znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 109/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   C.   L.,   bytom   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namietal porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 10 Co 330/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. C. L.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 1. júna 2004   doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 4. júna 2004 namieta MUDr. C. L., bytom H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. O. Š., B. porušenie čl. 1, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 Co 330/03.

Sťažovateľ   uvádza,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   330/03-32   z 25. februára 2004 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   16   C   207/01-16   z 5.   augusta   2003   o zamietnutí   jeho   žaloby   o   zaplatenie 96 477,11   Sk   s prísl.   voči   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava   (ďalej   len „žalovaná“).   Družstevná   zdravotná   poisťovňa   Perspektíva   (ďalej   len   „Perspektíva“) dlhovala   žalovanú   sumu   sťažovateľovi   z titulu,   že   ako   lekár   neštátneho   zdravotníckeho zariadenia poskytoval poistencom Perspektívy zdravotnú starostlivosť, avšak Perspektíva mu riadne doručené faktúry nezaplatila v zákonnej lehote. Dňa 1. júla 1999 rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky bolo Perspektíve odňaté povolenie na jej zriadenie. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. júla 1999. Následne 20. apríla 2001   na návrh   likvidátora   bol na majetok   Perspektívy   vyhlásený súdom   konkurz.   Tým nastala u zrušenej poisťovne zákonom predpokladaná právna skutočnosť, teda zistenie, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky. Došlo tým ku zákonnému prechodu týchto záväzkov na žalovanú.

Krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľa na tom základe, že na prechod záväzkov   a pohľadávok   Perspektívy   na   žalovanú   musí   byť   splnená   podmienka,   že zostávajúce záväzky a pohľadávky neboli v rámci likvidácie uspokojené z majetku zrušenej Perspektívy. Až záväzky, ktoré zostanú, prechádzajú podľa zákona na právneho nástupcu. K prechodu záväzkov nemôže dôjsť pred skončením likvidácie. Preto krajský súd považoval žalobu za predčasnú a ako takú ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa tvrdenie krajského súdu, podľa ktorého prechod záväzkov ešte nenastal, treba považovať za nesprávne posúdenie veci po právnej stránke, lebo pred účinnosťou   zákona   č.   233/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2001 Z. z.“) nebola stanovená lehota na plnenie a pre žalovanú   vznikla povinnosť   plniť   ihneď   po   prechode   záväzku.   Súd nemôže v dôsledku prijatia zákona č. 233/2001 Z. z. dodatočne predĺžiť lehotu na plnenie záväzku vzniknutého v čase pred účinnosťou tohto zákona. Právne normy v podmienkach demokratického štátu pôsobia   a majú   pôsobiť   v zásade   do   budúcnosti,   a nie   do   minulosti.   Pritom   zákon č. 233/2001   Z.   z   neobsahuje   žiadne   intertemporálne   ustanovenia,   v ktorých   by   bola stanovená výnimka z princípu zákazu retroaktivity, a preto jeho použitie nie je dôvodné.

Okrem toho podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil aj pri právnom posúdení použitého zákona č. 233/2001 Z. z. V tomto zákone sú stanovené lehoty na uhrádzanie záväzkov zrušenej poisťovne, ktoré prešli na inú poisťovňu, a to tak, že k úhrade má dôjsť do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky Perspektívy ku dňu jej vstupu do likvidácie alebo   do   24   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   vyhlásenia   konkurzu   na   Perspektívu. Z toho vyplýva, že záväzky Perspektívy museli prejsť na žalovanú najneskôr vyhlásením konkurzu a žalovaná ich musí uhradiť v lehote 24 mesiacov bez ohľadu na to, či sa konkurz skončil alebo nie. Nie je teda možný taký výklad, podľa ktorého pokiaľ nie je konkurz ukončený, nemožno veriteľov uspokojiť.

Sťažovateľ   považuje   aplikáciu   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   za   porušenie   inštitútu právnej   istoty,   ktorý   je   súčasťou   právneho   štátu,   za   aký   treba   považovať   Slovenskú republiku   v zmysle   čl.   1   ústavy.   V danom   prípade   došlo   k odňatiu   už   legálne nadobudnutých práv neskoršie vydaným právnym predpisom. Je tým porušený čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 11 listiny (zrejme ide o čl. 1 listiny), ktoré deklarujú neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv slobôd, ako aj zákaz diskriminácie.   Je   tomu   tak   tým   viac,   že   podľa   právneho   stavu   účinného pred   vydaním zákona č. 233/2001 Z. z. prechádzal na žalovanú zo zákona záväzok zrušenej Perspektívy v celom   rozsahu,   teda   nielen   dlžná   istina,   ale   aj   majetkové   sankcie.   Po   nadobudnutí účinnosti zákona č. 233/2001 Z. z. však žalovaná zodpovedá už iba za istinu, nie teda za majetkové sankcie.

Samotné   ustanovenie   §   34   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení zákona č.   233/2001 Z.   z. je porušením   čl.   20 ods.   1 a   4 a čl.   35   ods.   1   ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, resp. krajský súd vyložil toto ustanovenie v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Sťažovateľ totiž nemôže svoje základné právo podnikať a vlastniť majetok riadne vykonávať, pokiaľ nemôže dostať včas zaplatené za svoje pohľadávky, pričom na druhej   strane   je   ona   sama   povinná   poistencom   zákonom predpokladané   zdravotnícke služby poskytnúť.

II.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 207/01-16 z 5. augusta 2003 a z rozsudku krajského súdu č. k. 10 Co 330/03-32 z 25. februára 2004 vyplýva, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá v celom rozsahu. Podľa názoru oboch súdov z ustanovenia § 34 ods. 3 a 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 233/2001 Z. z. vyplýva, že ak z majetku zrušenej poisťovne nie je možné uspokojiť záväzky poisťovne voči zdravotníckym poisťovniam, prechádzajú tieto na žalovanú alebo inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. Zrušením povolenia na zriadenie poisťovne vstupuje poisťovňa do likvidácie. Určený likvidátor musí majetkový   zostatok,   ktorý   vznikne   z likvidácie   po   uspokojení   záväzkov   a pohľadávok, vrátiť zriaďovateľovi. O tom, či prejdú záväzky a pohľadávky Perspektívy   na žalovanú, bude   možné   zaujať   stanovisko   až   po   ukončení   likvidácie.   Skutočnosť,   že   na   majetok Perspektívy bol vyhlásený konkurz, tento stav nijako neovplyvňuje. Žalobu sťažovateľa treba považovať za predčasnú, keďže v čase rozhodovania všeobecných súdov žalovaná ešte nebola pasívne legitimovaná.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, I. ÚS 57/03).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   možné   dospieť   k záveru,   že   by   rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. Rovnako nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda   k tomu,   aby   krajský   súd   považoval   nároky   sťažovateľa   za   nedôvodné   s konečnou platnosťou,   a to   ani   v tej   časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   prisúdenia   majetkových sankcií. Ústavný súd poukazuje aj na obdobné prípady, ktorými sa zaoberal pod sp. zn. I. ÚS 57/04, IV. ÚS 66/03.

Preto je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2004