znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 108/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. R., B., ktorou namieta porušenie slobody náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv na slobodu náboženského   vyznania   a   na   slobodu   združovať   sa   podľa   čl.   9   ods.   1   a čl.   11   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2008   doručená   sťažnosť JUDr.   R.   B. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie slobody   náboženského   vyznania   a práva   slobodne   sa   združovať   podľa   čl.   24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na slobodu náboženského   vyznania   a   na   slobodu   združovať   sa   podľa   čl.   9   ods.   1   a čl.   11   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že prípravný orgán Ateistickej cirkvi neveriacich (ďalej len „ACN“) 14. septembra 2006 podal na Ministerstve kultúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   návrh   na   registráciu   ACN.   Vychádzal pritom   zo   zákona   č.   308/1991   Zb.   o   slobode   náboženskej   viery   a   postavení   cirkví a náboženských spoločností v znení účinnom do 30. apríla 2007 v spojení so zákonom č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností.

Rozhodnutím   č.   MK   4457/2006-320/22106   z   18.   decembra   2006   ministerstvo odmietlo   registráciu   ACN.   Po   podaní   návrhu   (25.   januára   2007)   na   preskúmanie   tohto rozhodnutia ministerstva najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007 návrh prípravného orgánu ACN zamietol.

Polemizujúc   s dôvodmi   uvádzanými   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sťažovateľ namietal   predovšetkým   skutkové   a právne   závery   súdu   a k už   označeným   porušeniam základných práv a slobôd uviedol:

„...   sloboda   náboženského   vyznania   alebo   právo   na   slobodu   náboženského vyznania...   v   sebe...   zahŕňajú   právo,   aby   po   splnení   zákonných   podmienok   bolo spoločenstvo veriacich registrované ako cirkev alebo náboženská spoločnosť, ktoré majú právnu subjektivitu. Taktiež jedným z najdôležitejších aspektov práva slobodne sa združovať alebo   práva   na   slobodu   združovať   sa   je,   aby   jednotlivcom   bolo   umožnené   vytvárať právnické osoby s cieľom konať spoločne pre spoločný záujem. Bez tohto aspektu by toto právo stratilo význam.

Sťažovateľ má ďalej za to, že... sloboda náboženského vyznania... i právo slobodne sa   združovať   môžu   byť   obmedzené   iba   výnimočne   na   základe   presne   formulovaných a presvedčivých dôvodov, ktoré majú základ vo vnútroštátnom práve. Voľná úvaha štátnych orgánov   o   prípadných   ďalších   skutočnostiach,   ktoré   fakticky   pôsobia   ako   ďalšie obmedzenia   týchto   práv   a   slobôd   a   sú   nad   rámec   zákona,   je   neprípustná   a   v   rozpore s citovanými článkami Ústavy... a Dohovoru...“

V tomto ohľade sťažovateľ poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 5. apríla 2007 k sťažnosti č. 18147/02 Scientologická cirkev Moskvy proti Rusku.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada ústavný súd, aby vydal tento nález :„Základná   sloboda   náboženského   vyznania   sťažovateľa   JUDr.   R.   B.   upravená v článku   24   ods.   1,   2   Ústavy   SR   a   jeho   právo   na   slobodu   náboženského   vyznania vyplývajúce   z   článku   9   ods.   l   Dohovoru   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 11/2007 zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.

Právo sťažovateľa JUDr. R. B. slobodne sa združovať upravené v článku 29 ods. 1 Ústavy SR a jeho právo na slobodu združovať sa upravené v článku 11 ods. 1 Dohovoru o ľudských   právach   a   základných   slobodách   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 11/2007 zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 5 Sž 11/07 zo dňa 23. 08. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi JUDr. R. B. priznáva náhradu trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   konečným   rozhodnutím vo   veci podanej   žaloby   o preskúmanie   rozhodnutia   ministerstva   č.   MK   4457/2006-320/22106 z 18. decembra 2006, t. j. rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   (sám právnik a kvalifikovane zastúpený advokátom) domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

1. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Účastníkmi   súdneho   konania   pred   najvyšším   súdom   vedeného   pod   sp.   zn. 5 Sž 11/2007 (ktorí sú uvedení aj v rozsudku z 23. augusta 2007) boli žalobca - Prípravný orgán   Ateistickej   cirkvi   neveriacich,   so   sídlom   B.   –   ktorý   bol   zastúpený JUDr.   R.   B., občianskym   zástupcom   a   členom   prípravného   orgánu,   B.,   a ako   žalovaný   vystupovalo ministerstvo.

Rovnako v konaní vedenom na ministerstve pod č. MK4457/2006-320/22106, ktoré súdnemu   konaniu   predchádzalo,   v jeho   rozhodnutí   z   18.   decembra   2006   i v samotnom návrhu na registráciu   zo   14.   septembra 2006   ako navrhovateľ figurovala ACN,   pričom návrh na registráciu bol podpísaný členmi prípravného orgánu Ing. J. O., P. H. a JUDr. R. B., ktorý bol zároveň splnomocnený ostatnými členmi prípravného orgánu, aby konal v ich mene.

Sťažnosť   na   ústavnom   súde   podal „JUDr.   R.   B.,   B.,   narodený...,   občan   SR“ (zastúpený   advokátom,   pozri   záhlavie   tohto   uznesenia)   a v petite   sťažnosti   sťažovateľ žiadal: ... sloboda náboženského vyznania sťažovateľa JUDr. R. B. upravená v článku 24 ods. 1, 2 Ústavy... a jeho právo na slobodu náboženského vyznania vyplývajúce z článku 9 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli. Právo sťažovateľa JUDr. R. B. slobodne sa združovať upravené v článku 29 ods. 1 Ústavy... a jeho právo na slobodu združovať sa upravené v článku 11 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 08. 2007 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 23.08. 2007 zrušuje...... Sťažovateľovi JUDr. R. B. priznáva náhradu trov konania.“

Keďže sťažovateľ nemá v posudzovanom konaní pred najvyšším súdom procesné postavenie   účastníka   konania   (nie   je   žalobcom   ani   žalovaným,   je   len   splnomocneným zástupcom prípravného orgánu ACN, ktorý návrh na registráciu podal), nemohol v tomto konaní (pred ústavným súdom, pozn.) uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu nemohlo v posudzovanom konaní dochádzať k porušovaniu jeho základných práv alebo slobôd (II. ÚS 205/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že návrh na registráciu ACN je návrhom prípravného orgánu   ACN,   a nie   návrhom   splnomocneného   zástupcu   prípravného   orgánu   ACN   (teda sťažovateľa),   s čím   korešponduje   aj   výroková   časť   v spojení   so   záhlavím   rozsudku najvyššieho   súdu sp.   zn. 5   Sž   11/2007   z   23.   augusta   2007.   Namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu môžu byť dotknuté jedine práva a povinnosti účastníka konania, a nie jeho splnomocneného zástupcu.

Pretože   sťažnosť   ústavnému   súdu   podal   sťažovateľ,   ktorý   nie   je   aktívne   vecne legitimovaný na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú neoprávnenou   osobou,   a preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Z obsahu sťažovateľovej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé,   že   podstata   ním   namietaného   porušenia   základných   práv   a slobôd   spočíva predovšetkým v namietanej nesprávnosti skutkových právnych záverov najvyššieho súdu obsiahnutých   v napádanom   rozhodnutí sp.   zn.   5   Sž   11/2007   z   23.   augusta   2007,   t.   j. v nesprávnej interpretácii slobody náboženského vyznania a práva slobodne sa združovať (čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru).

Z uvedeného   okrem   iného   vyplýva,   že   sťažovateľ   vo   vzťahu   k označenému porušovateľovi (najvyšší súd) a jeho rozsudku (sp. zn. 5 Sž 11/2007 z 23. augusta 2007) nenamietal   porušenie   základných   práv   uvedených   v čl.   46   až   čl.   50   ústavy,   ani   ich pendantov uvedených v dohovore. Ústavný súd už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 63/06), že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Podľa čl. 24 ods. 1 a 2 ústavy sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie. Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď   spoločne   s   inými,   súkromne   alebo   verejne,   bohoslužbou,   náboženskými   úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Podľa   čl.   9   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo   presvedčenie,   ako   aj   slobodu   prejavovať   svoje   náboženské   vyznanie   alebo presvedčenie sám   alebo spoločne s inými, či   už verejne alebo súkromne,   bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.

Podľa čl. 11 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, včítane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

V súvislosti so sťažovateľom označenými porušeniami práv a slobôd podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

Na základe uvedeného nemôže byť ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a označenými právami a slobodami podľa čl. 24 ods. 1 a 2 a čl. 29 ods. 1 ústavy a čl. 9 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 dohovoru bez toho, aby sťažovateľ zároveň nenamietal aj porušenie základných práv podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009