znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 107/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti Ing. M. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. H. trovy právneho zastúpenia v   sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a   osemnásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. M M. H., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 1251/1997, sp. zn. 8 C 85/2005 a sp. zn. 7 C 1232/2001).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu M. C., za čo bol na základe trestného rozkazu vydaného okresným súdom sp. zn. 4 T 202/1997 z 18. apríla 1997 odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví a bol mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   10   mesiacov   s podmienečným   odkladom   na skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov a súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu 40 mesiacov. Manželka nebohého A. C. (ďalej len „žalobkyňa“) bola   odkázaná   na   uplatnenie   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   na   občianskoprávne konanie.

Žalobkyňa podala 3. decembra 1997 okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti sťažovateľovi ako žalovanému, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., a. s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“). Okresný súd o jej návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 1251/1997 z 12. novembra 1998 (ďalej len „rozsudok z 12. novembra 1998“) tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 101 647,50 Sk s príslušenstvom.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   12.   novembra   1998   podal   odvolanie   vedľajší účastník. Sťažovateľ sa listom z 19. februára 1999 pripojil k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Co 112/1999 z 31. januára 2001 odmietol odvolanie vedľajšieho účastníka týkajúce sa sumy 18 987,50 Sk a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu z 12. novembra 1998 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia krajský súd uviedol, že rozsudok okresného súdu z 12. novembra 1998 bol predčasný a nepreskúmateľný.

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 1251/1997 z 22. mája 2001 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobkyni sumu 44 067 Sk s príslušenstvom   a v   prevyšujúcej   časti návrh   žalobkyne   vylúčil   na   samostatné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   7   C 1232/2001.

Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 1232/2001 z 13. júna 2002 nariadil vo veci znalecké dokazovanie na účely zistenia priemerného hrubého zárobku nebohého za obdobie rokov 1997 – 2000. Znalec v odbore ekonomiky a podnikania Ing. Peter Kobzoš vypracoval znalecký posudok 30. júla 2002, ktorý z dôvodu stanovenia priemerného čistého zárobku nebohého doplnil 17. decembra 2002.

Na   základe   predloženého   znaleckého   posudku   okresný   súd   vo   veci   rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 1232/2001 z 19. februára 2003 (ďalej len „rozsudok z 19. februára 2003“) tak, že priznal žalobkyni sumu 59 533 Sk s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti vylúčil   vec   na   samostatné   konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   85/2005. Vedľajší   účastník   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   19.   februára   2003   odvolanie v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, sťažovateľ s odvolaním súhlasil.

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 229/2003 z 28. septembra 2004 zrušil rozsudok okresného súdu   z 19. februára 2003 v napadnutej časti a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že okresný súd rozhodol ultra petitum.

Žalobkyňa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005 podaním z 1. júna 2005 spresnila   uplatňovaný   nárok   na   náhradu   škody   na   sumu   258   200 Sk   s   príslušenstvom. Vedľajší účastník konania v stanovisku z 3. augusta 2005 vzniesol námietku premlčania k uplatneným nárokom žalobkyne. Okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2005 a následne na 17. január 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu vrátenia veci na konanie a rozhodnutie pôvodnému sudcovi J. S. Na pojednávaní uskutočnenom 2. augusta 2007 bol okresným súdom vyhlásený rozsudok sp. zn. 8 C 85/2005 (ďalej len „rozsudok z 2. augusta 2007“), ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie sumy 147 621 Sk s príslušenstvom.

Vedľajší účastník konania podal proti rozsudku okresného súdu z 2. augusta 2007 odvolanie, v ktorom poukázal najmä na jeho nepreskúmateľnosť, v ktorom sa okresný súd podľa   jeho   názoru   nevysporiadal   najmä   s   ním   vznesenou   námietkou   premlčania uplatneného nároku. K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa pripojil sťažovateľ listom zo 14. marca 2008.

V   dôsledku   chybného   označenia   vedľajšieho   účastníka   konania   bolo   okresným súdom vydané opravné uznesenie sp. zn. 8 C 85/2005 z 19. februára 2008.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 79/2008 z 28. septembra 2009 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. augusta 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 8 C 85/2005 z 19. februára 2008 a v spojení s opravným uznesením sp. zn. 8 C 85/2005 z 19. februára 2008 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Na   základe   právneho   názoru   vysloveného   krajským   súdom   v   uznesení   sp.   zn. 6 Co 79/2008   z   28.   septembra   2009   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   8   C   85/2005 z 9. novembra 2009 pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy 258 200 Sk s príslušenstvom a v tejto časti konanie zastavil. Súčasne okresný súd uvedeným uznesením pripustil čiastočné späťvzatie návrhu žalobkyne týkajúceho sa sumy 147 621 Sk s príslušenstvom a aj v tejto časti konanie zastavil. Vo zvyšku uplatneného nároku opätovne vylúčil vec na samostatné konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 13 C 1/2010.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 nariadil pojednávanie na 2. marec 2010,   ktoré   bolo   odročené   na   9.   marec 2010   a   následne   na   neurčito.   Ostatné pojednávanie vo veci sťažovateľa nariadené na 15. jún 2010 bolo z dôvodu neprítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od 15. júna 2010 vo veci nekoná.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že z uvedeného priebehu súdneho konania vyplýva, že ani po 13 rokoch   nie je jeho vec právoplatne skončená. Okresný súd podľa   názoru sťažovateľa svojím postupom zapríčinil prieťahy v konaní, a to najmä tým, že

- jeho rozhodnutia boli neefektívne, pretože boli trikrát zrušené odvolacím súdom,

- v   jeho   rozhodnutiach   absentovali   zákonné   dôvody,   čím   sa   stali   tieto nepreskúmateľnými,

- nerešpektoval právny názor krajského súdu vyslovený v jeho rozhodnutiach,

- sa nevysporiadal s procesnými návrhmi účastníkov konania,

- sa nevysporiadal s nesprávnym označením vedľajšieho účastníka konania,

- jednotlivé úkony boli nariaďované vo veľkých časových odstupoch.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v čase,   keď   dochádzalo   k   prieťahom   v konaní,   bol predsedom   okresného   súdu   konajúci   sudca,   sťažovateľ nepodával   sťažnosti   na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1251/1997 v spojení s konaním sp. zn. 7 C 1232/2001, v spojení s konaním sp. zn. 8 C 85/2005 a v spojení s konaním 13 C 1/2010 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu   v   predmetnom   konaní   konať   bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 314,18 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením   č.   k. I.   ÚS   107/2011-12 zo 6. apríla   2011   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   a   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   podpredseda   okresného   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení z 29. apríla 2011, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 6. mája 2011, okrem iného uviedol:

„K predmetu sťažnosti je na úvod potrebné uviesť, že v občiansko-právnej veci sp. zn. 8C 1251/1997 od doručenia žaloby 3. 12. 1997 do 19. 4. 2005 bol konajúcim sudcom JUDr. J. S. Na základe rozsudku OS Michalovce č. k. 8C 1251/1997-74 bol nerozhodnutý nárok žalobkyne vylúčený na samostatné konanie. Z tohto dôvodu bol nárok ďalej vedený už pod   novou   spisovou   značkou   –   7C   1232/01.   Vylúčením   ďalšieho   nároku   žalobkyne   v rozsudku   OS   Michalovce   č.   k.   7C   1232/2001-73   a   pokynom   sudcu   z   19.   4.   2005   bol existujúci   nárok evidovaný   pod novou spisovou   značkou –   8C   85/2005.   Uznesením   OS Michalovce   č.   k.   8C   85/2005-125   bol   zvyšný   nárok   opätovne   vylúčený   na   samostatné konanie, ktorému bola pridelená spisová značka 13C 1/2010. Po touto spisovou značkou je v súčasnosti občianskoprávna vec vybavovaná sudcom JUDr. S.

Po oboznámení sa s obsahom doručenej sťažnosti k veci udávam, že uvedené úkony súdu a účastníkov popísané sťažovateľom sú pravdivé a vyplývajú z obsahu súdneho spisu. Nie sú však úplné, čo má priamy dosah na posúdenie miery narušenia základného práva žalobcu podľa článku 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, postupom napadnutého súdu. Sťažovateľ opomenul uviesť, že dňa 6. 2. 1998 bola žalovanému doručená žaloba vo veci samej i s predvolaním na pojednávanie na deň 24. 2. 1998. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 17. 3. 1998, na ktorom sťažovateľ uznal nárok žalobkyne v celom rozsahu. Svoj uznávací prejav nezmenil ani na najbližšom pojednávaní – 12. 11. 1998, kedy bol vyhlásený   rozsudok   vo   veci   samej.   V   čase   vyhlásenia   rozsudku   zákonná   úprava rozhodovania v ust. Občianskeho súdneho poriadku § 153a ods. 1 umožňovala rozhodnúť rozsudkom na základe uznania nároku. Proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok prípustný nebol. Sám žalovaný sa až v odvolacom konaní pripojil k odvolaniu vedľajšieho účastníka, čím svoj uznávací prejav zmenil. Jeho zmenený postoj k veci spôsobil to, že Krajský   súd   v   Košiciach   napadnuté   rozhodnutie   zrušil.   Nepochybne   zohľadnil   to,   že odôvodnené   rozhodnutie   bolo   nepreskúmateľné,   a   teda   došlo   i   k   porušeniu   práva sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia.   Po   zrušení   veci   odvolacím   súdom predmetom konania bol jeden nárok – na náhradu nákladov na výživu pozostalej manželky. K zrušeniu prvostupňového rozhodnutia došlo uznesením KS Košice z 31. 1. 2001. Za dĺžku odvolacieho konania a efektívnosť postupu odvolacieho súdu v čase od 12. 4. 1999, kedy bol spis predložený k rozhodnutiu o odvolaní, do 1. 3. 2001, kedy bol tunajšiemu súdu vrátený, Okresný súd Michalovce ako sťažovateľom označený porušovateľ jeho základného práva nezodpovedá.

Rovnako sťažovateľ opomenul v sťažnosti uviesť, že po zrušení veci a vyriešení oboch znaleckých   úloh   bol   vo   veci   určený   termín   pojednávania   na   deň   5.   2.   2003.   Toto pojednávanie bolo odročené na deň 19. 2. 2003 z dôvodu podrobného oboznámenia sa vedľajšieho účastníka so znaleckým posudkom. 20. 4. 2005 došlo k zmene zákonného sudcu z dôvodu, že JUDr. J. S. bol pozastavený výkon sudcovskej činnosti. Spis bol náhodným výberom pridelený sudkyni Mgr. M. C. V tom čase táto sudkyňa mala vo svojom senáte 180 nerozhodnutých a 257 nevybavených občiansko-právnych vecí. V tomto počte sú zahrnuté i nevybavené   veci   JUDr.   S.   v   počte   29   vecí,   ktoré   boli   rozdelené   na   základe   opatrenia predsedu súdu zo dňa 5. 2. 2004. Napriek tomu vo veci bolo dňa 8. 6. 2005 nariadené pojednávanie, ktoré po zistení, že žalobkyňa bola nezamestnaná sa odročilo za účelom zistenia doby nezamestnanosti a výšky podpory v nezamestnanosti. Následne dňa 25. 8. 2005 bola žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzvaná k oznámeniu, aké dôkazy vo veci ešte navrhuje vykonať.

Dňa 7. 12. 2006 konajúcim sudcom vo veci bol opäť JUDr. S. z dôvodu skončenia disciplinárneho   konania.   12.   7.   2007   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom vedľajší   účastník   predložil   dôkazy   o   čiastočnom   dobrovoľnom   plnení   žalobkyni.   Z toho dôvodu bolo pojednávanie odročené na deň 2. 8. 2007, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Vec   k rozhodnutiu   o   odvolaní bola Krajskému   súdu v Košiciach   doručená   7.   4.   2008. Spoločne so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu z 28. 9. 2009 bola vec OS Michalovce vrátená 22. 10. 2009. Počas tohto obdobia OS Michalovce neporušoval základné práva sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Uznesením sp. zn. 8C 85/2005 Okresného súdu Michalovce z 9. 11. 2009 bolo v časti konanie zastavené a v časti nárok vylúčený na samostatné konanie. Z toho dôvodu vylúčený nárok je vedený od 15. 12. 2009 pod sp. zn. 13C 1/2010. Neefektívnymi procesnými úkonmi – 9. 3. 2010 a 15. 6. 2010 boli pojednávania odročované. Následne, z dôvodu zániku funkcie sudcu JUDr. S., bola dňom 27. 7. 2010 vec pridelená k rozhodovaniu JUDr. M. S. V senáte tohto sudcu bol v júli 2010 stav 157 vecí nevybavených z toho 117 vecí nerozhodnutých. Následne v mesiaci september 2010 došlo k rozdeleniu vecí senátu po JUDr. P. T. JUDr. S. bolo pridelených 9 vecí. Jednalo sa o novú problematiku, ktorú bolo treba naštudovať. Navyše od 1. 1. 2011 sudca JUDr. M. S. bol zaťažený nápadom v trestnej agende. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania bol určený na deň 5. 5. 2011 o 10.30 hod.

Na   záver   je   potrebné   konštatovať,   že   i   keď   po   31.   1.   2011,   kedy   Krajský   súd v Košiciach   uznesením   odmietol   odvolanie   vedľajšej   účastníčky   a   v   časti   zrušil prvostupňový rozsudok, je predmetom konania jeden nárok, ten je po skutkovej i právnej stránke pomerne obtiažny. Neúmerná dĺžka rozhodovania vo veci spôsobila to, že neustále bolo   potrebné   zisťovať   výšku   priemerného   zárobku   nebohého   a   majetkové   pomery oprávnenej – žalobkyne. K prieťahom konania v čase od 9. 11. 2005 do 7. 12. 2006 došlo z objektívnych   dôvodov,   rozsahu   agendy   vybavujúceho   sudcu.   Tie   isté   dôvody   spôsobili i zdĺhavé   vybavovanie   veci   po   27.   7.   2010.   Mám   za   to,   že   požadované   finančné zadosťučinenie   je   neprimerane   vysoké   s   ohľadom   na   predmet   konania,   jeho   pomernú obtiažnosť i to, že čiastočnými rozsudkami prvostupňového súdu z 12. 11. 1998, 22. 5. 2001, 19. 2. 2003 bolo o nárokoch v časti rozhodnuté.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 18. mája 2011, ktorým reagoval na   vyjadrenie   podpredsedu   okresného   súdu   z   29.   apríla   2011,   uviedol,   že „ponecháva dôvody uvedené vo vyjadrení na posúdenie konajúcemu ústavnému súdu s ohľadom na predložené listinné dôkazy a obsah spisu Okresného súdu Michalovce“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 1/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Predmetom   konania   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   13   C   1/2010 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 8 C 85/2005, sp. zn. 7 C 1232/2001 a sp. zn. 8 C 1251/1997) je žaloba o náhradu škody spôsobenej smrteľným úrazom, ktorej sa domáha žalobkyňa (manželka   nebohého)   voči   sťažovateľovi   za   účasti   vedľajšieho   účastníka.   Pokiaľ   ide o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podkladom pre rozhodovanie týchto sporov je súdnou praxou dostatočne   ustálená   a   používaná   právna   úprava   Občianskeho   zákonníka   a   Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, ústavný súd akceptuje, že rozhodovanie v konkrétnej veci predstavuje určitý stupeň zložitosti súvisiaci so zisťovaním priemerného zárobku nebohého, ako aj majetkových pomerov žalobkyne a z toho vyplývajúce opakované upresňovanie   žaloby   zo   strany   žalobkyne.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky konania, jeho priebehu a dosiaľ dosiahnutých výsledkov na záver konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali viac ako 13-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní,   či   v   konaní okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd vychádzajúc zo sťažnosti, jej príloh, predloženého súdneho spisu,   stanoviska podpredsedu okresného súdu   a vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu,   pričom   vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu   od podania žaloby okresnému súdu (3. decembra 1997) až do rozhodovania ústavného súdu.

Ústavný   súd   zo   spisového   materiálu   zistil,   že   konanie   okresného   súdu   vykazuje obdobia nečinnosti v celkovom trvaní takmer 3 roky, a teda zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom.

V konaní boli zistené tri dlhodobejšie obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Ide o časový úsek od 26. júla 2001, keď okresný súd uznesením rozhodol o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, do 13. júna 2002, keď uznesením nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonomiky – účtovníctva – miezd, ktoré právna zástupkyňa žalobkyne predtým opakovane urgovala (nečinnosť 11 mesiacov).

Nečinnosťou v trvaní 13 mesiacov je poznačené obdobie od 9. novembra 2005, keď bolo   pojednávanie   odročené   na   účely   predloženia   upresneného   návrhu   žalobkyňou,   do 8. decembra   2006,   keď   okresný   súd   zrušil   pojednávanie   nariadené   na   17.   január   2007 z dôvodu vrátenia veci sudcovi J. S., ktorý ďalšie pojednávanie vo veci nariadil až na 12. júl 2007 (nečinnosť 6 mesiacov).

Osem mesiacov nečinnosti zistil ústavný súd v úseku konania od 27. júla 2010, keď bola   vec   pridelená   sudcovi   M.   S.,   do   5.   mája   2011,   keď   sa   vo   veci   uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   nariadenia   dopracovania znaleckého posudku.

Z prehľadu procesných úkonov tiež vyplýva, že súdny spis sa v hodnotenom období opakovane   (trikrát)   nachádzal   na   krajskom   súde   z   dôvodu   rozhodovania   o   riadnych opravných   prostriedkoch   podaných   vedľajším   účastníkom,   ku   ktorým   sa   sťažovateľ následne pripojil. Tieto obdobia v celkovom trvaní takmer 57 mesiacov nemožno pripísať na vrub okresnému súdu, ktorý dĺžku ich trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

O nesústredenom a neefektívnom postupe okresného súdu svedčí niekoľkonásobné zrušenie   jeho   rozhodnutí   v   odvolacom   konaní.   Rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 1251/1997   z   12.   novembra   1998   bol   odvolacím   súdom   zrušený   ako   predčasný a nepreskúmateľný, rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 1232/2001 z 19. februára 2003 bol zrušený vo výroku o trovách konania ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a tiež z dôvodu,   že   okresný   súd   rozhodol   ultra   petitum,   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C 85/2005 z 2. augusta v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 19. februára 2008 a v spojení s dopĺňacím   uznesením   z   19.   februára   2008   bol   odvolacím   súdom   zrušený   opäť   ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.

Ako nesústredený kvalifikuje ústavný súd aj postup okresného súdu, keď v rozsudku sp. zn. 8 C 85/2005 z 2. augusta 2007 opomenul rozhodnúť o náhrade trov konania štátu (rozhodol   dopĺňacím   rozsudkom   z   19.   februára   2008)   a   v   jeho   záhlaví   napriek predchádzajúcemu upozorneniu chybne označil vedľajšieho účastníka, a preto dodatočne rozhodol opravným uznesením z 19. februára 2008. Ako nesústredenú činnosť vyhodnotil ústavný súd aj oneskorené doručovanie rozsudku sp. zn. 8 C 85/2005 z 2. augusta 2007, ktorý bol účastníkom konania a vedľajšiemu účastníkovi doručený až vo februári 2008, a to bez akejkoľvek zákonnej prekážky.

Nesústredeným postupom okresného súdu, ktorý narušil plynulosť konania v procese dokazovania, je aj jeho postup, keď uznesením sp. zn. 7 C 1232/2001 z 13. júna 2002 nariadil   znalecké   dokazovanie   len   na   účely   určenia   hrubého   priemerného   mesačného zárobku nebohého a následne 4. novembra 2002 a urgenciou z 29. novembra 2002 žiadal doplnenie znaleckého posudku aj o výpočet priemerného zárobku žalobkyne.

Podpredseda okresného súdu priamo uznal prieťahy v súdnom konaní vo vyjadrení k sťažnosti z 29. apríla 2011, ktoré odôvodnil veľkým rozsahom agendy pripadajúcej na jednotlivých sudcov, ako aj personálnymi zmenami v napadnutom konaní, keď od 20. apríla 2005   bol   zákonnému   sudcovi   J.   S.   pozastavený   výkon   sudcovskej   funkcie   a novou zákonnou sudkyňou vo veci sa stala M. C. a následne po ukončení disciplinárneho konania (od 7. decembra 2006) bol zákonným sudcom opäť J. S. Po zániku jeho sudcovskej funkcie (od 27. júna 2010) bola vec sťažovateľa pridelená sudcovi M. S.

Obranu okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokej   zaťaženosti   sudcov   ako   dôvodu, ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v   konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zmeny zákonného sudcu (sudkyne), ku ktorým v   právnej   veci   sťažovateľa   došlo,   nemôžu   byť   exkulpačným   dôvodom   na   zbavenie sa zodpovednosti súdu za spôsobené zbytočné prieťahy v konaní.

Vzhľadom na neefektívnu a nesústredenú činnosť okresného súdu, ako aj na obdobia konania   poznačené   jeho   nečinnosťou   nemožno   postup   okresného   súdu   a   celkovú   dobu konania (viac ako 13 rokov) považovať za ústavne akceptovateľné vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný vyplatiť ho sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   7 000 €   poukazujúc   najmä   na   zdĺhavý   postup   okresného   súdu a z toho vyplývajúcu právnu neistotu sťažovateľa.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ako aj na záver o   jeho   nečinnosti   a   neefektívnom   a   nesústredenom   postupe,   berúc do   úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nie je ani po trinástich rokoch od jeho začiatku do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zohľadnil skutočnosť,   že   okresný   súd   v   napadnutom   konaní   rozsudkami   sp.   zn.   8   C   1251/1997 z 12. novembra 1998, sp. zn. 8 C 1251/1997 z 22. mája 2001 a sp. zn. 7 C 1232/2001 z 19. februára 2003 o nárokoch žalobkyne čiastočne rozhodol, čím bol stav právnej neistoty sťažovateľa ako žalovaného čiastočne odstránený.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súd   priznal   sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom pozostávajúce   z   odmeny   advokáta   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2011 (prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu). Vychádzal pritom   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku je 1/6 z výpočtového základu zo sumy 741 €, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 123,50 € a 7,41 € režijný paušál, teda za dva úkony právnej služby sumu 261,82 €. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom zvýšená o daň z pridanej hodnoty (keďže advokát je jej platcom) tak predstavuje celkovú sumu 314,18 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011