znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 108/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo   sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka v konaní o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 372/2007 taktor o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 372/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. JUDr. P. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr.   P.   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 108/2010-12   z   31.   marca   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., doručenú ústavnému súdu 19. januára 2010, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 372/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ dňa 01. 08. 2007 podal na OS Žilina žalobu o ochranu osobnosti. Vec je vedená pod sp. zn. 7C 372/2007. Dňa 26. 05. 2008 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie NS SR sp. zn. 2Nc/16/2008 z 29. 04. 2008, podľa ktorého sudcovia KS v Žiline boli vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci na uvedenom súde pod sp. zn. 10 NcC 92/2007 a vec bola prikázaná na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre, Na výzvu odporcu sťažovateľ dňa 03. 09. 2008 zaplatil súdny poplatok.

Dňa 20. 11. 2008 sťažovateľ doručil odporcovi sťažnosť podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004   Z.   z.   v   znení   neskorších   predpisov,   v   ktorej   namieta   dĺžku   konania,   ale i nečinnosť   súdu   vo   vzťahu   k   ust.   §   10   ods.   1   zák.   č.   71/1992   Zb.   v   znení   neskorších predpisov...

Podľa vyjadrenia k sťažnosti podpredsedom odporcu č. 1 SprS/393/08 z 11. 12. 2008 vo veci sa postupovalo plynulo a účelne a sťažnosť je hodnotená ako nedôvodná. Podľa vyjadrenia Okresný súd Žilina mohol začať reálne konať vo veci až dňa 25. 07. 2008 kedy bol   spis súdu   vrátený po rozhodnutí   o   vylúčení   sudcov.   Dňa   07.   10.   2008   bola   podľa vyjadrenia doručená námietka odporcu a vo veci sa cíti zaujatý aj konajúci sudca... Podľa opakovaných informácií získaných v informačnej kancelárií odporcu označený spis sa od 08. 10. 2008 nachádza u zákonného sudcu a nie sú vykázané v administratívnych pomôckach súdu žiadne úkony. Sťažovateľ poukazuje na to, že okrem uznesenia NS SR z 29. 04. 2008   mu   neboli   doručené   žiadne   námietky   ani   rozhodnutia   o   námietkach zaujatosti. V prípade, ak sudca má u seba spis od 08. 10. 2008 a skutočne boli doručené námietky zaujatosti 07. 10. 2008 nečinnosť súdu trvajúca viac ako 6 a pol mesiaca je vyslovene   pohŕdaním   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   a   na rozhodnutie v primeranej lehote...

Sťažovateľ poznamenáva, že ÚS SR uznesením č. k. IV. ÚS 298/09-13 z 10. 09. 2009 odmietol jeho sťažnosť v označenej veci vedenej na OS Žilina s tým, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Spôsob   rozhodnutia   ÚS   SR   nevytvára prekážku rozhodnutej veci...

Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o ochranu osobnosti. Vec nie je právne a fakticky zložitá   a o jej zložitosti   ani nieje možné v súčasnom štádiu konania uvažovať, pretože nebolo nariadené ani jedno pojednávanie. Takéto konanie patrí k bežnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov s bohatou judikatúrou...

Správanie sťažovateľa žiadnym spôsobom nevytvorilo dlhodobo situáciu, ktorá by ovplyvnila zbytočné prieťahy v postupe konajúceho súdu. Objektívne možno pripustiť určité zdržanie súvisiace s prípadnými námietkami zaujatosti niektorých sudcov, vzhľadom k tomu, že sťažovateľ do 31. 12. 2005 pôsobil ako sudca na Okresnom súde Žilina. S poukazom na lehoty   stanovené   v   Občianskom   súdnom   poriadku   pre   rozhodovanie   o námietkach zaujatosti, táto skutočnosť nemôže spôsobiť stav kedy od podania žaloby dňa 01. 08. 2007 do 14. 01. 2010 nebolo vo veci nariadené jediné pojednávanie. Sťažovateľ zároveň dodáva, že po jeho odchode z Okresného súdu Žilina začali na tomto súde vykonávať funkciu sudcu viacerí   noví   sudcovia,   ktorých   sťažovateľ   vôbec   nepozná   a   nikdy   s   nimi   neprišiel   do pracovného   ani   osobného   kontaktu.   Tieto   skutočnosti   sú,   ale   objektívneho   charakteru a sťažovateľ subjektívne neprispel k nečinnosti súdu...

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   zbytočné   prieťahy   v   označenej   veci   boli   spôsobené pretrvávajúcou nečinnosťou konajúceho súdu. V tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že povinnosťou súdov je pristupovať so zvýšenou starostlivosťou vo veciach, v ktorých je predmetom konania ochrana osobnosti, pretože výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa priamo dotýka jeho osobnostného statusu (napr. IV. ÚS 326/04-27).

Odporca   svojou   nečinnosťou   priamo   donútil   sťažovateľa   k   podaniu   ústavnej sťažnosti, pretože tento už vyčerpal neúspešne všetky prostriedky nápravy a k dnešnému dňu o jeho žalobe rozhodnuté nebolo. Odporca nevyužil možnosť odstrániť prieťahy v konaní, ktorú mu dal žalobca podaním sťažnosti na prieťahy.   Odporca resp. sudca nereagoval žiadnym spôsobom ani na to, že vo veci už konal ÚS SR, pričom mu táto skutočnosť musí byť známa, pretože spis odporcu bol vyžiadaný Ústavným súdom SR.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1/ Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina sp. zn. 7C 372/2007 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Žilina prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 7C 372/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

3/ JUDr.   P.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   4.000,-   EUR   (slovom štyritisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Okresný súd Žilina je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania JUDr. P. P. na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P… tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Podpredseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril listom sp. zn. 1 SprS/125/2010 zo 14. apríla 2010.

Podpredseda   okresného   súdu   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu sťažnosti,   ako aj zo   zistení   ústavného súdu   vyplýva, že   sťažovateľ   už svojou skoršou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. mája 2009 namietal porušenie rovnakých základných a iných práv v obdobnom konaní vedenom okresným súdom ako v preskúmavanej sťažnosti a ústavný súd rozhodol o tejto skoršej sťažnosti uznesením č. k. IV. ÚS 298/09-13 z 10. septembra 2009 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 298/09 z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 372/2007 zistil takýto priebeh konania:

„...   okresnému   súdu   bola   1.   augusta   2007   doručená   žaloba   sťažovateľa   vo   veci ochrany   osobnosti   proti   žalovaným   v 1.   až 3.   rade.   Vec bola   zaevidovaná pod sp.   zn. 7 C 372/2007   a bola   pridelená   na rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   G.   D.   Uvedená zákonná sudkyňa a následne aj ostatní sudcovia okresného súdu vyslovili svoju zaujatosť v danej veci   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   pracoval   na   tomto   súde   ako   sudca.   Opatrením   predsedu okresného   súdu   z   3.   októbra   2007   bola   vec   sťažovateľa   pridelená   na   prejednanie   a rozhodnutie sudcovi K., ktorý podľa predsedu okresného súdu neuviedol právne relevantný dôvod na vylúčenie z prejednávania veci.

Prípisom z 8. augusta 2007 adresovaným predsedovi okresného súdu zákonný sudca vyslovil   svoj   nesúhlas   s   pridelením   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   7   C   372/2007,   pričom argumentoval   tým,   že   v   inej   veci   sťažovateľa   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 290/2007   práve   pre   pomer   k   sťažovateľovi   boli   všetci   sudcovia   okresného   súdu vrátane jeho osoby vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci.

Následne okresný súd prípisom z 15. októbra 2007 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o oznámení zákonného sudcu o skutočnostiach, pre ktoré má byť vylúčený. Krajskému súdu bol spis doručený 24. októbra 2007.

V rámci rozhodovania o oznámení sudcov okresného súdu, že sa cítia byť zaujatí vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7 C 372/2007 pre ich kolegiálny a priateľský pomer k sťažovateľovi ako bývalému sudcovi a predsedovi uvedeného súdu, predložil krajský súd vec vedenú pod sp. zn. 10 NcC 92/2007 najvyššiemu súdu podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   na   rozhodnutie   o   vylúčení   sudcov   tohto   súdu   z   prejednávania a rozhodovania veci pre ich zaujatosť, z dôvodu ktorého nemôžu rozhodnúť o oznámení sudcov nižšieho stupňa.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Nc 16/2008 z 20. mája 2008 rozhodol o vylúčení sudcov krajského súdu z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde pod sp. zn. 10 NcC 92/2007. Zároveň vec prikázal na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre. Predmetné uznesenie bolo krajskému súdu doručené 19. mája 2008. Krajský súd následne prípisom z 11. júna 2008 postúpil vec v zmysle uznesenia najvyššieho súdu Krajskému súdu v Nitre (doručená 16. júna 2008).

Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 5 NcC 16/2008 z 25. júna 2008 rozhodol o vylúčení sudcu okresného súdu Mgr. A. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 372/2007. Predmetné uznesenie bolo okresnému súdu doručené 25. júla 2008.

Dňa 12. augusta 2008 bola vec sťažovateľa pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi okresného súdu Mgr. D. Ch. V ten istý deň bol sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Sťažovateľ súdny poplatok uhradil 3. septembra 2008. Uznesením z 12. septembra 2008 okresný súd uložil žalovaným povinnosť vyjadriť sa k   žalobnému   návrhu.   Žalovaný   v   2.   rade   svoje   vyjadrenie   doručil   okresnému   súdu 29. septembra   2008,   žalovaný   v   1.   rade   spolu   s   vyjadrením   7.   októbra   2008   doručil okresnému   súdu   aj   námietku   zaujatosti   zákonného   sudcu,   argumentujúc   obavami z objektívneho   a nestranného   rozhodovania   zákonného   sudcu   v   prejednávanej   veci vzhľadom na jeho pracovný vzťah k sťažovateľovi. Následne 13. októbra 2008 námietku zaujatosti zákonného sudcu z rovnakých dôvodov uplatnili aj žalovaní v 2. a 3. rade. Zákonný sudca sa k vzneseným námietkam zaujatosti žalovaných písomne vyjadril 9. decembra 2008 a spis postúpil pre účely vyjadrenia ďalším sudcom okresného súdu. O námietke zaujatosti zákonného sudcu Mgr. Ch. nebolo ešte rozhodnuté. K právoplatnému rozhodnutiu vo veci zo strany okresného súdu tak do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nedošlo.“

Ústavný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   298/09   zistený   priebeh posudzovaného   konania   vyhodnotil   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného a iného práva sťažovateľa takto: „doterajšia dĺžka namietaného konania, počas ktorého ešte nebolo nariadené pojednávanie vo veci, by bez zohľadnenia konkrétnych okolností prípadu mohla signalizovať, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na druhej strane treba vziať do úvahy, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd (a aj krajský súd, najvyšší súd a Krajský súd v Nitre) sa objektívne musel zaoberať a vysporiadať s námietkami zaujatosti zákonných sudcov vznesenými tak zo strany ich samotných, ako aj neskôr zo strany žalovaných, čo si vyžaduje primeraný čas. Aj keď po ostatne   vznesenej   námietke   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi   Mgr.   Ch.   zo   strany žalovaných a písomnému vyjadreniu zákonného sudcu z 9. decembra 2008, že sa cíti byť zaujatý vo veci, okresný súd do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. mája 2009) nevykonal žiadny procesný úkon v konaní, tento nedostatok podľa názoru ústavného súdu nemá takú intenzitu, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné dospieť k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 372/2007 došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.“

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   19.   januára   2010   opätovne namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 7 C 372/2007.

Ústavný súd z kópie spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 372/2007, ktorá mu bola doručená 17. februára 2010, zistil, že stav posudzovaného konania sa v podstate nezmenil od stavu zisteného ústavným súdom v konaní vedenom o sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 5. mája 2009. To znamená, že po vyjadrení zákonného sudcu z 9. decembra 2008 k vzneseným námietkam zaujatosti žalovaných a postúpení spisu pre účely vyjadrenia ďalším sudcom okresného súdu sa v spise dosiaľ nenachádzajú vyjadrenia ďalších sudcov okresného súdu a o námietkach zaujatosti dosiaľ nebolo rozhodnuté. Posledným úkonom v spise je pokyn zákonného sudcu na opätovné predloženie spisu „kolegom“ na vyjadrenie k námietkam zaujatosti z 9. februára 2010.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k   sťažnosti   sp.   zn.   1   SprS/125/2010 zo 14. apríla 2010, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. apríla 2010 opísal doterajší priebeh konania zhodne so zisteniami ústavného súdu a uviedol: „... v tejto veci možno konštatovať, že konanie v tejto veci je poznačené skutočnosťou, že sťažovateľ je bývalým sudcom   a   predsedom   Okresného   súdu   Žilina   a   v   súčasnej   dobe   sudcom   nadriadeného Krajského   súdu   v   Žiline.   Dĺžka   konania   tak   bola   determinovaná   predovšetkým rozhodovaním   o   vylúčení   sudcov   Okresného   a   Krajského   súdu   Žilina   z   prejednávania a rozhodovania tejto veci...

Spis   bol   z   Krajského   súdu   Žilina   vrátený   v   júli   2008   a   následne   bol   pridelený súčasnému   zákonnému   sudcovi   Mgr.   D.   C.   Tento   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie súdneho poplatku a návrh bol doručený odporcom na vyjadrenie. Odporca v rade 1/ v rámci   svojho vyjadrenia vzniesol   námietku zaujatosti.   Po   vyjadrení zákonného sudcu   k námietke zaujatosti bol spis predložený ústavnému súdu na rozhodnutie o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa. Z ústavného súdu bol spis vrátený dňa 9. 9. 2009. Som tak toho názoru,   že   až   do   tohto   obdobia   v   konaní   nedošlo   k   žiadnym   prieťahom,   ktoré   by   boli zavinené konajúcim Okresným súdom Žilina... O určitom zdržaní tak možno hovoriť len v období mesiacov október 2009 až január 2010, kedy vo veci nebol vykonaný žiadny úkon. Spis   bol   sudcom   Okresného   súdu   Žilina   na   opätovné   vyjadrenie   k   námietke   zaujatosti vznesenej   odporcom   v   rade   1/   predložený   dňa   9.   2.   2010   a   dňa   10.   2.   2010   bol   spis opätovne zasielaný ústavnému súdu. Po jeho návrate bol spis dňa 13. 4. 2010 predložený Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie o námietke zaujatosti odporcu v rade 1/.

Vzhľadom na uvedené som toho názoru, že až na vyššie uvedené obdobie mesiacov október   2009   -   január   2010   sťažnosť   sťažovateľa   nie   je   dôvodná.   Okresný   súd   Žilina v zostávajúcom období v čase, kedy mal spisový materiál k dispozícii, vykonával všetky úkony bez akéhokoľvek zdržania a vo veľmi krátkych lehotách. V súčasnej dobe sa spis nachádza na Krajskom súde v Žiline na rozhodnutie o námietke zaujatosti.“

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa   sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného okresným súdom je rozhodovanie o ochrane osobnosti sťažovateľa. Predmet tohto súdneho konanie nie je možné považovať po právnej stránke a ani po skutkovej stránke za zložitý, pretože obdobná agenda tvorí bežnú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní   spisu   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktorými   by   sťažovateľ   prispel   k   prieťahom v konaní okresného súdu.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd na základe doterajšieho priebehu posudzovaného konania opísaného v II. časti tohto nálezu konštatuje, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o posledných námietkach zaujatosti (doručených okresnému súdu 29. septembra 2008 a 13. októbra 2008, ku ktorým sa zákonný sudca vyjadril 9. decembra 2008) sa vyznačuje zbytočnými prieťahmi v konaní.

Tieto prieťahy v konaní je možné ustáliť v období po vyjadrení zákonného sudcu k vzneseným námietkam zaujatosti, teda v období od 9. decembra 2008 do 13. apríla 2010, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietkach zaujatosti.

V   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu 5. mája 2009 bol okresným súdom predložený ústavnému súdu originál dotknutého spisu v období od 23. júna 2009 do 9. septembra 2009.

V   súvislosti   s   rozhodovaním   o   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej   ústavnému   súdu 19. januára 2010 bola ústavnému súdu 17. februára 2010 predložená kópia spisu okresného súdu, ktorá sa dosiaľ nachádza v spise ústavného súdu.

Z uvedeného vyplýva, že v období 1 roka a 4 mesiacov (od 9. decembra 2008 do 13. apríla 2010)   mohla existovať objektívna prekážka na vykonanie úkonov potrebných na predloženie   námietok   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu   (teda   na   zabezpečenie vyjadrenia   sudcov   okresného   súdu   k   vzneseným   námietkam)   len   v   období   2   mesiacov a 17 dní (od 23. júna 2009 do 9. septembra 2009), keď bol ústavnému súdu predložený originál spisu okresného súdu. Argumentáciu okresného súdu, že prekážku pre zabezpečenie vyjadrenia sudcov okresného súdu k vzneseným námietkam tvorilo aj predloženie spisu v konaní o tejto sťažnosti ústavný súd neakceptuje, pretože zaslanie kópie spisu   takúto prekážku objektívne vytvoriť nemohlo.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako dva a pol roka (konanie sa začalo 1. augusta 2007), počas ktorej okresný súd v období dlhšom ako jeden rok nepristúpil k meritórnemu prerokovaniu veci z dôvodu nutnosti rozhodovania o skorších námietkach zaujatosti vznesených účastníkmi konania, sa javí obdobie v trvaní viac ako 1 roka (od 9. decembra   2008 do   13.   apríla 2010)   pre   vykonanie prvotných   úkonov   na predloženie ďalších   námietok   zaujatosti   na   rozhodnutie   nadriadenému   súdu   neprimerane   dlhé a vyznačujúce sa zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd dodáva, že kým nečinnosť okresného súdu v období posudzovanom v konaní o sťažnosti sťažovateľa doručenej 5. mája 2009, t. j. v období od 9. decembra 2008 do   5.   mája   2009   s   prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   konania   a   okolnosti   danej   veci nedosahovala   takú   intenzitu,   ktorá   by   mohla   viesť   k   porušeniu   označených   práv sťažovateľa, pokračovanie v tejto nečinnosti aj v ďalšom období spolu s predchádzajúcou nečinnosťou už túto intenzitu dosahuje.

Ústavný súd preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Keďže v posudzovanej veci už boli v čase rozhodovania ústavného súdu (13. apríla 2010)   vznesené   námietky   zaujatosti   predložené   krajskému   súdu   na   rozhodnutie, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodol v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. aby prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 4 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   posudzovaného   súdneho   konania   a   jeho priebeh,   na mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch   v   posudzovanom   konaní považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   1 000   €   sťažovateľovi   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   podľa   § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vyčíslil   trovy konania za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Odmena za jeden úkon právnych služieb je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 721,40 €. Advokátka vykonala v roku 2010 dva právne úkony, za ktoré jej patrí odmena 2-krát po 120,23 € a režijný paušál 2-krát po 7,21 €, t. j. spolu 254,88 €.

Podanie právnej   zástupkyne sťažovateľa   doručené   ústavnému súdu   2.   mája 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na absenciu ústavnoprávneho rozmeru v jeho obsahu ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010