znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 109/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., bytom Ľ., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Prešove,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   M.,   Advokátska   kancelária,   P.,   vo   veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove z 13. februára 2003 sp. zn. 1 Tpo 5/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2003 doručená sťažnosť J. P., bytom Ľ., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Prešove (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, P., vo veci porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   čl.   17,   čl.   48   ods.   2   a čl.   50   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3, 4 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 13. februára 2003 sp. zn. 1 Tpo 5/03 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Sťažovateľ v tejto súvislosti konkrétne navrhol, aby ústavný súd rozhodol tak, že krajský súd napadnutým uznesením, „pri ktorom boli nedôsledne preskúmané dôvody väzby   J.   P.   (...)“,   porušil   jeho   práva   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru, a zároveň aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie, vec vrátil krajskému súdu na nové konanie   a   rozhodnutie   a aby   mu   prikázal   neodkladne   prepustiť   sťažovateľa   z výkonu vyšetrovacej   väzby   na   slobodu.   Nakoniec   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   uložil „kancelárii“ ústavného súdu zaplatiť trovy právneho zastúpenia jeho advokátovi.

Zo sťažnosti a k nej pripojených rozhodnutí vyplynulo, že sťažovateľ je obvinený pre spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), spolupáchateľstvo k trestnému činu poškodzovania cudzej veci podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 TZ a pre spolupáchateľstvo k trestnému činu výtržníctva podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 TZ. V tejto súvislosti bol sťažovateľ 18. júna 2002 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“). Sťažovateľ   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť   o prepustenie   z väzby z 10. októbra   2002,   o ktorej   Okresný   súd   v Prešove   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozhodol uznesením z 29. novembra 2002 sp. zn. Ntv 60/02 tak, že podľa § 73a ods. 1 TP prijal peňažnú záruku v sume 200 000 Sk, ktorú v jeho mene zložil jeho obhajca JUDr. M. M., a obvineného sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu, pričom podľa § 73a ods. 1 druhej vety TP uložil obvinenému povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. Na základe sťažnosti prokurátora krajský súd napadnutým uznesením toto   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a podľa   §   72   ods.   2   TP   žiadosť   obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň rozhodol, že podľa § 73a ods. 1 TP neprijíma ponuku peňažnej záruky na nahradenie väzby.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   odôvodnením,   že   „sťažovateľ   sa   už   v minulosti evidentne dostal do rozporu so zákonom, keďže v roku 1990 bol súdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a v roku 2000 pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a) Tr. zákona“, ktoré však sú zahladené a na sťažovateľa sa hľadí ako na osobu netrestanú, porušil „práva sťažovateľa na spravodlivý proces a podľa článku 17 ods. 2 (...) podľa článku 50 Ústavy Slovenskej republiky (...) a článku 5 ods. 3 Dohovoru (...) a článku 5 ods. 4 Dohovoru (...)“. Nakoniec podľa sťažovateľa „doba, ktorá uplynula od   podania   žiadosti o prepustenie   z väzby,   po konečné   rozhodnutie   vo   veci,   ktorá bola takmer   päť   mesiacov,   je   neprimeraná   a touto   dobou   konania   bolo   porušené   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako vyplýva z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   17   ústavy   „Nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (...)“ (ods. 2). „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu“ (ods. 5).

Podľa   čl.   48   ústavy každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom (ods. 2).

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa   čl.   5   ods.   5   Dohovoru   každý,   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv len voči krajskému súd, pričom jeho napadnuté uznesenie žiadal zrušiť v podstate z troch dôvodov: jednak že podľa jeho názoru „boli nedôsledne preskúmané dôvody väzby“, ďalej že tieto práva boli porušené v dôsledku v ňom uvedených dôvodov - zmienky o skutkoch, „ktoré sú   zahladené a na sťažovateľa sa hľadí ako na osobu netrestanú“, a nakoniec že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nebolo rozhodované „bez zbytočných prieťahov“, pretože „doba, ktorá uplynula od podania žiadosti o prepustenie z väzby, po konečné rozhodnutie vo veci, ktorá bola takmer päť mesiacov, je neprimeraná“.

V čase, keď rozhodoval krajský súd o väzbe sťažovateľa 13. februára 2003, sa tento v nej nachádzal od 18. júna 2002, do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu z 20. júna 2002   z dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c)   TP   v súvislosti   s trestným   stíhaním   pre spolupáchateľstvo   k trestnému   činu   vydierania   podľa   §   9   ods.   2   k   §   235   ods.   1   TZ, spolupáchateľstvo k trestnému činu poškodzovania cudzej veci podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 TZ a pre spolupáchateľstvo k trestnému činu výtržníctva podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 TZ. Spolu so sťažovateľom je takto trestne stíhaných celkom deväť osôb.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   rozhodoval   o sťažnosti   prokurátora   proti uzneseniu okresného súdu z 29. novembra 2002, ktorým okresný súd prepustil na slobodu obvineného sťažovateľa so súčasným prijatím ponúknutej záruky podľa § 73a ods. 1 TP. Podľa   krajského   súdu   však   „vzhľadom   na   charakter   stíhaného   trestného   činu,   stupeň spoločenskej nebezpečnosti, ale predovšetkým osobu obvineného, neprichádza nahradenie väzby peňažnou zárukou do úvahy“, preto krajský súd toto uznesenie okresného súdu zrušil a   vo veci rozhodol sám tak, že podľa § 72 ods. 2 TP žiadosť obvineného sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietol a ponuku peňažnej záruky v zmysle § 73a ods. 1 TP neprijal.

Z napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   krajský   súd   založil   toto   rozhodnutie   na ustanovení § 73a ods. 1 a 2 TP, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že „pre posúdenie, či je peňažná záruka a v akej výške dostatočná, je nutné skúmať povahu spáchaného trestného činu, osobu páchateľa a ostatné dôvody uvedené v zákone a až s ohľadom na výsledok tohto skúmania   je   možné   dôjsť   k záveru,   či   je   možné   väzbu   peňažnou   zárukou   v tom-ktorom konkrétnom prípade nahradiť“. Krajský   súd svoje rozhodnutie ďalej odôvodnil   tým, že „V posudzovanej veci je potrebné uviesť, že obvinený J. P. je stíhaný pre závažný trestný čin, a to trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zák. O stupni spoločenskej nebezpečnosti tak, ako na to sťažovateľ správne poukazuje, svedčí aj zákonom stanovená trestná sadzba za tento trestný čin. Naviac nemožno opomenúť spôsob spáchania stíhaného trestného   činu   a okolnosti,   za   ktorých   mal   byť   trestný   čin   spáchaný   a z ktorých   sa u obvineného pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby odôvodňovala obava uvedená v § 67 ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   U obvineného   J.   P.   je   potrebné   zvýrazniť,   že   nejde   o prvé protiprávne konanie, pre ktoré je stíhaný, pretože v minulosti sa už evidentne dostal do rozporu so zákonom, keďže v roku 1990 bol súdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a v roku 2000 pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 155 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. Krajský prokurátor naviac k dôvodom sťažnosti pripojil aj odpis obžaloby, ktorá bola na obvineného podaná, a to pre ďalší úmyselný trestný čin, v konkrétnom prípade trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák.“.

1.   Pokiaľ ide   o prvé   dva   namietané dôvody,   ktoré   navzájom súvisia   (nedôsledné preskúmanie dôvodov väzby a prihliadnutie na skutky, „ktoré sú zahladené“), ústavný súd konštatuje, že vzatie sťažovateľa do väzby na základe uznesenia okresného súdu z 20. júna 2002 bolo od samého začiatku v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, že krajský   súd   bol   príslušný   na   prijatie   napadnutého   uznesenia   týkajúceho   sa väzby sťažovateľa, že výklad tých   ustanovení, ktoré boli citované v jeho napadnutom uznesení, a ich uplatnenie vo väzobnej veci sťažovateľa nemožno považovať za arbitrárne ani inak za neústavné. Najmä však   nemožno vyvodzovať z toho, že krajský súd v súlade s cit. § 73a ods.   2   TP   prihliadol   v rámci   posudzovania   „osoby   obvineného“   aj   na   predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa, že sa dopustil postupu, ktorý treba považovať za nezákonný, resp. za inak spôsobilý vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a Dohovoru.

Z cit. ustanovenia čl. 5 Dohovoru vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“. V tomto bode Dohovor v zásade odkazuje na vnútroštátne právo a ukladá povinnosť vyhovieť jeho hmotnoprávnym a procesným ustanoveniam. Okrem toho požaduje, aby každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, bolo zlučiteľné s účelom čl. 5, ktorým je ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (napr.   K.-F.   c.   Nemecko,   1997).   Obdobný   výklad vyplýva   aj z cit. ustanovenia čl. 17 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami, ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery   krajského   súdu   o existencii a relevantnosti uvedených zákonných dôvodov väzby alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené   či   svojvoľné.   Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   nezistil nedôsledné preskúmanie   dôvodov väzby sťažovateľa. Navyše, podľa jeho názoru medzi namietanými dôvodmi v napadnutom uznesení a označeným právom podľa čl. 50 ods. 2 ústavy nie je daná relevantná priama súvislosť. Ústavný súd preto posúdil tieto námietky sťažovateľa v celom rozsahu ako zjavne neodôvodnené.

3. Vo vzťahu k tretiemu namietanému dôvodu (nerozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie   z väzby   na   slobodu   v lehote   „bez   zbytočných   prieťahov“)   ústavný   súd konštatuje, že uplatnený dôvod, podľa ktorého „doba, ktorá uplynula od podania žiadosti o prepustenie z väzby, po konečné rozhodnutie vo veci, ktorá bola takmer päť mesiacov, je neprimeraná“,   zahŕňa   aj   „dobu“,   po   ktorú   o žiadosti   sťažovateľa   konal   a rozhodoval okresný   súd,   voči   ktorému   však   sťažovateľ   žiadny   návrh   na   rozhodnutie   nepodal. Vzhľadom na to, že ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a že sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane zastúpený advokátom (a zároveň jeho   obhajcom   v uvedenej   trestnej   veci),   nenapadol   v danom   kontexte   predmetnou sťažnosťou aj postup okresného súdu, ústavný súd sa lehotou, počas ktorej vo veci žiadosti sťažovateľa z 10. októbra 2002 konal a rozhodoval okresný súd, nemohol zaoberať, resp. nemohol   ju   pripísať   na   ťarchu   postupu   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti prokurátora podanej proti uzneseniu okresného súdu.

Ak   krajský   súd   potom   právoplatne   rozhodol   o takejto   sťažnosti   uznesením z 13. februára 2003, podľa názoru ústavného súdu lehotu, ktorú krajský súd potreboval na rozhodnutie, nemožno považovať za takú významnú, aby mohla odôvodniť záver o porušení práva sťažovateľa na rozhodnutie „bez zbytočných prieťahov“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.   jeho   práva   na to,   aby   bolo   „urýchlene“ rozhodnuté   o zákonnosti   jeho   pozbavenia slobody   a nariadené   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody   nezákonné,   tak   ako   mu   to zaručuje   čl.   5   ods.   4   Dohovoru.   Vzhľadom   na   to,   že   požiadavka   obsiahnutá   v týchto článkoch sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci   (pozri   napr.   I.   ÚS   67/03),   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vychádzal   zo   skutočností a dôvodov,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   a prihliadol   aj   na   povahu trestnej veci a rozsah spisového materiálu, s ktorým sa musel krajský súd oboznámiť, ako to vyplýva aj z odôvodnenia jeho napadnutého uznesenia. Z týchto dôvodov je aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa zjavne neodôvodnená. Na tomto závere nič podľa názoru ústavného súdu nemôže zmeniť skutočnosť, že písomné vyhotovenie uznesenia krajského súdu bolo obhajcovi   sťažovateľa   doručené   3.   marca   2003,   pretože   táto   skutočnosť   sama   osebe nebránila sťažovateľovi podať v súlade s príslušnými ustanoveniami TP (§ 72 ods. 2) novú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003