znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 108/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Petra   Brňáka   a   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Marianny   Mochnáčovej prerokoval sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich   základného práva podľa   čl. 46 Ústavy   Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín č.   k.   8 Er/182/2009-212 z   5.   decembra 2013 v časti   výroku,   ktorým   zamietol   ich   námietky   z   13.   apríla   2010   (doručené   súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č. k. 8 Er/182/2009-212   z   5.   decembra   2013 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   č.   k.   8   Er/182/2009-212 z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09, doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010 z r u š u j e a vec sa   v r a c i a Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie konanie.

3. Okresný   súd   Dolný   Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť   mal.   Š.   V.   a mal.   J.   V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V.,   trovy   konania v sume 500,46 € na účet ich právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   Jozefa   Poláka   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   108/2014-11 z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou   zástupkyňou   B.   V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   8 Er/182/2009-212 z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol ich námietky z 13. apríla 2010 (doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Sťažovatelia   vystupovali   ako   odporcovia   v   2.   rade   (neskôr   označení   ako odporcovia v 2. a 3. rade) v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len „okresný súd 1“) pod sp. zn. 8 Cb/62/2007, v ktorom sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. a svoj nárok odôvodnil existenciou zmluvy o dielo, na základe ktorej fakturoval právnemu predchodcovi odporcov v 1. a 2. rade J. L. práce faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996 spolu v sume 107 343 Sk. Okresný súd 1 rozsudkom z

12.   novembra   2007 návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal odporcov   v 1.   a v 2.   rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 107 343 Sk s prísl. a náhradu trov konania vo výške 25 153,60 Sk. Na odvolanie odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Cob/29/2008 z 28. januára 2009 potvrdil prvostupňový rozsudok a opravil okruh odporcov v 1., 2. a 3. rade a zaviazal ich zaplatiť navrhovateľovi sumu 3 563,13 € spoločne a nerozdielne a trovy prvostupňového a odvolacieho konania spolu v sume 1 217,23 €, každého z nich do výšky ceny nadobudnutého podielu dedičstva po J. L., ktorý zomrel... Odvolacie rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa stalo právoplatným 24. marca 2009 a vykonateľným 28. marca 2009.

3. Dňa 12. apríla 2010 bolo sťažovateľom doručené upovedomenie o začatí exekúcie súdneho exekútora Mgr. Bc. Martina Čekana (Exekútorský úrad Bánovce nad Bebravou) pod   sp.   zn. Ex   21/09,   proti   ktorému   podali   sťažovatelia   námietky, v ktorých   namietali neprípustnosť a nezákonnosť exekúcie z dôvodu

(i)   rozporu   s   ustanovením   §   470   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   ich zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Doteraz povinní v 2. a 3. rade na celkovú úhradu dlhov poručiteľa uhradili spolu sumu 21 423   089   Sk,   pričom   hodnota   nadobudnutého   dedičstva   bola   podľa   právoplatného rozhodnutia okresného súdu 1 určená sumou 19 343 640,17 Sk, a

(ii) uplynutia premlčacej lehoty podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli, že zo základného konania (pozri bod 2) je zrejmé, že jeho predmetom boli práva a nároky oprávneného z obchodno-záväzkových vzťahov a splatnosť nároku   uplatneného v   základnom   konaní nastala 6. novembra 1996   (splatnosť faktúry). Vzhľadom   na   všeobecné   obmedzenie   plynutia   a   dĺžky   premlčacej   doby v obchodnoprávnych vzťahoch (§ 408 Obchodného zákonníka) teda maximálna 10-ročná premlčacia doba uplynula v priebehu základného konania, a preto na takéto prípady   je potrebné aplikovať § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Keďže konanie o výkone rozhodnutia sa nezačalo do 3 mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať (exekučné konanie sa začalo 2. júla 2009), sťažovatelia namietli premlčanie. Z uvedených dôvodov nemožno rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vykonať.

4.   Okresný   súd   v   poradí   prvým   rozhodnutím   z   19.   júla   2010   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a sťažovateľom priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil   v   podstate   tým,   že   exekučný   titul,   rozsudok   okresného   súdu   1 sp. zn. 8 Cb/62/2007   z   12.   novembra   2007   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 13 Cob/29/2008   z   28.   januára   2009   nadobudol   právoplatnosť   24.   marca   2009 a vykonateľnosť   28.   marca   2009.   Exekučným   titulom   sú   práva   a   nároky   pochádzajúce z obchodno-záväzkových vzťahov a vymáhaná pohľadávka pochádza z nezaplatenej faktúry č.   96023   z   30.   októbra   1996,   ktorá   sa   stala   splatnou   15.   novembra   1996.   Predmetné exekučné konanie začalo dňom doručenia návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. Bc. Martinovi Čekanovi, t. j. 2. júlom 2010. Keďže vymáhaná pohľadávka sa stala splatnou 15. novembra 1996, absolútna premlčacia doba uplynula 15. novembra 2006. Hoci absolútna   premlčacia   doba   uplynula   počas   súdneho   konania,   v   ktorom   bol   priznaný exekučný titul, oprávnený mal aj po tejto dobe možnosť začať súdny výkon rozhodnutia, a to až do 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný titul sa stal vykonateľným 28. marca 2009, posledný deň, kedy mohol začať výkon tohto rozhodnutia, teda   uplynul   po   troch   mesiacoch   odo   dňa   vykonateľnosti   exekučného   titulu,   teda 28. júna 2009. Po tomto dátume už výkon rozhodnutia začať nemohol. Predmetné exekučné konanie začalo až 2. júla 2009, teda v čase, keď už výkon rozhodnutia začať nemohol.

Na   odvolanie   oprávneného   krajský   súd   v   poradí   prvým   rozhodnutím sp. zn. 6 CoE/19/2012 z 30. apríla 2012 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V podstatnom krajský súd nariadil okresnému súdu v danej veci doplniť dokazovanie. Okresný súd po doplnení dokazovania opätovne rozhodol tak, že vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a sťažovateľom priznal trovy konania.

Oprávnený   sa   proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolal,   pričom predovšetkým namietal nesprávnosť vyhodnotenia právneho stavu prvostupňovým súdom v otázke   premlčania   nároku,   ktoré   podľa   názoru   oprávneného   nepodlieha   režimu Obchodného zákonníka (§ 408 ods. 2), ale režimu Občianskeho zákonníka, konkrétne § 110 ods. 1 a nasl. (teda právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za desať rokov   odo   dňa,   keď   sa   malo   podľa   rozhodnutia   plniť).   Sťažovatelia   sa   k   podanému odvolaniu vyjadrili tak, že charakter nároku, ktorý bol uplatnený v základnom konaní ako nárok obchodnoprávny, sa nemení tým, že pôvodný odporca zomrel a do jeho práv vstúpili jeho právni nástupcovia. Charakter záväzkového vzťahu a jeho povaha je daná okamihom jeho vzniku. Skutočnosť, že právni nástupcovia poručiteľa vstúpili do konania na základe ustanovení   noriem   občianskeho   práva,   nemá   za   následok   zmenu   charakteru   či   právnej povahy uplatneného peňažného nároku.

Krajský   súd   –   dajúc   za   pravdu   argumentácii   oprávneného   –   uznesením sp. zn. 6 CoE/74/2012 z 31. marca 2013 opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V podstatnom uviedol: „Zo spisového materiálu Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 8 Cb/62/2007 (ktorý je pripojený k predmetnému exekučnému spisu) vyplýva, že odporcom 1/, 2/, 3/ (v exekučnom konaní označení ako povinní) bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (v exekučnom konaní označený ako oprávnený) sumu 3.563,13   eur   s   príslušenstvom   (vymáhaná   pohľadávka)   na   tom   skutkovom   a   právnom základe,   že   ako   právni   nástupcovia   a   zároveň   dedičia   po   pôvodnom   odporcovi   (J.   L., živnostník podnikajúci pod obchodným menom J. L...) zodpovedajú za dlhy, ktoré na nich prešli   smrťou   poručiteľa   J.   L.   Pokiaľ   J.   L.   žil   a   bolo   proti   nemu   vedené   konanie   na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb/62/2007 (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997), nemožno namietať, že medzi ním a navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah obchodno-právny. Po jeho smrti a po vstupe jeho právnych nástupcov a zároveň dedičov do konania, sa ich vzťah k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. § 470 ods. 1 OZ. Označené ustanovenie totiž upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je vzťahom zodpovednostným a je osobitne upravený v OZ (§ 470 ods. 1), nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky podľa ust. § 408 ods. 2 ObZ. Pokiaľ teda okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju len z dôvodu premlčania judikovanej pohľadávky oprávneného,   vychádzajúc   pritom   z   ust.   §   408   ods.   2   ObZ,   ktorý   názor   nepovažoval odvolací súd za správny (v zmysle argumentov uvedených vyššie), odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie...“

Okresný súd následne uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 8 Er 182/2009-190 zo 16. mája 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol a vo výroku II. námietky   sťažovateľov   z   13.   apríla   2010   proti   exekúcii   sp.   zn.   EX   21/09   zamietol. Na odvolanie   sťažovateľov   (spochybniac   najmä   otázku   posudzovania   premlčania   podľa Občianskeho   zákonníka)   okresný   súd   v   poradí   ostatným   –   napadnutým   rozhodnutím z 5. decembra 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol (tento výrok nie   je   predmetom   posudzovania   ústavným   súdom,   pozn.)   a   námietky   sťažovateľov z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. EX 21/09 zamietol.

5.   Sťažovatelia   v   rozsahu   dôvodov   uvedených   v   bode   3(i)   a   3(ii)   nesúhlasia s právnymi   závermi   okresného   súdu,   uvádzajú   porušenie   v   bode   1   uvedených   práv poukazujúc predovšetkým na extrémny nesúlad všeobecným súdom vyslovených právnych záverov   s   obsahom   na   vec   sa   vzťahujúcej   kogentnej   právnej   úpravy,   na   arbitrárnosť, na prepiaty formalizmus a porušenie princípov spravodlivosti. Sťažovatelia sú toho názoru, „že v posudzovanom prípade je výklad ustanovenia § 470 ods. 1 OZ ktorý predostrel sud prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a tiež odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení nesprávnym   výkladom,   nakoľko   v   odôvodnení   samotného   exekučného   titulu,   ktorým   je v posudzovanom prípade rozsudok Okresného súdu... zo dňa 12. 11. 2007 sú ako právny dôvod vzniku pohľadávky citované ustanovenia Obchodného zákonníka a to konkrétne na str. 3 odôvodnenia ust. § 536 - ust. § 537 Obch. zák. ako nezaplatená cena za vykonané dielo“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto vo veci rozhodol:

„1.Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 8 Er/182//2009-212 zo dňa 05. 12. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 Ústavy... a... právo sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 8 Er/182//2009-212 zo dňa 05. 12. 2013, ktorým súd vo výroku II/ námietky sťažovateľov... zo dňa 13. 04. 2010 proti exekúcií sp. zn. EX 21/09 zamietol, a vec vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 333,46 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi na účet vedený...“

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 26. marca 2013 vyjadril predseda okresného súdu, ktorý k otázke namietaného premlčania v podstatnom uviedol, že v tomto ohľade bol okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom.

8. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu nesúhlasiac s jeho názormi zotrval na dôvodoch uvedených v sťažnosti.

9. Účastníci zároveň uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   práv   a   slobôd   (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

13. Arbitrárne rozhodnutie všeobecných súdov znamená najmä (i) extrémny nesúlad právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby   boli   dostatočne   uvedené   dôvody,   na   základe   ktorých   súd   odmietol   stabilizovanú výkladovú   prax),   (iii)   nerešpektovanie   kogentnej   normy   (interpretáciu),   ktorá   je v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti,   ako   aj   (iv)   hodnotenie   dôkazov vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých   sa   odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie   jednoduchého   práva.   Pojem   svojvôle   možno   interpretovať   na   prípady,   keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov, pretože uvedené závery (body   12 až 14)   sa   v celom   rozsahu uplatňujú aj v   nútenom   výkone   súdnych   a iných rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných súdov a orgánov určených osobitným zákonom. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane   súdnej   exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry ústavného súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona.

16. Krajský súd vo svojom rozhodnutí (bod 4) interpretoval vzniknutú situáciu takto: „Pokiaľ J. L. žil a bolo proti nemu vedené konanie na Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb/62/2007 (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997), nemožno namietať, že medzi ním a navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah obchodno-právny. Po jeho smrti a po vstupe   jeho   právnych   nástupcov   a   zároveň   dedičov   do   konania,   sa   ich   vzťah k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. § 470 ods. 1 OZ. Označené ustanovenie totiž upravuje   zodpovednosť   dedičov   za   poručiteľove   dlhy   a   nie   prechod   dlhov   poručiteľa na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je vzťahom zodpovednostným a je osobitne upravený v OZ (§ 470 ods.   1),   nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky podľa ust. § 408 ods. 2 ObZ.“

17.   Právny   záver   okresného   súdu   (i   keď   treba   zároveň   uviesť,   že   primárne a zaväzujúco   tento   právny   záver   vyslovil   odvolací   –   krajský   súd,   pozn.)   o   posúdení premlčania (v súvislosti s vecou tvoriacou exekučný titul) podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Obchodného zákonníka je podľa názoru ústavného súdu v extrémnom nesúlade s princípom spravodlivosti, ale aj so zaužívanou interpretáciou príslušných hmotnoprávnych predpisov,   ako aj nepochopením prípadného zodpovednostného vzťahu dedičov za dlhy poručiteľa na základe súdneho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či tento zodpovednostný vzťah dedičov bol alebo nebol známy už v čase súdneho rozhodnutia tvoriaceho exekučný titul. Zásadný problém právnej konštrukcie ponúknutej krajským súdom (bod 16) spočíva v tom, že právne pochybným spôsobom favorizuje inštitút zodpovednosti dedičov až do tej miery,   že   podstatným   nie   je   skutočný   následok   univerzálnej   sukcesie,   t.   j.   že   do   práv a povinností právneho predchodcu vstupuje právny nástupca (treba dodať, že v medziach práv   a   povinností   právneho   predchodcu,   pozn.),   ale   podstatným   je   akoby   nový hmotnoprávny vzťah veriteľa a právneho nástupcu v pozícii už dlžníka, čo je nepochopením prechodu povinnosti právneho predchodcu v súvislosti s dedičskou zodpovednosťou.

18. Je totiž nesporné a nepochybné, že súdne rozhodnutie tvoriace v okolnostiach danej veci exekučný titul (rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. 8 Cb/62/2007 z 12. novembra 2007) sa týkal zaplatenia sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. od J. L. (právneho predchodcu sťažovateľov), a to na základe uzavretej zmluvy o dielo, na základe ktorej STAVMONT-V, s. r. o., fakturoval (faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996) J. L. (právnemu predchodcovi sťažovateľov) práce spolu v sume 107 343 Sk. Predmetný právny vzťah všeobecné súdy (okresný súd 1 explicitne a krajský súd implicitne) posúdili ako obchodno-záväzkový, čo vyjadrili aj citáciou na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení § 261 ods. 1 a § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Realizovať takýto exekučný titul je podľa názoru ústavného súdu možné iba v súlade so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi a všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že sťažovatelia boli v rámci súdneho rozhodnutia   tvoriaceho   exekučný   titul   vecne   neúspešní   nie   pre   ich   „dedičskú zodpovednosť“   (a   keď,   tak   len   z   pohľadu   procesných   práv,   pozn.),   ale   z   dôvodu,   že zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom vyplynulo s uzavretej obchodnoprávnej zmluvy ich poručiteľa a firmy STAVMONT-V, s. r. o.

19. Treba dať preto za pravdu právnemu záveru okresného súdu vyslovenému v jeho prvom rozhodnutí z 19. júla 2010 (bod 4), keď uviedol, že v okolnostiach danej veci sú exekučným   titulom   práva   a   nároky   pochádzajúce   z   obchodno-záväzkových   vzťahov. Na uvedenú   skutočnosť   opakovane   poukazovali   tiež   sťažovatelia   („...   právna   povaha záväzkového vzťahu je daná pri jeho vzniku, pričom práva a povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu sa nemienia ani prevodom alebo prechodom týchto práv alebo povinností na inú osobu... Sukcesia dedičov je univerzálna. Dedičia, ak dedičstvo neodmietnu, vstupujú do   všetkých   záväzkov   poručiteľa   bez   ohľadu   na   ich   povahu.   Neexistuje   žiadna   právna skutočnosť   (okrem   dohody   strán),   s   ktorou   by   zákon   spájal   zmenu   právnej   povahy záväzku.“).

20. Na dokreslenie dôsledkov očividne nesprávnej ostatnej interpretácie okresného (krajského) súdu ústavný súd predostiera, že k univerzálnej sukcesii podobnej danej veci môže dôjsť nielen pred začatím, ale aj po začatí exekučného konania (pozri § 37 ods. 3 Exekučného poriadku), pričom takáto „dedičská zodpovednosť“ už predsa nijako nemôže meniť   právne   závery   vyslovené   v   samotnom   exekučnom   titule.   Ak   by   preto   mal   byť sťažovateľmi napádaný ostatný právny záver okresného (krajského) súdu správny, vznikla by paradoxná situácia, kedy by podobné prípady boli posudzované zásadne rozdielne. Ak by poručiteľ zomrel pred začatím exekučného konania, potom by v okolnostiach danej veci spor   premlčaný   nebol,   a   ak   by   zomrel   po   začatí   exekučného   konania,   potom   by v okolnostiach   danej   veci   spor   už premlčaným   bol.   Ústavne konformným   sa   preto   javí právny názor, podľa ktorého zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie v merite veci.

21. Sťažovatelia v sťažnosti napádanému rozhodnutiu vytýkali tiež, že okresný súd nepostupoval   dôsledne   podľa   §   470   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   ich zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. V tejto   súvislosti   sťažovatelia   uvádzali,   že   doteraz   na   celkovú   úhradu   dlhov   poručiteľa uhradili vyššiu   sumu   ako nadobudli   podľa   dedičstva   [pozri   bod 3   (i)]. Ústavný súd   sa rešpektujúc   zásadu   vlastného   sebaobmedzenia   a   zdržanlivosti   uvedenou   námietkou   už nezaoberal, keďže sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutie (v dotknutej časti) zrušil pre vady uvádzané v bode 3 (ii).

22. Ústavný súd uzatvára, že ostatné právne závery všeobecných súdov (okresného súdu a krajského súdu) v otázke posúdenia premlčania spornej veci podľa Občianskeho zákonníka (hoci je nepochybné, že meritórna povaha exekučného titulu vychádza z noriem obchodno-právnych,   pozn.)   možno   hodnotiť   ako   svojvoľné,   opomínajúce   skutočný   účel relevantnej   právnej   normy.   Ústavne   nekonformným   napadnutým   rozhodnutím   potom okresný súd porušil v bode 1 označené práva sťažovateľov, tak ako to sťažovatelia opísali v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd preto vyhovel.

23.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

25. Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu – v časti výroku, ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09   doručené   súdnemu   exekútorovi   30.   apríla   2010   –   došlo   k   porušeniu sťažovateľmi   označených   práv,   ústavný   súd   zrušil   v   tejto   časti   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

26. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešných sťažovateľov (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov   právneho zastúpenia   v sume 500,46   €   (3   úkony právnej služby po   131,13   €,   t.   j. prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti   a   vyjadrenie   k   stanovisku okresného súdu), 3 x paušálna náhrada hotových výdavkov (2 x v roku 2013 a 1 x v roku 2014)   v   sume 23,66   €   a 20   %   DPH v   sume   83,41   €.   Priznanú náhradu   trov   právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014