znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 109/02-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť P. H., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 185/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 185/00   p o r u š i l právo P. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. P. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 Sk (slovom päťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   P.   H.   v sume   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., na účet.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením zo 7. októbra 2002 č. k. I. ÚS 109/02-15 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť P. H., bytom B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa sťažoval na   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 185/00.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   10.   novembra   2000   podal   Okresnému   súdu Banská Bystrica žalobu na Slovenskú republiku, zastúpenú Ministerstvom práce, sociálnych vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaná“)   vo veci   vymáhania   škody vo výške 2 138 Sk. Okresný súd Banská Bystrica mu 22. novembra 2000 oznámil, že vec postupuje   okresnému   súdu,   od   ktorého   dostal   predvolanie   na   súdne   pojednávanie   na 29. november   2001   po   uplynutí   jedného   roka   od   podania   žaloby,   a doteraz   nedostal rozsudok, prípadne iné rozhodnutie súdu. Sťažovateľ s vyslovením porušenia uvedených základných   práv   zároveň   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   aj   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk ako nemajetkovú ujmu spôsobenú okresným súdom.

2. Uznesením zo 7. októbra 2002 ústavný súd podľa § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde po zistení, že sťažovateľ spĺňa zákonné podmienky pre takýto postup (pozri bod 1 časti II odôvodnenia uznesenia o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), ustanovil mu za právneho zástupcu v tomto konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K. (ďalej aj „právny zástupca“). V podaní z 11. novembra 2002 právny zástupca sťažovateľa žiadal o. i. priznať odmenu za právne zastúpenie „podľa ust. § 13 ods. 8 vyhl. č. 163/2002 Z. z. za dva právne úkony (prevzatie a písomné podanie vo veci) vo výške 8 000,- Sk. Jeden právny úkon á 3900,- Sk + paušál á 100,- Sk“.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   M.   L.,   vyjadreniami   zo 6.   augusta a 23. októbra   2002   a   27.   marca   2003   a   právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadreniami z 11. novembra 2002. Okrem toho sa k veci samostatne vyjadril aj sťažovateľ v podaniach z 10. marca a 28. augusta 2003 označených ako „Dodatok k sťažnosti zo dňa 6. mája 2002 (…)“.

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 13. novembra 2000 bola Okresnému súdu Banská Bystrica doručená žaloba sťažovateľa, ktorou sa voči žalovanej domáhal náhrady škody vo výške 2 138 Sk. Okresný súd   Banská   Bystrica   sťažovateľovi   22. novembra   2000   oznámil,   že   vec   postupuje okresnému súdu, ktorému spis došiel 6. decembra 2000. Vec sťažovateľa bola zapísaná a ďalej je vedená pod sp. zn. 9 C 185/00.

2.   Okresný   súd   13.   decembra   2000   predložil   spis   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie v otázke príslušnosti súdu. Najvyšší súd spis vrátil okresnému súdu 15. júna 2001 po tom, ako 26. apríla 2001 rozhodol o jeho miestnej príslušnosti na konanie vo veci sťažovateľa.

3. Okresný súd úpravou sudkyne z 18. júna 2001 doručil uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania a žalovanej žalobný návrh na vyjadrenie. Po tom, ako sa 25. júla 2001 žalovaná   písomne   vyjadrila,   okresný   súd   2.   augusta   2001   nariadil   pojednávanie   na 29. november 2001, na záver ktorého vyniesol rozsudok tak, že žalobný návrh sťažovateľa zamietol.   Okresný   súd   uplatnený   nárok   sťažovateľa   posúdil   podľa   §   420   Občianskeho zákonníka   a dospel   k záveru,   že   „nie   sú   splnené   objektívne   predpoklady   vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, pretože nedošlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany odporcu,   keď   navrhovateľovi   boli   vykonané   zrážky   zo   mzdy   z titulu   poistného   na dôchodkové zabezpečenie za obdobie od januára do júla 2000 v súlade s vtedy platným zákonom podľa § 14 ods. 7 písm. e) zák. č. 274/94 Z. z. v znení platnom do 31. 7. 2000, keď až zák. č. 232/00 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 8. 2000 bolo ust. § 14 ods. 7 písm. e) zmenené tak, že poberatelia dôchodkov v pracovnom alebo obdobnom vzťahu nie sú povinní platiť poistné na dôchodkové poistenie“.

4. Po tom, ako zákonná sudkyňa 19. decembra 2001 odovzdala do súdnej (spisovej) kancelárie   písomné   vyhotovenie   rozsudku   z 29.   novembra   2001,   spisová   kancelária okresného súdu ho opísala a za účelom doručenia účastníkom konania odoslala 13. júna 2002.

5. Sťažovateľ 2. júla 2002 podal proti rozsudku odvolanie, ktoré okresný súd 25. júla 2002   zaslal   na   vyjadrenie   žalovanej,   a   následne   13.   augusta   2002   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   odvolaciemu   súdu,   ktorý o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 14. mája 2003 č. k. 14 Co 361/02-43 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Krajský súd spis vrátil okresnému súdu 11. júla 2003 a následne bol 27. augusta 2003 okresným súdom rozsudok krajského súdu doručený sťažovateľovi (podľa jeho vlastného udania). Vzhľadom na to, že odvolanie proti rozsudku krajského súdu nie je prípustné, nadobudol rozsudok okresného súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   po   jeho   doručení   účastníkom   konania právoplatnosť.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   185/00   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

Takto bol predmet konania vymedzený uznesením o prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie   konanie.   Následne   však   sťažovateľ   žiadal   zmenu   predmetu   konania.   Naposledy v podaní z 28. augusta 2003 žiadal, aby sa ústavný súd zaoberal „aj mojou sťažnosťou na postup   KS   Bratislava“.   Avšak   vzhľadom   na   predmet   konania   vymedzený   sťažnosťou sťažovateľa   a uznesením   ústavného   súdu   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   sa   ústavný   súd nemohol   týmito   návrhmi   sťažovateľa   zaoberať.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   zvláštnosť konania pred   ústavným   súdom   vyplývajúca   z   toho,   že   ak ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť)   neodloží alebo neodmietne, prijme ho podľa   § 25 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia o prijatí návrhu“, vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť návrh na začatie   konania   (napr.   I.   ÚS   36/02).   Ústavný   súd   sa   preto   nezaoberal   námietkami sťažovateľa na postup krajského súdu.

2. Predseda okresného súdu uviedol, že pri preverovaní veci zistil, že zapisovateľka zákonnej sudkyne neopísala rozhodnutie od 19. decembra 2001 do 13. júna 2002 a že za porušenie pracovnej disciplíny bola upozornená písomne listom z 2. augusta 2002. Inak podľa predsedu okresného súdu k žiadnym prieťahom v konaní nedošlo, a preto navrhol sťažnosť zamietnuť ako neodôvodnenú, resp. ako neprípustnú z dôvodov, že sťažovateľ nevyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje, a to „podať   vo   veci   nedoručenia   rozsudku   sťažnosť   v zmysle   ust.   §   17   zák.   č.   80/92   Zb. v platnom   znení“,   na   základe   ktorej   (ak   by   tak   sťažovateľ   urobil)   „by   vedenie   súdu zabezpečilo   okamžitú   expedíciu   rozsudku   účastníkom,   čím   by   bol   obratom   prieťah odstránený“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu predsedu   okresného   súdu   uviedol,   že   „opakovane   boli   podávané   sťažnosti   na   prieťahy v konaní“ a že dôvodnosť predmetnej sťažnosti potvrdil predseda okresného súdu, „pretože zapisovateľka (...) neopísala rozhodnutie od 19. 12. 2001 do 13. 6. 2002, kvôli čomu bola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny (...)“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa týkajúce sa   náhrady   škody   uplatnenej podľa   Občianskeho zákonníka   proti   žalovanej (Slovenskej republike)   sa   pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa   začalo   pred okresným súdom 6. decembra 2000 a skončilo 23. augusta 2003 (pozri časť II bod 1 a 5 nálezu), t. j. trvalo 2 roky a vyše 8 mesiacov. Z tejto dĺžky konania však pripadá 6 mesiacov na konanie na najvyššom súde (pozri časť II bod 2 nálezu) a 11 mesiacov na konanie na krajskom súde (pozri časť II bod 5 nálezu). Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd (a následne   i krajský   súd   v odvolacom   konaní)   rozhodol   rozsudkom   vo   veci   samej   po prerokovaní   žaloby   sťažovateľa   (v   odvolacom   konaní   jeho   odvolania)   na   jedinom pojednávaní. Podľa názoru ústavného súdu uvedená dĺžka konania pred okresným súdom nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľa.

4.2   Ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   jedinú   významnú   nečinnosť v období od 29. novembra 2001 (vynesenie rozsudku) do 13. júna 2002 (expedovanie – doručenie rozsudku účastníkom), t. j. počas šiestich mesiacov. Nebolo sporné, že podstata tejto   nečinnosti   sa   týkala   len   administratívneho   spracovania   písomného   vyhotovenia rozhodnutia spisovou kanceláriou okresného súdu (pozri časť II bod 4 nálezu).  

Podľa   §   158   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v znení platnom   a účinnom   v rozhodujúcom   čase   ak   predseda   súdu   zo   závažných   dôvodov nerozhodne inak, rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa odošle do tridsiatich dní odo dňa jeho vyhlásenia (...).

Ústavný   súd   už   mal   príležitosť   v predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   I.   ÚS   11/00, I. ÚS 63/00)   zdôrazniť,   že   pri   posúdení,   či   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru), ústavný súd na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie uvedených práv, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

V danej   veci   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   uvedenú   dobu   (šesť   mesiacov) spotrebovanú   len   na   administratívne   spracovanie   jednoduchej   písomnosti,   akou   bolo písomné   vyhotovenie   rozsudku   z 29.   novembra   2001,   bolo   potrebné   považovať   za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. za „neprimeranú lehotu“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prihliadnuť na dôvody, pre ktoré predseda okresného súdu považoval sťažnosť za neprípustnú (pozri bod 2 tejto časti nálezu), pretože citované znenie § 158 ods. 3 OSP nevyžaduje od účastníka konania, aby sa spôsobom   uvádzaným   predsedom   súdu   „domáhal“   doručenia   písomného   vyhotovenia rozsudku pred tým, než sa so sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy na porušenie základných práv zaručených v cit. článkoch ústavy a Dohovoru obráti na ústavný súd. Okrem toho ústavný súd   v danej   veci   nezistil   žiadnu   okolnosť,   z ktorej   by   vyplýval   nedostatočný   záujem sťažovateľa   o odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   ako   žalobca   počas   tohto obdobia súdneho konania nachádzal. Na druhej strane ústavný súd nepochybuje o tom, že postupom,   ktorý   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   by   sťažovateľ dosiahol skoršie doručenie písomného vyhotovenia rozsudku, a teda aj skoršie odstránenie uvedenej právnej neistoty, čo je základným účelom práv zaručených v cit. článkoch ústavy a Dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Ide tu však podľa názoru ústavného súdu o okolnosť, na   ktorú   je   síce   možné   s ohľadom   na   okolnosti   konkrétnej   veci   prihliadnuť   pri   úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, nie však pri úvahe, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práv podľa cit. článkov ústavy a Dohovoru.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp. práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia práv   sťažovateľa   (pozri   bod 4.2   tejto časti)   považuje za   primerané vo výške 5 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6.   Ustanovenému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   –   advokátovi   JUDr.   J.   M.   - vznikol nárok na náhradu trov spojených s týmto právnym zastúpením voči štátu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 140 ods. 2 OSP a § 22 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), t. j. nárok na náhradu hotových výdavkov a odmenu za zastupovanie, ktoré si tento advokát uplatnil vo výške 8 000 Sk (pozri časť I bod 2).

Vzhľadom na to, že tak dôvod uplatnenej náhrady trov právneho zastúpenia, ako aj jej výška (2 x odmena vo výške 3 900 Sk, t. j. jednej tretiny výpočtového základu vo výške 11 693 Sk, za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné vyjadrenie z 11. novembra 2002 podľa § 13 ods. 8 cit. vyhlášky; 2 x režijný paušál vo výške 100 Sk za každý úkon podľa § 24   ods.   3   cit.   vyhlášky)   zodpovedajú   cit.   právnym   predpisom,   ústavný   súd   uložil Kancelárii ústavného súdu zaplatiť uvedenú sumu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

Vzhľadom na výsledok tohto konania štátu vznikol nárok na náhradu týchto trov konania (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 148 ods. 1 OSP) voči okresnému súdu, ktorému preto uložil povinnosť na ich úhradu, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť doručenie tohto rozhodnutia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003