znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 108/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 328/2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní bez uvedenia spisovej značky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. O.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. I. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15   C   328/2004   a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (   ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní bez uvedenia   spisovej značky.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Dňa 10. septembra 2004 som podal na Okresnom súde   Blava   1   návrh   na   začatie   konania,   ktorý   bol   zaevidovaný   pod   sp.   značkou 15 C 528/2004.

Určený súdny poplatok bol zaplatený. Priebeh   tohoto   sporu   možno   označiť   právom   za   komediálny.   Po   uplynutí   doby v trvaní viac ako sedem rokov nielenže nebolo vynesené meritórne rozhodnutie, ale nebolo uskutočnené ani jedno pojednávanie.

Sudkyne JUDr. O. B. z 1. st. súdu a JUDr. V. K. z Krajského súdu v Bratislave chceli vec zahrať do autu čo sa im nepodarilo, pretože Najvyšší súd uznesením z 9. 11. 2011 sp. zn. 6 Cdo 44/2011 tomu zabránil.

Na spomenuté sudkyne podávam podnet na ich disciplinárny postih na Ministerstve spravodlivosti...“

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej vydal nález, ktorým vysloví, že pre neodôvodnené prieťahy v konaní okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a sťažovateľovi zároveň prizná spravodlivé zadosťučinenie vo výške 2 000 €.

4. Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov na jeho zastúpenie v konaní pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená alebo podaná oneskorene.

7.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a   dopytom   na   okresnom   súde a krajskom súde dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa smerujúca proti okresnému súdu a krajskému súdu je neprípustná.

8. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku   1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných osobitného zreteľa.

9. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky, ktoré má podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.

10. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle §   62   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje za   účinný prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“),   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

11.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

12. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

13. Ústavný súd zistil, že okresný súd odstúpil vec 13. januára 2012 krajskému súdu na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Pred krajským súdom je vec vedená pod sp. zn. 4 Co 22/2012 (predtým sp. zn. 4 Co 300/2010).

14.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   podal   predsedovi okresného súdu a predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavný súd dopytom   na   okresnom   súde   a   krajskom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   nepodal   predsedovi okresného súdu a predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, teda sťažovateľ nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej správy súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

15. Na základe týchto zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť proti okresnému súdu a krajskému súdu nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

16.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

17. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   a/alebo   krajského   súdu   v   nej dochádza k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. marca 2012