SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 108/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn.1 Nt 12/2013 z 3. júla 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 115/2014z 18. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 12/2013z 3. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu z 3. júla 2014“) a uznesením Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 115/2014 z 18. septembra 2014 (ďalej aj„uznesenie krajského súdu z 18. septembra 2014“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci špecifikácie skutkového stavu v predmetnejveci uviedol:
„Rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 6 T 58/2010-186 zo dňa 17. júna 2010 (príloha č. 2) mi bol zrušený skorší rozsudok sp. zn. 33 T 140/2009 zo dňa 5. 10. 2009, (príloha č. 1), kde som bol po dohode s prokurátorom odsúdený na 6 rokov 8 mesiacov nepodmienečne, a bol mi vynesený nový rozsudok v trvaní 10 rokov za použitia § 39 ods. 1 a vtedy platného ustanovenia Tr. zák. č. 300/2005 (§ 41 ods. 2). Ustanovenie tohto zákona následne stratilo na základe nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011-85 z 28. novembra 2012 účinnosť a platnosť.
Dňa 3. 5. 2013 som na základe uvedeného nálezu ÚS SR podal na OS NR návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom som sa domáhal zrušenia protiústavnej tzv. asperačnej zásady, a požiadal som súd o úpravu výmery trestu nakoľko som splnil podmienky pre uloženie trestu pod spodnú hranicu, ktorá je v mojom prípade 10 rokov. OS NR tento návrh na povolenie obnovy konania zamietol (príloha č. 4). V uznesení nesprávne argumentuje tým, že mi bol od 15 rokov až 20 rokov, kdežto v rozsudku 6 T 58/2010-189 (príloha č. 2) sa jasne píše že: súd vychádzal pri rozhodovaní o treste z trestnej sadzby 15-20 rokov na základe mojej sťažnosti voči vyššie uvedenému uzneseniu KS Nitra uznesením moju sťažnosť zamietol ako nedôvodnú (príloha č. 5).“
Sťažovateľ ďalej poukázal na znenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a následneuviedol:
„Som toho názoru, že ak má dôjsť k naplneniu spravodlivosti, mala mi byť a musí mi byť umožnená opätovná možnosť súdneho konania, keďže sa vyskytla nová skutočnosť – strata účinnosti § 41 ods. 2 zák. č. 300/2005 Z. z., ktorá nebola v pôvodnom konaní známa. Bez aplikovania tohto ustanovenia by sa súd mohol totižto rozhodnúť aj uložením trestu nižším ako 10 rokov a snáď by mohol ponechať aj prvý rozsudok 33 T 140/2009, ktorý bol vo výmere 6 rokov a 8 mesiacov (príloha č. 1) a v neskoršom konaní mohol upustiť od potrestania....“
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktoromvysloví, že uznesením okresného súdu z 3. júla 2014 a uznesením krajského súdu z 18.septembra 2014 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenia a prizná sťažovateľovináhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímokresného súdu z 3. júla 2014 a uznesením krajského súdu z 18. septembra 2014. Knamietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené narozhodovaní v jeho veci mali vyhovieť jeho návrhu na povolenie obnovy konania a povoliťobnovu konania v jeho trestnej veci s ohľadom na skutočnosť, že v pôvodnom konaní mubol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá bola následnenálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásenáza nesúladnú s ústavou, a z tohto dôvodu bolo potrebné aplikovať (len) § 41b ods. 1 zákonao ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu z 3. júla 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku právo podať protiuzneseniu okresného súdu z 3. júla 2014 sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a ajpovinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľav danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnostiodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu z 18. septembra 2014
Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal nazáklade právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok,ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právnehopredpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľaustanovení Trestného poriadku.
Ústavný súd sa v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnostioboznámil s obsahom stanoviska Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „trestnoprávne kolégium“) sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013.V stanovisku trestnoprávneho kolégia sa najmä uvádza:
«I. Ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku upravuje podmienky obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa – ako skutočnosti alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, preto nemôže byť „novou skutočnosťou súdu skôr neznámou“ v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por. a tým len jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení. Preto súd už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.
III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.
Dôvody: Účinky použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, sú negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona. Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s príslušným obmedzením) ešte aj nižší trest (k tomu pozri aj rozhodnutie 13. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu súdov Slovenskej republiky čiastka 1/2013).
V takom prípade sa ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov v spojení s nálezom Ústavného súdu z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, nepoužije, nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, na dotknuté prípady nedopadli, preto návrh na obnovu konania podaný na základe uvedeného nálezu ústavného súdu treba zamietnuť podľa § 399 ods. 2 Tr. por.»
Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi východiskami, na ktorých jezaložené stanovisko trestnoprávneho kolégia, čo vyjadruje aj ním prijaté uznesenie sp. zn.PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2015.
Zo stanoviska trestnoprávneho kolégia vyplýva, že prostredníctvom neho došlok zjednoteniu rozhodovacej praxe všeobecných súdov tak, že v prípade rozhodovaniao návrhu na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatnýmrozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomtoustanovení, a z tohto dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovykonania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku a obnovu konania musí povoliť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvoduuvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Tento právny názor trestnoprávnehokolégia v zásade korešponduje s argumentáciou sťažovateľa.
Trestnoprávne kolégium vo svojom stanovisku však ustanovilo aj výnimkuz uvedeného právneho názoru založeného na povinnosti všeobecných súdov povoliť obnovukonania len s poukazom na 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorá sa uplatní v prípade,ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenejpodľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012 (tzv. „asperačnázásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebopísm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody; v takomtoprípade nedôjde k aplikácii § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Právoplatným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 58/2010 zo 17. júna 2010sťažovateľovi uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere desať rokov, a to podľazákonnej trestnej sadzby ustanovenej v § 172 ods. 2 Trestného zákona (10 15 rokov)̶upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona na 15 až 20 rokov v znení účinnomdo nadobudnutia účinnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra2012, avšak súčasne s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona, konštatujúc takneprimeranosť vypočítanej zostrenej trestnej sadzby s ohľadom na pomery páchateľaa okolnosti prípadu.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 T 58/2010 zo 17. júna 2010 vyplýva, žeokresný súd pri ukladaní trestu sťažovateľovi aplikoval tak § 41 ods. 2 Trestného zákonav znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestnéhozákona, pozn.) § 39 ods. 1 Trestného zákona, t. j. použil ustanovenia upravujúcemimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Vo veci sťažovateľa teda došlo k právnejsituácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia. Z uvedeného dôvodunebolo možné pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o povolenie obnovy konaniamechanicky aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a, naopak, bolo potrebnéuplatniť z neho výnimku, na ktorú sa poukazuje v III. časti stanoviska trestnoprávnehokolégia.
Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd rozhodujúcio sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 3. júla 2014 uplatnilústavne konformný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o ústavnomsúde, keď sťažnosť sťažovateľa zamietol. Za týchto okolností nič nesignalizuje, že bynapadnutým uznesením krajského súdu z 18. septembra 2014 mohlo dôjsť k porušeniusťažovateľom označených práv. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015