znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 108/02-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   L.   Ť.,   bytom   Ž.,   zastúpeného   komerčným   právnikom JUDr. F. B.,   Ž.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 467/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 467/92   p o r u š i l právo L. Ť., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   467/92 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. Ť.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. Ť.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť komerčnému   právnikovi   JUDr.   F.   B.,   Ž.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 7. októbra 2002 č. k. I. ÚS 108/02-12 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   sťažnosť   L.   Ť.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčným   právnikom   JUDr.   F.   B.,   Ž.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 467/92.

V sťažnosti uviedol, že 29. novembra 1989 podal okresnému súdu „žalobu voči býv. 1. VŠDS Žilina a 2. Československému štátu, vojenskej správe, zast. Vojenským oddelením pre zastupovaciu činnosť, Bratislava o náhradu škody z choroby z povolania“. Rozsudkom okresného súdu z 12. novembra 1990 sp. zn. 12 C 926/89 bolo žalobe sčasti vyhovené a následne   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   z 21.   marca   1991   sp.   zn. 18 Co 94/91 bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, že žaloba sťažovateľa bola zamietnutá. Na základe sťažnosti pre porušenie zákona Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom z 31. januára 1992 sp. zn. 8 Cz 23/91 rozhodol tak, že uvedenými rozsudkami bol porušený zákon, a preto ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na   ďalšie   konanie   a nové   rozhodnutie.   Následne   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom z 23. marca 1998 sp. zn. 12 C 467/92 tak, že žalobe vyhovel. Na základe odvolania jedného z odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením zo 7. júna 2000 sp. zn. 8 Co 2010/99 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.   Odvtedy   ani po uplynutí ďalších   dvoch   rokov   nebolo okresným súdom vo veci rozhodnuté. Podľa sťažovateľa „ide o čítankový príklad porušovania čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keď pod vplyvom zbytočných prieťahov v súdnom konaní nedošlo ani po dlhých   trinástich   rokoch   od   podania   žaloby k jej   právoplatnému ukončeniu“.   Zo   strany sťažovateľa   boli   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   predmetom   množstva   urgencií, upozornení a sťažností.

Sťažovateľ podľa konečného návrhu z 11. apríla 2003 preto žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

1. Právo L. Ť. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 467/92 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 467/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. Ť. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 13.000.000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   v Žiline   je povinný vyplatiť   sťažovateľovi   na účet jeho   právneho zástupcu JUDr. F. B., komerčného právnika, Ž., trovy právneho zastúpenia pred Ústavný súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   13.200,-   Sk   (tri   úkony   práv.   pomoci   –   prevzatie a príprava   zastúpenia,   písomné   podanie   na   Ústavný   súd   SR   z 25.   6.   2002   a písomné vyjadrenie z 11. 4. 2002 – po 4.270,- Sk za jeden úkon a 3 x režijný paušál po 130,- Sk) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. P. H., vyjadrením z 5. augusta 2002, 16. januára 2003 a 23. mája 2003 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. F. B. vyjadrením z 11. apríla 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V dôsledku toho senát sťažnosť sťažovateľa prijatú podľa čl. 127 ústavy prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov   a verejnosti   len na základe písomne podaných   vyjadrení   účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Na   základe   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   467/92   a písomných   vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 29. novembra 1989 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľa, ktorou uplatnil nárok na náhradu škody z choroby z povolania proti žalovaným „1. VŠDS Žilina a 2.   Československému   štátu,   vojenskej   správe,   zast.   Vojenským   oddelením   pre zastupovaciu   činnosť,   Bratislava“   (ďalej   len   „žalovaný   v prvom   rade“,   resp.   „žalovaný v druhom rade“). Vec bola zapísaná pod sp. zn. 12 C 926/89, pod ktorou okresný súd vo veci   rozhodol   rozsudkom   z 12.   novembra   1990,   ktorý   následne   spolu   s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. marca 1991 č. k. 18 Co 94/91-47 zrušil najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Cz 23/91 z 31. januára 1992 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie   z dôvodu,   že   „konajúce   súdy   (...)   vo   veci   rozhodli   bez   náležitého   ozrejmenia všetkých   skutkových   okolností   významných   pre   posúdenie   opodstatnenosti   žaloby   (...) V ďalšom konaní je preto potrebné odstrániť vytýkané nedostatky pri zisťovaní skutočného stavu veci a po doplnenom dokazovaní znovu posúdiť, kedy u žalobcu došlo k vzniku škody stratou   na   zárobku   v príčinnej   súvislosti   s chorobou   z povolania   a v akom   rozsahu   je opodstatnený nárok na jej náhradu s ohľadom na priemerný mesačný príjem pred vznikom škody a dosiaľ poukázané plnenie“. Po doručení spisu 25. marca 1992 okresný súd vec zapísal a ďalej vedie pod sp. zn. 12 C 467/92.

2. Po upresnení označenia žalovaného v druhom rade (Slovenská republika – Armáda Slovenskej republiky, zastúpená Vojenským úradom pre právne zastupovanie Bratislava) ústne do zápisnice spísanej so sťažovateľom na okresnom súde 24. marca 1993, následnom ústnom pojednávaní 21. apríla 1993, vyžiadaní dokladov od zástupcu žalovaného v druhom rade prípisom z 21. júla 1993, ústnom pojednávaní 28. septembra 1993, vyžiadaní dokladov o výške dôchodku od právnej zástupkyne sťažovateľa pred okresným súdom (advokátky JUDr. M. P.) a po ich predložení okresnému súdu 29. septembra 1993 bolo nariadené ústne pojednávanie na 5. október 1994, ktoré bolo bez prejednania veci odročené z dôvodu, že právny zástupca sťažovateľa (JUDr. F. B.), ktorý nemal vykázané doručenie predvolania (zo spisu nevyplýva jeho odoslanie), sa na pojednávanie nedostavil.

3. Po tom, čo právny zástupca sťažovateľa v predlženej lehote podal okresnému súdu na základe jeho výzvy z 5. októbra 1994 špecifikáciu pohľadávky z 29. decembra 1994, okresný súd nariadil pojednávanie na 23. jún 1995, ktoré odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania na základe návrhu žalovaného v druhom rade, ktorý žiadal toto dokazovanie vykonať najprv z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a potom podľa jeho výsledku z odboru účtovníctva. Okresný súd uznesením zo 7. augusta 1995   ustanovil   súdneho   znalca   z odboru   bezpečnosti   práce   –   dopravy,   ale   uznesením z 27. mája 1996 ho zrušil z dôvodu, že znalec poverený vypracovaním posudku oznámil (listom z 20. septembra 1995), že nie je možné, aby vypracoval znalecký posudok z dôvodu jeho   zdravotného   stavu,   ako   aj   z dôvodu,   že   vykonáva   znaleckú   činnosť   len   v oblasti zdvíhacích zariadení, a zároveň okresný súd týmto uznesením (z 27. mája 1996) nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, ktorého vypracovaním poveril súdnu   znalkyňu   A.   G.   Zo   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   v období   medzi   uznesením zo 7. augusta   1995   a uznesením   z 27.   mája   1996   zisťoval   vhodného   znalca   za   účelom podania znaleckého posudku z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v leteckej doprave a v tejto súvislosti opakovane žiadal o vyjadrenie i právneho zástupcu sťažovateľa a nakoniec nariadil aj pojednávanie na 15. marec 1996, ktoré odročil na neurčito „s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie ohľadne porušenia predpisov pri ochrane bezpečnosti a zdravia   pri   práci“.   Znalecký   posudok,   ktorý   mala   súdna   znalkyňa   podať   na   základe uznesenia   z 27.   mája   1996   v lehote   dvoch   mesiacov,   podala   okresnému   súdu   spolu s vyúčtovaním znaleckej odmeny až 2. júla 1997 po tom, čo jej bola táto lehota konajúcou sudkyňou predĺžená podľa úradného záznamu z 24. februára 1997 (č. l. 141) z dôvodu, že ide „o závažnú problematiku, kde je náročné získať doklady“.

4. V júli 1997 okresný súd doručil znalecký posudok účastníkom konania, vyzval ich na   vyjadrenie   sa   k nemu   a zároveň   rozhodol   o znaleckej   odmene   súdnej   znalkyne uznesením z 18. júla 1997, ktoré však bolo na základe odvolania žalovaného v druhom rade uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 1600/97 z 31. októbra 1997 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Spis bol za   tým   účelom   na krajskom   súde   od 24. októbra   1997 do   25. novembra 1997.

5. Okresný súd po písomných vyjadreniach účastníkov konania a odročenom ústnom pojednávaní 20. februára 1998 vypočul súdnu znalkyňu na ústnom pojednávaní 18. marca 1998 a rozhodol vo veci rozsudkom z 23. marca 1998. Jeho písomné vyhotovenie v rozsahu piatich strán bolo účastníkom konania (ich právnym zástupcom) doručené 28. augusta 1998.

6.   Proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalovaný   v druhom   rade   14.   septembra   1998 a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu ho podal 11. septembra 1998 tak, že   ho   „odôvodní   dodatočne“,   čo   urobil   podaním   z 27.   novembra   1998   (doručeným okresnému   súdu   30.   novembra   1998),   v ktorom   uviedol,   že   napáda   rozsudok   „do   časti prisúdených   úrokov   z omeškania“,   a zároveň   v rovnakom   čase   iným   podaním z 27. novembra   1998   sa   vyjadril   aj   k podanému   odvolaniu   žalovaného   v druhom   rade. Okresný súd rozhodol o znaleckej odmene znalkyne uznesením z 30. marca 1999, proti ktorému žalovaný v druhom rade podal odvolanie 23. apríla 1999, ktoré bolo v auguste 1999 doručené ostatným účastníkom konania.

7. Za účelom vybavenia uvedených odvolaní bol spis okresného súdu predložený krajskému súdu 30. augusta 1999 a vrátený okresnému súdu 12. septembra 2000 po tom, čo krajský súd po nariadenom pojednávaní uznesením sp. zn. 8 Co 2010/99 zo 7. júna 2000 napadnutý   rozsudok   okresného súdu   z 23.   marca 1998 zrušil   a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie z dôvodu,   že doteraz   „nemožno   spôsobom   nevzbudzujúcim   pochybnosti   ustáliť výšku a titul nárokov, ktoré si navrhovateľ voči odporcom uplatňuje (...) V ďalšom konaní zo strany okresného súdu bude preto potrebné postarať sa o presné vymedzenie predmetu konania,   opätovne   nariadiť   znalecké   dokazovanie   za   účelom   zistenia   výšky   škody navrhovateľa, ktorá mu v súvislosti s chorobou z povolania podľa § 194 a § 195 Zákonníka práce vznikla, uložiť odporcovi, a to i pod následkom poriadkovej pokuty povinnosť súdnej znalkyni   poskytnúť   doklady   potrebné   pre   vypracovanie   znaleckého   posudku   a vo   veci opätovne rozhodnúť“. Krajský súd zároveň uznesením sp. zn. 8 Co 2011/99 z 9. júna 2000 napadnuté uznesenie okresného súdu z 30. marca 1999 potvrdil. Tieto uznesenia krajského súdu boli účastníkom doručené v dňoch 29. a 30. septembra 2000. Počas tohto odvolacieho konania   rozhodoval   najvyšší   súd   uzneseniami   zo   16.   septembra   a 20.   októbra   1999 o vylúčení   predsedu   senátu,   resp.   sudcov   príslušného   odvolacieho   senátu   z dôvodu   ich pomeru k súdnej znalkyni, ktorá podala znalecký posudok pred okresným súdom.

8. Pojednávanie, ktoré okresný súd nariadil na 25. október 2000, bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania. V podaní z 30. novembra 2000 sa právny   zástupca   sťažovateľa   vyjadril   tak,   že   znalecké   dokazovanie   na   otázku,   či u sťažovateľa   pretrváva   choroba   z povolania   –   hluchota,   považuje   za   „nadbytočné“, a odvolal sa na posudok a rozhodnutie Okresného úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí z 13. októbra 2000, resp. 16. novembra 2000, ktoré zároveň pripojil do spisu. Rovnako sa vyjadril   aj   sťažovateľ   v podaní   zo   7.   marca   2001,   ktorým   zároveň   urgoval   „doriešenie sporu“, ktorý sa „aj vinou súdu vlečie už takmer neuveriteľných desať rokov“, a pripojil k nemu podanie z 11. marca 2001 označené ako „stanovisko“ a podanie z 9. novembra 1995 označené ako „prosba“ (č. l. 304 – 307). Vzhľadom na tieto podania konajúca sudkyňa predložila   16.   novembra   2001   spis   krajskému   súdu   so   žiadosťou   o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci, pretože sa cíti zaujatá a že z dôvodu „negatívneho postoja navrhovateľa L. Ť. voči mojej osobe bola som nútená podať Oznámenie o podozrení z trestnej   činnosti   L.   Ť.   na   Okresné   riaditeľstvo   PZ   SR   Žilina   (...)“.   Toto   oznámenie sudkyne je z 22. júna 2001 (č. l. 309-310). Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Nc 378/01 (č. l. 328)   z 29.   mája   2002   uvedenú   sudkyňu   z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci vylúčil. Spis bol vrátený okresnému súdu 5. júna 2002. Počas tohto konania pred krajským súdom   bolo   znova   najvyšším   súdom   (uznesením   z 21.   januára   2002)   rozhodované o vylúčení sudcov príslušného odvolacieho senátu z dôvodov, pre ktoré už boli v tejto veci vylúčení (pozri predchádzajúci bod).

9. V nadväznosti na toto uznesenie bola vec 9. augusta 2002 pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi, ktorý 19. februára 2003 vo veci nariadil pojednávanie na 2. apríl 2003. Toto pojednávanie z dôvodu kolízie s iným pojednávaním bolo na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa preložené na 16. apríl 2003, na ktorom po vyjadreniach zástupcov   účastníkov   konania   bola   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku ustanovená znalkyňa z odboru účtovníctva a pojednávanie bolo z tohto dôvodu odročené na neurčito. Podľa jeho písomného vyhotovenia, ktoré bolo expedované účastníkom 14. mája 2003, bola znalkyni na podanie posudku určená lehota 60 dní.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   467/92   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zdôraznil ťažkosti tohto súdu v personálnom obsadení od roku 1997, keď sa vytvorili nové súdy a 10 sudcov odišlo na krajský súd, a nedostatočný „nekvalitný“ návrh na začatie konania sťažovateľa. Podľa predsedu okresného súdu v prípade uznania porušenia označeného práva treba „pri výške finančnej ujmy“ brať do úvahy, že „prieťahy spôsoboval v každom prípade i sťažovateľ samotný“.

Právny zástupca sťažovateľa zdôraznil, že v danom prípade ide o súdom zavinené prieťahy,   ktoré   nemajú   žiaden   priamy   súvis   s materiálnym,   finančným   a personálnym vybavením   súdu,   a odmietol   tvrdenie   predsedu   okresného   súdu   o nekvalitnom   návrhu sťažovateľa ako neopodstatnené.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 25/95, I. ÚS 3/00). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 29. novembra 1989, teda pred viac ako 13 rokmi a šiestimi mesiacmi, a je k dnešnému dňu neskončené na súde prvého stupňa, avšak vzhľadom na to, že   zákon   o   ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993   a   že   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k tzv. zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začalo len 15. februára 1993 (mutatis mutandis I. ÚS 3/97).

Obdobie, ktoré v dôsledku toho ústavný súd bral do úvahy, prekročilo teda 10 rokov a 3 mesiace. K tomu však ústavný súd považuje za potrebné upresniť, že ak nie je v zásade oprávnený   skúmať   a   rozhodnúť   o   porušení   základných   práv   pred   15.   februárom   1993, neznamená   to,   že   pri   celkovom   hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15.   februára   1993 uplynulo,   došlo   alebo nedošlo   k   porušeniu   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (napr. I. ÚS 39/00).

Ústavný súd je toho názoru, že uvedená dĺžka konania nebola závislá od zložitosti občianskoprávneho sporu vedeného v konaní pred okresným súdom pod sp. zn. 12 C 467/92 ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľa, tak ako to tvrdil predseda okresného súdu.

V postupe právneho zástupcu sťažovateľa je síce možné zistiť aj prieťahy pri podaní špecifikácie pohľadávky (pozri časť II bod 3) a pri podaní odvolania proti rozsudku (pozri časť II bod 6) a takisto aj v samotnom postupe sťažovateľa pri formulovaní obsahu podaní zo 7. a 11. marca 2001 je možné vidieť jednu z príčin predĺženia konania v dôsledku zmeny zákonného sudcu (pozri časť II bod 8 a 9), nemožno ich však podľa názoru ústavného súdu považovať za také významné prieťahy (dva razy po dvoch mesiacoch) alebo príčiny, aby týmito skutočnosťami mohla byť v danej veci ospravedlnená zistená dĺžka posudzovaného súdneho konania alebo aby len na ich základe ústavný súd založil svoj záver o neporušení práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   nemohol   prijať   tvrdenie   predsedu   okresného   súdu   o „nekvalitnom“ návrhu na začatie konania, pretože nie je úlohou ústavného súdu posudzovať v tomto konaní kvalitu návrhu na začatie konania, a vzhľadom na dôvody, pre ktoré boli doteraz zrušené rozsudky okresného súdu najvyšším súdom (pozri časť II bod 1) alebo krajským súdom (pozri časť II bod 7), tieto tvrdenia nemajú ani oporu v záveroch uvedených súdov. Na druhej strane nemožno vylúčiť, že aj nedostatky (nejasnosť) žalobného návrhu, prípadne jeho časté zmeny atď. môžu byť posúdené ako dôvod vzniknutých prieťahov, ktoré treba plne pripísať na vrub sťažujúceho sa žalobcu. V každom prípade podľa názoru ústavného súdu   aj   proti   správaniu   žalobcu,   ktoré   spôsobuje   prieťahy   v súdnom   konaní   alebo   ho neprimerane predlžuje, Občiansky súdny   poriadok poskytuje všeobecnému súdu   viaceré procesné prostriedky, ktoré dovoľujú za dodržania všetkých garancií spravodlivého procesu v zmysle v čl. 46 a n. ustanovení siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ukončiť toto správanie účastníka konania prípadne aj meritórnym zamietnutím jeho žaloby.

Pokiaľ ide o postup okresného súdu ako ďalšie hodnotiace kritérium, ústavný súd ho hodnotil len za obdobie po 15. februári 1993, aj keď pri celkovom posúdení zohľadnil aj stav tohto konania k tomuto dátumu.

Relevantné   obdobie,   v   ktorom   ústavný   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu, presahuje dobu 10 rokov, čo je zdĺhavosť konania, ktorú možno z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovať len vo výnimočných prípadoch, najmä ak sa prihliadne na to, že ide o konanie, ktoré je stále na súde prvého stupňa nerozhodnuté vo veci samej a ktoré sa týka citlivého   predmetu   sporu   –   odškodnenia   choroby   z povolania,   ktorý   vo   všeobecnosti vyžaduje zo strany súdu rýchle prerokovanie a rozhodnutie. Ústavný súd preto konštatuje, že   vzhľadom   na   uplatnené   nároky   (náhrada   za   stratu   na   zárobku)   a ich   význam   pre sťažovateľa sa zo strany okresného súdu vyžadovala osobitná starostlivosť pri prerokovaní predmetnej veci.

V posudzovanom   období   postup   okresného   súdu   nebol   zjavne   bez   zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   zistil   opakované   prípady   nečinnosti,   ktoré   neboli   predsedom okresného   súdu   vysvetlené   a   ktoré   ústavný   súd   považuje   za   zbytočné   prieťahy.   Ide o nasledovné obdobia: od 29. septembra   1993 do 5. októbra 1994 (pozri časť II bod 2), t. j. 12   mesiacov   na   nariadenie   pojednávania   po   predložení   požadovaných   dôkazov;   od 23. apríla 1998 do 28. augusta 1998 (pozri časť II bod 5), t. j. 4 mesiace na doručenie písomného   vyhotovenia   rozsudku   z 23.   marca   1998   účastníkom   konania   (pozri   tiež I. ÚS 63/00);   od 11. marca   2001   do   16.   novembra   2001   (pozri   časť   II   bod   8),   t.   j. 8 mesiacov   na   predloženie   žiadosti   krajskému   súdu   o vylúčenie   konajúcej   sudkyne; od 9. augusta 2002 do 2. apríla 2003 (pozri časť II bod 9), t. j. 7 mesiacov na nariadenie pojednávania za účelom ustanovenia súdneho znalca povereného vykonaním znaleckého dokazovania   nariadeného   ešte   na   pojednávaní   25.   októbra   2000.   K tomu   ústavný   súd uvádza,   že   k tomuto   prieťahu   došlo   v období,   keď   konanie   trvalo už   viac ako   dvanásť rokov.

Vo vzťahu k obdobiu, ktoré nasledovalo po nariadení znaleckého dokazovania na pojednávaní 23. júna 1995 (časť II bod 3), ústavný súd uvádza, že znalecký posudok, ktorý sa stal podkladom pre rozhodnutie okresného súdu 23. marca 1998, si okresný súd opatril až 2.   júla 1997, t.   j. v lehote vyše 2 rokov,   ktorú   nemožno podľa   názoru ústavného súdu v plnom rozsahu pričítať len náročnosti tohto znaleckého dokazovania. K tomu dodáva, že ak súd neprijal účinné opatrenia za účelom včasného podania znaleckého posudku, ktorý si vyžiadal v rámci vykonávaného dokazovania, zodpovedá z hľadiska práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj za prieťahy spôsobené súdnym znalcom pri jeho podaní (pozri napr. I. ÚS 19/00).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v posudzovanom konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   sú   pričítateľné   postupu   okresného   súdu.   Medzi skutočnosťami, ktorými sa ich snažil ospravedlniť predseda okresného súdu, ústavný súd nezistil   žiadnu   takú   skutočnosť,   na   ktorú   by   bolo   možné   v súlade   s jeho   doterajšou judikatúrou prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

2. V nadväznosti   na   tento   výrok   ústavný   súd   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa a vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 13 000 000 Sk.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   označeného základného   práva,   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa účinnosti právneho prostriedku nápravy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdne konanie v primeranej lehote (napr.   sťažnosť   č. 57984/00   Milan   Andrášik   v.   Slovenská   republika,   rozhodnutie o prijateľnosti z 22. októbra 2002; rozsudok D. K v. Slovenská republiky zo 6. mája 2003) v kontexte   s čl. 154c   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd nemohol prehliadnuť význam vyriešenia sporu týkajúceho sa choroby z povolania pre sťažovateľa   v posudzovanom   konaní   pred   okresným   súdom   z hľadiska   naplnenia základného účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ktorým   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   v tomto   prípade   sťažovateľa (II. ÚS 26/95, I. ÚS 59/02). Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   aj   na   prieťahy   spôsobené   sťažovateľom   a jeho   právnym zástupcom (pozri bod 1 tejto časti), považuje za primerané vo výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

4. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov   konania vo výške 12 400 Sk z dôvodu   trov jeho právneho zastúpenia komerčným právnikom JUDr. F. B., Ž.. Náhrada sa priznala za dva úkony právnej pomoci (príprava a prevzatie veci, sťažnosť z 25. júna 2002) v hodnote po 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky   odmeny   za   úkon   právnej   pomoci   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk) a za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie z 11. apríla 2003) v hodnote 4 270 Sk (tu bola základom pre výpočet mzda v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk)   a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk a jedenkrát po 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 24 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci]. Z uvedeného vyplýva, že túto náhradu nebolo možné sťažovateľovi priznať vo výške, v akej si   ju   uplatnil   (13   200   Sk),   resp.   nebolo   možné   uložiť   jej   vyplatenie   na   účet   právneho zástupcu, pretože ani sťažovateľ, ani jeho právny zástupca tento účet nešpecifikovali pri uplatnení   tejto   náhrady.   Inak   ústavný   súd   v tomto   bode   rozhodol   v súlade   s   podaným návrhom (petitom), tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003