znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 108/08-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. F., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom Mgr.   P.   P.,   Advokátska   kancelária,   P.,   ktorou   namietal   porušenie   základného   práva priznaného   čl.   17   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   priznaného   čl.   5   ods.   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 16/06 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 1/07, takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 16/06 a Krajský súd v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   1/07   nerozhodnutím   o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom   p o r u š i l   právo M. F. na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a základného   právo   podľa   čl.   17   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky.

2.   M.   F.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré sú mu p o v i n n é   zaplatiť spoločne Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trenčín a Krajský súd Trenčín   s ú   p o v i n n é   zaplatiť spoločne trovy právneho zastúpenia M. F. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. P. P. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. F. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 19. marca 2007 doručená   sťažnosť   M.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného práva priznaného čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva priznaného čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 16/06 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom, ako aj porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 16/06, v ktorom nerozhodol o jeho žiadosti z 11. októbra 2006 o prepustenie z väzby na slobodu, alternatívne o nahradenie väzby písomným sľubom, ale predmetnou žiadosťou sa zaoberal až na hlavnom pojednávaní 5. decembra 2006. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol aj o porušení ním označených práv krajským súdom, ktorý konal o jeho sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, nevysporiadal sa však so žiadosťou o nahradenie väzby písomným sľubom. Sťažovateľ požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk voči okresnému   súdu   a v sume   50   000   Sk   voči   krajskému   súdu   a náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 10 656 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený pre viaceré trestné činy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 16/06 a v súčasnom období sa nachádza vo väzbe. Sťažovateľ podal 11. októbra 2006 okresnému súdu písomnú žiadosť o prepustenie z väzby, resp. nahradenie väzby písomným sľubom. Okresný súd sa uvedenou žiadosťou nezaoberal, prerokoval a rozhodol o jej zamietnutí uznesením č. k. 5 T 16/2006-992 na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. decembra 2006 s odôvodnením, že žiadosť o prepustenie z väzby bola prednesená až na tomto pojednávaní. Okresný súd však vôbec nerozhodol o nahradení väzby písomným sľubom podľa § 80 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) tak, ako to požadoval sťažovateľ v žiadosti z 11. októbra 2006. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ   priamo   na   pojednávaní   sťažnosť,   ktorú   v zákonom   určenej   lehote   doplnil 29. decembra 2006, o ktorej krajský súd uznesením č. k. 3 Tos 1/07-1022 z 10. januára 2007 rozhodol tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol a žiadosťou o nahradenie väzby písomným sľubom sa taktiež nezaoberal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že žiadosť o prepustenie z väzby je založená   na   zásadne   odlišných   dôvodoch   ako   žiadosť   o nahradenie   väzby   sľubom,   čo znamená, že bolo povinnosťou okresného súdu o tejto žiadosti konať a rozhodnúť. Podľa názoru sťažovateľa nerozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby, resp. nahradenie väzby písomným sľubom v súvislosti s právom na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom okresným súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   108/08-25   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Po   doručení   uznesenia o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zaslal   23.   mája   2008   sťažovateľ   ústavnému   súdu doplnenie   sťažnosti   o   listinný   dôkaz   –   zápisnicu   o   hlavnom   pojednávaní   konanom 5. decembra 2006, z ktorej vyplýva, že na tomto pojednávaní ústnu žiadosť o prepustenie z väzby nepredniesol.

Ústavný súd listom č. k. I. ÚS 108/08-31 z 13. mája 2008 požiadal okresný súd a listom č. k. I. ÚS 108/08-33 z toho istého dňa krajský súd o vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 160/08 z 28. mája 2008 okrem iného uviedol:

„... Vykonaným šetrením a to oboznámením sa s obsahom spisov Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos 62/2006, 2 Tos 79/2006, 2 Tos 81/2006, 6 Tpo 8/2006 a 3 Tos 1/2007 som zistil, že senát Krajského súdu v Trenčíne v danom prípade postupoval zákonne a uznesenie z 10. 1. 2007, sp. zn. 3 Tos 1/2007, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol ako nedôvodnú sťažnosť M. F. proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín z 5. 12. 2006,   sp.   zn.   5   T   16/2006, aj   dostatočne   z hľadiska   vyslovených   záverov   odôvodnil. Preskúmal pritom nielen správnosť citovaného uznesenia okresného súdu, ale aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, pričom sťažnosť M. F. ako nedôvodnú zamietol, pretože napadnuté uznesenie okresného súdu považoval za správne a zákonné a nezistil dôvody na jeho   zrušenie   a zmenu.   Námietky   sťažovateľa   pritom   považoval   za   neopodstatnené a podrobne   sa   s nimi   vysporiadal   aj   v odôvodnení   zamietajúceho   uznesenia.   Okresný i krajský súd pri rozhodovaní aplikovali príslušné ustanovenia Trestného poriadku, preto išlo o rozhodnutia zákonné a nie arbitrárne. Z uznesenia Okresného súdu Trenčín z 5. 12. 2006, sp. zn. 5 T 16/2006 i z uznesenia Krajského súdu z 10. 1. 2007, sp. zn. 3 Tos 1/2007 je zrejmé, že sťažovateľ M. F. podal žiadosť o prepustenie z väzby dňa 5. 12. 2006 na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom, ktorá nebola spojená so žiadosťou o nahradenie väzby písomným sľubom obvineného, pričom ani v podanej sťažnosti nenamietal, že okresný súd nerozhodol o prijatí či neprijatí jeho písomného sľubu a že by tak mal urobiť krajský súd. Vyjadrenie sťažovateľa M. F. v odôvodnení sťažnosti, podľa ktorého nemôže byť u neho daný   žiadny   dôvod   väzby,   pretože   stíhaný   skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 nespáchal, nepovažuje preto za spravodlivé, že je vo väzbe už viac ako 20 mesiacov za to, čo   nespravil   a domáha   sa   zrušenia   napadnutého   uznesenia   a prepustenia   z väzby   na slobodu s poukazom aj na to, že nemá dôvod sťažovať priebeh trestného konania, mariť dokazovanie   a ihneď   sa   zamestná,   povedie   riadny   život   a nedopustí   sa   žiadnej   trestnej činnosti,   nemožno   totiž   považovať   a senát   krajského   ani   nepovažoval   za písomný   sľub obvineného v zmysle § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom. O žiadosti sťažovateľa M. F. z 5. 12. 2006 rozhodol okresný súd uznesením z 5. 12. 2006,   sp.   z.   5   T   16/2006,   ktoré   spolu   so   sťažnosťou   sťažovateľa   bolo   krajskému   súdu doručené 4. 1. 2007 a krajský súd o sťažnosti rozhodol uznesením zo 10. 1. 2007, sp. zn. 3 Tos   1/2007,   teda   v oboch   prípadoch   okresný   i krajský   súd   konali   urýchlene   a rozhodli v primeranej lehote.

Vzhľadom na to, že v posudzovanej veci vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn.   5   T   16/2006   využil   sťažovateľ   M.   F.   svoje   právo,   podal   proti   právoplatnému odsudzujúcemu rozsudku mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie a v dôsledku toho sa predmetný trestný spis spolu s dovolaním nachádza od septembra 2006 (správne má byť 2007, pozn.) na Najvyššom súde Slovenskej republiky, nemám možnosť nazrieť do tohto spisu   a vyjadriť   sa   k pravdivosti   tvrdenia   sťažovateľa   v tom   smere,   či   podal   žiadosť o prepustenie z väzby v písomnom podaní, ktoré malo byť podľa jeho tvrdenia doručené okresnému súdu 11. 10. 2006, či bola spojená s jeho písomným sľubom alebo nie, či a ako bolo o nej rozhodnuté, či ju doplnil alebo vzal späť....“

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   602/07   z 24.   júna   2008   spracoval chronologický   prehľad   úkonov,   ktoré   boli   vykonané   vo   veci   sp.   zn.   5   T   16/2006,   a k okolnostiam podania sťažnosti uviedol:

„... Dňa 11. 10. 2006 podal obž. M. F. žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby písomným sľubom.

Dňa 16. 10. 2006 bol spis predložený na Krajský súd v Trenčíne na rozhodnutie o sťažnosti obž. F. proti uzneseniu zo dňa 28. 9. 2006, ktorým bolo rozhodnuté, že predseda senátu a prísediaci nie sú vylúčení z vykonávania úkonov a na rozhodnutie proti sťažnosti zo dňa 8. 9. 2006 proti uzneseniu, ktorým boli námietky obžalovaného zamietnuté. Krajský súd v Trenčíne dňa 31. 10. 2006 rozhodol uznesením a sťažnosti obžalovaného zamietol. Spis bol doručený Okresnému súdu Trenčín dňa 6. 11. 2006. Predseda senátu následne určil termín hlavného pojednávania na deň 5. 12. 2006. Na hlavnom pojednávaní bolo vo veci   rozhodnuté   rozsudkom.   Zároveň   uznesením   bola   zamietnutá   žiadosť   o prepustenie z väzby obžalovaného M. F. Obž. F. zahlásil proti rozsudku odvolanie a proti uzneseniu sťažnosť.

Dňa   4.   1.   2007   bol   spis   predložený   na   Krajský   súd   v Trenčíne   na   rozhodnutie o podanom odvolaní obž. M. F. a obž. M. H. proti rozsudku zo dňa 5. 12. 2006 a o sťažnosti obž. M. F. proti uzneseniu zo dňa 5. 12. 2006, ktorým bola zamietnutá žiadosť o prepustenie z väzby.   Krajský   súd   v Trenčíne   dňa   10.   1.   2007   rozhodol   o podanej   sťažnosti   a túto zamietol.   Dňa   8.   2.   2007   bolo   rozhodnuté   o odvolaniach   obžalovaných,   ktoré   boli zamietnuté.

Na   záver   chcem   uviesť,   že obž.   M.   F.   podával   opakovane žiadosti   o prepustenie z väzby. Posledná žiadosť bola podaná dňa 11. 10. 2006, avšak bolo potrebné spis predložiť na Krajský súd v Trenčíne na rozhodnutie o podanej sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 28. 9. 2006,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   predseda   senátu   a prísediaci   nie   sú   vylúčení z vykonávania úkonov a na rozhodnutie proti sťažnosti zo dňa 8. 9. 2006 proti uzneseniu, ktorým   boli   námietky   obžalovaného   zamietnuté.   Po   vrátení   spisu   z Krajského   súdu v Trenčíne   bol   bezodkladne   vytýčený   termín   hlavného   pojednávania   a na   tomto   bolo o žiadosti obž. F. o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 16/2006 a krajského súdu sp. zn. 3 Tos/1/2007 zistil tento priebeh trestného konania spojený s rozhodovaním o sťažovateľovej žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   resp.   nahradenie   väzby   písomným   sľubom podanej 11. októbra 2006:

Sťažovateľ   odoslal   okresnému   súdu   z Ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody a Ústavu na výkon väzby L. 10. októbra 2006 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, alternatívne o nahradenie väzby písomným sľubom. Žiadosť bola okresnému súdu doručená 11. októbra 2006 spolu s návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov. Konajúca sudkyňa dala 18. októbra 2006 pokyn na vypracovanie predkladacej správy pre krajský súd na rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu o nevyhovení námietke zaujatosti senátu, ktorú vzniesol   sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   28.   septembra   2006,   o ktorej rozhodol okresný súd uznesením na tomto pojednávaní. Krajský súd doručil 19. októbra 2006   okresnému   súdu   dodatok   sťažovateľa   k odôvodneniu   sťažnosti   proti   uzneseniu z 28. septembra 2006 o nevyhovení námietke zaujatosti. Spis bol krajskému súdu doručený 20. októbra 2006 a bol zaevidovaný pod sp. zn. 2 Tos 79/06. Krajský súd nariadil neverejné zasadnutie na 31. október 2006. V spise sa nachádza úradný záznam konajúcej sudkyne z 26. októbra 2006, v ktorom bolo dohodnuté dodatočné doručenie predkladacej správy aj na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti protokolácii záznamu z pojednávania. Krajský súd   uznesením   č.   k.   2   Tos/79/2006-965   rozhodol,   že   sťažnosť   sťažovateľa   k námietke zaujatosti senátu zamieta, a uznesením č. k. 2 Tos/81/2006-967 z toho istého dňa rozhodol, že zamieta sťažnosť sťažovateľa k námietke protokolácie údajov na hlavnom pojednávaní. Spis   bol   okresnému   súdu   doručený   6.   novembra   2006,   ktorý   nariadil   termín   hlavného pojednávania vo veci na 5. december 2006. Sťažovateľom i jeho právnym zástupcom boli okresnému súdu 13., 15. a 27. novembra 2006 doručené návrhy na doplnenie vykonania dôkazov výsluchom svedkov na hlavnom pojednávaní. Na hlavnom pojednávaní konanom za účasti   sťažovateľa   okresný   súd   odmietol   podané   návrhy   na   vykonanie   dokazovania, oboznámil sťažovateľa, že sa ním vznesenou námietkou zaujatosti senátu nebude zaoberať, vyhlásil dokazovanie za skončené a vo veci samej rozhodol rozsudkom č. k. 5 T 16/2006- 994. Okresný súd zároveň rozhodol uznesením č. k. 5 T 16/2006-992 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, jej odôvodnenie doručil okresnému súdu 13. decembra 2006 a doplnil ho 29. decembra 2006. Sťažovateľ sa odvolal aj proti rozsudku okresného súdu, dôvody doplnil 20., 21. a 29. decembra 2006, pričom v poslednom doplnení poukázal na skutočnosť, že okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, alternatívne nahradenie väzby písomným sľubom doručenej okresnému súdu 11. októbra 2006. Spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu 4. januára 2007, ktorý na neverejnom zasadnutí 10. januára 2007 rozhodol uznesením č. k. 3 Tos   1/07-1022   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi doručené 15. januára 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je len povinnosťou ústavného súdu ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti   medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať   dohovor   pri preskúmavaní zákonnosti väzby (napr. III. ÚS 79/02, III. ÚS 386/06, III. ÚS 216/07).

V citovaných   ustanoveniach   ústavy   a dohovoru   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 188/06, III. ÚS 216/07).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francuzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú   akceptovateľné   a aké   nie,   bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sancher-Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok   5   ods.   4   dohovoru   tým,   že   osobám   pozbaveným   slobody   zaručuje   právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33-36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu.   V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal,   že pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej 11. októbra 2006 došlo k porušeniu ním označených práv ako okresným, tak aj krajským súdom tým, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby nerozhodli urýchlene a o nahradení väzby písomným sľubom nerozhodli vôbec.

Sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   pripojil   kópiu   „žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu, alternatívne nahradenie väzby písomným sľubom“ z 9. októbra 2006, ktorá bola odoslaná prostredníctvom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L.   10.   októbra   2006   a okresnému   súdu   bola   doručená   11.   októbra   2006.   Identické skutočnosti, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti a doložil ich aj kópiami dokladov, boli zistené aj zo spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 16/2006.

Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na slobodu, alternatívne nahradenie väzby písomným sľubom bola okresnému súdu doručená 11. októbra 2006. Okresný súd sa uvedenou žiadosťou vôbec nezaoberal. Konajúca sudkyňa dala 18. októbra 2006 pokyn na vypracovanie predkladacej správy na predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Spis bol krajskému súdu doručený 20. októbra 2006 a zaevidovaný pod sp. zn. 2 Tos 79/06. Krajský súd nariadil neverejné zasadnutie na 31. október 2006. V spise okresného súdu sa nachádza úradný záznam z 26. októbra   2006,   že   konajúcou   sudkyňou   bolo   s   krajským   súdom   dohodnuté   dodatočné doručenie predkladacej správy aj na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti protokolácii záznamu z pojednávania. Krajský súd 31. októbra 2006 uzneseniami č. k. 2 Tos 79/2006- 965 (námietka zaujatosti senátu) a č. k. 2 Tos 81/2006-967 (námietka protokolácie údajov na   hlavnom   pojednávaní)   rozhodol,   že   sťažnosti   sťažovateľa   zamieta.   Uznesenia   boli okresnému súdu doručené 6. novembra 2006. Okresný súd nariadil 10. októbra 2006 termín hlavného   pojednávania   na   5.   december   2006,   na   ktorom   bolo   vo   veci   rozhodnuté rozsudkom a zároveň bola uznesením zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pričom tak v uznesení okresného súdu, ako aj uznesení krajského súdu sa uvádza, že súdy rozhodovali   o žiadosti,   ktorú   si sťažovateľ podal na hlavnom pojednávaní   5.   decembra 2006.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   uviedla, „že obžalovaný M. F. podával opakovane žiadosti o prepustenie z väzby. Posledná žiadosť bola podaná dňa 11. 10. 2006, avšak bolo potrebné spis predložiť na Krajský súd v Trenčíne na rozhodnutie   o podanej   sťažnosti   proti   uzneseniu   zo   dňa   28.   9.   2006,   ktorým   bolo rozhodnuté, že predseda senátu a prísediaci nie sú vylúčení z vykonávania úkonov a na rozhodnutie   proti   sťažnosti   zo   dňa   8.   9.   2006   proti   uzneseniu,   ktorým   boli   námietky obžalovaného zamietnuté. Po vrátení spisu z Krajského súdu v Trenčíne bol bezodkladne vytýčený termín hlavného pojednávania a na tomto bolo o žiadosti obž. F. o prepustenie z väzby na slobodu rozhodnuté“. Okresný súd sa písomným sľubom sťažovateľa nezaoberal a k tejto skutočnosti neuviedol nič ani vo svojom vyjadrení.

Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že „Z uznesenia Okresného súdu Trenčín z 5. 12. 2006, sp. zn. 5 T 16/2006 i z uznesenia Krajského súdu z 10. 1. 2007, sp. zn. 3 Tos 1/2007 je zrejmé, že sťažovateľ M. F. podal žiadosť o prepustenie z väzby dňa 5. 12. 2006 na   hlavnom   pojednávaní   pred   okresným   súdom,   ktorá   nebola   spojená   so   žiadosťou o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   obvineného,   pričom   ani   v podanej   sťažnosti nenamietal, že okresný súd nerozhodol o prijatí či neprijatí jeho písomného sľubu a že by tak mal urobiť krajský súd“. Skutočnosti, ako ich uvádza vo svojom vyjadrení krajský súd, vyplývajú čiastočne z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, nie však zo spisu okresného súdu. Sťažovateľ v „Dodatku k odôvodneniu sťažnosti zo dňa 7. 12. 2006 proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 5. 12. 2006, č. k. 5 T 16/2006-992“, ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   29.   decembra   2006,   výslovne   uviedol,   že „OS postupoval nesprávne pochybil, keď nerozhodol aj o písomnom sľube obžalovaného, ktorý bol a je súčasťou predmetnej žiadosti o prepustenie z väzby. Obž. F. v predmetnej žiadosti výslovne uviedol, že žiada o nahradenie väzby zárukou a to písomným sľubom v zmysle § 80 ods.   1,   písm.   b)   Tr.   por.   a sľub   písomne   uviedol   do   predmetnej   žiadosti,   ktorý   je   jej súčasťou“. Krajský súd ďalej uviedol, že pravdivosť tvrdení sťažovateľa nemohol overiť v spise, pretože ten sa v dôsledku dovolania podaného sťažovateľom nachádza od septembra 2007 na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Poukázal však na skutočnosť, že v priebehu trestného stíhania okresný súd i krajský súd opakovane rozhodovali nielen o väzbe, ale aj o žiadosti   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   a námietkach   zaujatosti   sťažovateľa. Práve   v dôsledku   podanej   opakovanej   námietky   zaujatosti   sťažovateľom   28.   septembra 2006   podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   sám   znemožnil   rozhodovanie   o žiadosti o prepustenie z väzby, keďže spis musel byť predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

V spise okresného súdu sp. zn. 5 T 16/2006 v zápisnici z hlavného pojednávania konaného 5. decembra 2006 podanie žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľom nie je uvedené.   Sťažovateľ   sám   oznámil   ústavnému   súdu,   že   na   tomto   pojednávaní   žiadosť nepodal, čo doložil aj kópiou zápisnice z uvedeného pojednávania zaslanou ústavnému súdu 23.   mája   2008.   Predsedníčka   okresného   súdu   podanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby sťažovateľom 11. októbra 2006 nespochybnila.

Konanie okresného súdu o prepustení sťažovateľa z väzby začalo 11. októbra 2006 a skončilo   10.   januára   2007,   pričom   o písomnom   sľube   sťažovateľa   nebolo   vôbec rozhodnuté. Napriek tomu, že bolo potrebné rozhodovať o námietke zaujatosti sťažovateľa, ústavný   súd   považuje   celkovú   dobu   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby za neprimerane dlhú.

Zo   spisu   je   taktiež   zrejmé,   že   s nedostatočnou   starostlivosťou   v uvedenej   veci postupoval aj krajský súd, ktorý napriek sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 T 6/2006-992 z 5. decembra 2006 s jej dodatkom z 29. decembra 2006, v ktorých sťažovateľ výslovne poukázal na nesprávny postup okresného súdu, neodstránil pochybenie okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom.

S ohľadom na uvedené, ako aj na znemožnenie možnosti kontroly väzby v krátkych intervaloch v dôsledku postupu súdov zúčastnených na tomto konaní ústavný súd konštatuje, že celkovú dĺžku tohto rozhodovania o väzbe nemožno akceptovať ani z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu, ani z hľadiska kritérií, ktoré uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   konanie   o žiadosti   sťažovateľa   neprebehlo urýchlene a nebolo v ňom rozhodnuté o celom rozsahu podanej žiadosti, a to tak okresným súdom, ako aj krajským súdom, čím došlo k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk od okresného súdu a v sume 50 000 Sk od krajského súdu, čo odôvodnil tým, že okresný súd i krajský súd porušili jeho práva nerozhodnutím o žiadosti, resp. o nahradenie väzby písomným sľubom a okresný súd o zákonnosti väzby nerozhodol urýchlene, resp. v primeranej lehote.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nemožno napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, IV. ÚS 190/07).

Ústavný   súd   preto   považoval   požiadavku   sťažovateľa   o priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia voči obom súdom za oprávnenú a zaviazal oba súdy k uhradeniu sumy   60   000   Sk   rovnakým   dielom,   pretože   aj   keď   k pochybeniu   došlo   predovšetkým postupom a rozhodnutím okresného súdu, bol to práve krajský súd, ktorý mohol a zároveň mal povinnosť odstrániť pochybenia okresného súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   P.   P.   Ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 6 296 Sk za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktorú sú povinné zaplatiť okresný súd a krajský súd rovnakým dielom, t. j. po 3 148 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008