znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 109/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť T. S., B., a Bc. M. Ď., B., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 20 C 96/2005-42 z 9. novembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. S. a Bc. M. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2007 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Bc. M. Ď. (ďalej len „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 20 C 96/2005-42 z 9. novembra 2005.

Postup a rozhodnutia všeobecného súdu   v uvedenom   konaní vnímajú sťažovatelia ako zásah do označených ústavných práv, a   to najmä   do práva, aby ich záležitosť bola spravodlivo,   verejne   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Jadrom   a   aj   predmetom   konania,   ktoré   je   napádané,   je   uloženie   poriadkovej   pokuty všeobecným súdom sťažovateľovi v 1. rade, ktorý túto skutočnosť vníma ako protiústavnú.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd na základe ich sťažnosti „vyslovil nálezom porušenie označených práv v predmetnom konaní a zrušil   rozsudok okresného súdu spis. zn. 20C 96/2005-42“.

II.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 54/06, III. ÚS 314/06).

Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   to,   že   vidia   nezákonnosť   postupu   súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní vo veci o uložení poriadkovej pokuty sťažovateľovi v 1. rade, ktorého zastupoval sťažovateľ v 2. rade, a to pre nesprávne posúdenie právnej otázky pojmu „hrubo urážlivé podanie“, tak ako to ustanovuje § 53 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a túto skutočnosť vnímajú ako konanie, ktoré je v rozpore s čl. 46 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že uvedeným postupom súdov Slovenskej republiky neboli porušené základné práva sťažovateľa v 2. rade, lebo mu žiadna poriadková pokuta uložená nebola, ale ani sťažovateľa v 1. rade len tým, že príslušný súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom. Ústava negarantuje právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom štátneho   orgánu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe   na   prijatie   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníkov   konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je viazaný návrhom vysloveným sťažovateľom v sťažnosti. Sťažovatelia žiadajú v sťažnosti vysloviť porušenie ústavných práv okresným súdom. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, ak existuje všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Prijatie takej sťažnosti vylučuje nedostatok právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy ako princíp subsidiarity (II. ÚS 130/02). Z princípu   subsidiarity   teda   v súlade   s uvedeným   právnym   názorom   ústavného   súdu vyplýva, že ochranu základných práv a slobôd poskytujú predovšetkým všeobecné súdy v občianskoprávnom,   trestnom   a ďalších   typoch   konaní,   i keď   v ich   rozhodnutiach sa spravidla výslovne nerieši otázka, či došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ak je však nejaký skutkový stav predmetom posudzovania všeobecných súdov v rámci ich právomoci, tak o ňom nemôže konať ústavný súd v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy okrem prípadov, keď sa všeobecné súdy dopustili svojvôle.

Keďže sťažovatelia žiadali vysloviť nálezom porušenie ústavných práv okresným súdom, vo vzťahu k ich petitu sťažnosti bol príslušný konať Krajský súd v Bratislave, ktorý aj konal. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu konať o nej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008