej časti porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

16.   Keďže   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   v napadnutej   časti   (o   trovách konania) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pozri bod 2 výroku nálezu) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

17. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu), ktorej výšku sťažovateľ nešpecifikoval. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   a vyhlášku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   223,46   € (2 úkony právnej pomoci v roku 2008 po 3 176 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 190 Sk, spolu 6 732   Sk,   čo   po   prepočte   na   euro   predstavuje   sumu   223,46   €).   Priznanú   náhradu   trov právneho zastúpenia v celkovej   sume 223,46 € je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Podanie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 24.   mája   2009   k vyjadreniu   krajského   súdu nemalo ústavnoprávnu relevanciu (nepoukázal na nič nové v danej veci), preto mu ústavný súd nepriznal ústavnoprávnu relevanciu.

18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009