znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17, čl. 46ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.3 To 66/2013 z 13. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.3 To 66/2013 z 13. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. februára2014“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením krajského súdu z 13. februára2014   došlo   k   porušeniu   jeho   základných   práv   na   obhajobu,   spravodlivý   súdnyproces, osobnú   slobodu   a   na „zákonnosť   postupu   trestného   konania“,   ako   ajk „nerešpektovaniu   európskych   noriem,   ktoré   sú   v   zmysle   platných   zmlúv   nadriadené vnútroštátnym“.

Sťažovateľ   následne   poukázal   na   znenie   čl.   144   ods.   1   ústavy,   ako   aj   na   právaa zásady vyplývajúce z čl. 17 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 dohovoru, ako aj § 2 ods. 1 a 6Trestného poriadku.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uviedol:„... vo svojom petite sťažnosti uvádzam, že OČTK a aj súd nerešpektoval ust. § 41 ods. 3 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. a to tzv. inštitút spoločného trestu, nakoľko v mojom prípade sa jedná o pokračovací tr. čin s viacerými čiastkovými útokmi a teda spadá na mňa vyššie uvedený inštitút spol. trestu a teda pri ukladaní súhrnno-úhrnného trestu, mi mal byť udelený trest v súlade s týmto inštitútom spol. trestu. Ďalej uvádzam, že Krajský súd Trnava vo svojom rozhodnutí o veci a to v rozsudku sp. zn. SI- 2 T 80/2004 (3 To/66/2013) z 13. 2. 2014, ktorým ma odsúdil podľa § 188 ods. 1 TZ č. 300/2005 Z. z. s poukazom na § 2 ods. 1 TZ, s použitím § 36 písm. l, n, § 37 písm. h, § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 – aspiračná zásada, § 42 ods. 1 TZ s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 k súhrnnému a úhrnnému trestu 5 a pol roka nepodmienečne nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie sp. zn. 2 Tdo 8/2013 zo dňa 30. 4. 2013 a ani rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 8/2013 zo dňa 30. 4. 2013, v ktorom NS SR vyslovuje porušenie zákona v môj neprospech a to konaním a rozhodnutím Krajského súdu Trnava a prikazuje mu vo veci opäť konať a rozhodnúť aj s ohľadom na ústavný nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011, avšak   krajský   súd   vo   svojej   výrokovej   časti   rozsudku   znovu   ma   odsudzuje   za   použitie asperačnej zásady v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. č. 300/2005 Z. z. Uvedené konanie KS Trnava je nesúladné so zákonom.

Na základe uvedených skutočností Vás žiadam, aby moja sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie, v ktorom by senát ÚS SR vyslovil porušenie mojich zákonných a ľudských práv a vydal tento ústavný nález:

1) zrušuje rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. SI- 2 T 80/2004 (3 To 66/2013- 539 zo dňa 13. 2. 2014

2) prikázal KS Trnava, aby vo veci opätovne konal a rozhodol o nižšom zákonnom treste dostatočnom treste v zmysle zákona.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímkrajského súdu z 13. februára 2014. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsťv dôsledku toho, že krajský súd podľa sťažovateľa nerešpektoval rozsudok Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 8/2013 z 30. apríla 2013, ktorým rozhodol, že uznesenímkrajského   súdu   sp.   zn.   6   To   1/2006   z   9.   marca   2006   v   časti   týkajúcej   sa   sťažovateľav spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 44/2010 z 24. mája 2011 bol z dôvoduuvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach§ 258 ods. 1 písm. d) a ods. 2 Trestného poriadku k § 259 ods. 1 Trestného poriadku a § 256Trestného poriadku v znení účinnom do 1. januára 2006 v neprospech sťažovateľa.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právnyprostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanieje jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôdsťažovateľa.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu z 13. februára 2014 bolosťažovateľovi doručené 2. júna 2014.

Sťažnosť sťažovateľa bola daná na poštovú prepravu 19. novembra 2014 (ústavnémusúdu bola doručená 20. novembra 2014).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľ sa ochrany svojich označených práv domáhalaž po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú a vzhľadom na tútoskutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať o jeho žiadosti o ustanovenie právnehozástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015