znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 107/08-44

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   októbra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a zo   sudcov   Petra   Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť J. L., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   PK-1   T 14/2007 z 12. júna 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením   z 12.   júla 2007   a Špeciálny súd   v Pezinku   v   konaní vedenom   pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 uznesením z 12. júna 2007 p o r u š i l i   základné právo J. L. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tošs   32/2007 z 12. júla 2007 a uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 12. júna 2007 sa z r u š u j ú   v časti týkajúcej sa J. L.

3. J. L. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 208,99 € (slovom dvestoosem eur a deväťdesiatdeväť centov), ktorú j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokátky   JUDr.   A.   V.,   K.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 107/08-14 z 10. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť J. L. (ďalej len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu podľa   čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 12. júna 2007 (ďalej len „uznesenie špeciálneho súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   mu   boli   viacerými   uzneseniami   orgánov činných v trestnom konaní vznesené obvinenia pre rôzne trestné činy, pričom v sťažnosti popísal   tak   skutkové   vety   predmetných   uznesení,   ako   aj   právnu   kvalifikáciou   svojho konania v nich obsiahnutú. Ďalej sťažovateľ v sťažnosti popísal genézu jeho väzobného stíhania, keď bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I zo 6. mája 2005. Následne uzneseniami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu bola väzba sťažovateľa vždy predlžovaná na príslušné časové obdobie. Vo vzťahu k predmetu konania pred ústavným súdom majú relevanciu tieto sťažnostné námietky sťažovateľa:

„Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 88/2006 zo dňa 19. decembra 2006 bolo podľa § 194 ods. 1 písm. a) ods. 2 Tr. por. zrušené uznesenie sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Pš 35/05 zo dňa 14. decembra 2006 v bode I a bola predĺžená lehota trvania väzby u sťažovateľa do 28. apríla 2007...

Po   skončení   prípravného   konania   dňa   27. 04. 2007   podal   prokurátor   Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. VII/2 Gv 49/05-1053 proti J. L. obžalobu Špeciálnemu súdu v Pezinku...

Dňa 1. 6. 2007 podal obvinený J. L. žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej poukázal na nezákonnosť väzby, pretože nebolo rozhodnuté o ďalšom trvaní väzby v lehote naposledy predĺženej väzby z prípravného konania, ktorá bola predĺžená do 28. apríla 2007... Špeciálny súd v Pezinku po predbežnom prejednaní obžaloby uznesením sp.   zn. PK-1 T/14/07 zo dňa 12. 06. 2007 v bode I. rozhodol, že väzba u obžalovaného J. L. naďalej trvá a v bode III. zamietol žiadosť obžalovaného J. L. o prepustenie z väzby na slobodu... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 Tošs 32/2007 zo dňa 12. júla 2007 sťažnosť obžalovaného J. L. zamietol...

Sťažovateľ namieta,   že uznesením špeciálneho súdu sp.   zn.   PK-1 T/14/07 zo dňa 12. 06. 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Tošs 32/2007 zo dňa 12. júla 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené v čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na osobnú slobodu, ktoré je zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ poukazuje na relevantné ustanovenia ústavy a dohovoru   a   taktiež   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   a   štrasburských   orgánov ochrany práv. Na preukázanie porušenia svojich práv sťažovateľ uvádza:

„Z   citovaných   ustanovení   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a slobôd, ktorých porušenie sa v tejto sťažnosti vytýka, možno nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť, že ak má byť väzba zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu. Preto aj v danom prípade musí vždy existovať uznesenie všeobecného súdu. Pretože ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa premeškanie lehoty končiacej 28. apríla 2007, teda lehoty, dokedy   bola   naposledy   predĺžená   väzba   v   prípravnom   konaní   vyvoláva   nevyhnutnosť prepustenia sťažovateľa na slobodu pre neexistenciu potrebného uznesenia.

Jedine takýto názor rešpektuje ústavnú požiadavku, t. j. aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie   súdu.   Ak   takéto   rozhodnutie   nie   je   vydané   včas,   potom   sa   väzba   stáva protiprávnou s následkami porušenia práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa je neudržateľné, aby sa o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby rozhodlo až s odstupom času, takmer dvoch mesiacov, po uplynutí doby, na ktorú bola väzba naposledy predĺžená.“

3. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že napadnutými uzneseniami špeciálny súd, ako aj najvyšší súd porušili jeho základné právo na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   a   právo   na   slobodu   podľa   čl.   5   ods.   1 dohovoru.   Zároveň   si   uplatnil   právo   na   náhradu   trov   konania   v sume   6   296   Sk,   teda 208,99 €,   a   žiadal,   aby   ústavný   súd   zaviazal   na   ich   náhradu   spoločne   a   nerozdielne špeciálny súd   a najvyšší   súd na účet   jeho právnej   zástupkyne JUDr.   A.   V.   do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

II.

4. Základnou sťažnostnou námietkou je tvrdenie sťažovateľa, že v posudzovanom prípade   všeobecné   súdy   rozhodli   o   ďalšom   trvaní   jeho   väzby   aj   napriek   skutočnosti, že došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v období po 28. apríli 2007 sa jeho väzba neopierala o rozhodnutie súdu.

5. Najvyšší súd v napadnutom uznesení (ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   tak,   že   túto   zamietol)   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi v podstatnom uviedol:

„Obžalovaný   L. (v   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   pozn.) zároveň poukázal na okolnosť, že obžaloba bola podaná jeden deň pred skončením lehoty, dokedy mu bola väzba predĺžená s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, obdobne ako obžalovaný J. P., pričom obaja navrhli zrušiť uznesenie špeciálneho súdu a ich prepustiť z väzby na slobodu...

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností postupom podľa § 192   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia   i   konanie im predchádzajúce a zistil, že sťažnosti obžalovaných nie sú dôvodné...

V súlade so zákonom preto postupoval špeciálny súd,   keď konštatoval,   že väzba u obžalovaných R. N., R. O., J. P., M. B. a J. L. naďalej trvá a zároveň zamietol žiadosti obžalovaných O., N. a B. o prepustenie z väzby na slobodu, pričom neprijal peňažnú záruku ponúknutú obžalovaným O.

Na   margo   sťažností   obžalovaných   je   potrebné   záverom   uviesť,   že   špeciálny   súd o ďalšom trvaní ich väzby rozhodol 12. júna 2007, po tom čo bola na nich podaná obžaloba 27. apríla 2007. Uvedenú dobu je nutné považovať, vzhľadom na rozsah a náročnosť veci za primeranú a nejde o prípad, že by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo vydané.

Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené v akej lehote tak má súd   po   podaní   obžaloby   rozhodnúť   a   je   prirodzené,   že   rozhodnutie   o   väzbe   v prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo inak by nebolo reálne zabezpečiť jej kontinuitu (pätnásťdňová lehota na rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby bola z ustanovenia § 76 ods. 5 Tr. por. vypustená zákonom č. 650/2005 Z. z.).“

6.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd, aby sa k prijatej   sťažnosti   vyjadril   a   oznámil,   či   trvá   na   ústnom   pojednávaní.   Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 20. augusta 2008 uviedol, že v plnom rozsahu odkazuje na právoplatné   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   12.   júla   2007   vrátane   dôvodov   v   ňom obsiahnutých,   ku   ktorým   argumentačne   nemá   ex   post   čo   dodať.   Poukázal   aj   na   obsah vyjadrenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   I. ÚS 148/08.   Navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú   zamietol,   pričom   súhlasil   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.

7. Vzhľadom na to, že aj právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 13. augusta 2008 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, ústavný súd so súhlasom účastníkov upustil od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

III.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase) súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí.

Podľa   §   244   ods.   5   Trestného   poriadku   (v   znení   účinnom   v   rozhodnom   čase) ak je obvinený   vo   väzbe,   rozhodne   súd   pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

9. Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vychádzajúc   z   podstaty   sťažnostných námietok   bola   ústavnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   12.   júla   2007   a   uznesenia špeciálneho súdu z 12. júna 2007, a to z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa po 28. apríli 2007. Pokiaľ ide o obsah základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým   je jednotlivec pozbavený slobody,   musí   byť zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00,   I. ÚS 115/07).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   zákona   v   prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

10. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého po podaní obžaloby 27.   apríla   2007   bolo   povinnosťou   špeciálneho   súdu   rozhodnúť   o   ďalšom   trvaní   väzby najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla 2007   o   väzbe   nerozhodol,   bol   povinný   sťažovateľa   28.   apríla   2007   z   väzby   prepustiť. Keďže   špeciálny   súd   rozhodol   o   ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   až   v   súvislosti   s predbežným   prejednaním   obžaloby   na   verejnom   zasadnutí   12.   júna   2007,   urobil   tak oneskorene,   a preto   mal   byť   sťažovateľ   správne   z   väzby   prepustený.   Porušenie   práv sťažovateľa uznesením špeciálneho súdu podľa jeho tvrdení nenapravil ani najvyšší súd rozhodujúci o jeho sťažnosti proti nemu.

11. Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v   prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07, II. ÚS 129/08, I. ÚS 134/08). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

12. Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2009, teda aj v čase rozhodovania špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o väzbe sťažovateľa vyplývalo, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného poriadku. Treba povedať,   že   pôvodné   znenie   ustanovenia   §   76   ods.   5   Trestného   poriadku   dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Takéto ustanovenie v podstate zodpovedalo už citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

13. Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   znenie   ustanovenia   §   76   ods.   5   Trestného poriadku   účinného   v   čase   rozhodovania   špeciálneho   súdu   a   najvyššieho   súdu   o   väzbe sťažovateľa   ukladalo   povinnosť   všeobecnému   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu   (čl. 17 ods. 5 ústavy). Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť,   že   v   konkrétnej   veci   bola väzba   v   prípravnom   konaní predĺžená naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu iba deň predtým, teda 27. apríla 2007. Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať obžalobu s takým časovým predstihom, aby   súd   mal   objektívne   možnosť   včas   rozhodnúť   o   ďalšom   trvaní   väzby,   a   zaistiť tak jej kontinuitu.   Ak   podá   obžalobu   tesne   pred   skončením   lehoty   väzby   v   prípravnom konaní, musí počítať s prepustením obvineného z väzby (I. ÚS 187/07, II. ÚS 129/08, I. ÚS 134/08).

14. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením najvyššieho   súdu   z   12.   júla 2007   a   uznesením   špeciálneho   súdu   z 12.   júna   2007   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

15. Na výrok ústavného súdu o porušení práv zaručených ústavou, resp. dohovorom právoplatným rozhodnutím súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   v   zásade   nadväzuje výrok   o   zrušení   tohto   právoplatného   rozhodnutia. Ústavný   súd   preto   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   12.   júla   2007   a   uznesenie špeciálneho súdu z 12. júna 2007 v časti týkajúcej sa sťažovateľa (bod 2 výroku nálezu). V konkrétnom prípade sťažovateľa však nebolo možné po zrušení rozhodnutí všeobecných súdov   vrátiť   týmto   vec   na ďalšie   konanie z   dôvodu,   že   ich   následnými   rozhodnutiami bol sťažovateľ z väzby prepustený.

16. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 20 ods. 3 a § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov, ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   208,99   €, čo zodpovedá   uplatnenej   sume   v   slovenských   korunách   (2   úkony   právnej   pomoci po 2 970 Sk, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 178 Sk – spolu 6 296 Sk).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet advokátky sťažovateľa JUDr. A. V., K. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd zaviazal na náhradu trov konania sťažovateľa len najvyšší súd, keďže v čase rozhodovania o sťažnosti už špeciálny súd nebol súčasťou sústavy súdov v Slovenskej republike.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009