znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 107/04-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti GE Capital Bank GmbH, V., zastúpenej advokátom JUDr. Z. L., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. Er 526/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   526/00   p o r u š i l základné   právo   spoločnosti   GE   Capital   Bank   GmbH,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. Er 526/00   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Spoločnosti   GE   Capital   Bank   GmbH   p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie   v sume   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti GE Capital Bank GmbH   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 840 Sk (slovom osemtisícosemstoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. Z. L. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 21. júna 2004 č. k. I. ÚS 107/04-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti GE Capital Bank GmbH, W. (ďalej aj „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Z. L. advokátska kancelária, B., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Čadca (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 526/00.

Z   prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   14.   februára   2000   proti povinným Agroslužbe, K. N. M., s. r. o., a spol. návrh na výkon exekúcie. Po udelení súhlasu okresným súdom na vykonanie exekúcie časť povinných napadla začatie exekúcie námietkami. O námietkach rozhodol okresný súd uznesením č. k. Er 526/00-96 z 13. mája 2002 a následne exekučné konanie zastavil (1. júla 2002). Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) predmetné rozhodnutia 30. decembra 2003 zrušil a okresný súd dosiaľ vo veci   opätovne   nerozhodol.   Ani   napriek   sťažnostiam   na   prieťahy   v konaní   v zmysle príslušných   ustanovení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov k náprave nedošlo. Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu v predmetnej veci dochádza k zbytočným prieťahom v konaní.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, prikázal okresnému súdu „konať bez zbytočných prieťahov“, priznal jej finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   527/04 z 24. mája   2004   a   Spr.   10/04-ÚS   z 3. augusta   2004   a sťažovateľka   prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 23. augusta 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. Er 526/00.

Dňa 2. marca 2000 súdny exekútor JUDr. A. B. z H. (ďalej len „exekútor“) žiadal o udelenie   súhlasu   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   exekučného   titulu   -   notárskej zápisnice č. N 437/98, Nz 339/98 z 18. septembra 1999 vydaného JUDr. M. B., notárkou z Bratislavy, a návrhu GE Capital Bank GmbH, V., ako oprávnenej, zastúpenej advokátom JUDr. Z. L., B. proti, povinným: č. 1 – Agroslužbe K. N. M., s. r. o., č. 2 – P. K., K. N. M., č. 3 – D. K., K. N. M., č. 4 – A. Š., N., č. 5 – J. K., K. N. M., na vymoženie 677 721,4 ATS istiny s prísl. (za nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z leasingovej zmluvy).

K žiadosti   boli   pripojené   kópie   notárskej   zápisnice   sp.   zn.   N   437/98,   Nz   339/98 a slovenský preklad nemeckého textu výpisu z Knihy firiem z 11. februára 1999, podľa ktorého (bod č. 21 na str. 2) spoločnosť GE Capital Bank GmbH, V. splynula (okrem iných) aj s AVABANK GmbH.

Okresný súd 14. marca 2000 vydal pod č. k. Er 526/00-57 poverenie č. 5502 007405, pre exekútora na vykonanie exekúcie v prospech oprávnenej proti povinným č. 1 až 5 na základe   už   vyššie   uvedenej   notárskej   zápisnice   (poverenie   bolo   doručené   exekútorovi 10. apríla 2000).

Dňa 28. júna 2000 podala J. K. z K. N. M. (manželka povinného č. 5) proti exekúcii námietky.

Pokynom   z   3.   júla   2000   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   poslať   námietky   na vyjadrenie právnemu zástupcovi oprávnenej, pripojiť súdny spis o rozdelení bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) a vyžiadať exekučný spis sp. zn. Ex 88/2000.Podľa   úradného   záznamu   zo   7.   júla   2000   bol   pripojený   spis   okresného   súdu sp. zn. 4 C 183/97 o zrušení BSM za trvania manželstva.

Dňa 12. júla 2000 podal povinný č. 3 námietky proti exekúcii.Exekútor 26. júla 2000 doručil (poštou) okresnému súdu námietky povinných na rozhodnutie spolu s podrobným popisom doteraz exekútorom vykonaných úkonov.Podľa   úradného   záznamu   zo   14.   augusta   2000   bol   pripojený   exekučný   spis sp. zn. Ex 88/00 (jeho súčasťou boli námietky povinnej č. 4 z 28. júna 2000 a povinného č. 3 zo 6. júla 2000 proti exekúcii).

Pokynom z 9. októbra 2000 bolo uložené súdnej kancelárii vyzvať právneho zástupcu oprávnenej, aby oznámil, na základe čoho došlo k zmene subjektu na strane oprávnenej; od notárky vyžiadať spis sp. zn. N 437/98, Nz 339/98; z Obchodného registra Okresného súdu Žilina vyžiadať aktuálny výpis týkajúci sa spoločnosti Agroslužba, K. N. M., s. r. o.Dňa 19. októbra 2000 právny zástupca oprávnenej doručil okresnému súdu   výpis z obchodného   registra   týkajúci   sa   oprávnenej   preukazujúci   právne   nástupníctvo,   a to v jazyku nemeckom a autorizovanom slovenskom preklade (kópie uvedeného mal okresný súd   k dispozícii   v rámci   príloh   k žiadosti   exekútora   o udelenie   súhlasu   na   vykonanie exekúcie z 2. marca 2000).

Notárka   25.   októbra   2000   oznámila,   že   nemôže   predložiť   požadovaný   spis [§ 83 zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskych činnostiach (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov].

Dňa 6. novembra 2000 bol doručený výpis z Obchodného registra Okresného súdu Žilina.Pokynom   z   26.   februára   2001   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   vyzvať   právneho zástupcu oprávnenej na oznámenie termínu prechodu právneho nástupníctva oprávneného; z Obchodného registra   Okresného   súdu   Žilina vyžiadať výpis týkajúci   sa   povinnej č.   1 k termínu   18. marca   1998;   z Colného   skladu   v Martine   vyžiadať informáciu   o mláťačke (t. j. predmete leasingovej zmluvy) z roku 1998 a komu bola vydaná.

Dňa 15. marca 2001 právny zástupca oprávnenej oznámil, že k zápisu oprávneného do   obchodného   registra   došlo   ku   dňu   2.   októbra   1998,   tak   ako   to   vyplýva   z už   súdu predložených výpisov (pozri poznámku k 19. októbru 2000).

Dňa 16. marca 2001 bol predložený výpis z Obchodného registra Okresného súdu Žilina k dátumu 13. február 1998 a 22. september 1998.

Podľa   úradného   záznamu   z   22.   júna   2001   exekútor   telefonicky   žiadal „o čo najskoršie vydanie rozhodnutia v predmetnej veci“; exekútor bol požiadaný o predloženie exekučného   spisu;   opätovne   bol   vyzvaný   Colný   úrad   –   riaditeľstvo   v Žiline   (ďalej   len „colný úrad“) na podanie informácie.

Colný úrad 21. augusta 2001 oznámil, že kombajn bol 27. októbra 1998 vyvezený do Rakúskej republiky.

Dňa   30.   októbra   2001   exekútor   žiadal   informáciu   o stave   konania   (na   základe pripomienok oprávnenej).

Dňa 8. novembra 2001 okresný súd vyzval exekútora, aby sa vyjadril, či podáva námietky voči osobe sudcu.

Exekútor   6.   decembra   2001   oznámil,   že   právny   zástupca   oprávnenej nenamietal zaujatosť, ale prieťahy v konaní.

Podľa   úradného   záznamu   z   20.   decembra   2001   bol   spis   vzhľadom   na   stáž   na krajskom súde daný „na kal. do 31. 12. 2002“.

Okresný   súd   13.   mája   2002   uznesením   č.   k.   Er   526/00-96   vyhovel   námietkam a vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   (uznesenie   doručené   exekútorovi   11.   júna   2002, právnemu zástupcovi oprávnenej 12. júna 2002, Agroslužbe nedoručené a 13. júna 2002 vrátené späť).

Okresný súd na uznesení vyznačil právoplatnosť dňom 28. júna 2002.Oprávnená podala 26. júna 2002 proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie.Okresný súd 1. júla 2002 uznesením č. k. Er 526/00-103 exekučné konanie zastavil (uznesenie doručené exekútorovi 26. augusta 2002, povinnej č. 1 nedoručené, povinnému č.2 doručené 26. augusta 2002, povinnému č. 3 doručené 30. augusta 2002, povinnej č. 4 nedoručené, povinnému č. 5 doručené 30. augusta 2002 a právnemu zástupcovi oprávnenej 26. augusta 2002).

Dňa 5. septembra 2002 podala oprávnená odvolanie.Krajský súd 10. septembra 2002 postúpil okresnému súdu odvolanie oprávnenej proti uzneseniu z 1. júla 2002 a žiadal rozhodnúť o odvolaní proti uzneseniu z 13. mája 2002.Pokynom z 23. septembra 2002 bolo súdnej kancelárii uložené vyzvať oprávneného na zaplatenie   súdnych   poplatkov   za   odvolania;   zaslať povinným   č.   1   –   5   odvolanie   na vyjadrenie (doručené povinným č. 2 až 5).

Okresný súd uznesením č. k. Er 526/00-128 z 23. septembra 2002 stanovil úhradu súdneho poplatku za podanie námietky z 24. júna 2002   a uznesením č. k. Er 526/00-129 úhradu súdneho poplatku za podanie námietok z 2. septembra 2002 pre povinného – GE Capitol Bank GmbH, V. (t. j. pre oprávnenú) (uznesenia boli doručené právnemu zástupcovi oprávnenej 4. októbra 2002).

Oprávnená   proti   uzneseniam   z 23.   septembra   2002   podala   11.   októbra   2002 odvolania.

Pokynom z 12. novembra 2002 bolo uložené súdnej kancelárii doručiť odvolania povinným   na vyjadrenie;   pripraviť   predkladaciu   správu   pre   krajský   súd   na   rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 7. novembra 2002 boli okresnému súdu doručené vyjadrenia povinných č. 2 – 5 k odvolaniam (oznámili, že proti povinnému č. 1 a č. 5 bol vyhlásený konkurz a poukázali na dôsledky vyplývajúce z § 14 ods. 1 písm. e) Exekučného zákona).

Dňa 16. januára 2003 boli odvolania predložené krajskému súdu (8 Co E 76/03).Pokynom z 28. februára 2003 bolo uložené súdnej kancelárii zapísať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 13. mája 2002 na samostatné odvolacie konanie.

Dňa 26. marca 2003 bol okresnému súdu doručený odvolací materiál z krajského súdu na odstránenie nedostatkov: uznesenie z 13. mája 2002 o vyhovení námietkam nebolo doručené povinným č. 2 až 5, ako ani J. K.; uznesenie z 1. júla 2002 o zastavení exekučného konania nebolo doručené povinnej č. 4.

Dňa 26. marca 2003 boli   okresnému   súdu   doručené   uznesenia   krajského   súdu z 28. februára 2003 o odvolaniach: uznesenie č. k. 8 Co E 8/03-142 o zrušení uznesenia okresného súdu z 23. septembra 2002 č. k. Er 526/00-128; uznesenie č. k. 8 Co E 8/03-145 o zrušení   uznesenia   okresného   súdu   z 23.   septembra   2002   č. k. Er   526/00-129 (t. j. uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti pre oprávnenú za podanie námietok).Pokynom z 31. marca 2003 bolo uložené súdnej kancelárii druhostupňové uznesenia doručiť právnemu zástupcovi oprávnenej; opis uznesení doručiť podľa pokynu krajského súdu (doručené právnemu zástupcovi oprávnenej 8. apríla 2003, povinnej č. 4 dňa 4. apríla 2003,   J.   K.   4.   apríla   2003,   povinnému   č.   3   dňa   8.   apríla   2003,   povinným   č.   2   a   č.5 nedoručené).

Pokynom   z 18.   júla 2003 bolo uložené súdnej kancelárii vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd.

Dňa 2. septembra 2003 bol súdny spis s odvolaniami doručený krajskému súdu.Dňa   12.   februára   2004   boli   okresnému   súdu   doručené   uznesenia   krajského   súdu z 30. decembra 2003: uznesenie sp. zn. 8 Co E 45/03 o zrušení uznesenia okresného súdu z 13. mája 2002 o vyhovení námietkam povinných a vrátení mu veci na ďalšie konanie; uznesenie   sp.   zn.   8   Co   E   46/03   o zrušení   uznesenia   okresného   súdu   z 1.   júla   2002 o zastavení exekučného konania.

Okresnému súdu bol 12. februára 2002 doručený   späť   súdny   spis   predložený krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu z 23. septembra 2002 (súdne poplatky), lebo o nich už krajský súd rozhodol uzneseniami z 28. februára 2003 č. k. 8 Co E 8/03-142 a 8 Co E 16/03-145.

Pokynom   z   20.   februára   2004   bolo   uložené   súdnej   kancelárii   opisy   uznesení krajského súdu z 30. decembra 2003 zaslať na vyjadrenie v lehote dvadsiatich dní právnemu zástupcovi oprávnenej a povinným č. 1 až 5 (doručené právnemu zástupcovi oprávnenej 20. apríla 2004, povinnému č. 3 dňa 21. apríla 2004, povinnej č. 4 dňa 12. apríla 2004, povinnému č. 2 dňa 23. apríla 2004, exekútorovi 21. apríla 2004, povinnej č. 1 nedoručené).Okresný súd 15. apríla 2004 žiadal krajský súd o zaslanie ďalších dvoch exemplárov rozhodnutí z 30. decembra 2003 (8 Co E 45/03, 8 Co E 46/03).

K uzneseniam   krajského   súdu   sa   28.   apríla   2004 „vyjadrili“   právny   zástupca oprávnenej a exekútor.

Povinní č. 2 až 4 doručili svoje stanovisko 30. apríla 2004.Pokynom   zo   17.   mája   2004   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   zaslať   vyjadrenie právneho   zástupcu   oprávnenej   na   vyjadrenie   povinným   č.   1   až   5;   zaslať   vyjadrenie povinných na vyjadrenie právnemu zástupcovi oprávnenej.

Dňa 2. júna 2004 bol súdny spis sp. zn. Er 526/00 predložený ústavnému súdu.

2. Zo spisového materiálu pripojeného k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní 18. marca 2003 a predsedovi krajského   súdu   najprv   6.   mája   2002   a následne   1.   októbra   2002   a 3.   decembra   2002. Podanie sťažností neprinieslo sťažovateľkou očakávaný efekt, t. j. právoplatné rozhodnutie o predmetnej exekúcii.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.1.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 3.   augusta   2004 k opodstatnenosti   sťažnosti   uviedla,   že: „...   zotrvávam   na   svojom   písomnom   vyjadrení z 25. 5. 2004 pod spisovou značkou Spr 527/04 a prosím, aby uvedené vyjadrenie v celom rozsahu bolo predmetom aj v ďalšom konaní.“

V predmetnom vyjadrení (vypracovanom na výzvu ústavného súdu   k prijateľnosti sťažnosti) predsedníčka okresného súdu uviedla: «1) náročnosť veci – mám za to, že sa jedná o náročnú a zložitú právnu vec – exekučným titulom je notárska zápisnica spísaná podľa §-u 56 Z. č. 323/1992 Zb. – „osvedčenie o vyhlásení o uznaní záväzku,

-prevode záväzkov z povinnej osoby na ručiteľa,

-súhlase ručiteľov s exekúciou,

-vyhlásení   povinnej   osoby   podľa   Exekučného   poriadku   a Občianskeho   súdneho poriadku“.

V notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom sa riešia otázky právne náročné, za účasti zahraničného subjektu a v konečnom dôsledku zahraničného účastníka exekučného konania.

V náväznosti na zložitosť a komplikovanosť exekúcie súd sa musel zaoberať otázkou prechodu   práv   a záväzkov   na   oprávneného,   evidoval   v konaní   4   odvolania,   rozhodoval o námietkach proti exekúcii, o návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustné, teda vydal viac takých procesných rozhodnutí, ktoré sa dotýkali priamo exekučného konania.

2) Správanie sa účastníkov exekučného konania – v priebehu vedeného konania som nezistila taký postup, ktorý by mal za následok predĺženie súdneho konania.

3) Správanie sa súdu – súd na žiadosť exekútora podanú 2. 3. 2000 poverenie na vykonanie   exekúcie   vydal   14.   3.   2000.   Účastníci   konania   po   doručení   upovedomenia o začatí   exekúcie   majú   právo   na   podanie   procesných   návrhov   proti   exekúcii   v súlade s exekučným   poriadkom.   Po   podaní   námietok,   návrhu   na   vyhlásenie   exekúcie   za neprípustnú,   súd   vykonal   procesné   úkony   priebežne   bez   prieťahov,   ktoré   bezprostredne súviseli s vedením exekúcie. Skutočnosť, že rozhodnutia prvostupňového súdu boli zrušené odvolacím súdom, nemôže byť pripísaná ako prieťah prvostupňového súdu zvlášť, keď aj po návrate spisu procesný súd riadne koná.

Z týchto   dôvodov   sťažnosť   podanú   na   prieťahy   v konaní   nepovažujem   za opodstatnenú...».

2.2. Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol, že: «... Sme zahraničný subjekt a v konečnom dôsledku zahraničný účastník konania, táto skutočnosť však nemá žiaden vplyv na zložitosť a komplikovanosť v právnej veci. V zmysle § 4   Občianskeho   súdneho   poriadku   sme   si   v tomto   exekučnom   konaní   zvolili   právneho zástupcu,   ktorý   je   oprávnený   na   všetky   úkony,   ktoré   môžeme   v konaní   urobiť   my   ako účastník.

Sám porušovateľ v svojom vyjadrení uvádza, že v priebehu vedeného konania nezistil taký   náš   postup   ako   účastníka   konania,   ktorý   by   mal   za   následok   predĺženie   súdneho konania.

Tvrdenie   porušovateľa,   že   príčinou   náročnosti   a komplikovanosti   exekúcie   bola skutočnosť, že sa musel zaoberať prechodom práv a záväzkov na nás ako oprávneného, taktiež neobstojí, nakoľko bol spolu s návrhom na výkon exekúcie, kde bolo presne opísané naše nástupníctvo splynutím, predložený aj originál nášho aktuálneho výpisu z obchodného registra spolu s jeho úradným prekladom.

Z tohto výpisu, s vyznačenou históriou našej spoločnosti, jednoznačne vyplýva, že sme právnym nástupcom.

Porušovateľ   vo   svojom   vyjadrení   tvrdí,   že   postupoval   priebežne   bez   prieťahov. K tomuto tvrdeniu by sme radi uviedli, že napríklad o podaných námietkach rozhodoval porušovateľ dva roky, tak ako sme to uviedli v našej sťažnosti.

Poukazujeme na skutočnosť, že porušovateľ spôsobil prieťahy v konaní nie len svojou nečinnosťou, ale aj zbytočnými pochybeniami, nedokonalým poznaním veci samej ako aj svojou neodbornosťou.

Porušovateľ napríklad pochybil, keď napriek nášmu včas podanému odvolaniu zo dňa   24.   júna   2002   proti   uzneseniu   porušovateľa   zo   dňa   13.   05.   2002,   naše   odvolanie nepostúpil   odvolaciemu   súdu,   ale   protizákonne   toto   uznesenie   správoplatnil!   Následne uznesením   zo   dňa   01.   07.   2002   exekučné   konanie   zastavil.   Týmto   svojím   neodborným postupom porušovateľ zbytočne predlžoval konanie.

Porušovateľ taktiež pochybil, keď nás ako oprávneného vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za námietky podané povinnými (v tejto súvislosti treba upozorniť, že v skutočnosti zrejme súdny poplatok za námietky ani povinní nezaplatili, napriek tomu sa porušovateľ námietkami zaoberal). Opäť sme proti uzneseniam o povinnosti zaplatiť poplatok podali odvolania.

Neznalosťou zákona tak porušovateľ prijímal zbytočné rozhodnutia, nemajúce oporu v zákone, čím okrem iného dochádzalo k prieťahom v konaní. Tvrdenie porušovateľa, že dôvodom   komplikovanosti   a zložitosti   prejednávanej   veci   bola   evidencia   4   odvolaní vyznieva   paradoxne,   nakoľko   tri   nami   podané   odvolania   smerovali   proti   zmätočným rozhodnutiam porušovateľa, nemajúcim oporu v zákone.

Od podania sťažnosti proti prieťahom v konaní nám bolo dňa 20. 04. 2004 doručené Uznesenie odvolacieho súdu Er 526/00–160 zo dňa 30. 12. 2003, ktorým odvolací súd zrušil uznesenie porušovateľa zo dňa 01. 07. 2002 o zastavení exekučného konania a Uznesenie odvolacieho súdu Er 526/00-153 zo dňa 30. 12. 2003, ktorým odvolací súd   uznesenie porušovateľa zo dňa 13. 05. 2002 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Proti obidvom uzneseniam odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie. Uznesením   porušovateľa   zo   dňa   20.   02.   2004   sme   boli   následne   vyzvaní   na vyjadrenie sa k týmto uzneseniam odvolacieho súdu, a ako uvádza porušovateľ vo svojom uznesení, ak sa nevyjadríme, bude sa predpokladať náš súhlas s námietkami (odvolával sa pri tom na ust. § 101, ods. 3 O. s. p.).

Uvedeným   konaním   porušovateľ   opäť   prejavil   svoju   odbornú   nepripravenosť, nakoľko   nás   vyzval   na   vyjadrenie   sa   na   základe   nesprávneho   vyloženia   si   znenia ustanovenia § 101 ods. 3 O. s. p. Ustanovenie § 101 ods. 3 O. s. p. umožňuje súdu, aby vyzval účastníka na vyjadrenie sa o procesnom návrhu, a nie o právoplatnom rozhodnutí nadriadeného odvolacieho súdu, ktorým je pritom viazaný.

Opísaný neodborný postup porušovateľa znamenal opäť len ďalšie zbytočné prieťahy (...) Sťažnosť proti prieťahom v konaní Er 526/00 vedenom porušovateľom bola podaná dôvodne, čomu okrem vyššie uvedeného svedčí, že za viac ako štyri roky nebolo konanie právoplatne skončené.

Okrem   skutočnosti,   že   dôvody   porušovateľa   uvedené   v jeho   vyjadrení   sú nepodložené, hovorí Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/96: „Právna zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nedokonalým   poznaním   samej   podstaty   sporu,   odbornou nepripravenosťou   na   pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní a nariaďovaní dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie.“...»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Čadca v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Er 526/00, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako oprávnený subjekt, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   vychádzajúc   z obsahu preskúmavaného na vec sa vzťahujúceho písomného materiálu a zisteného priebehu konania konštatuje,   že   doterajšia   dĺžka   konania   nie   je   ovplyvnená   právnou   a ani   faktickou náročnosťou   (zložitosťou)   veci.   Tvrdenia   (argumentáciu) okresného   súdu,   že „sa   jedná o náročnú a zložitú právnu vec“ (notárska zápisnica ako exekučný titul; zahraničný účastník konania;   prechod   práv   a záväzkov   na   oprávnenú;   štyri   odvolania;   rozhodovanie o námietkach   a návrhoch   povinných),   ústavný   súd   neakceptoval   z dôvodov   nižšie uvedených (pozri bod 3.3 a nasl.).

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil také závažné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že okresný súd od nápadu predmetnej veci (2. marca 2000), konanie o ktorej do podania sťažnosti ústavnému súdu (19. apríl 2004) trvá vyše štyroch rokov, síce uznesením z 1. júla 2002 rozhodol („exekučné konanie zastavil“ v nadväznosti   na   svoje   rozhodnutie   z 13.   mája   2002,   ktorým   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú), no v dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu z 30. decembra 2003 (o zrušení prvostupňových   rozhodnutí   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie)   nebola   odstránená   právna neistota sťažovateľky, ktorej odstránenie rozhodnutím okresného súdu očakávala.

3.4. Ako je to už vyššie uvedené (pozri bol 1 II. časti odôvodnenia), okresný súd vydal 14. marca 2000 poverenie na vykonanie exekúcie, no v dôsledku   námietky J. K. (manželky povinného č. 5) a povinného č. 3 (D. K.) uznesením č. k. Er 526/00-96 z 13. mája 2002 vyhovel ich námietkam a exekúciu vyhlásil za neprípustnú.

Aj   napriek   podaniu   odvolania   sťažovateľkou   (26.   júna   2002)   okresný   súd   svoje vyššie citované uznesenie správoplatnil 28. júna 2002.

V nadväznosti   na   právoplatnosť   uznesenia   o neprípustnosti   exekúcie   okresný   súd rozhodnutím   (Er 526/00-99) z 1. júla 2002 exekučné konanie zastavil (nahliadnutím do súdneho   exekučného   spisu   bolo   zistené,   že   toto   uznesenie   nebolo   doručené   povinným č. 1 a č. 4). Proti uzneseniu podala sťažovateľka 5. septembra 2002 odvolanie.

3.5.   Ďalšou   dôležitou   okolnosťou   na   posúdenie   postupu   okresného   súdu v posudzovanej veci je postúpenie odvolania sťažovateľky proti uzneseniu z 1. júla 2002 krajským súdom 10. septembra 2002, spojené so žiadosťou krajského súdu na vykonanie úkonov spojených s rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu z 13. mája 2002.

3.6. Aj napriek vyššie uvedenej žiadosti krajského súdu sa okresný súd následne zaoberal „poplatkovými záležitosťami“ a 23. septembra 2002 vydal uznesenia Er 526/00-128   a Er   526/00-129,   ktorými   uložil   sťažovateľke   (ktorá   bola   v právnom   postavení oprávnenej)   ako „povinnej“ zaplatiť   súdny   poplatok „za   podanie   námietok“   z 24. júna 2002, resp. 2. septembra 2002.

3.7. Predmetné uznesenia napadla 11. októbra 2002 sťažovateľka odvolaním, ktoré krajský súd rozhodnutiami (8 Co E 8/03-142 a 8 Co E 8/03-145) z 28. februára 2003 zrušil, a to   z dôvodu,   že „Preskúmaním   veci   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   odvolanie oprávneného   je   dôvodné.   Tento   nebol   tou   osobou,   ktorá   podala   námietky   proti upovedomeniu o začatí exekúcie a naviac tento takéto námietky ani podať nemôže lebo nie je   na   ich   podanie   procesne   legitimovaný.   Oprávnený   podal   podaním   z 24.   6.   2002 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu v Čadci z 13. 5. 2002 č. k. Er 526/00-96, ktorým bolo vyhovené námietkam a ktoré sa uvedenou položkou Sadzobníka súdnych poplatkov nespoplatňuje.

Preto   bolo   oprávnenému   nesprávne   uložené   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podanie námietok. Na základe toho odvolací súd napadnuté rozhodnutie (o tomto mohol rozhodnúť podľa ustanovenia § 210a O. s. p. aj súd I. stupňa), zrušil“.

Spisový materiál bol vrátený okresnému súdu 26. marca 2003.

Okresný   súd   následne   doručoval   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom a 2. septembra 2003 opätovne doručil súdny spis krajskému súdu na odvolacie konanie.

3.8.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co   E   45/03   z 30.   decembra   2003   zrušil uznesenie okresného súdu z 13. mája 2002 (o vyhovení námietkam povinných a vyhlásení exekúcie za neprípustnú) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to najmä z nasledovných dôvodov:

„Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že manželka povinného 5/ nie je účastníčkou   exekučného   konania,   s ktorou   mala   byť   vykonávaná   exekúcia   zrážkou   z jej mzdy. Súdny exekútor pochybil, keď vydal upovedomenie o začatí exekúcie aj voči nej. Ak mal   za   to,   že   bude   postihnutý   majetok   patriaci   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov, v tomto prípade prichádzal do úvahy ako spôsob vykonania exekúcie len predaj hnuteľných,   či   nehnuteľných   vecí,   postavenie   účastníka   konania   by   bola   nadobudla manželka povinného až pri doručení upovedomenia pri súpise vecí podliehajúcich exekúcii. Takže   do   tohto   času   nebol   dôvod   s ňou   konať.   Naviac   bezpodielové   spoluvlastníctvo manželov bolo zrušené za trvania manželstva ešte pred vydaním exekučného titulu. Uvedené napravil súdny exekútor vydaním príkazu na zrušenie zrážok zo mzdy z 28. 6. 2000 (keby sa tak z jeho strany nebolo stalo a manželke povinného 5/ by vznikla škoda, mohla sa tejto domáhať voči súdnemu exekútorovi v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku).

Preto bolo doručenie upovedomia o začatí exekúcie manželke povinného 5/ neúčinné a námietky ňou podané boli podané neoprávnenou osobou, nakoľko táto nebola účastníčkou exekučného konania.

Okresný súd z toho dôvodu nemal jej námietkam vyhovieť, ale naopak tieto zamietnuť (upovedomenie   o začatí   exekúcie   je   procesne   svojimi   účinkami   postavené   na   roveň uzneseniu súdu výkonu rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje výkon rozhodnutia, proti ktorému sú prípustné námietky ako opravný prostriedok. Preto prichádza do úvahy analógia ako pri odvolaní podanom neoprávnenou osobou).

Dôvodom, pre ktorý odvolací súd nepreskúmal v ďalšej časti rozhodnutie okresného súdu   bola   predovšetkým   tá   skutočnosť,   že   okresný   súd   nerozhodol   aj   o námietkach povinnej 4/.

Preto   odvolací   súd   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   sa   vyhovelo námietkam   povinných   a exekúcia   sa   vyhlásila   za   neprípustnú   zrušil   a vec   mu   vrátil   na ďalšie konanie.

V ďalšom   konaní   predovšetkým   zamietne   námietky   manželky   povinného   5/ a opätovne bude rozhodovať o námietkach povinného 3/ a povinnej 4/.“

Z ďalšej časti citovaného zdôvodnenia považoval ústavný súd za dôležité (vzhľadom na tvrdenia okresného súdu o „náročnosti“ predmetnej veci) ešte uviesť: „odvolací súd poukazuje na to, že povinný môže uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré predpokladá ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, a to: a/ zánik nároku,

b/ okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku, c/ dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, d/ hmotnoprávnu legitimáciu účastníka oprávneného alebo povinného.

Povinný   musí   v námietkach   navrhnúť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení a zároveň znáša dôkazné bremeno.

Čo sa týka exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica je potrebné vychádzať predovšetkým z toho, kedy bola spísaná. Notárske zápisnice spísané podľa § 41 ods. 2 Exekučného   poriadku   pred   účinnosťou   zákona   č.   280/1999   Z.   z.   sú   naďalej   platnými a účinnými exekučnými titulmi a možno ich použiť na nútený výkon povinnosti bez ohľadu na to, či došlo k začatiu exekučného konania alebo oprávnený ešte len mieni podať návrh na   vykonanie   exekúcie.   K uvedenému   zaujal   záver   aj   Ústavný   súd   SR   v náleze sp. zn. PL. ÚS 21/00 zo dňa 15. novembra 2000 uverejnený pod č. 415/2000.

Výnimku z pravidla, že dôkazné bremeno znáša povinný, sú tvrdenia, že oprávnení alebo povinní sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titulu. Túto skutočnosť musí preukázať oprávnený, a to verejnou listinou podľa § 37 ods. 4 Exekučného poriadku. V tomto   smere   oprávnený   predložil   listinu,   z ktorej   obsahom   sa   súd   I.   stupňa neoboznámil (č. l. 78, 84 – 86 spisu).

Ak   sú   námietky   opodstatnené,   súd   je   povinný   námietkam   vyhovieť.   Dôvodnosť námietok sa prejavuje v tom, že exekúcia je neprípustná. Túto otázku rieši exekučný súd len ako predbežnú otázku a uvedie ju v odôvodnení a nie vo výroku rozhodnutia. Ak nie sú opodstatnené, zamietne ich.“

3.9.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co   E   46/03   z 30.   decembra   2003   zrušil uznesenie   okresného   súdu   z 1.   júla   2002   (o   zastavení   exekučného   konania).   Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

«Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno   napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom   [§   58   ods.   4 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov],   bez nariadenia odvolacieho pojednávania [§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie   v rozsahu   vyplývajúcom   z ustanovenia   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a napadnuté rozhodnutie zrušil (§ 221 ods. 1 O. s. p.) z týchto dôvodov:

V preskúmavanej   veci   súdny   exekútor   vydal   upovedomenia   o začatí   exekúcie povinným 1/ a 5/ a manželke povinného 5/.

Voči týmto boli zo strany povinných 3/, 4/ a manželky povinného 5/ podané námietky proti exekúcii.

Okresný   súd   uznesením   námietkam   povinných   (J.   K.   –   manželky   povinného   5/ a povinného   3/)   proti   exekúcii   vedenej   Okresným   súdom   v Čadci   pod   sp. zn. Er 526/00 vyhovel a túto exekúciu vyhlásil za neprípustnú.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Rozhodnutie bolo doručené splnomocnenému zástupcovi oprávneného (§ 49 ods. 1 O. s. p.) dňa 12. 6. 2002 a odvolanie z jeho strany bolo podané 24. 6. 2002 na Pošte Bratislava 38.

Preto sa rozhodnutie, ktorým sa vyhovelo námietkam nestalo právoplatné. Z toho dôvodu exekučný súd nemohol zastaviť aj bez návrhu exekúciu. Naviac súd aj nesprávne zastavil   „exekučné   konanie“   a nie   exekúciu   a pri   svojom   rozhodnutí   použil   nesprávne ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorú exekúciu nemožno vykonať.

O zastavení exekúcie bez návrhu malo ísť s poukazom na ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorý sa použije vtedy, keď sa právoplatne vyhovie námietkam proti Exekúcii.   Voči   takémuto   rozhodnutiu   naviac   nie   je   prípustné   odvolanie   (§   58   ods.   4 exekučného   poriadku),   pretože   je   iba   procesným   realizovaním   obsahu   opodstatnených námietok.

Odvolací súd práve s ohľadom na to, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku,   proti   ktorému   je   prípustný opravný   prostriedok   (§   58   ods.   4   Exekučného   poriadku),   preskúmaval   napadnuté rozhodnutie.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako nedôvodne vydané zrušil.»

3.10. Spolu s vyššie uvedenými rozhodnutiami (body 3.8. a 3.9) doručil krajský súd 12. februára 2004 okresnému súdu aj súdny spis a odvolania sťažovateľky proti uzneseniam okresného   súdu   z 23.   septembra   2002   (ktorými   rozhodol   o súdnych   poplatkoch sťažovateľky ako „povinného“ subjektu), lebo o týchto odvolaniach už krajský súd rozhodol uzneseniami z 28. februára 2003 (pozri vyššie bod 3.7).

3.11. Ďalšou skutočnosťou dokumentujúcou postup okresného súdu v predmetnom exekučnom konaní je zaslanie opisu uznesení krajského súdu z 30. decembra 2003 (pozri body 3.8 a 3.9) na „vyjadrenie v lehote 5 dní“ právnemu zástupcovi sťažovateľky, súdnemu exekútorovi a povinným č. 1 až 5, s tým, že ak sa v tejto lehote nevyjadria, bude sa to predpokladať   za   ich   súhlas   s námietkami   podľa   §   101   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku.

Vzhľadom na predmet posudzovanej veci považuje ústavný súd za dôvodné citovať z odpovedí na „výzvu“ okresného súdu.

A) Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 22. apríla 2004 okrem iného uviedol:... «Podľa § 101 ods. 3 OSP „Ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.“

Ustanovenie   §   101   ods.   3   umožňuje   súdu,   aby   vyzval   účastníka   na   vyjadrenie o určitom procesnom návrhu s tým, že ak sa v určitej lehote k návrhu nevyjadrí, bude sa predpokladať,   že   nemá   proti   návrhu   postupu   námietky   (a   nie   ako   si   toto   ustanovenie nesprávne   prispôsobil   prvostupňový   súd,   citujem:   „bude   sa   predpokladať   Váš   súhlas s námietkami“)!

Výzvu   podľa   tohto   ustanovenia   nemožno   urobiť   na   vyjadrenie   k hmotnoprávnej otázke. Môže sa týkať len postupu a vedenia konania, ak súd o jeho postupe alebo vedení rozhoduje rozhodnutím, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok (napr. uznesenie o uložení poriadkovej pokuty).

Z vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   výzva   prvostupňového   súdu   na   vyjadrenie   sa k uzneseniu odvolacieho súdu nemá oporu v citovanom ustanovení.

Podľa ustanovenia § 226 OSP „Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu“.

Odvolací súd svoj právny názor jasne vyložil a odôvodnil v odôvodnení uznesenia zo dňa 30. 12. 2003. Pokyny odvolacieho súdu o ďalšom postupe pre prvostupňový súd sú jednoznačne formulované.

Stotožňujeme sa s právnym názorom odvolacieho súdu.»

B) Súdny exekútor vo vyjadrení z 26. apríla 2004 okrem iného uviedol:... «Podľa § 101 ods. 3 O. s. p. – citujem: „Ak súd vyzve účastníka, aby sa vyjadril o určitom návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania, môže pripojiť doložku, že ak sa účastník v určitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.“

Nakoľko mi je zrejmé z výkladu § 101 ustanovenie ods. 3 O. s. p., že výzva účastníka predmetného konania zo strany súdu sa môže týkať len postupu a vedenia konania ak súd o tomto postupe alebo vedení konania nerozhoduje rozhodnutím proti ktorému je prípustný opravný prostriedok. Pričom exekučný súd v zmysle § 101 ods. 3 ma vyzýva, aby som sa vyjadril k predmetným druhostupňovým rozhodnutiam Krajského súdu Žilina, ktoré tieto uznesenia ja nepovažujem za určitý návrh v zmysle citovaného paragrafu.

Preto zároveň ctený súd žiadam, aby mi poskytol v zmysle § 5 O. s. p. v platnom znení poučenie.“...

Vyjadrenia povinných č. 2 až 4 boli doručené okresnému súdu 30. apríla 2004.

3.12.   Pokynom   zo   17.   mája   2004   bolo   súdnej   kancelárii   uložené   zaslať   vyššie uvedené vyjadrenia účastníkom konania navzájom na zaujatie stanoviska.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže   realizovať   len   prostredníctvom   takého   konania   (činnosti)   súdov,   ktoré   smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Z judikatúry   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.

Ako   to   už   vyššie   (bod   3.3)   ústavný   súd   konštatoval,   vyše   štvorročné   konanie okresného súdu neviedlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, ktoré očakávala od rozhodnutia súdu, ktorý sa posudzovaním jej veci zaoberal.

Postup okresného súdu v čase od 26. júla 2000 (doručenia námietok povinných na rozhodnutie) do 13. mája 2002, keď súd rozhodol o týchto námietkach, t. j. v trvaní vyše 1 roka a 9 mesiacov, nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a najmä ani efektívneho konania.

Obdobne hodnotí ústavný súd aj postup okresného súdu v období od 26. júna 2002 (odvolanie sťažovateľky proti rozhodnutiu o námietkach) do 12. februára 2004 (keď bol súdny spis týkajúci sa predmetnej veci vrátený z krajského súdu), t. j. v trvaní vyše 1 roka a 8 mesiacov.

Taktiež obdobie po 12. februári 2004 (predloženie rozhodnutia krajského súdu na vyjadrenie účastníkom konania) do predloženia súdneho spisu sp. zn. Er 526/00 ústavnému súdu 2. júna 2004 kvalifikuje ústavný súd ako postup okresného súdu nevykazujúci znaky efektívneho konania.

Okresnému súdu (okrem 6-mesačnej nečinnosti spôsobenej stážou zákonného sudcu na krajskom súde v r. 2002) nemožno v zásade vyčítať nedostatok procesnej aktivity. Táto jeho   procesná   aktivita   a aj   rozhodnutia   počas   konania   však   nesmerovali   z dôvodov uvedených   vyššie   v rozhodnutiach   krajského   súdu   (pozri   body   3.7,   3.8,   3.9),   ako   aj z dôvodov   uvedených   už   vopred   v bodoch   3.11   a 3.12   k odstráneniu   právnej   neistoty účastníka konania (sťažovateľky), čo je účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   pri   posudzovaní   otázky,   či v konkrétnom konaní došlo k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, si v zásade nenárokuje právo posudzovať efektívnosť a účelnosť jednotlivých úkonov konajúceho súdu. V danom prípade však ústavný súd nemohol nechať bez povšimnutia závažné procesné pochybenia okresného súdu konštatované v rozhodnutiach krajského súdu ako odvolacieho súdu bez toho, aby z nich vyvodil záver o posudzovanej otázke porušenia označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených (hodnotenie podľa kritéria zložitosti veci a správania   sťažovateľa),   z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho procesného postupu) v predmetnom súdnom konaní nemožno hodnotiť postup okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, čo je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   plynulého   a   najmä   ani   efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v doterajšom postupe v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk.   Svoj   návrh   zdôvodnila   nasledovne: „Zbytočnými   prieťahmi   v konaní   sme v právnej neistote, nakoľko pomalým konaním Okresného súdu v Čadci sa značne znížila vymožiteľnosť nášho práva voči povinným na základe exekúcie, pričom je možné, že za vyše štyri   roky   trvajúceho   konania   Okresného   súdu   v Čadci   vymožiteľnosť   práva   fakticky zanikla!

Vzhľadom na skutočnosť, že pre prieťahy v konaní sa vymožiteľnosť   nášho práva značne   znížila,   resp.   fakticky   zanikla,   neprichádza   v našom   prípade   do   úvahy   náprava porušenia nášho základného práva, resp. jeho náprava uvedením do pôvodného stavu.“

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľku,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   jej   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu, najmä na závažné procesné pochybenia okresného súdu zistené v rozhodnutiach krajského súdu ako odvolacieho súdu považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) 15. apríla 2004 a vyjadrenie z 23. augusta 2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   však   uplatnil   za   jej   zastupovanie   v konaní pred ústavný   súdom „...   náhradu   trov   konania   podľa   vyhlášky   č.   163/2002   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb spolu vo výške 8.840,- Sk“.

Ústavný   súd   jeho   požiadavke   vyhovel   a sťažovateľke   priznal   náhradu   trov   jej právneho zastúpenia v advokátom požadovanej výške 8 840 Sk, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004