znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť D. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., ktorou namieta porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2008 doručená sťažnosť D. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 28 Cb 2/02   domáhal,   aby   súd   zaviazal   V.,   a.   s.,   na   zaplatenie   finančnej   náhrady   za poškodenie jeho obchodného mena vo výške 50 000 000 Sk. Podaním zo 14. marca 2005 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Listom z 3. marca krajský súd vyzval sťažovateľa, aby preukázal, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od platenia súdneho poplatku. Na uvedenú výzvu krajského súdu sťažovateľ odpovedal svojím podaním zo 4. apríla 2006. Krajský súd uznesením z 28. februára 2007 sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdneho   poplatku   nepriznal. Na   odvolanie   sťažovateľa najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6   Obo 79/07 z 27.   septembra   2007 prvostupňové   uznesenie   krajského   súdu   ako vecne správne potvrdil, stotožniac sa s právnym názorom krajského súdu.

S poukazom   na   obsah   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zdôrazňujúc   slovo   „spravodlivo“, sťažovateľ   vyslovil   názor,   že „neakceptovanie   splnenia   podmienok   pre   oslobodenie   od platenia súdneho poplatku len z dôvodu, že sťažovateľ je podnikateľ... neznamenajú nič iné ako odňatie možnosti sťažovateľa konať pred súdom“. Navyše, z odôvodnenia uznesenia najvyššieho   súdu   z   27.   septembra   2007   (v   spojení   s   odôvodnením   prvostupňového uznesenia) „má sťažovateľ dojem, že ako podnikateľ je občanom 2. kategórie, nakoľko ako na   podnikateľa   sú   na   neho   kladené   prísnejšie   podmienky   ako   na   iných   občanov,   ktorí podnikateľmi nie sú. Nie je predsa mysliteľné, aby v prípade, že osobné pomery sťažovateľa odôvodňujú oslobodenie od platenia súdneho poplatku, tento len preto, že je podnikateľom, od   jeho   platenia   oslobodený   nebol,   naviac,   pokiaľ   sa   sťažovateľ   do   svojho   súčasného postavenia nedostal svojím zavinením, ale v dôsledku správania sa žalovaného.“.

Okrem už uvedeného čl. 6 ods. 1 dohovoru boli podľa názoru sťažovateľa porušené § 1, § 2 a § 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález:

„Základné právo sťažovateľa podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru... na spravodlivé súdne konanie,   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky zo dňa   27.   09.   2007, sp. zn. 6 Obo 79/07, porušené bolo. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 27. 09. 2007, sp. zn. 6 Obo 79/07 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia. Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohoto konania do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že „keďže spravodlivosť súdneho konania a rozhodovanie súdov v súlade s ústavou a zákonmi je jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľa v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca tiež v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si v konaní pred krajským súdom uplatnil voči V., a. s., nárok na zaplatenie sumy 50 000 000 Sk z titulu finančnej náhrady   za   poškodenie   jeho   obchodného   mena. Sťažovateľ   podanou   sťažnosťou   na ústavnom súde namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007, ktorý potvrdil   prvostupňové   uznesenie   krajského   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov. Podstata namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru spočíva   predovšetkým   v   namietanej   nesprávnosti   skutkových a právnych   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých   v napádanom   rozhodnutí sp.   zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007.

Najvyšší súd v odvolacom konaní označeným uznesením potvrdil   uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že žalobca žalobou sa domáhal,   aby   súd   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   mu   finančnú   náhradu   za   poškodenie obchodného mena vo výške 50 000 000,- Sk, pričom požiadal o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

Súd   prvého   stupňa   vyzval   žalobcu   na   preukázanie   pomerov   odôvodňujúcich oslobodenie od súdnych poplatkov.

Žalobca predložil potvrdenie čistého príjmu zamestnania (september až december 2005 vo výške 66 472,- Sk a za mesiac január a február 2006 vo výške 32 445,- Sk), prehlásenie, že nemá príjmy z iných zdrojov, nie je vlastníkom žiadnych nehnuteľností ani iných majetkových hodnôt. Zároveň predložil Čestné vyhlásenie, že jeho podnikateľský účet v Č., a. s. bol k 21. 12. 2005 zrušený, a že v Č., a. s. má k 13. marcu 2006 na sporožírovom účte zostatok 35 710,- Sk. Žalobca tiež uviedol, že voči jeho osobe eviduje: 1/ súkromný podnik S. na U. pohľadávku vo výške 1 850 000,- USD, 2/ Sociálna poisťovňa pohľadávku vo výške 23 528,- Sk, 3/ Daňový úrad K. pohľadávku vo výške 23 202,- Sk, 4/ firma S. pohľadávku vo výške 205 000,- Sk a 5/ prepravná firma K. M. – K. pohľadávku vo výške 289 170,- Sk.

Súd   prvého   stupňa   po   preskúmaní   žiadosti   žalobcu   s   listinami   dospel   k   záveru, že tu nie sú dôvody na oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobca je podnikateľ, ktorý vykonáva činnosť na vlastnú zodpovednosť, pričom pri vykonávaní svojej podnikateľskej činnosti znáša podnikateľské riziko. Dôsledky podnikateľskej činnosti nemožno prenášať formou   úľav   z poplatkovej   povinnosti   na   štát.   V   opačnom   prípade   by   totiž   dochádzalo k zvýhodňovaniu neúspešných podnikateľov voči podnikateľom úspešným.

Skutočnosť,   že   žalobca   sa   nachádza   v   platobnej   neschopnosti   sama   o   sebe neodôvodňuje oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie   žalobca   v   zákonom   stanovenej   lehote a uviedol, že namieta výšku stanoveného poplatku, keďže v spore sp. zn.: 27 C 753/2001 o zaplatenie 100 000 000,- Sk stanovil súd súdny poplatok na 202 000,- Sk.

Súd   prvého   stupňa   nebol   schopný   rozhodnúť   o   oslobodení   od   súdneho   poplatku niekoľko rokov (od 23. 10. 2003 do 20. 2. 2007).

Poukazuje   na   rozhodnutia   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   a   Krajského   súdu v Banskej Bystrici, ktorými bol oslobodený od súdneho poplatku. Žalobca ďalej uviedol, že požiadal   súd   prvého   stupňa   o   pridelenie   právneho   zástupcu   ex   offo,   o   čom   nebolo rozhodnuté.   Má   zato,   že pomery   podnikateľa   sú   dôvodom   pre   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Žalovaná strana odvolateľovi zadržiava doklady potrebné na jeho podnikateľskú činnosť. Najvyšší súd... prejednal odvolanie žalobcu... a dospel k názoru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Podľa ust. § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ako vyplýva z cit. ust. § 138 ods. 1 OSP predpokladom pre oslobodenie sú: a) pomery účastníka. b) nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Obe   tieto   podmienky   musia   byť   splnené   ak   má   súd   priznať   oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový sud skúmal pomery účastníka - žalobcu, ako jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov a stotožnil sa s právnym názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   skutočnosť,   že   žalobca   sa   nachádza   v   platobnej neschopnosti sama o sebe neodôvodňuje oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože ak by takáto situácia ako dôsledok neúspechu v podnikaní bol dôvod pre oslobodenie od súdnych poplatkov, išlo by o prenesenie časti rizika spojeného s podnikaním na štát. Odvolateľ   poukazuje   na   rozhodnutia...   súdu,   ktorým   bol   oslobodený   od   súdnych poplatkov. Tieto rozhodnutia nie sú záväzné pre iné súdy prvého stupňa, a preto nie sú dôvodom nesprávnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa... Žalobca je podnikateľom a ako vyplýva z jeho žaloby ide o konanie v obchodnej veci, preto súdny poplatok sa stanovuje podľa položky 2 Sadzobníka písm. a/ - spor o peňažnú pohľadávku. Súdny poplatok je stanovený percentuálnou sadzbou platnou v čase podania žaloby... Odvolací súd má zato, prvostupňový súd postupoval správne, keď vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku... Či súdny poplatok v konaní pod sp. zn.: 27 C 753/01 vedený Okresným súdom Košice II bol vyrubený správne, nie je oprávnený Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmať, keďže tento spor nie je predmetom odvolania.“

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť   pred zákonom,   ak   zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ (kvalifikovane   zastúpený advokátom)   domáhal.   Ústavný súd môže rozhodnúť   len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v Slovenskej   republike   (porovnaj   čl. 142   ods. 1,   čl. 124   a čl. 127   ods. 1   ústavy) vyplýva,   že   rozhodovanie   o oslobodení   od   platenia   súdnych   poplatkov   v rámci občiansko/obchodnoprávnych vecí patrí predovšetkým do právomoci všeobecných súdov.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani   posudzovať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,   že   môže   posudzovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti ústavný súd   nezistí   žiadnu   reálnu   možnosť   porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi (IV. ÚS 43/04).

Otázku, či súdne konanie rešpektovalo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (iba ktorý článok namieta sťažovateľ, pozn.), posudzuje Európsky súd pre ľudské   práva so zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok (napr. rozsudky A. M. proti Taliansku, 1999, Van Mechelen proti Holandsku, 1997, Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001). Súčasťou obsahu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany   (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napádaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 79/07 z 27. septembra 2007 (tiež s prihliadnutím na obsah uznesenia krajského súdu sp. zn. 28 Cb 2/02 z 28. februára 2007, ktoré bolo v odvolacom konaní preskúmavané) dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   zo   záverov   najvyššieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   povinnosť   zaplatiť   súdne   poplatky nemožno v princípe podriadiť pod „spory o občianskych právach a záväzkoch“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako sú tieto spory interpretované Európskym súdom pre ľudské práva, preto priame uplatnenie záruk práva na spravodlivý proces, ktoré tento článok ustanovuje, tu neprichádza   do   úvahy.   Sťažovateľ   porušenie   iných   základných   práv   alebo   slobôd nenamietal, preto ústavný súd bol viazaný sťažovateľovým návrhom.

Z obsahu   sťažnosti, príloh   k nej   pripojených   a obsahu   dotknutého   súdneho   spisu ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľova   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bola podrobená dvojinštančnej súdnej kontrole.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   skutočnosť,   že   v iných   konaniach   bolo   jeho   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovené, ústavný súd k uvedenému poznamenáva, že mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov   a suplovať   tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8   ods. 3,   § 20   ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   zveruje   práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu.

Ústavný súd vzhľadom na to nedospel ani k názoru, že by závery najvyššieho súdu v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   arbitrárne,   a tak nezlučiteľné   so sťažovateľom   označeným   článkom   dohovoru. Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Takýmto rozhodnutím nebolo možné porušiť sťažovateľom označené práva. Z toho vyplýva,   že   sťažnosť   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   je   zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje na sťažovateľovu procesnú situáciu po vydaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorá mu umožňovala v ďalšom priebehu súdneho konania účinne namietať v sťažnosti namietané skutočnosti pre prípad, že by kvôli nezaplateniu   súdneho   poplatku   malo   dôjsť   k zastaveniu   konania,   a tým   aj   k faktickému odmietnutiu žaloby sťažovateľa z procesných dôvodov   (princíp subsidiarity). Sťažovateľ v takomto prípade (t. j. ak by súdny poplatok nezaplatil a konanie by bolo z tohto dôvodu zastavené)   disponoval   nielen   riadnym   (odvolanie),   ale   aj   mimoriadnym   (dovolanie) opravným prostriedkom.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009