znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 108/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., D., zastúpenej JUDr. V. J., Advokátska kancelária, Ž., ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 282/2006 z 29. novembra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2007 doručená sťažnosť E. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“   resp.   „dovolací   súd“)   sp.   zn. 4   Cdo   282/2006 z 29. novembra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   a   pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné relevantné skutočnosti.

Sťažovateľka podala 31. októbra 2003 Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh, ktorým sa domáhala vydania rozhodnutia o zabezpečení dôkazu výsluchom navrhovaných   svedkov   a   negatívneho   určenia,   že   odporkyňa   K.   A.   nie   je   vlastníčkou pozemku   parc.   č.   102/2   o   výmere   41   m2,   zastavaná   plocha   v   katastrálnom   území D., okres Ž.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   13   C   117/2003-28   z   22.   marca   2005   návrh sťažovateľky   zamietol „...v   podstate   na   tom   skutkovom   základe,   že   sťažovateľka   ako navrhovateľka   v   konaní   nepreukázala   naliehavý   právny   záujem   na   vydaní   určovacieho výroku. Preto prvostupňový súd nevykonal ani navrhované dôkazy“.

Sťažovateľka uviedla, že: „Prvostupňový súd pristúpil k vydaniu rozsudku bez toho, že by sťažovateľke ako účastníkovi konania umožnil využiť jej procesné právo podľa § 118 ods. 3 OSP - právo záverečnej reči, čím jej svojim postupom odňal konať pred súdom.“

Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp.   zn.   6   Co   462/2005   z 21. júna   2006   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Podľa   názoru sťažovateľky   «odvolací   súd   sa   nezaoberal   odvolaním   v   celom   jeho   podanom   rozsahu. Predovšetkým   nezhodnotil   ani   nevyhodnotil   prezentovaný   právny   názor   navrhovateľky na existenciu „naliehavého právneho záujmu“ opísaného v odvolaní. V odôvodnení svojho rozsudku   síce   spomenul   v   písomnom   odvolaní   sťažovateľky   vytknutú   procesnú   vadu neumožnenia   „záverečných   rečí“,   ale   inak   sa   s   touto   otázkou   ako   procesnou   vadou prvostupňového   konania   vôbec   nezaoberal.   Proste   v   rozsudku   iba   konštatoval,   že rozhodnutie   prvostupňového   súdu   je vecne   správne,   ale   inak   rozsudok   v   konfrontácii s podaním odvolaní pôsobí neúplné a nepresvedčivo.»

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 25. septembra 2006 najvyššiemu súdu   dovolanie   z   dôvodov   uvedených   v   ustanovení   §   241   ods.   2   písm.   a),   b)   a   c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočívalo na nesprávnom   právnom   posúdení   veci. Sťažovateľka   uviedla,   že   dovolací   súd   podané dovolanie odmietol „...z dôvodu § 243b ods. 4 v spojení § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný.   Podľa   dovolacieho   súdu   v   danom   prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 OSP a iné vady konania v zmysle § 237 OSP neboli dovolacím súdom zistené“.

Sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožnila,   lebo: „Tým, že súd neumožní účastníkovi realizáciu procesného práva vyplývajúceho z ust. § 118 ods. 3 OSP,   vážne   zasiahne   do   objektívnosti   súdneho   konania,   jeho   práva   na   spravodlivé prejednanie právnej veci pred súdom a tým na objektívne, nestranné a spravodlivé súdne konanie ako určitého procesného celku.“

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že:   «Právo   záverečnej   reči   je   procesným   právom konania nielen na prvom stupni, ale aj právom v odvolacom konaní (§ 211 ods. 3 OSP „Ak tento   zákon   neustanovuje   inak,   pre   konanie   na   odvolacom   súde   platia   primerane ustanovenia   o   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa“),   čo   v   podstate   znamená   jeho neodňateľnosť aj v odvolacom konaní.

Sťažovateľka si myslí, že právny názor porušovateľa vyslovený v dovolacom konaní a prenesený   do   jeho   rozhodnutia   o   odmietnutí   sťažovateľkou   podaného   dovolania, spočívajúci v tom, že poskytnutie práva záverečnej reči v odvolacom konaní zhojilo jeho odňatie v konaní pred súdom prvého stupňa, nemá oporu v zákone, ale ani v právnej teórii či praxi.»

Podľa   právneho   názoru   sťažovateľky: „Postup   a   rozhodnutie   porušovateľa v dovolacom konaní napĺňa skutkovú podstatu porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Porušenie ľudského práva sťažovateľky zabezpečeného Dohovorom vidí sťažovateľka v tom, že jej ako účastníčke konania bolo postupom porušovateľa:

- zabránené predniesť v prejednávanej veci pred všeobecným súdom osobné vyjadrenie a to jak sťažovateľkou osobne tak i jej právnym zástupcom.

-   porušená   zásada kontradiktórnosti   konania,   keď v konaní   bolo   odmietnuté vykonanie navrhovaných dôkazov na preukázanie jej tvrdení, a zamietnutím návrhu na zabezpečenie dôkazu výsluchom svedkov, možnosť ich vykonania v budúcnosti zanikla, pretože svedkovia zomreli.

- súdy neprejednali právnu vec riadne a v celom rozsahu, ale bez riadneho a presvedčivého dokazovania   sa   uspokojili   iba   s   prijatím   záveru   o   tom,   že   nebol   v   konaní   preukázaný naliehavý právny záujem.“

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   prijal   a   po   jej   prerokovaní vyslovil, že: „...Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.: 4 Cdo 282/2006 zo dňa 29. novembra 2006 porušil ľudské právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľkou   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým   aj   „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50) je čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú.

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II.   ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V   relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   uviedol,   že:   «Dovolací   súd preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   pod   písmenami   a)   až   g) ustanovenia   §   237   O.   s.   p.,   nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení, aj keď dovolateľka vo svojom dovolaní vadu v zmysle   ustanovenia §   237 písm.   f)   O.   s.   p.   namietala.   Dôvodom,   ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať   a uplatňovať procesné   práva priznané mu za   účelom   zabezpečenia   účinnej ochrany jeho práva.   (...) Žalobkyňa   v   dovolaní   namietala,   že   súdy   jej   (i   jej   právnemu   zástupcovi)   znemožnili realizáciu procesných práv zhrnúť na záver svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 3 O. s. p). (...) Z obsahu spisu vyplýva, a možno súhlasiť s tvrdením žalobkyne, že súd prvého stupňa po skončení dokazovania, bez záverečných rečí účastníkov konania (aj žalovanej a jej právneho zástupcu) pristúpil k vydaniu rozhodnutia, t. j. v danej veci zamietnutiu žaloby, avšak to nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., lebo na odvolacom súde na odvolacom pojednávaní dňa 21. júna 2006 (č. l. 47 spisu) mala možnosť realizovať toto svoje právo a predniesť „záverečnú reč“ prednesením   jej   návrhov,   vyjadriť   sa   k   dokazovaniu   i   k   právnej   stránke   veci,   čo   však neurobila (ani je právny zástupca). Odvolací súd teda vytvoril žalobkyni možnosť zhrnúť skutkové   a   právne   závery,   z ktorých   vyvodzovala   opodstatnenosť   jej   žaloby.   Taktiež nevykonanie všetkých dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, lebo rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.). So zreteľom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru vyvodzuje sťažovateľka z (podľa   jej   názoru   nesprávneho)   právneho názoru   vysloveného najvyšším súdom,   ktorý   odmietnutie   jej   dovolania   odôvodnil   (aj)   tým,   že „...poskytnutie   práva záverečnej   reči   v   odvolacom   konaní   zhojilo   jeho   odňatie   v   konaní   pred   súdom   prvého stupňa...“. Podľa jej názoru uvedená chyba prvostupňového konania nebola „zhojiteľná“ ani v   rámci   odvolacieho   konania.   Ostatné   námietky   sťažovateľky   k   priebehu   konania   pred okresným   súdom   a   krajským   súdom   vyhodnotil   ústavný   súd   ako   súčasť   jej   celkovej argumentácie na podporu uvedeného, pričom vecná stránka súdneho sporu sťažovateľky nebola   dovolacím   súdom   (iba   ktorého   rozhodnutie   bolo   sťažnosťou   napadnuté) z formálnych   dôvodov   posudzovaná,   keďže   išlo   o   dovolací   prieskum   potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup   k súdu,   nie   je   absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie obmedzení   však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k súdu   takým   spôsobom   a v takej miere,   že by uvedené   právo   bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00, taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   zastáva   iný právny názor než prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zo   strany   najvyššieho   súdu,   osobitne   jeho závery o možnom „zhojení“ procesných chýb prvostupňového konania v odvolacom konaní (k čomu mala sťažovateľka vytvorené reálne predpoklady), takéto nedostatky nevykazuje. Naopak ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov (pozri napr. R 39/93).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti   s namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   aj   preto,   že   toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne   aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.