znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť primátora mesta K., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 S 121/2009-43 z 26. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť primátora mesta K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2010   doručená   a 17.   februára   2010   doplnená   sťažnosť   primátora   mesta   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 67 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 121/2009-43 z 26. novembra 2009 (ďalej aj „rozsudok z 26. novembra 2009“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd rozhodoval vo veci žalobcu T. G., K. (ďalej len „žalobca“), proti žalovanému Mestu K. Žalobca sa podanou žalobou domáhal ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   244   a   násl. Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v   spojení   s   250v   OSP.   Krajský   súd rozsudkom z 26. novembra 2009 žalobe podanej žalobcom v plnom rozsahu vyhovel, keď Mestu   K.   zakázal   pokračovať v   porušovaní   práva   žalobcu   uplatňovať   mandát   poslanca Mestského   zastupiteľstva   mesta   K.   (ďalej   len   „mestské   zastupiteľstvo“)   na   základe upovedomenia č. 09/04037 zo 7. septembra 2009 o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva 28. augusta 2009 a prikázal mu umožniť žalobcovi uplatňovanie mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, zároveň priznal ďalším výrokom žalobcovi náhradu trov v sume 120,88 €. Rozsudok krajského súdu z 26. novembra 2009 bol Mestu K. doručený 18. decembra 2010.

V rámci odôvodnenia rozsudku z 26. novembra 2009 krajský súd uviedol, že za nezákonný zásah orgánu verejnej správy zameraný priamo proti žalobcovi považoval list č. 09/04037 zo 7. septembra 2009 označený ako „Upovedomenie o zániku poslaneckého mandátu   poslanca   Mestského   zastupiteľstva   mesta   K.“. Uvedeným   listom   Mesto   K., v zastúpení primátora Mgr. J. B., upovedomilo žalobcu v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 písm. g) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) v spojení s § 7 ods. 5   rokovacieho   poriadku   mestského   zastupiteľstva   o   zániku   jeho   mandátu   poslanca mestského zastupiteľstva 28. augusta 2009, pretože sa žalobca 28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009 bez riadneho ospravedlnenia trikrát po sebe nezúčastnil riadneho rokovania mestského zastupiteľstva a do 7. septembra 2009 nepredložil doklad preukazujúci dôvod ospravedlnenia svojej neúčasti.

Krajský   súd   sa   v   rozsudku   z   26.   novembra   2009   zaoberal   predpokladmi   zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení   a   dospel   k   záveru,   že   na   zánik   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   je potrebné,   aby   sa   poslanec   obecného   zastupiteľstva   bez   vážneho   dôvodu   a   bez ospravedlnenia   trikrát   po   sebe   nezúčastnil   riadneho   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva. V napadnutom rozhodnutí sa však krajský súd nevysporiadal s námietkou sťažovateľa, že k zániku   mandátu   žalobcu   došlo   zo   zákona   v   dôsledku   naplnenia   všetkých   podmienok vyplývajúcich z § 25 ods. 1 písm. g) zákona o obecnom zriadení a § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva z 31. mája 2007, pričom krajský súd nemá právomoc zaoberať sa zánikom mandátu.

S   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   žalobca   nepredložil   spolu   so   svojím ospravedlnením neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva konaného 26. augusta 2009 aj   dôkaz   preukazujúci   dôvod   jeho   neúčasti,   ktorý   by   mohol   byť   uznaný,   krajský   súd uviedol, že vzhľadom na závažnosť zásahu do práv žalobcu bolo povinnosťou Mesta K. vyžiadať   si   od   neho   potvrdenie   o   dočasnej   pracovnej   neschopnosti   ešte   pred   zaslaním upovedomenia zo 7. septembra 2009.

Na základe uvedeného krajský súd následne žalobe žalobcu v celom rozsahu podľa ustanovenia § 250v ods. 4 OSP vyhovel.

Podľa   názoru   sťažovateľa   zánik   mandátu   poslanca   obecného   (mestského) zastupiteľstva, resp. právne účinky § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení nastanú okamžite po splnení podmienok v ňom uvedených. Žiadny štátny orgán podľa sťažovateľa nie je splnomocnený na to, aby mohol rozhodnúť o zániku mandátu poslanca alebo aby mohol ukladať povinnosti orgánu územnej samosprávy, prípadne obci (mestu) v súvislosti s uplatňovaním mandátu poslanca.

Mestské zastupiteľstvo prijalo v súlade s § 51 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov uznesenie č. 53 z 29. októbra 2009, ktorým na uprázdnené mandáty poslancov nastúpili náhradníci, pričom zákonnosť tohto uznesenia, ktoré dosiaľ nebolo zrušené, nemožno podľa sťažovateľa   preskúmavať   na   základe   žaloby   podľa   §   250v   OSP   ani   v   inom   správnom konaní.

Krajský súd v rámci predmetu napadnutého konania podľa sťažovateľa riešil otázku zániku   mandátu   poslanca   mestského   zastupiteľstva   podľa   §   25   ods.   2   písm.   g)   zákona o obecnom zriadení, zaoberal sa podmienkami potrebnými na takýto zánik, ako aj otázkou, či v danom prípade tieto podmienky boli naplnené napriek tomu, že ho na to ústava ani žiaden zákon nesplnomocnil, a preto konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj s čl. 67 ods. 2 a 3 ústavy.

Podľa   sťažovateľa   sú   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   uvedené v napadnutom   rozsudku   zjavne   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok neústavného zasahovania do činnosti orgánu územnej samosprávy.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží vykonateľnosť   rozsudku   krajského   súdu   z   26.   novembra   2009.   Svoj   návrh   na   vydanie dočasného opatrenia odôvodnil tým, že na krajskom súde v súčasnosti prebiehajú konania v obdobných veciach   na návrh poslancov mestského zastupiteľstva, v ktorých sa „rieši problematika zániku mandátu poslanca obdobným postupom súdu, ktorý sťažovateľ pokladá za   neústavný“. Podľa   sťažovateľa   vzhľadom   na   potrebu   zabezpečenia   rozhodovania o dôležitých záležitostiach Mesta K. mu vykonaním napadnutého rozsudku vznikne väčšia ujma, než tá, ktorá by bola spôsobená nevykonaním napadnutého rozsudku žalobcovi.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ poukázal taktiež na to, že aj samotný výkon napadnutého   rozsudku   je „problematický“,   pretože   v   konaní   na   strane   žalovaného vystupovalo   -   Mesto   K.,   ktoré   je   právnickou   osobou,   avšak „povinnosti   boli   uložené Mestskému   zastupiteľstvu   K.,   ktorý   je   v   zmysle   §   24   zákona   č.369/1990   Zb.   orgánom samosprávy mesta“.

Svoju   argumentáciu   sťažovateľ   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 17. februára   2010,   v ktorom   doplnil   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   arbitrárnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   V uvedenom   podaní   uviedol,   že   krajský   súd   sa v napadnutom rozsudku nezaoberal skutočnosťou, z akých dôvodov sa žalobca nezúčastnil predchádzajúcich   dvoch   riadnych   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva,   napriek   tomu,   že sťažovateľ   v konaní   uviedol,   že   oznámenie   o zániku   mandátu   poslanca   bol   povinný uskutočniť,   pretože   je   orgánom   samosprávy   a potreboval   zabezpečiť   zákonný   chod mestského zastupiteľstva. V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej poukázal na to, že žalobca   sa   spolu   s ďalšími   poslancami   nezúčastnil   na   46.   zasadnutí   mestského zastupiteľstva konaného 28. júla 2009, programom ktorého bolo prerokovanie upozornení Okresnej prokuratúry Trebišov č. k. Pd 83/09-4, Pd 87/09-5 a Pd 88/09-4 na porušovanie zákona o obecnom zriadení a návrh prokurátora na zrušenie už prijatých uznesení. Žalobca spolu s ďalšími poslancami mestského zastupiteľstva písomne v dokumente označenom ako Stanovisko poslancov mestského zastupiteľstva v K. z 27. júla 2009 vyhlásili, že podľa ich presvedčenia   nedošlo   k porušeniu   zákona   mestským   zastupiteľstvom   pri „nastúpení náhradníka Mg. Z. F., Ing. K. P. bol zvolený za hlavného kontrolóra v súlade so zákonom a nevidia dôvod, aby o tom rokovalo mestské zastupiteľstvo. Požiadali, aby ich stanovisko bolo prečítané na vyššie uvedenom zasadnutí.“. Uvedení poslanci sa následne nezúčastnili mestského zastupiteľstva, ktoré z tohto dôvodu nebolo uznášaniaschopné a nezúčastnili sa ani náhradného zasadnutia s tým istým programom, ktoré bolo nariadené na 3. august 2009. Zasadnutia mestského zastupiteľstva konaného 27. augusta 2009 sa žalobca spolu s tou istou skupinou poslancov opätovne nezúčastnil. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že «ak posudzoval   súd   vážnosť   dôvodu   neúčasti   navrhovateľa   (odporcu   pozn.)   na   mestskom zasadnutí dňa 27. 8. 2009 a okolnosti ospravedlňovania, mal sa zaoberať nimi v priamej súvislosti s „Upovedomením o zániku poslaneckého mandátu z 7. 9. 2009“ z dôvodu, že odporca tvrdil, že musel zabezpečiť zákonný chod Mestského zastupiteľstva K. Až následne súd mal posúdiť, či ide o nezákonný zásah orgánu verejnej správy.».

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   rozhodnutie, v ktorom vysloví, že:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6S /121/2009 rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach zo   dňa   26.   11.   2009   č.   k.   6S/121/2009-43   porušil   Ústavu Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2, 3, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy, ktoré zaručujú právo na ochranu územnej   samosprávy.   Neústavný   rozsudok   spočíva   v   tom,   že   sa   ním   uložili   orgánu samosprávy mesta K. povinnosti a obmedzenia pri jeho výkone územnej samosprávy bez toho, aby tieto povinnosti a obmedzenia boli uložené ústavou alebo zákonom, čím došlo k porušeniu práva na ochranu územnej samosprávy vymedzenú čl. 127a ods. 1 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6/S /121/2009-43 v plnom rozsahu a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 €, ktorú je Krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne.“

II.

1.   Podľa   čl.   127a   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   orgánov územnej   samosprávy   proti   neústavnému   alebo   nezákonnému   rozhodnutiu   alebo   inému neústavnému alebo nezákonnému zásahu do vecí územnej samosprávy, ak o jej ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 67 ods. 2 ústavy povinnosti a obmedzenia pri výkone územnej samosprávy možno obci a vyššiemu územnému celku ukladať zákonom a na základe medzinárodnej zmluvy podľa čl. 7 ods. 5.

Podľa   čl.   67   ods.   3   ústavy   štát   môže   zasahovať   do   činnosti   obce   a   vyššieho územného celku len spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy akýkoľvek správny dohľad nad miestnymi orgánmi možno vykonávať len takým spôsobom a v takých prípadoch, ktoré vymedzuje ústava alebo zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2. Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 2 ods. 2, čl. 67 ods. 2 a 3, ako aj čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy rozsudkom krajského súdu z 26. novembra 2009. K porušeniu   sťažovateľových   práv   malo   dôjsť   arbitrárnosťou   napadnutého   rozhodnutia, v ktorom krajský súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav a konal nad právomoc zverenú mu zákonom.

Zo znenia čl. 127a ústavy je zrejmé, že ústavný súd je v prípade iniciovania konania podľa   tohto   článku   ústavy   povinný   preskúmať   nielen   neústavnosť,   ale   i   nezákonnosť sťažovateľom   namietaného zásahu, pričom   podmienkou   tohto   typu   konania je,   aby išlo o zásah do vecí orgánu územnej samosprávy.

Predmetom   konania   v   tejto   veci   je   preskúmanie   ústavnosti   a   zákonnosti   zásahu krajského súdu do zloženia orgánu územnej samosprávy (mestského zastupiteľstva) počas plynutia volebného obdobia, ktorý podľa názoru ústavného súdu možno subsumovať pod pojem   zásah   do   vecí   orgánu   územnej   samosprávy,   t.   j.   že   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňa náležitosti sťažnosti podľa čl. 127a ústavy.

V   sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   krajský   súd   nemal   právomoc rozhodovať o zániku mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, a tým zasahovať svojím rozhodnutím do vecí územnej samosprávy.

Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy). Základy územnej samosprávy sú upravené v čl. 64 a nasl. IV. hlavy ústavy, ktorá za jej základ   ustanovuje   obec   ako   samostatný   územný   a   správny   celok   Slovenskej   republiky združujúci   osoby,   ktoré   majú   na   jej   území   trvalý   pobyt.   Obce   sú   spravované prostredníctvom starostu a obecného zastupiteľstva (čl. 69 ods. 1 ústavy). Sloboda obce ako subjektu samosprávy sa prejavuje v tom, že rozsah jej pôsobnosti, resp. rozsah jej práv a povinností,   môže   byť   stanovený   len   na   základe   zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (čl. 67 ods. 2 ústavy).

Rešpektovanie princípu právneho štátu predpokladá, že všetky subjekty v štáte, t. j. aj orgány územnej samosprávy, sa budú správať zákonom predpokladaným spôsobom, resp. zosúladia svoje správanie s platným právnym poriadkom. Vzhľadom na túto skutočnosť priamo ústava v záujme ochrany princípu právneho štátu vo svojom čl. 67 ods. 3 (obdobne aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty miestnej samosprávy) dáva priestor na dozor štátu, resp. ingerenciu   štátu   do   vecí   územnej   samosprávy,   ktorý   je   však   striktne   obmedzený požiadavkou vykonania takého zásahu iba spôsobom ustanoveným zákonom, t. j. vykonania zásahu do vecí územnej samosprávy len zákonne súladným spôsobom.

Z uvedeného vyplýva, že nie každý zásah do   výkonu územnej samosprávy musí nevyhnutne   znamenať   porušenie   práva   na   samosprávu,   resp.   zásah   do   vecí   územnej samosprávy.

Právo na samosprávu je realizované zastupiteľskou formou, t. j. voliči svoje práva nerealizujú priamo, ale prostredníctvom zvolených zástupcov. Vyhlásením výsledkov volieb zvolený kandidát nadobúda zároveň aj súbor práv a povinností spojený s výkonom funkcie, do   ktorej   bol   zvolený.   V   prípade   poslanca   obecného   zastupiteľstva   ide   napr.   o   právo zúčastňovať sa na zasadnutí obecného zastupiteľstva a hlasovať na ňom, o právo predkladať návrhy obecnému zastupiteľstvu, právo interpelovať starostu, práva spojené s kontrolnou právomocou poslancov obecného zastupiteľstva a pod. Realizáciou svojich práv má teda zvolený poslanec obecného zastupiteľstva možnosť zúčastňovať sa na správe vecí verejných v obci na základe mandátu získaného vo voľbách.

Akýkoľvek zásah do   mandátu poslanca obecného zastupiteľstva spôsobuje nielen zásah do jeho práv a povinností nadobudnutých v dôsledku získania mandátu od voličov, ale v   konečnom   dôsledku   aj   mení,   resp.   zasahuje   do   samotnej   vôle   voličov   vyjadrenej v uskutočnených voľbách. Vzhľadom na to zákonodarca možnosti zániku mandátu poslanca obecného zastupiteľstva   taxatívne vymedzil   v § 25 ods.   2 zákona o obecnom zriadení. Uprázdnenie   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva   súčasne   znamená   pre   obecné zastupiteľstvo i starostu obce vznik povinnosti podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí (povinnosť vyhlásiť nastúpenie náhradníka za poslanca obecného zastupiteľstva   a   vydanie   osvedčenia   o   jeho   zvolení).   Realizácia   tohto   oprávnenia   však predpokladá   utvorenie   záveru   o   uprázdnení   mandátu   poslanca   obecného   zastupiteľstva z dôvodov špecifikovaných v § 25 ods. 2 zákona o obecnom zriadení. V prípade predčasnej realizácie tohto oprávnenia môže dôjsť k zásahu do práv poslanca obecného zastupiteľstva, ktorému by bola znemožnená realizácia jeho práv spojených s výkonom funkcie, do ktorej bol zvolený, napriek tomu, že k uprázdneniu jeho mandátu nedošlo a v konečnom dôsledku by takáto situácia zasiahla aj do samotnej vôle voličov prejavenej vo voľbách do orgánov územnej samosprávy.

V preskúmavanom prípade vznikol spor o to, či v prípade žalobcu došlo k naplneniu podmienok zániku mandátu podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, s čím úzko   súvisí   aj   následný   vznik   oprávnenia,   resp.   povinnosti   orgánov   obce   (obecného zastupiteľstva   a starostu)   postupovať podľa   § 51   ods.   2   zákona   o voľbách   do   orgánov samosprávy obcí.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa § 244 ods. 5 prvej vety OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   a   o   vykonateľnosti   rozhodnutí   cudzích správnych orgánov.

Podľa § 250v ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Zákonodarca prostredníctvom uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v súlade s ustanoveniami čl. 67 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 Európskej charty o miestnej   samospráve   vytvoril   priestor,   okrem   iného   aj   na   kontrolu   zásahov   orgánov samosprávy obce do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb prostredníctvom všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   považuje   argumentáciu sťažovateľa súvisiacu s nedostatkom právomoci krajského súdu na rozhodnutie v tejto veci za nedôvodnú.

Podľa sťažovateľa k porušeniu v sťažnosti označených práv malo dôjsť aj v dôsledku toho, že skutkové a právne závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku, ktorým bolo   Mestu   K.   zakázané   pokračovať   v   porušovaní   práva   žalobcu   uplatňovať   mandát poslanca   mestského   zastupiteľstva   a zároveň   mu   bolo   prikázané   umožniť   uplatňovanie mandátu poslanca mestského zastupiteľstva, sú „zjavne arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú následok neústavného zasahovania do činnosti orgánu záujmovej samosprávy“.

Ústavný súd pri skúmaní legitímnosti zásahu orgánu štátu, v tomto prípade krajského súdu, do práva na samosprávu obce, preto preskúmal napadnutý rozsudok z pohľadu jeho ústavnej komformnosti.

Krajský   súd   v   rámci   odôvodnenia   rozsudku   z   26.   novembra   2009   uviedol: „Je pravdou, že navrhovateľ (žalobca, pozn.) sa z neúčastí riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 27. 8. 2009 ospravedlnil a svoje ospravedlnenie doručil odporcovi (sťažovateľovi, pozn.) dňa 27. 8. 2009 o 9.10 hod. ráno. Je pravdou aj to, že navrhovateľ v predmetnom oznámení uviedol, že sa nemôže zúčastniť zasadnutia mestského zastupiteľstva zo   zdravotných dôvodov dňa   26.   8.   2009,   čo   však v danom   prípade   súd považoval   za   zrejmý   omyl   navrhovateľa   v   dátume.   Podstatné   je,   že   sa   navrhovateľ z neúčasti   zasadnutia   mestského   zastupiteľstva   ospravedlnil.   Taktiež   je   pravdou,   že v uvedenom oznámení ani na pečiatke Mestského úradu K. v kolónke prílohy nie je uvedené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti navrhovateľa ako príloha. Odporca však vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa ani netvrdil, že k uvedenému oznámeniu nebolo pripojené   potvrdenie   o   dočasnej   pracovnej   neschopnosti   navrhovateľom.   Podľa   názoru súdu, ak k ospravedlneniu navrhovateľa z neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva u odporcu   by   nebolo   bývalo   pripojené   potvrdenie   o dočasnej   pracovnej   neschopnosti navrhovateľa,   bolo   povinnosťou   odporcu,   vzhľadom   na   závažnosť   zásahu   a   na   to,   že navrhovateľ sa nezúčastnil zasadnutia, zo zdravotných dôvodov vyžiadať si od navrhovateľa takéto potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti ešte pred vydaním upovedomenia o zániku poslaneckého mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva, mesta K. vykonané listom odporcu   zo   dňa   7.   9.   2009,   ktoré   potvrdenie   navrhovateľ   mal   a   nakoniec   ho   doručil odporcovi dňa 8. 9. 2009 v ten istý deň keď si prevzal upovedomenie zo dňa 7. 9. 2009, teda obratom. Odporcovi predsa od 27. 8. 2009 do 7. 9. 2009 cca 10 dní nič nebránilo v tom, aby   si   od   navrhovateľa   či   už   telefonicky   alebo   stručným   listom   vyžiadal   potvrdenie   o dočasnej pracovnej neschopnosti, teda potvrdenie o tvrdenom zdravotnom dôvode, ktorý dôvod ako dôvod neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009 o 9.10 hod. odporcovi navrhovateľ výslovne oznámil.

Súd na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu ku dňu zásahu orgánu verejnej správy (8. 9. 2009), ktorý nebol rozhodnutím, ktorý bol zameraný priamo proti navrhovateľovi, keďže tento zásah a jeho dôsledky trvajú, aplikujúc naň vyššie citované zákonné ustanovenie, keďže nezistil že by boli splnené podmienky neprípustnosti návrhu, pretože   navrhovateľ   vyčerpal   prostriedok   ktorého   použitie   umožňuje   osobitný   predpis listom z 10. 9. 2009 návrhu navrhovateľa v súlade s ustanovením § 250v ods. 4 O. s. p. vyhovel tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

S argumentáciou sťažovateľa sa možno stotožniť len čiastočne v súvislosti s jeho tvrdením,   podľa   ktorého   upovedomenie   primátora   zo   7.   septembra   2009   nemá   žiadne právne účinky a je len akýmsi správno-organizačným aktom. Podľa zistenia ústavného súdu však aj krajský súd v napadnutom rozsudku ako príčinu, resp. dôvod porušenia práv žalobcu označuje „iný   zásah   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   nie   je   rozhodnutím“.   Ako   už   bolo povedané, ustálenie záveru o naplnení podmienok uprázdnenia mandátu poslanca obecného zastupiteľstva (mestského zastupiteľstva) podľa § 25 ods. 2 g) zákona o obecnom zriadení patrí   do   právomoci   orgánov   obce   (mesta),   ktorým   následne   v   súvislosti   s   touto skutočnosťou vznikajú ďalšie povinnosti. Nesprávne ustálenie uvedeného záveru spojené s predčasnou   realizáciou   oprávnení   podľa   §   51   ods.   2   zákona   o   voľbách   do   orgánov samosprávy   obcí   je,   ako   správne   vo   svojom   rozhodnutí   ustálil   krajský   súd,   potrebné považovať za iný zásah orgánu verejnej správy do práva a právom chránených záujmov dotknutej osoby riadne zvolenej za poslanca obecného zastupiteľstva.

Ústavný súd sa taktiež plne stotožňuje s argumentáciou krajského súdu uvedenou v odôvodnení   rozsudku   z   26.   novembra   2009,   podľa   ktorej   vzhľadom   na   závažnosť dôsledkov uvedeného zásahu orgánu samosprávy obce (ustálenia záveru o zániku mandátu poslanca a s tým spojené ďalšie dôsledky) je na preukázanie naplnenia podmienok na zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva potrebná aj aktivita orgánov samosprávy obce smerujúca k objektívnemu zisteniu dôvodov neúčasti poslanca obecného zastupiteľstva na jeho   zasadnutí.   V   prípade,   že   takýmto   spôsobom   orgán   obce   nepostupuje   a dospeje k nesprávnemu   záveru   týkajúcemu   sa   naplnenia   podmienok   zániku   mandátu   poslanca obecného zastupiteľstva podľa § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, poruší práva a právom chránené záujmy dotknutej osoby. Interpretácia ustanovenia § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení, ktorý aplikoval krajský súd v napadnutom rozsudku, neobmedzuje ani nepopiera samostatnú pôsobnosť, resp. rozsah právomocí obce, naopak dôsledné   preskúmanie uplatňovania   uvedeného   ustanovenia   zákona   o   obecnom   zriadení vedie   k zamedzeniu   účelového   zneužívania   uvedeného   ustanovenia,   t.   j.   k   zamedzeniu nezákonnosti pri výkone samosprávy, a tým aj ochrane princípov právneho štátu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   dodatočne   v konaní   pred   ústavným   súdom   v rámci doplnenia   sťažnosti   zo   17.   februára   2009   ponúka   dôkaz   spochybňujúci   pravdivosť tvrdeného   dôvodu   neúčasti   žalobcu   na   zasadnutí   mestského   zastupiteľstva,   nemožno považovať za akceptovateľnú. Bolo vecou sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom včas uniesť dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení (§ 246c v spojení s § 120 ods. 4 OSP). To nemožno obísť v následnom konaní podľa čl. 127a ústavy.

Nemožno akceptovať ani námietku, podľa   ktorej   sa mal krajský súd zaoberať aj dôvodom neúčasti žalobcu na predchádzajúcich dvoch riadnych zasadnutiach mestského zastupiteľstva, a to v súvislosti s tým, že postup sťažovateľa proti žalobcovi bol motivovaný snahou zabezpečiť uznášaniaschopnosť mestského zastupiteľstva s prihliadnutím na časté absencie poslancov.

Zo skutkovej podstaty § 25 ods. 2 písm. g) zákona o obecnom zriadení vyplýva, že právne relevantná je iba taká skutková situácia, keď dôjde k trom neúčastiam poslanca na riadnom   zasadnutí   obecného   (mestského)   zastupiteľstva   nasledujúcim   po   sebe,   a to   bez vážneho dôvodu a bez ospravedlnenia. Preto, ak sa preukáže, že z tvrdených troch neúčastí bola čo i len jedna ospravedlnená vážnym dôvodom, javí sa skúmanie neúčasti na ďalších zasadnutiach jednoznačne ako právne irelevantné.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009 dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie logicky a zrozumiteľne odôvodnil, uviedol v ňom, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného   dokazovania   za   preukázané,   o   ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové   zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Závery krajského súdu uvedené v napadnutom   rozsudku   podľa   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné   alebo arbitrárne.

Sťažovateľ v sťažnosti taktiež namietal, že účastníkom konania pred krajským súdom na strane žalovaného je Mesto K., a preto je „problematický i samotný výkon napadnutého rozsudku“. Problematiku týkajúcu sa pasívnej legitimácie mesta ako právnickej osoby v konaní pred všeobecnými súdmi už ústavný súd riešil v konaní sp. zn. I. ÚS 363/08, v ktorom v rámci uznesenia o prijatí z 5. novembra 2008 okrem iného uviedol: «sťažovateľ v 2. rade je orgánom obce v súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a nie je subjektom práv a povinností, a preto nemá ani spôsobilosť byť účastníkom konania pred všeobecným súdom alebo správnym orgánom.

Sťažovateľ v 2. rade má priamo na základe čl. 127a ústavy zvláštnu aktívnu procesnú legitimáciu výlučne na účely podania tzv. „komunálnej sťažnosti“ ústavnému súdu v mene obce.»

Ústavný súd nemá dôvod odchýliť sa od uvedeného právneho názoru, ku ktorému v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   dospel,   a   preto   i   túto   sťažovateľom   uplatnenú námietku považoval za nedôvodnú.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   napokon   namietal,   že   vydané   osvedčenie   o   zvolení   pre náhradníka žalobcu nebolo dosiaľ žiadnym orgánom zrušené. Vo vzťahu k tejto námietke ústavný   súd   konštatuje,   že   podmienkou   vydania   osvedčenia   o   zvolení,   ktoré   má   len deklaratórne účinky, je uprázdnenie mandátu poslanca obecného zastupiteľstva (mestského zastupiteľstva). V preskúmavanom prípade z rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2009 vyplýva, že k uprázdneniu mandátu žalobcu ako poslanca obecného zastupiteľstva nedošlo, a preto neboli v danom prípade splnené ani podmienky, aby orgány samosprávy obce mohli postupovať podľa § 51 ods. 2 zákona o voľbách do orgánov samosprávy obcí.

Mesto K. je povinné rešpektovať napadnutý rozsudok a splniť všetky povinnosti, na ktoré   bol   ním   zaviazaný   aj   napriek   tomu,   že   splnenie   uvedených   povinností   znamená znemožnenie   realizácie   práv   osoby,   ktorej   bolo   ako   náhradníkovi   vydané   osvedčenie   o zvolení na miesto poslanca obecného zastupiteľstva. Rozhodnúť o prípadnom porušení práv uvedenej osoby náhradníka, ktorej bolo vydané osvedčenie o zvolení, je však oprávnený len všeobecný súd.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Ústavný súd   vo   vzťahu k vymedzeniu   účastníkov tohto   konania sťažovateľom navyše   uvádza,   že   nositeľom   subjektívnych   práv   a povinností,   ako   aj   pasívne legitimovaným subjektom v konaní pred všeobecným súdom bolo Mesto K. Hoci v konaní pred ústavným súdom je aktívne legitimovaným subjektom podľa čl. 127a ústavy (§ 57 zákona o ústavnom súde) orgán územnej samosprávy, konanie pred ústavným súdom sa musí uskutočniť za účasti Mesta K. ako nositeľa subjektívnych práv a povinností, ktoré by malo byť ako samostatný účastník konania aj v podanej sťažnosti uvedené.

4. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (v petite sťažnosti), ako ani o navrhovanom dočasnom opatrení nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010