znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 107/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť T., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 100/94 a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-36   Cb   100/94 p o r u š i l   právo   T.,   s.   r.   o., aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

2. T., s. r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. T., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   I.   H.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. júna 2005   č.   k.   I.   ÚS   107/05-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   T.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. H., B., ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 100/94.

1.   1. Zo   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka   podala návrh   na začatie konania na zaplatenie   dlžnej   sumy   vo   výške   220   677,30   Sk „Krajskému   súdu   v Bratislave   dňa 22. septembra 1993, t. j. pred viac ako 11 rokmi. Krajský súd v Bratislave vydal platobný rozkaz č. k. 4 Rob 10621/93 dňa 4. februára 1994. Voči tomuto platobnému rozkazu podal odporca v zákonom stanovenej lehote, t. j. dňa 25. februára 1994 odpor. Keďže súd vo veci nekonal, sťažovateľ zaslal žiadosť o zaslanie správy o konaní a to dňa 1. augusta 1994. Sťažovateľ odpoveď zo strany súdu neobdržal a opätovne sa obrátil na súd so žiadosťou o podanie správy dňa 8. februára 1995. Súd na dané skutočnosti reagoval až 16. júna 2003 a to dožiadaním či nedošlo k úhrade žalovanej sumy a či sťažovateľ trvá na podanej žalobe. Sťažovateľ   obratom   na   dožiadanie   odpovedal   listom   zo   dňa   7.   júla   2003.   Súd   sa poslednýkrát   obrátil   na   sťažovateľa   dňa   14.   apríla   2004   so   žiadosťou   o upresnenie odporcu,   nakoľko   odo   dňa   podania   návrhu   k danému   dňu   bol   odporca   vymazaný z obchodného registra a spoločnosť bola rozdelená na tri subjekty, z ktorých (...) jeden je už v konkurznom konaní.

Ako   z uvedeného   vyplýva,   Krajský   súd   v Bratislave   vo   veci   nekonal   viac   ako 11 rokov,   čím   porušil   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Dňa 4. októbra 2004 podal sťažovateľ v zastúpení advokátky sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov   predsedovi Krajského súdu v Bratislave, ktorý na sťažnosť odpovedal dňa 29. novembra 2004 tak, že konštatoval, že sťažnosť je dôvodná a vec bude z hľadiska bezprieťahovosti ďalej sledovať. (...). Súd vo veci rozhodol rozsudkom pre zmeškanie, ktorý bol vyhlásený dňa 18. marca 2005. Ku dňu podania predmetnej sťažnosti, t. j. 25. mája 2005 nebolo účastníkom konania doručené   písomné   vyhotovenie   rozsudku   a to   v rozpore   s ustanovením   §   158   ods.   4 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov.

(...) Je nemožné spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba alebo právnická osoba čakala na výsledok súdneho sporu viac ako jedenásť rokov a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol v čase podania návrhu, čo vyplýva zo zmien na strane odporcu a zrejme faktickou nemožnosťou plnenia v prípade vydania rozhodnutia. (...)

Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 600.000,- Sk. (...) Takto uplatnenú sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem tým, že tu bola právna neistota súvisiaca s neštandardným a neúmerne dlho trvajúcim súdnym konaním pričom v dôsledku úplnej zmeny vlastníckych vzťahov   účastníkov   konania   je   už   dnes   znemožnený   budúci   možný   výkon   súdneho rozhodnutia (...).

1. 2. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa T., s. r. o., so sídlom B. (...), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-36 Cb 100/94 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., so sídlom B. priznáva finančné zadosťučinenie 600.000,- Sk (...), ktoré je Krajský súd povinný vyplatiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania – právneho zastúpenia 5.302,- Sk (...), na účet advokátky JUDr. I. H. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu“.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že:„(...) Nahliadnutím do súdneho spisu sp. zn. Z-2-36 Cb 100/94 som zistila, že návrh na začatie konania došiel tunajšiemu súdu dňa 27. 09. 1993. Po tomto dni súd vo veci riadne a plynulo konal až do dňa 16. 09. 1994 kedy vyzval navrhovateľa („sťažovateľa“), aby   sa   vyjadril   k odporu.   Dňa   26.   09.   1994   došlo   súdu   vyjadrenie   od   navrhovateľa k odporu. Dňa 06. 12. 1994 došlo súdu oznámenie navrhovateľa, že odporca bol zrušený bez likvidácie s tým, že záväzky a práva zrušenej spoločnosti prešli podľa delimitačného protokolu na tri nové nástupnícke spoločnosti. Po tomto dni súd vo veci nekonal až do dňa 08. 10. 2001, kedy súd požiadal navrhovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na žalobe, resp. či nedošlo medzičasom k mimosúdnej dohode. Tunajšiemu súdu sa však nepodarilo doručiť súdnu   výzvu.   Následne   súd   urobil   dopyt   na   Ministerstvo   vnútra   SR   ohľadne   evidencie navrhovateľa v registri podnikateľských subjektov. Dňa 25. 4. 2003 Ministerstvo vnútra SR oznámilo súdu, že v odbore živnostenskom eviduje subjekt pod obchodným menom R. K. – Agentúra T. so sídlom B. Dňa 09. 07. 2003 došla odpoveď od navrhovateľa, že trvá na podanej žalobe. Dňa 14. 11. 2003 súd písomne požiadal obchodný register Okresného súdu Nitra   o výpis   ohľadom   odporcu.   Dňa   02.   01.   2004   došiel   tunajšiemu   súdu   výpis.   Bolo zistené, že odporca bol zrušený rozdelením na 3 ďalšie spoločnosti. Dňa 20. 01. 2004 súd vyzval   novovzniknuté   spoločnosti   odporcu,   aby   sa   vyjadrili   k prevzatiu   záväzkov   voči navrhovateľovi. V priebehu mesiaca február 2004 sa vrátili predmetné zásielky z dôvodu neprevzatia adresátmi. Dňa 14. 04. 2004 súd vyzval navrhovateľa, aby upresnil odporcu. Dňa 20. 05. 2004 došla súdu odpoveď s návrhom na zmenu účastníkov konania (tak na strane navrhovateľa ako aj na strane odporcu). Dňa 12. 10. 2004 súd vydal uznesenie o zmene   účastníkov   konania   a vyzval   navrhovateľa,   na   zaslanie   dokladov   (kópiu delimitačného protokolu odporcu). Dňa 18. 3. 2005 prebehlo vo veci pojednávanie, na ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   v ktorom   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi peňažnú sumu 220.677,30 Sk, trovy konania vo výške 8.824,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 23.386,80 Sk, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok bol   navrhovateľovi   doručený   dňa 31.   5.   2005.   Zásielky   (obsahujúce   písomné vypracovanie rozsudku) adresované odporcom sa súdu vrátili s tým, že adresáti zásielok nie sú známi.

Z vyššie   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   konanie   pred   krajským   súdom   bolo poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   Konečné   rozhodnutie   však   ponechávam   na   zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Zároveň   (...)   Vám   oznamujem,   že   Krajský   súd   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní.“

2. 2. Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedla, že:

„(...) V dotknutej veci sa plne pridŕžame podanej sťažnosti zo dňa 20. mája 2005 a na tejto   trváme.   Z vyjadrenia   Krajského   súdu   v Bratislave tiež vyplýva,   že predmetná sťažnosť je odôvodnená. Podľa nášho názoru Krajský súd v Bratislave opäť pochybil, keď pri doručení Rozsudku nepostupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 O. s. p. a Rozsudok nedoručil do rúk právneho zástupcu. Z vyjadrenia Krajského súdu tiež vyplýva, že Rozsudok nebol doručený odporcovi (tak ako iné doručované dokumenty), nakoľko adresáti zásielok sú neznámi. Postupom súdu bola odňatá vymožiteľnosť práva sťažovateľom.

Ďalej   oznamuje   Ústavnému   súdu,   že   netrváme   na   verejnom   ústnom   pojednávaní a uplatňujeme trovy právneho zastúpenia vo výške 5.302,- Sk (...) podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004   Z.   z.,   t.   j.   dva   úkony   právnej   pomoci,   jeden   vo   výške   2.501,-   Sk,   dvakrát náhrada režijného paušálu po 150,- Sk. Trovy právneho zastúpenia žiadame uhradiť na číslo účtu (...).“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. Z-2-36 Cb 100/94:

Dňa 27. septembra 1993 podala sťažovateľka na krajskom súde návrh na vydanie platobného   rozkazu   na   úhradu   finančnej   čiastky   220   677,30   Sk   za   neuhradené   faktúry a úroky z omeškania za poskytnuté služby proti G., spol. s r. o., so sídlom v N. (ďalej aj „odporkyňa“). Veci bola pridelená sp. zn. 4 Rob 10621/93.

Dňa   11.   októbra   1993   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku v sume 8 824 Sk v lehote 15 dní od doručenia výzvy.

Dňa 12. decembra 1993 súd urgoval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok.Dňa   20.   decembra   1993   sťažovateľka   zaslala   súdu   výpis   z účtu,   ktorým dokumentovala zaplatenie súdneho poplatku 21. októbra 1993.

Dňa 4. februára 1994 krajský súd vydal platobný rozkaz č. k. 4 Rob 10621/93-18.Dňa 25. februára 1994 odporkyňa doručila súdu odpor proti platobnému rozkazu.Dňa 28. februára 1994 bola vec prevedená do registra „Cb“.Dňa 3. augusta 1994 sťažovateľka požiadala súd o podanie správy, v akom štádiu sa vec nachádza.

Dňa 4. augusta 1994 súd oznámil sťažovateľke, že v predmetnom spore vzhľadom na odpor podaný odporkyňou bude vytýčené pojednávanie. Súčasne vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k podanému odporu.

Dňa   5.   septembra   1994   sťažovateľka   oznámila   súdu,   že   k   podanému   odporu   sa vyjadriť nemôže, pretože jej odpor nebol doručený.

Dňa 16. septembra 1994 súd zaslal sťažovateľke kópiu odporu s tým, aby sa k nemu vyjadrila.

Dňa 26. septembra 1994 sťažovateľka doručila súdu svoje vyjadrenie k odporu.Dňa 6. decembra 1994 sťažovateľka oznámila súdu, že G., spol. s r. o., so sídlom v N., bola 24. októbra 1994 zrušená bez likvidácie. Súčasne oznámila súdu, že „Záväzky a práva   zrušenej   firmy   prešli   podľa   delimitačného   protokolu   na   tri   nové   nástupnícke subjekty“, a to na spoločnosti V., s. r. o., N., G., s. r. o., N. a R., s. r. o., N.

Dňa 10. februára 1995 sťažovateľka požiadala súd o podanie správy o stave konania.Dňa 18. apríla 1995 sťažovateľka urgovala podanie správy o stave konania.Dňa 8.   októbra   2001 krajský   súd   vyzval sťažovateľku,   aby oznámila, či   trvá   na návrhu.

Dňa   1.   apríla   2003   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   zistila prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy (ďalej len „ministerstvo vnútra“), či agentúra T. je evidovaná v registri podnikateľov.

Dňa 25. apríla 2003 ministerstvo vnútra zaslalo odpoveď na dožiadanie súdu. Dňa 16. júna 2003 súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na návrhu.Dňa 9. júla 2003 sťažovateľka oznámila súdu, že trvá na návrhu.Dňa   14.   novembra   2003   súd   požiadal   Okresný   súd   Nitra   o zaslanie   výpisu z obchodného registra ohľadne odporkyne.

Dňa 2. januára 2004 Okresný súd Nitra zaslal uznesenie z 24. októbra 1994 o výmaze subjektu G., spol. s r. o., spolu s výpismi ohľadom nástupníckych obchodných spoločností.Dňa 20. januára 2004 krajský súd požiadal spoločnosti V., s. r. o., N., G., s. r. o., N., a R., s. r. o., N., aby oznámili, či „po zaniknutom odporcovi prevzala záväzok pochádzajúci z faktúry č. 011 z 10. 2. 1993 na sumu 180.900,- Sk, faktúry č. 210 zo 14. 4. 1993 na sumu 21.168,- Sk a penalizačnej faktúry č. 18/93 na sumu 180.609,30 Sk“.

Dňa 14. apríla 2004 súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 30 dní oznámila, ktorá spoločnosť prevzala záväzky po zaniknutej odporkyni, a v zmysle toho upresnila svoj návrh. Dňa 20. mája 2004 sťažovateľka doručila súdu „návrh na zmenu účastníkov“ s tým, že na strane navrhovateľa bude naďalej vystupovať T., s. r. o., so sídlom v B., a na strane odporcu V., s. r. o., so sídlom v N., a R., s. r. o., so sídlom v N.

Dňa 12. októbra 2004 súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 20 dní predložila súdu kópiu delimitačného protokolu G., spol. s r. o.

Dňa 12. októbra 2004 krajský súd uznesením pripustil zmenu účastníkov konania.Dňa 8. novembra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila súdu „sťažnosť na prieťahy v konaní – doplnenie plnomocenstva“. Súčasne predložila súdu úradný záznam spísaný   na   Okresnom   súde   Nitra,   ktorým   dokumentovala,   že   tento   súd   odmietol   vydať delimitačný protokol G., spol. s r. o.

Dňa 24. novembra 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby bolo doručené uznesenie z 12. októbra 2004 konateľovi sťažovateľky.

Dňa 13. decembra 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii súdu pokyn, aby dala spis „na lehotu do 31. 12. 2004“, do správoplatnenia uvedeného uznesenia.

Dňa 9. februára 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. marec 2005. Dňa 18. marca 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom tak, že návrhu sťažovateľky vyhovel.

Dňa 31. mája 2005 bol rozsudok doručený sťažovateľke. Spoločnostiam V., s. r. o., a R., s. r. o., sa nepodarilo doručiť tento rozsudok.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-36   Cb   100/94   dochádza   k porušovaniu   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho   konania,   ktoré   trvá   dosiaľ   takmer   dvanásť   rokov,   podľa   názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že krajský súd bol v predmetnej veci krátkodobo, ale aj dlhodobo bez akýchkoľvek zákonných alebo   iných   ospravedlniteľných   dôvodov   nečinný,   konkrétne   od   28.   februára   1994   do 16. septembra 1994 (viac ako šesť mesiacov) a od 26. septembra 1994 do 14. novembra 2003 (viac ako deväť rokov). Krajský súd teda počas viac ako deväť a pol rokov vo veci nevykonal   prakticky   žiadny   úkon   smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Krajský súd pritom ani nepoukázal na žiadne okolnosti, ktorými by sa doterajšia dĺžka napadnutého konania mohla ospravedlniť, a ani ústavný súd nezistil v danej veci žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by bolo možné z tohto hľadiska v súlade s jeho doterajšou judikatúrou prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 159/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Pretože vo veci sťažovateľky bol 18. marca 2005 na krajskom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 600 000 Sk,   ktoré   odôvodnila   aj   tým,   že „tu   bola   právna   neistota   súvisiaca s neštandardným a neúmerne   dlho trvajúcim   súdnym   konaním   pričom   v dôsledku   úplnej zmeny vlastníckych vzťahov účastníkov konania je už dnes znemožnený budúci možný výkon súdneho rozhodnutia“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie   je   dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   najmä   na   dlhodobú bezdôvodnú nečinnosť krajského súdu považuje za primerané vo výške 100 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 25. mája 2005 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu   zo 16. augusta   2005).   Za   tri   úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a trikrát 150 Sk z titulu režijného paušálu ku každému úkonu, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku predstavujú   sumu   7   953 Sk   v zmysle   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   dva   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslila sumou 5 302 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2005