znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 107/03

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., bytom B., vo veci porušenia jej práv podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2003 č. k. 23 S 3/03-17 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   V.   M.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   B.,   ktorou   namietala porušenie jej práv podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) z 27. januára 2003 č. k. 23 S 3/03-17.

Sťažovateľka uviedla, že 7. januára 2003 podala krajskému súdu proti Katastrálnemu úradu Banská Bystrica, Správe katastra Brezno, žalobu o preskúmanie zákonnosti vydania identifikácie parciel evidovanej pod   č. j. 813.66.3-1/82/01 D Not 288/01 z 18. decembra 2001.

Krajský   súd   konanie   o   uvedenom   žalobnom   návrhu   sťažovateľky   uznesením z 27. januára   2003   č.   k.   23   S 3/03-17   zastavil,   pretože   dospel   k záveru,   že žaloba sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, ako aj   z dôvodu,   že   sťažovateľka sa   domáhala   uloženia   určitej   povinnosti   žalovanému (plniť,   konať), pričom takéto   žaloby podľa   krajského   súdu nemôžu   byť   predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka je presvedčená o tom, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej práva na dedenie a označených práv, pretože krajský súd nevytýčil vo veci pojednávanie   a nepreskúmal   zákonnosť   postupu   vyhotovenia   uvedenej   identifikácie, nenariadil odstrániť vady žaloby a aj napriek tomu nesprávny petit označuje ako dôvod zastavenia konania. Sťažovateľka namieta aj právne posúdenie jej žaloby krajským súdom.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovný nález :„Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 23 S 3/03-17 zo dňa 27. januára 2003, ktorým zastavil pre nedostatok právomoci konanie o preskúmanie zákonnosti vydania identifikácie a postupu, akým bola vyhotovená identifikácia parciel, evidovaná pod č. j. 813.66.3-1/82/01 D NOT 288/01 zo dňa 18. 12. 2002, porušil základné právo Ing. V. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   tohto konania.“

  II.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2003 č. k. 23 S 3/03-17, proti ktorému podľa poučenia tohto rozhodnutia je možné podať odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka odvolanie podala, pričom o jej odvolaní doposiaľ rozhodnuté nebolo.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo   slobôd   vtedy,   ak   o ochrane týchto   práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Keďže v danom prípade na preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského súdu je daná právomoc Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a keďže sťažovateľka aj vyčerpala účinné a jej dostupné právne prostriedky nápravy, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003