znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   Základnej   školy   Sama   Cambela,   Školská   14,   SlovenskáĽupča,   zastúpenej   spoločnosťou   KOVAL   &   spol.,   advokátska   kancelária,   s.   r.   o.,Komenského   3,   Banská   Bystrica,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokátaJUDr. Juraja   Kovala,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inúprávnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskejarbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Základnej   školy   Sama   Cambela o d m i e t a   pre   nedostatok   právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára2015 doručená sťažnosť Základnej školy Sama Cambala (ďalej len „sťažovateľka“) vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnejkomore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014(ďalej len „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).

2.   Z obsahu   sťažnosti,   ako   i   z   jej   príloh   ústavnému   súdu   vyplynulo,   že«... sťažovateľka   je   v   procesnom   postavení   žalovanej   v   konaní   vedenom   pred Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.... v právnej veci žalobcu POLY-SLOVAKIA s.r.o.... o zaplatenie 16 976 € s príslušenstvom.

Žalobca sa návrhom na začatie konania doručeným Rozhodcovskému súdu domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy vo výške 16 976 € s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 23.06.2011 ako predávajúci uzavrel so sťažovateľkou ako kupujúcou Kúpnu zmluvu   č.   A1B986-SK,   predmetom   ktorej   bol   predaj   pretlakovej   nafukovacej   haly za dohodnutú   kúpnu   cenu   vo   výške   70 440   €,   ktorá   mala   byť   zo   strany   sťažovateľky uhradená v piatich pravidelných ročných splátkach vo výške 11 088 € a že dňa 23.06.2011 bola medzi ním ako zhotoviteľom a sťažovateľkou ako objednávateľkou uzavretá Zmluva o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie diela „dodávka a položenie umelého povrchu“, pričom cena za uvedené dielo bola dohodnutá vo výške 29 440 € a rovnako mala byť uhradená v piatimi splátkami vo výške 5 888 € s ročnou periodicitou. Dôvodom podania žalobného návrhu bola skutočnosť, že zo strany sťažovateľky nebola uhradená pravidelná ročná splátka v zmysle vyššie uvedených zmlúv.».

3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, uplatnený nárok žalobcu považovala za zaniknutý „...   z   dôvodu   písomného   započítania   zo   dňa   31.01.2014,   ktorým   voči   vyššie   uvedenej pohľadávke žalobcu započítala svoju pohľadávku z titulu Odstúpenia od Zmluvy o dielo datovaného dňa 23.06.2011. K ukončeniu platnosti Zmluvy o dielo zo strany sťažovateľky došlo z dôvodu, že žalobcom vykonané dielo vykazovalo vady takého rozsahu, pre ktoré ho nebolo možné riadne užívať. Z dôvodu odstúpenia od Zmluvy o dielo žiadala sťažovateľka od žalobcu vrátenie pomernej časti ceny za dielo, ktorá bola zo strany sťažovateľky do okamihu ukončenia platnosti predmetnej zmluvy uhradená.

Rozhodcovský súd vydal dňa 08.12.2014 Rozhodcovský rozsudok č. k. VK 30/2014, ktorým   zaviazal   sťažovateľku   na   zaplatenie   sumy   16 976   €   s   príslušenstvom   žalobcovi, úhradu trov rozhodcovského konania a trov právneho zastúpenia, všetko do troch dni od právoplatnosti   tohto   rozsudku.   Zo   strany   sťažovateľky   bola   do   podania   tejto   sťažnosti uhradená v prospech žalobcu suma 11 088 €.“.

4.   S poukazom   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   ako   i   Najvyššieho   súduSlovenskej   republiky   sťažovateľka   následne   ďalej   konštatuje,   že „...   právomoc Rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť bola založená rozhodcovskou zmluvou vo forme rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku VIII. Kúpnej zmluvy a v článku XIV. bod 7 Zmluvy o dielo.

Rozhodnutie Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.... č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014... je konečným rozhodnutím, nakoľko sťažovateľka a žalobca si v rozhodcovských doložkách nedohodli možnosť jeho preskúmania. Sťažovateľka zároveň nie je oprávnená domáhať sa pred príslušným všeobecným súdom zrušenia napadnutého rozsudku,   nakoľko   tento   prípad   nie   je   možné   subsumovať   ani   pod   jeden   zo   zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozsudku vymedzených v § 40 ods. 1. písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní...

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   napadnutý   rozsudok   je   spôsobilým   predmetom preskúmania   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   nakoľko   je   nesprávny,   svojvoľný a spôsobuje   porušenie   základných   práv   sťažovateľky...“. Formuluje   tiež   právne   závery týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku.

Argumentujúc   skutkovou   podstatou   veci   sa   sťažovateľka   ďalej   domnieva,   že„... právny názor rozhodcovského súdu pri výklade zmluvy je nielen neodôvodnený, ale predovšetkým je vo svojej podstate tak excesný, arbitrárny a svojvoľný, že súd ním hrubo zasiahol   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   inú   právnu   ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   i   do   základného   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Sťažovateľka zároveň žiada o odklad vykonateľnostinapadnutého   rozhodcovského   rozsudku,   pretože   nepovolenie   odkladu   vykonateľnostinapadnutého rozhodcovského rozsudku by podľa jej názoru malo za následok ohrozenieverejného záujmu, ktorým poskytovanie vzdelania jednoznačne je. Navyše, ako ďalej samauviedla, vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu v súčasnej dobe nie je schopná splniť sisvoj celý súdom priznaný záväzok.

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijatí sťažnosti naďalšie   konanie   a po   rozhodnutí   o odklade   vykonateľnosti   napadnutého   rozhodcovskéhorozsudku vydal tento nález:

„1. Základné právo Základnej školy Sama Cambela, so sídlom Školská 14, 976 13 Slovenská Ľupča na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   či.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s.r.o.,   so   sídlom   V.P.   Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014 porušené bolo.

2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, je povinný uhradiť Základnej škole Sama Cambela, so sídlom Školská 14, 976 13 Slovenská Ľupča trovy konania v sume 355,73 Eur na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica,   ICO:   36   648   892,   vedený

, s uvedením variabilného symbolu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťpostupom   rozhodcovského   súdu   a následným   vydaním   napadnutého   rozhodcovskéhorozsudku.

V   danom   prípade   v   namietanom   konaní   rozhodol   rozhodcovský   súd   rozsudkomsp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovisumu 16 976 € s príslušenstvom a trovy konania.

11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následnémeritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súduo nej rozhodnúť.   Ako   totiž   z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudskýchpráv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   (vrátane   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu)nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavoua zákonom   zverenej   právomoci môže   poskytnúť sťažovateľke ochranu   pred namietanýmporušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomociústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórneo nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   III.   ÚS   133/05,III. ÚS 444/2012).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

13. Konanie pred rozhodcovským súdom je v zásade jednoinštančné. Rozhodcovskýrozsudok   môže   na   základe   žiadosti   účastníka   rozhodcovského   konania   preskúmať   inýrozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jehopreskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovujeinak   [§   37   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o rozhodcovskom   konaní   v znení   zákonač. 71/2009 Z. z. účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konanív znení účinnom do 31. decembra 2014“)].

14.   Preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku   všeobecným   súdom   je   zákonomo rozhodcovskom konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktorésa účastník   rozhodcovského   konania   môže   domáhať   na   príslušnom   všeobecnom   súdezrušenia rozhodcovského rozsudku.

V zmysle dikcie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v zneníúčinnom do 31. decembra 2014 takto môže účastník rozhodcovského konania postupovaťlen ak:

a)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetomrozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnerozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c)   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskejzmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastníkrozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e)   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   musí   byť   zastúpený   zákonnýmzástupcom,   nebol   takto   zastúpený   alebo   v   mene   účastníka   rozhodcovského   konaniavystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočneschválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutímpodľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie   účastník rozhodcovskéhokonania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,

i)   bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkovkonania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu právspotrebiteľa.

15.   Účastníci   rozhodcovského   konania   pritom   ustanovenia   zákona   týkajúce   sazrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkoudôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenie § 42zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014).

16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberalotázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré sa mohla domáhať na príslušnomvšeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Keďže   z obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   podstatné   sťažnostné   námietkysťažovateľky   vo   vzťahu   k   postupu   rozhodcovského   súdu   a   rozhodcovskému   rozsudkusa týkajú predovšetkým skutočnosti, že

-   v dôsledku   odstúpenia   od   zmluvy   o dielo   došlo   k zániku   nároku   žalobcuuplatneného   v rámci   konania   pred   rozhodcovským   súdom,   a teda   že   dojednanierozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej možno od zmluvy odstúpiť iba z dôvodov v nejuvedených   [a   nie   v   zmysle   dôvodov   uvedených   v príslušných   ustanoveniach   zákonač. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb.“)], bolo neplatné(respektíve nesmelo odporovať zneniu zákona č. 513/1991 Zb.),

- bola potom takáto argumentácia sťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa§ 40 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnomdo 31. decembra 2014.

17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bolasťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (k namietanému porušeniu ktorých malodôjsť postupom rozhodcovského súdu a napadnutým rozhodcovským rozsudkom sp. zn.VK 30/2014 z 8. decembra 2014) podaním žaloby o zrušenie tohto rozhodnutia podľa § 40ods. 1 písm. c) a d) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra2014, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný (všeobecný) súd.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemá   právomoc   rozhodnúť   o sťažnostisťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie)napadnutým rozhodcovským rozsudkom má všeobecný súd.

18. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka pred všeobecnýmisúdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia svojichpráv   s tým,   že   v prípade,   ak   by   okresný   súd   jej   žalobe   o zrušenie   napadnutéhorozhodcovského   rozsudku   nevyhovel,   mohla   sa   domáhať   nápravy   v opravnom   konanív rámci   riadneho   inštančného   postupu,   prípadne   a   za   splnenia   zákonom   ustanovenýchpodmienok aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

19. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniťiba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlopodľa   tvrdenia   sťažovateľky   k porušeniu   jej   základných   práv   alebo   slobôd(m. m. IV. ÚS 21/02).

20. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta tak, ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby   boli   splnené   ostatné   ústavné   aj   zákonné   podmienky,   by   mohla   byť   daná   právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

21.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietolpre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších   návrhoch   sťažovateľky   vrátane   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutéhorozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015