znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a I.   M.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Martinou Beňovou, konateľkou Advokátskej kancelárie Beňová, s. r. o., Blumentálska 8, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 26/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a I. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. decembra 2013 doručená sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 26/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú v procesnom postavení navrhovateľov v súdnom   spore „o   zaplatenie   9.261,06   Eur   s príslušenstvom“ (z   titulu „ušlého nájomného“)   vedenom   Okresným   súdom   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 13 C 37/2007. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 37/2007-259 z 12. novembra 2013   konanie   prerušil „až   do   právoplatného   skončenia   konania   na   Okresnom   súde Dunajská Streda, vedené pod č. k. 10 C 62/2011“. O odvolaní sťažovateľov z 5. decembra 2012   rozhodol   krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   2   Co   26/2013 z 31. mája 2013, ktorým potvrdil „uznesenie súdu prvého stupňa“.

3. Podľa názoru sťažovateľov „nimi namietaný postup Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 2 Co/26/2013 je v rozpore s princípmi právnej istoty a tým aj s právom sťažovateľom na spravodlivý proces, keď:

a) v skutkovo totožnej veci, ako bola vec prejednávaná Krajským súdom v Trnave v konaní sp. zn. 23 Co 247/03 a v konaní sp. zn. 23 Co/138/2013, Krajský súd... v otázke dôvodnosti prerušenia vyvodil úplne opačné závery aké boli vyslovené Krajským súdom v Trnave v skutkovo takmer totožných veciach,

b) v dostatočnej miere krajský súd neodôvodnil, na základe čoho mal za preukázané, že súd prvého stupňa správne použil normu § 109 ods. 1 písm. b) OSP (obligatórneho prerušenia   konania)...   ako   sa   ani   bližšie   nevyposriadal   s   možnosťou   prejudiciálneho posúdenia dobromyseľnej držby sťažovateľov,

c) krajský súd sa v dostatočnej miere nevysporiadal s otázkou, či súd prvého stupňa nebol pri preskúmavaní prejudiciálnej otázky týkajúcej sa vlastníctva viazaný právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/50/2008 zo dňa 8. 10. 2008...“.

4.   Krajskému   súdu   sťažovatelia   ďalej   vytýkali,   že   sa „v   dostatočne   miere nevysporiadal s námietkami sťažovateľov, pričom takýto svoj postup náležite neodôvodnil, na základe čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa č. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného práva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené   v čl.   6   Dohovoru...“ postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 Co 26/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, ktoré navrhli zrušiť a vec vrátiť krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Súčasne   žiadali   priznať   im „primerané   finančné zadosťučinenie   vo výške   1500,-   EUR“ pre   každého   z nich   a náhradu   trov   právneho zastúpenia „vo výške 275,94 EUR“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

12.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „Predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

13. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

15. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v   danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky uznesením   sp.   zn.   2   Co   26/2013   z 31.   mája 2013   sú   zlučiteľné   s označeným   článkom ústavy, resp. dohovoru.

16.   Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z výsledkov vykonaného dokazovania a z neho vychádzajúcich právnych   záverov.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   oboznámil   podstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentácie sťažovateľov:„Proti tomuto uzneseniu podali včas odvolanie obaja navrhovatelia dôvodiac tým, že uznesenie   je   nesprávne,   je   vydané   v   rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho konania, čím došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, i/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca alebo   súd   bol   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto   samosudcu   rozhodoval   senát;   súd prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; rozhodlo sa bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali), k vadám podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, e/, f/ O. s. p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie   rozhodujúcich   skutočností;   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných dôkazy k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Poukázali ďalej na § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, 3, § 112, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1, § 16 ods. 3, § 41 ods. 2, § 95 ods. 1, § 96 ods. 1, § 100 ods. 1, § 103, § 109 ods. 2 O. s. p. Určenie vlastníckeho   práva   k   napadnutým   nehnuteľnostiam   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 62/2011 nemôže mať a nemá absolútne žiadny význam na dané konanie o vydanie bezdôvodného   obohatenia,   nakoľko   si   súd   musí   najprv   sám   primárne   vyriešiť   ako prejudiciálnu otázku, a to oprávnenie navrhovateľov ako prenajímateľov s nehnuteľnosťami nakladať, užívať ich a prenajímať, nakoľko otázka vlastníckeho práva, kto je vlastníkom prenajímaných nehnuteľností je až otázkou sekundárnou a vôbec neznamená, že ten, kto je vlastník tak môže so svojimi nehnuteľnosťami neobmedzene nakladať. Okrem toho súd na prerušenie konania zvolil nesprávnu procesnú normu, nakoľko podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. musí súd konanie prerušiť vždy len vtedy, ak jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je sám ako predbežnú otázku oprávnený riešiť. Súd nemá ale žiadne oprávnenie konanie prerušiť z dôvodu, že sa dozvedel, že o otázke, o ktorej by mal rozhodnúť sám, koná iný   orgán   a   on   si   na   jeho   rozhodnutie   jednoducho   počká.   V   tejto   súvislosti   zdôraznil uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21.   10.   2010,   sp.   zn.   3   Cdo 150/2010,   na rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   21/2000. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania. Aj v prípade, ak by štát mal v danej veci úspech, súd nemôže určiť vlastníctvo napadnutých nehnuteľností za obdobie pred právoplatnosťou rozsudku, ale len po nej, do budúcnosti. Svoju aktívnu legitimáciu odvíjajú od ustanovenia § 47c zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého majetok, ktorý nebol z akýchkoľvek dôvodov predmetom privatizácie, je v správe ministerstva. Keďže zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 23. 11. 1993 a 3. 12. 1993 sú absolútne neplatné,   nehnuteľnosti   neboli   predmetom privatizácie a   podnik,   ktorý mal   k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom prevodov, právo hospodárenia, už neexistuje a je vymazaný   z   obchodného   registra,   tieto   nehnuteľnosti   patria   do   správy   ministerstva. Ustanovenie § 47c ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. stanovuje, že majetok podniku alebo tie časti tohto majetku, ktoré nebolo možné z akýchkoľvek dôvodov privatizovať a podnik bol zrušený a vymazaný z obchodného registra, je v správe ministerstva. Znamená to, že sa vzťahuje len na taký majetok podniku (nie aj na bývalý majetok podniku), ktorý v čase privatizačného   projektu   podniku   bol   jeho   skutočným   majetkom,   mal   ho   v   správe.   Toto ustanovenie v žiadnom prípade neoprávňuje ministerstvo na podávanie akýchkoľvek žalôb v mene štátu, oprávňuje ministerstvo len na správu takého majetku podnikov, ktoré mali tiež podniky v správe a boli zrušené a vymazané z obchodného registra. Odvolaciemu súdu navrhli napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žiadali náhradu trov odvolacieho konania.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto:„Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 1. 1. 2013, ďalej len O. s. p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), doplnil dokazovanie spisom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10 C 62/2011 (§ 213 ods. 1, 5 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.

V prejednávanej veci (vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 13 C 37/2007) sa navrhovatelia v 1., 2. rade J. M., I. M., proti odporcom v I., II. rade M. Š., V.   D.   domáhajú   zaplatenia   sumy   9.261,06   €   podľa   zásad   o   bezdôvodnom   obohatení. Uvedenej   sume   zodpovedá   nájomné   za užívanie   nehnuteľností   vedených   pre   Obec   a katastrálne územie... ako rodinný dom... na parcele... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere   507   m2,   parcela...-   zastavané   plochy   a   nádvoria   vo   výmere   266   m2,   právnou predchodkyňou odporcov v I., II. rade K. Š. Nehnuteľnosti užívala bez právneho dôvodu. Zo   spisu   Okresného   súdu   v   Dunajskej   Strede   sp.   zn.   10   C   62/2011   vyplýva,   že navrhovateľ:   Slovenská   republika   v   zastúpení   Ministerstvom   hospodárstva   Slovenskej republiky, Bratislava, Mierová č. 19, proti odporcom: I. J. M., II. I. M., rodená H., sa svojím   návrhom   domáha   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   vedeným   v katastrálnom území... ako parcely registra C-KN:... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 668 m2,... zastavané plochy a nádvoria vo výmere 351 m2,... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 461 m2,... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 246 m2,... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 446 m2,... - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 248   m2,  ...   -   zastavané   plochy   a   nádvoria   vo výmere   489   m2,  ...   -   zastavané   plochy   a nádvoria   vo   výmere   260   m2,  ...   -   zastavané   plochy   a   nádvoria   vo   výmere   507   m2,  ...

-zastavané plochy a nádvoria vo výmere 266 m2, rodinné domy... na parcele..., na parcele..., na parcele..., na parcele..., na parcele... Vec nie je právoplatne skončená.

Občiansky súdny poriadok nemá výslovné ustanovenia o tom, ktoré otázky nesmie procesný súd prejudiciálne riešiť a do vyriešenia ktorých má prerušiť konanie v inej veci. Z obsahu spisu, z doteraz vykonaného dokazovania, však vyplýva potreba prerušiť konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 13 C 37/2007 podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., potreba počkať do vyriešenia základnej otázky v inom súdnom konaní (vo veci vedenej na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 10 C 62/2011); otázky,   ktorá   má,   resp.   môže   mať   význam   pre   rozhodnutie.   Skutočnosť,   že   predmetom konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   pod   sp.   zn.   10   C   62/2011   je rozhodnutie   o   vlastníckom   práve   k   daným   nehnuteľnostiam,   je   nepochybne   takou skutočnosťou, ktorá odôvodňuje v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 13 C 37/2007 postup podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Z právoplatne skončeného konania vedeného pod sp. zn. 10 C 62/2011 vyvstane aj jednoznačný záver o tom,   či navrhovateľom svedčí   aktívna legitimácia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V. pod sp. zn. 13 C 37/2007; v prípade, keď podkladom pre zápis vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam na, v prejednávanej veci, navrhovateľov bol absolútne neplatný právny úkon. Niet pochýb o tom,   že prerušenie predmetného konania zabráni v budúcnosti   aj   ďalším   súdnym   sporom,   konaniam   (napr.   exekučné   konanie   a   pod.). Na tomto   mieste   je   potrebné   pripomenúť,   že   v   obidvoch   súdnych   konaniach   nejde o rozhodnutie o osobnom stave, nie je ten istý okruh účastníkov (§ 159 ods. 2 O. s. p.), nejde o vec, akú má na mysli ustanovenie § 159a O. s. p., že absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí od samého začiatku, nastáva priamo zo zákona; o tejto otázke sa koná v inom súdnom konaní.

V tomto štádiu konania, aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu, teda existuje prekážka   postupu   súdu   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   V.   pod   sp.   zn. 13 C 37/2007, je daná taká skutočnosť, ktorá tvorí zákonom tolerovanú prekážku ďalšieho pokračovania   v   konaní   a   odôvodňuje   prerušenie   konania   postupom   podľa   ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

S poukazom na vyššie uvedené dôvody, citované zákonné ustanovenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, keďže je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O. s. p.).“

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona [zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)],   ako   aj   obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec   použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

18. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je svojvoľné. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

19. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

20. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

21.   Ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

22.   Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovatelia poukazovali   na   nesprávnu   citáciu   ustanovení   §   109   OSP   o prerušení   súdneho   konania okresným súdom [§ 109 ods. 1 písm. b) namiesto § 109 ods. 2 písm. c) OSP], je síce ich výhrada   formálne   dôvodná,   no   z hľadiska   vecnej   správnosti   rozhodnutia   (prerušenie konania z dôvodu prebiehania iného konania, ktoré môže mať význam pre rozhodnutie) nie je   podstatná.   Namietaný   nedostatok   odôvodnenia   prvostupňového   rozhodnutia   odstránil odvolací súd, keď správne poukázal na dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

23. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie namietaného rozhodnutia, priznaním im finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania (pozri bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014