znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 108/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   O.   S.,   Ž.,   M.   I.,   P.,   a I.   P.,   P.,   zastúpených advokátkou   JUDr.   I.   P.,   Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   85/01   p o r u š i l základné právo O. S., M. I. a I. P., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. O. S., M. I. a I. P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. O. S., M. I. a I. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 660 Sk (slovom päťtisícšesťstošesťdesiat slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. júna 2005   č.   k.   I.   ÚS   108/05-8   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. S., Ž., M. I., P., a I. P., P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplýva, že: „Dňa 29. 9. 2000 podali sťažovatelia v rade 1) – 3) spolu s neb. V. J. žalobný návrh na Okresný súd v Žiline o určenie relatívnej neplatnosti kúpnych   zmlúv,   ktorý   vklad   bol   povolený   Okresným   úradom   v Ž.,   odbor   katastra nehnuteľností.   Podstatou   tohto   návrhu   bolo,   že   ako   žalobcovia   a spoluvlastníci nehnuteľnosti zapísanej v k. ú. P. parcela KN č. 353 – zastavané plochy mali predkupné právo na odkúpenie podielu vo výške 1/6 od O. S., ktorý zdedila jeho vnučka A. V., rod. K., avšak mala najskôr ponúknuť na odpredaj ostatným spoluvlastníkom, ale toto neurobila a odpredala podiel 1/6 k pozemku KN 353-zastavané plochy v k. ú. P. odporcom v 1) a 2) rade J. a K. T. ako tretím osobám, ktoré k tejto nehnuteľnosti žiaden spoluvlastnícky podiel nevlastnili. Zároveň takisto vnuk pôvodného pozemkovo knižného vlastníka O. S. – M. K. previedol   svoj   zdedený   podiel   opätovne   na   kupujúcich   J.   T.   a K.   T.   k nehnuteľnosti zapísanej   ako   parcela   KN   353   v k.   ú.   P.   bez   toho,   aby   tento   ponúkol   ostatným spoluvlastníkom. (...)

Sťažovatelia   dňa   10.   10.   2002   požiadali   o vytýčenie   termínu   pojednávania,   a to najmä   z toho   dôvodu,   že   vzťahy   medzi   účastníkmi   sa   vyostrili   a odporca   v 1)   rade predmetnej veci napadol žalobcu v rade 1).

Dňa 14. 4. 2004 podali sťažovatelia sťažnosť v zmysle § 17 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov, aby sa odstránili prieťahy v konaní.

V čase podania tejto sťažnosti už zomrel účastník konania menom V. J., žalobca v 2) rade. Okresný   súd   v Žiline   však   nijako   nereagoval,   teda   ani   neodpovedal   na   žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania a rovnako nereagoval na sťažnosť v zmysle § 17 zákona 80/1992 Zb.

S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že Okresný súd v Žiline porušil svojou nečinnosťou základné ústavné právo v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...) Nakoľko   súd   v danej   veci   takmer   5   rokov   od   podania   žaloby   vôbec   nekonal a nereagoval ani na nimi podané žiadosti a sťažnosti, čo je rozhodne v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Takémuto konaniu sa však účastníci nijako inak ako podaním sťažnosti nemohli brániť, nakoľko podľa názoru sťažovateľov nejde o právne zložitú vec a samotní sťažovatelia nijako neporušili a ani svojím konaním nezavinili, že zo strany súdu došlo k prieťahom v konaní.

Čo sa týka finančného zadosťučinenia, ide v podstate o zadosťučinenie aj z hľadiska morálnej ujmy, ktorá sťažovateľom vznikla z tohto bezprávneho stavu. Je nepochybné, že už samotná smrť jedného z účastníkov konania, ktorý sa svojho spravodlivého procesu ani nedožil, je morálnou ujmou, ktorú pociťujú všetci účastníci tohto konania, nakoľko všetci navrhovatelia – sťažovatelia v rade 1) až 3) sú vo vysokom dôchodkovom veku a je naozaj v rozpore minimálne s dobrými mravmi, aby po tak dlhé obdobie mali obavu z toho, že možno sa súdneho konania ani nedočkajú. Okrem iného práve prieťahmi v konaní, kedy sa účastníci konania nachádzali v právnej neistote, došlo aj k napadnutiu sťažovateľa v rade 1)   odporcom v rade 1) v konaní   4 C 85/01,   ktorý bol za svoje konanie aj právoplatne odsúdený v konaní č. 3 T 227/02 vydaným Okresným súdom v Žiline. Výška finančného zadosťučinenia podľa názoru sťažovateľov v rade 1) až 3) zároveň zodpovedá ustanoveniam čl.   41   Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach,   ktorý   takéto   finančné   zadosťučinenie označuje za spravodlivé so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.“

1. 2. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1)   Základné   právo   sťažovateľov   v rade   1)   až   3)   na   prerokovanie   ich   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 bolo porušené.

2) Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľom 1) – 3) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške každému po 30.000,-   Sk   (...),   ktoré   je   im   Okresný   súd   v Žiline   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4)   Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   v rade   1)   až   3)   od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   za   právne   zastupovanie   splnomocneného advokáta JUDr. I. P., so sídlom v Ž. vo výške 5.302,- Sk (pri hodnote jedného úkonu právnej pomoci 2.501,- Sk + 150,- Sk režijný paušál).“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., listom zo 4. augusta 2005 sp. zn. Spr 3532/05, ku ktorému bolo pripojené aj vyjadrenie sudkyne JUDr. I. S., a právna zástupkyňa sťažovateľov „odpoveďou na výzvu“ ústavného súdu z 15. augusta 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení podal prehľad úkonov súdu a uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

„(...) Súhlasíme s upustením od ústneho prejednania veci. Z predložených podkladov je zrejmý objektívny stav.“

Zákonná sudkyňa JUDr. I. S. k prijatej sťažnosti uviedla nasledovné skutočnosti:„(...)   Funkciu   sudkyne   na   Okresnom   súde   v Žiline   som   začala   vykonávať   dňa 17. 9. 2004 po predchádzajúcom menovaní do funkcie dňa 16. 9. 2004.

Po   nástupe   na   OS   v Žiline   som   po   predchádzajúcej   sudkyni   prevzala   390 nerozhodnutých   vecí,   štatisticky   474   vecí.   Pridelené   súdne   spisy   postupne   študujem a vykonávam v nich potrebné úkony.

Vec č. k. 4 C 85/01, ktorej sa týka ústavná sťažnosť navrhovateľov, napadla na Okresný súd v Žiline dňa 29. 9. 2000.

Po   naštudovaní   súdneho   spisu   som   dňa   3.   6.   2005   dala   pokyn   kancelárii   na vyžiadanie potrebných spisov zo Správy katastra v Žiline, ako i pokyn na pripojenie spisov tunajšieho súdu 14 C 480/1997 a D 454/2000. Vo veci bude po vrátení zapožičaného spisu Ústavným súdom SR vytýčený termín pojednávania.

Skutočnosť, že vo veci sa odo dňa, od kedy vec napadla na Okresný súd v Žiline, nekonalo, som ovplyvniť nemohla, preto je tu moje subjektívne zavinenie vylúčené.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľov nezaujala stanovisko k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu a k vyjadreniu zákonnej sudkyne v napadnutej veci, iba oznámila ústavnému súdu, že: „(...) netrvám na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň oznamujem, že si uplatňujem trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia a v zmysle § 10 ods. 1 a § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Zb. a to za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie – príprava a spísanie návrhu pri hodnote jedného úkonu právnej pomoci á 3.350,- Sk + 150,- Sk režijný paušál (z hodnoty veci 90.000,- Sk) krátený o 20 % v zmysle § 13 ods. 3 Vyhl., t. j. 1 úkon právnej pomoci 2 680,- Sk + 150,- Sk režijný paušál x 2 = úkony právnej pomoci spolu: 5 660,- Sk, ktorú sumu žiadam zaplatiť na účet.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 85/01:

Dňa 29. septembra 2000 sťažovatelia doručili okresnému súdu „žalobu o určenie relatívnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv,   ktorých   vklad   bol   Okresným   úradom   v Ž.,   Odbor katastra nehnuteľností povolený pod č. V 3040/2000 a pod č. 3045/2000“.

Dňa 3. októbra 2000 súd vyzval žalovaných, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili k žalobe.Dňa 19. októbra 2000 sa k žalobe vyjadrila žalovaná v 4. rade.Dňa 15. marca 2001 bol kancelárii daný úpravou pokyn previesť vec do registra „C“.Dňa 10. októbra 2002 sťažovatelia podali okresnému súdu „Žiadosť o nariadenie termínu pojednávania“.

Dňa 9. júna 2005 bol kancelárii okresného súdu daný úpravou pokyn, aby požiadala Správu katastra Ž. o zapožičanie spisov sp. zn. V 3045/2000 a V 3040/2000 v lehote 15 dní a aby boli pripojené spisy tamojšieho súdu   sp. zn. 14 C 480/1999 a D 454/2000, Dnot 62/2000.

Dňa 30. júna 2005 boli zaslané spisy zo Správy katastra Ž.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 85/01 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predseda okresného súdu alebo   konajúca   sudkyňa   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázali   na   skutkovú   alebo   právnu zložitosť veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľov.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   a   dlhodobo nečinný v období od 15. marca 2001 do 9. júna 2005. Okresný súd teda počas viac ako štyroch rokov vo veci nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia   v   predmetnej   veci počas   súdneho   konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Nič na tom nemení ani obrana zákonnej sudkyne, podľa ktorej „je tu moje subjektívne zavinenie vylúčené“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti vylučujúce subjektívne zavinenie zákonných sudcov, na ktoré sa odvoláva aj konajúca sudkyňa v napadnutej veci.

Skutočnosť,   že   subjektívne   zavinenie   aktuálne konajúceho   sudcu   nemožno určiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (mutatis mutandis I. ÚS 156/02), pretože ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.  

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie „vo   výške každému po 30.000,- Sk“, ktoré odôvodnili aj tým, že „ide v podstate o zadosťučinenie aj z hľadiska   morálnej   ujmy,   ktorá   sťažovateľom   vznikla   z tohto   bezprávneho   stavu.   Je nepochybné,   že   už   samotná   smrť   jedného   z účastníkov   konania,   ktorý   sa   svojho spravodlivého procesu ani nedožil, je morálnou ujmou, ktorú pociťujú všetci účastníci tohto konania“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľov,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť okresného   súdu   považuje   za   primerané   v požadovanej   výške   po   30   000   Sk   každému sťažovateľovi.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 5 660 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   úkony právnej   služby (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   z 8.   júna 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume dvakrát po 2 501 Sk, preto trovy právneho zastúpenia pre jedného sťažovateľa predstavujú sumu 5 002 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 4 000,40 Sk. Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (2 x 150 Sk) v prípade troch sťažovateľov tvorí náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2005 sumu 12 301,20 Sk v zmysle § 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnili   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslili v sume 5 660 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005