SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 106/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť Základnej školy Sama Cambela, Školská 14, SlovenskáĽupča, zastúpenej spoločnosťou KOVAL & spol., advokátska kancelária, s. r. o.,Komenského 3, Banská Bystrica, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokátaJUDr. Juraja Kovala, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskejarbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Základnej školy Sama Cambela o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára2015 doručená sťažnosť Základnej školy Sama Cambala (ďalej len „sťažovateľka“) vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnejkomore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014(ďalej len „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).
2. Z obsahu sťažnosti, ako i z jej príloh ústavnému súdu vyplynulo, že«... sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej v konaní vedenom pred Rozhodcovským súdom pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.... v právnej veci žalobcu POLY-SLOVAKIA s.r.o.... o zaplatenie 16 976 € s príslušenstvom.
Žalobca sa návrhom na začatie konania doručeným Rozhodcovskému súdu domáhal voči sťažovateľke zaplatenia sumy vo výške 16 976 € s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že dňa 23.06.2011 ako predávajúci uzavrel so sťažovateľkou ako kupujúcou Kúpnu zmluvu č. A1B986-SK, predmetom ktorej bol predaj pretlakovej nafukovacej haly za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 70 440 €, ktorá mala byť zo strany sťažovateľky uhradená v piatich pravidelných ročných splátkach vo výške 11 088 € a že dňa 23.06.2011 bola medzi ním ako zhotoviteľom a sťažovateľkou ako objednávateľkou uzavretá Zmluva o dielo, predmetom ktorej bolo vykonanie diela „dodávka a položenie umelého povrchu“, pričom cena za uvedené dielo bola dohodnutá vo výške 29 440 € a rovnako mala byť uhradená v piatimi splátkami vo výške 5 888 € s ročnou periodicitou. Dôvodom podania žalobného návrhu bola skutočnosť, že zo strany sťažovateľky nebola uhradená pravidelná ročná splátka v zmysle vyššie uvedených zmlúv.».
3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, uplatnený nárok žalobcu považovala za zaniknutý „... z dôvodu písomného započítania zo dňa 31.01.2014, ktorým voči vyššie uvedenej pohľadávke žalobcu započítala svoju pohľadávku z titulu Odstúpenia od Zmluvy o dielo datovaného dňa 23.06.2011. K ukončeniu platnosti Zmluvy o dielo zo strany sťažovateľky došlo z dôvodu, že žalobcom vykonané dielo vykazovalo vady takého rozsahu, pre ktoré ho nebolo možné riadne užívať. Z dôvodu odstúpenia od Zmluvy o dielo žiadala sťažovateľka od žalobcu vrátenie pomernej časti ceny za dielo, ktorá bola zo strany sťažovateľky do okamihu ukončenia platnosti predmetnej zmluvy uhradená.
Rozhodcovský súd vydal dňa 08.12.2014 Rozhodcovský rozsudok č. k. VK 30/2014, ktorým zaviazal sťažovateľku na zaplatenie sumy 16 976 € s príslušenstvom žalobcovi, úhradu trov rozhodcovského konania a trov právneho zastúpenia, všetko do troch dni od právoplatnosti tohto rozsudku. Zo strany sťažovateľky bola do podania tejto sťažnosti uhradená v prospech žalobcu suma 11 088 €.“.
4. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i Najvyššieho súduSlovenskej republiky sťažovateľka následne ďalej konštatuje, že „... právomoc Rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť bola založená rozhodcovskou zmluvou vo forme rozhodcovskej doložky obsiahnutej v článku VIII. Kúpnej zmluvy a v článku XIV. bod 7 Zmluvy o dielo.
Rozhodnutie Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o.... č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014... je konečným rozhodnutím, nakoľko sťažovateľka a žalobca si v rozhodcovských doložkách nedohodli možnosť jeho preskúmania. Sťažovateľka zároveň nie je oprávnená domáhať sa pred príslušným všeobecným súdom zrušenia napadnutého rozsudku, nakoľko tento prípad nie je možné subsumovať ani pod jeden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozsudku vymedzených v § 40 ods. 1. písm. a) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je spôsobilým predmetom preskúmania Ústavným súdom Slovenskej republiky, nakoľko je nesprávny, svojvoľný a spôsobuje porušenie základných práv sťažovateľky...“. Formuluje tiež právne závery týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku.
Argumentujúc skutkovou podstatou veci sa sťažovateľka ďalej domnieva, že„... právny názor rozhodcovského súdu pri výklade zmluvy je nielen neodôvodnený, ale predovšetkým je vo svojej podstate tak excesný, arbitrárny a svojvoľný, že súd ním hrubo zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, i do základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“. Sťažovateľka zároveň žiada o odklad vykonateľnostinapadnutého rozhodcovského rozsudku, pretože nepovolenie odkladu vykonateľnostinapadnutého rozhodcovského rozsudku by podľa jej názoru malo za následok ohrozenieverejného záujmu, ktorým poskytovanie vzdelania jednoznačne je. Navyše, ako ďalej samauviedla, vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu v súčasnej dobe nie je schopná splniť sisvoj celý súdom priznaný záväzok.
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijatí sťažnosti naďalšie konanie a po rozhodnutí o odklade vykonateľnosti napadnutého rozhodcovskéhorozsudku vydal tento nález:
„1. Základné právo Základnej školy Sama Cambela, so sídlom Školská 14, 976 13 Slovenská Ľupča na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v či. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014 porušené bolo.
2. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, č. k. VK 30/2014 zo dňa 08.12.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom V.P. Tótha 1081/17, 960 01 Zvolen, je povinný uhradiť Základnej škole Sama Cambela, so sídlom Školská 14, 976 13 Slovenská Ľupča trovy konania v sume 355,73 Eur na účet spoločnosti KOVAL & spol., advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Komenského 3, 974 01 Banská Bystrica, ICO: 36 648 892, vedený
, s uvedením variabilného symbolu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako i právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťpostupom rozhodcovského súdu a následným vydaním napadnutého rozhodcovskéhorozsudku.
V danom prípade v namietanom konaní rozhodol rozhodcovský súd rozsudkomsp. zn. VK 30/2014 z 8. decembra 2014, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalobcovisumu 16 976 € s príslušenstvom a trovy konania.
11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následnémeritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súduo nej rozhodnúť. Ako totiž z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudskýchpráv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavoua zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietanýmporušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomociústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórneo nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).
12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,III. ÚS 444/2012).
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
13. Konanie pred rozhodcovským súdom je v zásade jednoinštančné. Rozhodcovskýrozsudok môže na základe žiadosti účastníka rozhodcovského konania preskúmať inýrozhodca, len ak sa na tom účastníci konania dohodli v rozhodcovskej zmluve, inak je jehopreskúmanie iným rozhodcom vylúčené, ak zákon o rozhodcovskom konaní neustanovujeinak [§ 37 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zákonač. 71/2009 Z. z. účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konanív znení účinnom do 31. decembra 2014“)].
14. Preskúmanie rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom je zákonomo rozhodcovskom konaní taktiež limitované, a to dôvodmi na podanie žaloby, pre ktorésa účastník rozhodcovského konania môže domáhať na príslušnom všeobecnom súdezrušenia rozhodcovského rozsudku.
V zmysle dikcie ustanovenia § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v zneníúčinnom do 31. decembra 2014 takto môže účastník rozhodcovského konania postupovaťlen ak:
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetomrozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnerozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskejzmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastníkrozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonnýmzástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konaniavystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočneschválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutímpodľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovskéhokonania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkovkonania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu právspotrebiteľa.
15. Účastníci rozhodcovského konania pritom ustanovenia zákona týkajúce sazrušenia rozhodcovského rozsudku nemôžu v rozhodcovskej zmluve vylúčiť, s výnimkoudôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenie § 42zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra 2014).
16. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberalotázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody, pre ktoré sa mohla domáhať na príslušnomvšeobecnom súde zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Keďže z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že podstatné sťažnostné námietkysťažovateľky vo vzťahu k postupu rozhodcovského súdu a rozhodcovskému rozsudkusa týkajú predovšetkým skutočnosti, že
- v dôsledku odstúpenia od zmluvy o dielo došlo k zániku nároku žalobcuuplatneného v rámci konania pred rozhodcovským súdom, a teda že dojednanierozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej možno od zmluvy odstúpiť iba z dôvodov v nejuvedených [a nie v zmysle dôvodov uvedených v príslušných ustanoveniach zákonač. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „zákon č. 513/1991 Zb.“)], bolo neplatné(respektíve nesmelo odporovať zneniu zákona č. 513/1991 Zb.),
- bola potom takáto argumentácia sťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa§ 40 ods. 1 písm. c) a d) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnomdo 31. decembra 2014.
17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bolasťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy, ako i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (k namietanému porušeniu ktorých malodôjsť postupom rozhodcovského súdu a napadnutým rozhodcovským rozsudkom sp. zn.VK 30/2014 z 8. decembra 2014) podaním žaloby o zrušenie tohto rozhodnutia podľa § 40ods. 1 písm. c) a d) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra2014, o ktorej je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný (všeobecný) súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnostisťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie)napadnutým rozhodcovským rozsudkom má všeobecný súd.
18. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka pred všeobecnýmisúdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia svojichpráv s tým, že v prípade, ak by okresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutéhorozhodcovského rozsudku nevyhovel, mohla sa domáhať nápravy v opravnom konanív rámci riadneho inštančného postupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovenýchpodmienok aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
19. V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniťiba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlopodľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd(m. m. IV. ÚS 21/02).
20. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta tak, ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
21. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietolpre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutéhorozhodcovského rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015