znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 106/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom Mgr. Markom Benedikom, Advokátska kancelária Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, ako aj základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ako aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra   2013   doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „odporca“) sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom   postavení žalobcu v súdnom   spore „o   ochranu   osobnosti“ (proti   žalovanej   v 1.   rade   Národnej   banke Slovenska,   Bratislava   a žalovanej   v 2.   rade   –   Slovenskej   republike   –   Národnej   banke Slovenska)   vedenom   Okresným   súdom   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 7 C 106/2004.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   z 10.   mája   2010   (v   spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 6. júna 2010 a opravným uznesením z 9. júna 2010). Krajský súd o odvolaní sťažovateľa a žalovanej v 2. rade rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 Co 277/2010 z 24. januára 2012 tak, že prvostupňový rozsudok v časti proti žalovanej v 1. rade zmenil a celkom proti žalovanej v 2. rade zamietol. O odvolaní sťažovateľa a žalovanej v 1. rade rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013 tak, že „I. Dovolanie žalobcu zamieta. II. Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 24. januára 2012 sp. zn. 10 Co 277/2010 zrušuje vo   výroku,   ktorým   tento   súd napadnutý rozsudok   súdu prvého stupňa   v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia zmenil tak, že určil, že žalovaná 1/ neoprávnene zasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že   v odôvodnení   rozhodnutia   č.   UBD-760-1/2003   z 21.   mája   2003   uviedla,   že   žalobca nespĺňa   všetky   požadované   kritériá   odbornej   spôsobilosti   a dôveryhodnosti   podľa   §   7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľ   uviedol,   že „Proti   tomuto   výroku   podávame   sťažnosť...   pretože... Najvyšší súd SR napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa... garantované čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo...   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   a právo... garantované čl. 19 ods. 1 Ústavy SR... čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a právo... garantované čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   tým,   že   sa   odporca   nevysporiadal   a úplne   opomenul   relevantné   argumenty sťažovateľa...   ponechal   túto   argumentáciu   úplne   bez   povšimnutia   a svoje   rozhodnutie z hľadiska kompatibility s Ústavou SR a Dohovorom vôbec neodôvodnil“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Najvyšší súd... rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. 09. 2013 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované či. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti garantované čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantované čl. 19 ods. 2 Ústavy SR a právo na súkromie garantované čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru... tým, že výrokom II zrušil rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 10 Co 277/2010 zo dňa 24. 01. 2012 vo výroku, ktorým tento súd napadnutý rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 7 C 106/2004 zo dňa 10. 05. 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom sp. zn. 7 C 106/2004 zo dňa 07. 06. 2010 a v znení uznesenia sp. zn. 7 C 106/2004 zo dňa 09. 06. 2010 vo veci samej týkajúcej sa nepeňažného zadosťučinenia   zmenil   tak,   že   určil,   že   žalovaná 1) neoprávnene   zasiahla   do   práva na ochranu osobnosti žalobcu tým, že v odôvodnení rozhodnutia č. UBD – 760 – 1/2003 zo dňa 21. 05. 2003 uviedla, že žalobca nespĺňa všetky požadované kritériá odbornej spôsobilosti a dôveryhodnosti podľa § 7 ods. 14 a 15 a § 25 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov a vrátil vec na ďalšie konanie.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 176/2012 zo dňa 26. 09. 2013 sa v napadnutej časti zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného   života,   obydlia   a korešpondencie.   Podľa   čl.   8   ods.   2   štátny   orgán   nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom...

8.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa   zaručených   ústavou,   resp.   práv   zaručených   dohovorom   rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013 (pozri body 1 a 4), ktorému vytýka najmä nedostatky uvedené v bode 3.

9. Ústavný súd zdôrazňuje, že princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri   bod   5)   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v   občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11.   Z   výroku   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 26.   septembra   2013   vyplýva,   že sťažnosťou   napadnutým rozhodnutím   najvyššieho súdu   sa   konanie o žalobe sťažovateľa (bod 2) neskončilo: „Rozsudok Krajského súdu... z 24. 1. 2012... zrušuje vo výroku, ktorým tento súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil... Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

12.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   nesprávnosti   a   nezákonnosti rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri bod 3) ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom na sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (resp.   v petite   sťažnosti   uvedených   ďalších   práv). Krajský   súd   neodmietol   sťažovateľovi   poskytnutie   súdnej   ochrany,   vecou   sa   zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom   uplatniť   ochranu   označených   práv   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tohto práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie nachádza v štádiu druhostupňového konania na krajskom súde, ktorý bude vo veci opätovne konať a vo veci rozhodne.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   na   preskúmanie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu z 26. septembra 2013.   Sťažovateľ   bude   mať/má   možnosť   uplatniť   ochranu   svojich   práv v konaní pred krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

14.   Aj   napriek   uvedenému   sa   ústavný   súd   zaoberal   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia a konštatoval, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 176/2012 z 26. septembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery a hodnotí dovolanie sťažovateľa ako „neopodstatnene podané dovolanie“, a preto ho podľa „§ 243b ods. 1 O. s. p.“ zamietol. Pri hodnotení dovolania žalovanej v 1. rade „dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie... je opodstatnené a že sa v ňom dôvodne namieta, že odvolací súd svoje rozhodnutie v otázke (ne)oprávnenosti zásahu do osobnosti žalobcu založil na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie“ (pozri tiež body 2 a 11).

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014