znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 109/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Ž.,   bytom   B.,   prechodne   bytom   T.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 221/2002 a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2006 doručená sťažnosť J. Ž., bytom B., prechodne bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 221/2002.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Dňa 03. 06. 1997 mi bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ   v   Trenčíne   (ČVS:OUV-203-TN/97   Bk)   vznesené   obvinenie   za   pokus   trestného   činu podvodu podľa ust. § 8 ods. 1 Tr. zák. k ust. § 250 ods. 1, 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a za trestný čin falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa ust. § 176 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák účinného v čase spáchania skutku. (...)

Rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, č. k.: 1 T 311/2001 zo dňa 05. 03. 2002, som bol uznaný vinným z trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery podľa ust. §176 ods. 1 Tr. zák. a z pokusu trestného činu podvodu podľa ust. § 8 ods. 1 Tr. zák. k ust. § 250 ods. 1 a 3 Tr. zák.

Okresný súd mi v zmysle ust. § 250 ods. 3 a § 35 ods. 1 Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia   slobody   v trvaní   dvoch   rokov,   pričom   jeho   výkon   podmienečne   odložil   a   určil v zmysle ust. § 59 ods. 1 Tr. zák. skúšobnú dobu v trvaní päť rokov. (...)

Proti   tomuto   rozsudku   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote   v   môj   neprospech odvolanie   Okresný   prokurátor.   Ja   som   voči   tomuto   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu opravný prostriedok nepodával.

Súd prvého stupňa,   predmetný spisový materiál, odvolaciemu súdu predložil dňa 10. 05. 2002.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací v tejto trestnej veci, vytýčil prvý termín konania   verejného   zasadnutia   až   na   deň   12.   05.   2005,   čo   je   od   doručenia   spisového materiálu od Okresného súdu viac ako tri roky, čo považujem za prieťahy v predmetnom trestnom   konaní.   Verejné   zasadnutie,   naplánované   na   tento   deň,   sa   však   napriek   tomu nekonalo   z   dôvodu,   že   som   nemal   vykázané   doručenie   predvolania,   čo   však   opätovne považujem za pochybenie zo strany odvolacieho súdu. (...)

Verejné zasadnutie v tejto trestnej veci sa napokon na Krajskom súde v Trenčíne uskutočnilo   až   dňa   04.   01.   2006,   no   následne   po   jeho   otvorení,   zástupca   Krajského prokurátora v T., ako nadriadený prokurátor Okresného prokurátora, ktorý podal v tejto veci odvolanie, toto odvolanie zobral späť, čo Krajský súd v zmysle ust. § 250 ods. 4 Tr. por. zobral svojím uznesením na vedomie. (...)

S prihliadnutím na vyššie uvedené je zrejmé, že k uskutočneniu verejného zasadnutia a zároveň k právoplatnému skončeniu tejto trestnej veci došlo až po takmer štyroch rokoch (bez dvoch mesiacov) od rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Mám   zato,   že   sa   Krajský   súd   v   Trenčíne   svojím   nekonaním   dopustil   zbytočných prieťahov v tomto trestnom konaní, čo považujem za hrubé porušenie práva na spravodlivý súdny proces. (...)

Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že týmto nedbalým postupom a nečinnosťou   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   boli   porušené   moje   základné   ľudské   práva a slobody a to právo na spravodlivý súdny proces, predovšetkým právo na konanie bez zbytočných prieťahov, priznané mi čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie veci v   primeranej   lehote,   priznané   mi   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd vyhláseným pod č. 209/1992 Zb. (...)

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že nečinnosťou, resp. zdĺhavosťou konania Krajského súdu v Trenčíne došlo ku zbytočným prieťahom, čím došlo k porušovaniu mojich ústavných   práv   a   to   najmä   právo   každého,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, priznané mi čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo každého, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným   súdom,   čo   garantuje   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, vyhlásený pod č. 209/1992 Zb. (...)

Aj s prihliadnutím na tieto okolnosti požadujem primerané finančné zadosťučinenie (...).“

Sťažovateľ   na   základe   týchto   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   tento nález:„(...)   v   trestnom   konaní   č.:   2   To   221/2002   u   odsúdeného   J.   Ž.   (...)   odsúdeného rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne, č. k.: 1 T 311/2001 zo dňa 05. 03. 2002, ktorý nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa   04.   01.   2006   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.: 2 To 221/2002 zo dňa 04. 01. 2006, bolo porušené právo odsúdeného na konanie bez zbytočných prieťahov, v primeranej lehote, zaručené článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

Slovenská republika, zastúpená Krajským súdom v Trenčíne, je povinná vyplatiť J. Ž. finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk do dvoch mesiacov od doručenia nálezu. Slovenská republika, zastúpená Krajským súdom v Trenčíne, je povinná zaplatiť J. Ž. trovy konania a právneho zastúpenia do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 221/2002.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie tejto lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nedovoľuje (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že konanie pred krajským súdom ako druhostupňovým súdom bolo právoplatne skončené 4. januára 2006 vydaním uznesenia sp.   zn.   2   To   221/2002.   Vydaním   tohto   rozhodnutia,   proti   ktorému   zákon   sťažnosť nepripúšťa,   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť   aj   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 1 T 311/2001 z 5. marca 2002.

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 13. marca 2006 (podaná na poštovú   prepravu   10.   marca   2006).   Od   4.   januára   2006,   kedy   bola   táto   trestná   vec právoplatne   skončená,   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   sťažovateľovi   lehota   na podanie sťažnosti skôr, než ju podal ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   so   zreteľom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom nebola zachovaná, a preto ústavný súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   oneskorene   podanú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výroku tohto rozhodnutia.

Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť aj ako zjavne   neopodstatnenú,   pretože   podľa   svojej   judikatúry   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už krajským súdom nedochádzalo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006