znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 106/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 NcC 16/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra   2011   doručená   sťažnosť   J.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 NcC 16/2011 z 26. októbra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je spolu so svojom manželkou účastníkom konania o zmenu výchovného prostredia maloletej S. C., vedenej na Okresnom súde Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 P 353/2010. Vec je pridelená na prerokovanie a rozhodnutie   sudkyni   okresného   súdu   JUDr.   D.   S.   V konaní   sa   sťažovateľ   spolu s manželkou domáhajú ako starí   rodičia   zverenia   maloletej   vnučky   do   svojej   náhradnej osobnej starostlivosti. Vo veci samej sa konalo 13. septembra 2011 pojednávanie, na ktorom bol vypočutý aj otec maloletej T. C., ktorý mal uviesť, že:

„... v minulosti podával návrh na zmenu výchovného prostredia vo veci starostlivosti o maloletú S., ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. Nc 661/2001 zo dňa 20.9.2001,   ktorým   bola   maloletá   S.   zverená   do   výchovy   matky   a podával   aj   návrh   na vydanie predbežného opatrenia. K takémuto návrhu ho viedla skutočnosť, že matka mala problémy trestného charakteru, ako aj psychické problémy a pokúsila sa o samovraždu. Uviedol, že tento návrh zobral späť, pričom ako dôvod späťvzatia návrhu uviedol „že sa jednalo o vysvetlenie súdu, že v uvedenom čase platí prezumpcia neviny, o matke doposiaľ nebolo rozhodnuté riadne v trestnom konaní, a preto nie sú dôvody na vydanie predbežného opatrenia a súdom bol zahriaknutý, že dieťa patrí matke.“

Na   základe   uvedeného   tvrdenia   otca   maloletej   S.   C.   vzniesol   sťažovateľ   spolu s manželkou námietku zaujatosti proti sudkyni JUDr. D. S. O námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 NcC 16/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“),   ktoré   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   a jeho   manželky   doručené   7. decembra 2011. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že sudkyňa JUDr. D. S. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 353/2010, ktorého účastníkom je aj sťažovateľ s manželkou.

3. Podľa sťažovateľa si krajský súd pri rozhodovaní o vznesenej námietke zaujatosti vyžiadal iba všeobecné vyjadrenie sudkyne JUDr. D. S. o tom, že nie je v osobnom a ani príbuzenskom   vzťahu   k účastníkom   konania.   Sudkyňa   sa   však   nevyjadrila   konkrétne k výroku, ktorý bol rozhodujúcim dôvodom na podanie námietky zaujatosti.   Sťažovateľ preto uviedol:

„...   je   presvedčený   o   tom,   že   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 4 NcC 16/2011 zo dňa 26.10.2011 bolo porušené jeho právo zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby jeho vec bola prejednaná nestranným súdom a v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nestrannom súde.“

4. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

-na   prerokovanie   jeho   veci   nestranným   súdom   zakotveného   v článku   6   ods.   1 Dohovoru,

-a právo domáhať sa svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4NcC 16/2011 zo dňa 26.10.2011, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súde v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4NcC 16/2011 zo dňa 26.10.2011 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   56/03, IV. ÚS 136/05).

7.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle porušenia práva na nestranný   súd.   Podľa   sťažovateľa   v   napadnutom   uznesení   krajského   súdu   absentuje vysporiadanie   sa   s podstatou   vznesenej   námietky   zaujatosti.   Krajský   súd   preto   tým,   že nevylúčil sudkyňu JUDr. D. S. z prejednania a rozhodnutia vo veci maloletej S. C., porušil označené práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

8.   Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z jej ďalšieho   prejednávania   a rozhodnutia   pre   zaujatosť   ustanoveniami   §   14   až   §   16 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Obsahom   základného   práva na prejednanie   veci   pred   nestranným   súdom   však   nie   je   povinnosť   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka konania, ktorý podal návrh podľa § 15a OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98). Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania   a rozhodnutia   veci   pre   zaujatosť   a rozhodnúť   o ňom   (II.   ÚS   121/03). Je samozrejmé, že rozhodnutie súdu o ne/vylúčení sudcu/ov vecne a miestne príslušného súdu musí byť odôvodnené tak, aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

Prečo nie je sudkyňa JUDr. D. S. vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 353/2010, krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil takto:

«Vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, a to k prejavenému názoru zákonnej sudkyne, že „dieťa patrí matke, odvolací súd uvádza, že táto tvrdená skutočnosť sama o sebe nie je prejavom vzťahu zákonnej sudkyne k účastníkom konania ani k veci samej. Prejavený názor zákonnej   sudkyne   vo   všeobecnej   rovine   nemôže   vzbudzovať   dôvodné   pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne k účastníkom konania ani k veci samej.

Nadriadený súd súhlasí s prejaveným názorom právnej zástupkyne starých rodičov mal. dieťaťa, že v súlade s tzv. teóriou zdania, nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale sa musí ako taký javiť aj v očiach strán. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná.

Nezaujatosť sudcu ako subjektívnu psychickú kategóriu vyjadrujúcu psychický vzťah sudcu v prejednávanej veci v širšom rozsahu je potrebné chápať aj v rovine objektívnej, t. j. či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca sa určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Takéto pochybnosti neboli preukázané a ani z obsahu spisu nevyplývajú. Navyše zákonná sudkyňa sa vo veci necíti byť zaujatá, lebo účastníkov konania nepozná a nemá ani pomer k prejednávanej veci.»

9. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa zaoberal podstatou námietky sťažovateľa, t. j. výrokom sudkyne, že „dieťa patrí matke“, a zaujal k nej stanovisko. Následne krajský súd poukázal na to, že neboli preukázané a ani z obsahu spisu zistené pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne JUDr. D. S. Až v závere krajský súd poukázal aj na vyjadrenie zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, lebo účastníkov konania   nepozná   a ani   nemá   pomer   k prejednávanej   veci.   Krajský   súd   nepovažoval vznesenú námietku zaujatosti za opodstatnenú a zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu hodnotiť   ako   arbitrárne   či   svojvoľné.   Ústavnému   súdu   pre   nedostatok   právomoci neprislúcha rozvíjať či dopĺňať dôvody rozhodnutia krajského súdu, a to ani v prípade, že by s nimi nesúhlasil. Ak súd v konaní o námietke účastníka o zaujatosti sudcu, resp. sudcov neuzná   ním   uvádzané   dôvody   vylúčenia   sudcu,   resp.   sudcov,   nemá   to   samo   osebe   za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť súdu uznať dôvody zaujatosti   uvádzané   účastníkom   konania,   resp.   vyhovieť   jeho   námietke   zaujatosti (II. ÚS 26/08, II. ÚS 57/2011), ako to bolo v konkrétnom prípade vo veci sťažovateľa. Ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za plne ústavne súladné, čo zároveň   vylučuje   možnosť   porušenia   práv   sťažovateľa,   ktorých   ochrany   sa   sťažovateľ v sťažnosti domáhal.

10. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako   zjavne neopodstatnenú,   keďže pri   jej   predbežnom   prerokovaní   nezistil   možnosť porušenia   označených   práv sťažovateľa. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. februára 2012