znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/07

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 3/2006 z 23. augusta 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 227/05 z 9. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 29. januára 2007   doručené   podanie   J.   Ď.   a E.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovatelia“)   vo   veci   porušenia   ich základných práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž-o-KS 3/2006 z 23. augusta 2006 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 227/05 z 9. novembra 2005.

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že obec S.-H. ako stavebný úrad   (ďalej   len   „stavebný   úrad“)   v zastúpení   starostom   obce   listom   z   12.   apríla   2001 č. 81/2001   označeným   ako „Stanovisko   k   ohláseniu   drobnej   stavby“ oznámilo sťažovateľom, že: „K Vášmu listu zo dňa 28. 2. 2001 dávame nasledovné stanovisko: Vaša žiadosť nespĺňa požadované náležitosti: nepredložili ste aktuálny list vlastníctva a snímku z pozemkovej mapy. Nakoľko Obecný úrad v S. - H. má vedomosť o tom, že riešenie hraníc pozemku je v terajšej dobe v súdnom spore, nemôžeme Vám vydať povolenie k drobnej stavbe. Toto Vám vydáme až po vynesení súdneho rozhodnutia.“ Keďže uvedené stanovisko považovali   sťažovatelia   za   nezákonne,   žiadali   ho   postupom   podľa   §   244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušiť v rámci návrhu podaného krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 S 227/05 z 9. novembra 2005 konanie v predmetnej veci zastavil. Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia 7. decembra 2005 odvolanie   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Sž-o-KS   3/2006 z 23. augusta 2006 prvostupňové uznesenie potvrdil.

3.   Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vyniesol   nasledovné   rozhodnutie: „Zamietnutím   žaloby   sťažovateľov   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodovania obce S. - H. pri zamietnutí žiadosti sťažovateľov na zhotovenie oplotenia svojho pozemku a vydaním súhlasného stanoviska na oplotenie susediaceho pozemku zo všetkých svetových strán,   napriek   tomu   že   tento   je   predmetom   dvoch   súdnych   sporov,   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 12 odst. 1, 2, 4, čl. 13 odst. 3, čl. 20 odst. 1, 3, čl. 46 odst. 1, 2, čl. 47 odst. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sa zrušujú.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľom trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   (sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhali   zrušenia   označených   rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, keď namietali, že postupom menovaných všeobecných súdov v konaní o ich žalobe zo 6. septembra 2005 boli porušené základné práva podľa čl.12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 3, čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľmi   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

1. Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej časti krajský súd v uznesení sp. zn. 10 S 227/05 z 9. novembra 2005 uviedol, že: „Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali preskúmať zákonnosť Oznámenia k ohláseniu   drobnej   stavby   (...).   Uvedené   oznámenie   k   ohláseniu   drobnej   stavby   nie   je rozhodnutím v zmysle § 244 ods. 3 O. s. p. a nemožno ho ani za také považovať.“ Podobne najvyšší súd v sťažovateľmi napadnutom uznesení sp. zn. 3 Sž-o-KS 3/2006 z 23. augusta 2006   uviedol,   že: „...Odvolací   súd   je   zhodne   s   prvostupňovým   súdom   toho   názoru,   že uvedené Oznámenie k ohláseniu drobnej stavby, nie je rozhodnutím v zmysle citovaného zákonného ustanovenia a nemožno ho ani za také považovať.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to (okrem toho, že sťažovatelia odcitovali uvedené základné práva), že nesprávnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovatelia vidia v porušení § 71 ods.   1 písm. a) zákona č.   50/1976 Zb. o územnom plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov, ustanovenia § 43 ods. 1 a § 244 ods. 2 OSP, ktorých obsah ale podľa názoru ústavného súdu nijakým   spôsobom   nie   je   v rozpore   s právnym   záverom   vysloveným   krajským   súdom a najvyšším   súdom,   že   list   podpísaný   starostom   obce   z   12.   apríla   2001   označený   ako „Stanovisko k ohláseniu drobnej stavby“ nemožno považovať za rozhodnutie správneho orgánu. K uvedenému právnemu názoru vyslovenému krajským súdom a najvyšším súdom ústavný súd dáva do pozornosti ďalší obsah sporného listu označeného ako „Stanovisko k ohláseniu drobnej stavby“, z ktorého priamo vyplýva, že: „...Nakoľko Obecný úrad v S.

-H. má vedomosť o tom, že riešenie hraníc pozemku je v terajšej dobe v súdnom spore, nemôžeme   Vám   vydať   povolenie   k   drobnej   stavbe.   Toto   Vám   vydáme   až   po   vynesení súdneho rozhodnutia.“ Stavebný úrad uvedeným jasne dáva na vedomie sťažovateľom, že rozhodnutie (proti ktorému inak broja sťažovatelia) zatiaľ nebolo a nie je vydané, pretože vydané môže byť až po skončení súdneho sporu.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. v prípade Delcourt, resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing)   v   žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie charakteru sporného   listu   označeného   ako „Stanovisko   k ohláseniu   drobnej   stavby“ je   zásadne príslušný   všeobecný   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   zastávajú   iný   právny   názor   než prijal v tejto   veci   krajský   súd   a   najvyšší   súd,   nemôže   viesť   k   záveru   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom,   v tomto   prípade   krajským   súdom   a   najvyšším súdom,   by   bolo   možné   uvažovať   vtedy,   ak by   sa   ich   názor   (v   tomto   ohľade   rovnaký) natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   týkajúcich   sa   správneho   súdnictva (§ 244 a nasl. OSP), že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu však posúdenie listu označeného ako „Stanovisko k ohláseniu drobnej stavby“ zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Pokiaľ   sa   sťažovatelia   s   právnym   názorom   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu v otázke neposúdenia listu (označeného ako „Stanovisko k ohláseniu drobnej stavby“) ako rozhodnutia orgánu správneho orgánu nestotožňujú, ústavný súd napokon dodáva, že otázka tohto posúdenia je otázkou   zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru   o porušení sťažovateľmi označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil také skutkové zistenie a výklad právne relevantných   zákonných   ustanovení,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s označenými   článkami   ústavy.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli,   nevyplýva žiadna   možnosť   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3 a čl. 46   ods.   2   ústavy, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie,   a sťažovatelia   neuviedli   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver o porušení týchto základných práv. Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 13 ods. 3 ústavy, keďže tieto obsahujú základné princípy právneho štátu, vzhľadom na čo   „nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych konaniach“ (I. ÚS 8/97, II. ÚS 821/00).

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.